Aké to protirečenie! - podľa prvého dokumentu Viluša zostala v mieri a Tutchalijaš sa jej ani nedotkol, ale podľa druhého vtiahol do Vilušije, patriacej ku koalícii porazených krajín, s vojskom a deportoval jej obyvateľstvo! Je teda Viluša iná krajina ako Vilušija, alebo Tutchalijaš z prvého listu iný ako Tutchalijaš z Análov?
Aj v liste kráľa „Krajiny rieky Šecha“ Manupa-Tarchuntašu sa spomína útok chetitských vojsk na Vilušu, hoci dôvod ani význam tohto podujatia nie sú jasné. Z neskoršieho tzv. Tavakalovho listu (pol.13. st.pr.n.l.) dokonca vyplýva, že chetitský veľkokráľ a kráľ Achchijávy uzavreli mier, po tom, ako sa sporili o Vilušu (nie je vylúčená ani skutočná vojna) / Güterbock 1986, s.37/. Okrem uvedených dokumentov existujú ešte viaceré, v ktorých sa vyskytuje v tej-či onej súvislosti meno Viluša. V doplnenom tzv. Milavatskom liste (Milavata = Milét?) je reč o prevrate vo Viluši, úteku tamojšieho kráľa Valmuša do emigrácie a snahe chetitského veľkokráľa o reštauráciu predchádzajúcich pomerov. Je pravdepodobné, že podobná akcia sa tiež nezaobišla bez vojnového stretnutia. Ťažko predpokladať, že by sa Viluša (Trója), značne vzdialená od centrálnych chetitských oblastí, oddala do chetitských rúk dobrovoľne. Bližšie nešpecifikované problémy vo Viluši spomína aj ďalší chetitský text datovaný do 13. st.pr.n.l. /Güterbock 1986, s.38-39/. Tento text zároveň predstavuje poslednú zmienku o Viluši v chetitských prameňoch. Ak zhrnieme svedectvá, ktoré nám zo svojho obsahu ponúkajú klinopisné tabuľky Chetitov, zistíme, že stále považovali Vilušu za oblasť svojho vplyvu. Ich angažovanie sa prejavovalo v podobe diplomatických zásahov, treníc o toto územie s Achchijávou, občas priamymi vojenskými zásahmi (stačili by na napísanie celého radu „trójskych vojen“). Ak možno dôverovať chetitským pisárom, v niektorých časových úsekoch sa dokonca Viluša ocitla v priamom vazalskom pomere k Chattuši. Ale k možnosti vidieť v uvedených dokumentoch odraz udalostí trójskej vojny opísaných Homérom sa stavia vedecký svet skepticky /Güterbock 1986, s.37; Röllig 1992, s.198/. Zdá sa, akoby podobné stanovisko podporoval aj sám Homér, pretože medzi tisíckami svojich veršov ani jediným slovkom nespomína Chetitov /Korfmann 1996, s.31/. Na druhej strane sa domnievam, že je tu hneď niekoľko indícii, svedčiacich skôr o opaku:
1) mykénsky vplyv na severozápadnom anatólskom pobreží je rukolapne doložiteľný archeológiou
2) Trója VIIa, a pravdepodobne aj Trója VIh boli zničené pri vojenskom útoku
3) existuje grécka tradícia „trójskej vojny“ zbásnená v Homérových eposoch (bez ohľadu na jednotlivosti Homérovho podania)
4) chetitský vplyv vo Viluši (Tróji) je takisto doložený, tentoraz klinopisnými tabuľkami
5) klinopisné texty z Chattuše dokladajú aj spory Achchijávy (mykénskeho Grécka) a Chetitov o Vilušu (Tróju), s pravdepodobnými vojenskými akciami
6) tento spor spadá do pol. 13.