Trójska vojna - Mýtus a skutočnosť

Nebudem príliš prehánať, keď poviem, že za popularitu, ktorej sa Trója tešila v antike, stredoveku aj dnes, vďačí Homérovým eposom. Jeho veršované podanie vojny, ktorú viedli o krásnu Helenu Achájci proti Trójanom, nadlho predstavovalo jeden z mála zdrojov informácií o vzdialených heroických časoch. Nakoniec, nebyť Homéra, ani Schliemann by nehľadal a nenašiel Tróju. Dnes by sme mali na archeologickej mape na jej mieste v najlepšom prípade len jednu z ďalších bezmenných lokalít. Homérova Íliada a Odyssea však vznikli a pretrvali veky. Tvorili bezodný zdroj inšpirácie pre antických filozofov, literátov, stredovekých románopiscov, novovekých učencov, či dnešných klasických filológov, historikov a archeológov. Zároveň ich nemalou mierou využívali starovekí i stredovekí „politici“, ktorí na ich podklade odvodzovali svoj pôvod a svoje „historické právo“ vládnuť (perzskí králi, Alexander Veľký, Rimania, križiaci, ale aj Osmanskí Turci!). Pre archeológiu majú Homérové eposy hneď niekoľkoraký význam. Okrem už spomenutej zásluhy o objavenie Tróje, slúžia (pri patričnej dávke opatrnosti) aj na dokreslenie našich predstáv o vojenstve, geografii a spoločnosti v neskorej dobe bronzovej (príp. aj v archaickom období). Zároveň už dlhý čas pôsobia na diskusiu o chronológii týchto čias. O presný výpočet odohrania sa trójskej vojny sa pokúšali už antickí Gréci. A dospeli k pozoruhodným výsledkom. Ako východisko použili staršiu grécku tradíciu, ktorá kládla trójsku vojnu 60-80 rokov (alebo dve generácie) pred návrat Heraklidov (Dórov) na Peloponéz. A dátum dórskej invázie sa dal stanoviť pomocou spartských kráľovských rodokmeňov, siahajúcich hlboko do minulosti (až do čias príchodu Dórov). Skombinovaním týchto dvoch prístupov dospeli však starovekí Gréci k rôznym výpočtom, pohybujúcich sa medzi rokmi 1334 a 1135 pred n.l. /Blegen 1963, s.162-163/. Niet divu, pretože rodokmene neuvádzali presnú dĺžku vlády jednotlivých panovníkov. Bolo nutné spoľahnúť sa len na odhady trvania jednej generácie. V závislosti od odhadnutého počtu rokov (medzi 30 až 40 rokov pre jednu generáciu) sa prirodzene líšili i dosiahnuté konečné výpočty. Dnešné možnosti datovania, ktoré ponúka archeológia, sú nezávislé na Homérových eposoch. Jednotlivé neskorobronzové trójske vrstvy možno vďaka tunajším nálezom mykénskej keramiky dať do súvisu s mykénskymi strediskami v samotnom pevninskom Grécku. Pomocnú roku ponúkajú aj prírodné vedy - umožňujú datovanie pomocou C14 metódy, príp.

(za vhodných podmienok) aj dendrochronológie. Otázne ale je, do akej miery sú nám najnovšie archeologické datovacie metódy schopné pomôcť pri stanovení dáta trójskej vojny ???! Pretože hlavný problém spočíva v metodologickom prístupe. Musíme si položiť otázky: Odohrala sa trójska vojna v skutočnosti, alebo je len výplodom Homérovej fantázie? A ak aj áno, ktorú s početných trójskych vrstiev môžeme stotožniť s Trójou Homérových eposov?
Už od čias Schliemannových výskumov je jasné, že Trója bola zničená mnohokrát. A viackrát možno jej zničenie dokonca jednoznačne pripísať na vrub nie prírode, ale ľuďom. Ale rozpoznať, ktoré etnikum je zodpovedné za deštrukcie, to je často nad sily archeológie. Nebyť Homéra a jeho eposov, je otázne, či by vôbec niekto z archeológov prišiel na myšlienku pripísať niektorú z trójskych deštrukcií mykénskym Grékom. Pre Schliemanna reprezentovala homérsku Tróju mohutná spálená vrstva, v ktorej objavil zvyšky opevneného mesta a niekoľko vzácnych pokladov (dnes označená ako Trója IIg, o. 2500 pr.n.l.). Už Dörpfeld však zistil, že to ani pri najlepšej vôli nie je možné akceptovať, pretože v tom čase ešte nestáli v Grécku žiadne mykénske paláce. On sám stotožnil Tróju, o ktorú viedli vojnu achájski hrdinovia, so šiestou vrstvou na Hisarliku (Trója VI). V tridsiatych rokoch nášho storočia sa vrátili do Tróje archeológovia pod vedením Blegena, ktorý prišiel s novou teóriou. O autentičnosti trójskej vojny síce ani v najmenšom nepochyboval /Blegen 1963, s.20/, ale nemohla sa odohrať v čase Tróje VI (pretože táto zanikla pri zemetrasení), lež neskôr. Blegen predpokladal, že našiel dostatočný dôkazový materiál v podobe indícií svedčiacich o dlhom obliehaní a násilnom zničení (zastavanie takmer všetkej v minulosti voľnej plochy na akropole novými domami, prítomnosť veľkého množstva objemných skladovacích nádob takmer v každom dome, ničenie ohňom, niekoľko ľudských pozostatkov), a stotožnil homérsku Tróju s vrstvou VIIa /Blegen 1963, s.161-162/. Túto katastrofu datoval do obdobia okolo r.1260 pr.n.l., príp. ešte o niečo skôr /ibid. s.163/. No väčšina archeológov vyjadrila svoj nesúhlas s jeho datovaním a posunula čas zániku Tróje VIIa k roku 1200 pr.n.l. Ani po Blegenových výskumoch neutíchla diskusia okolo Tróje VI ako o homérskom meste. Blegenov výklad jej zániku pri zemetrasení bol čoskoro spochybnený, a možnosť zničenia nepriateľským útokom opäť nadhodená /viď napr. Easton 1985, s.190-191/. Tak sa tu bok po boku ocitli naraz hneď dvaja adepti na pozíciu homérskej Tróje - Tr.

VIh a Tr. VIIa, ktorí si s menšími výkyvmi v podstate držia svoje pozície dodnes. Pozoruhodné je, že aj v samotnej gréckej mytológii sa dajú nájsť náznaky dvoch trójskych vojen nasledujúcich len dve generácie po sebe. Odtiaľ je už len krôčik k ich stotožneniu s vojnami spôsobivšími zánik Tróje VIh a o niekoľko desaťročí neskôr VIIa /Hiller 1991, s.145-154/. Pri dnešnom trende posúvania datovania trójskej vrstvy VIIa smerom nadol (až o. r.1150 pr.n.l.) však získava väčšie šance byť považovaná za homérsku Tróju práve šiesta vrstva. No súčasný vedúci trójskych vykopávok prof. M. Korfmann neustále zdôrazňuje, že úlohou jeho tímu nie je dokázať historicitu trójskej vojny a nájsť pre ňu zodpovedajúci dátum. Túto prácu prenecháva do kompetencie klasickým filológom. Na týchto pár príkladoch sme mali možnosť vidieť, ako ovplyvňuje a de facto aj zamotáva naše poznanie o Tróji neskorej dobe bronzovej grécka tradícia. Venujme ale teraz pozornosť kvalitatívne odlišným zdrojom informácií, ktoré sme si doteraz v súvislosti s trójskou vojnou nevšímali - chetitským prameňom. Ak prijmeme predpoklad, že Viluša známa Chetitom je stotožniteľná s Trójou /Íliom neskorej doby bronzovej/ (viď kapitolu: Trója a Anatólia), nemôžeme prehliadnuť súvislosť medzi jej menom a opisom vojnových udalostí v západnej Anatólii. Podľa zmluvy chetitského kráľa Muvatališa s istým Alakšandom, kráľom Viluše, bola Viluša podriadená chetitskej zvrchovanosti už za veľkokráľa Labarnu (II.?), okolo r. 1600 pr.n.l. Hoci neskôr opäť dosiahla svoju nezávislosť, zostala s Chetitmi v mieri. Preto Tutchalijaš (II.? - o.1400), keď porazil Arzawu, nechal Vilušu na pokoji (Güterbock 1986, s.36). Zaujímavé ale je, že do čias kráľa Tutchaliju (pravd. tiež Tutch.II.) spadajúce anály, ktoré opisujú ťaženie Chetitov proti koalícii Aššuva, spomínajú medzi inými porazenými krajinami! (Arzava, krajina rieky Šecha, Haballa a i.) aj istú Vilušiju a Taruišu. Podľa análov Tutchalijaš vstúpil do každej porazenej krajiny a deportoval jej obyvateľstvo! /Güterbock 1986, s.39-40/.

Aké to protirečenie! - podľa prvého dokumentu Viluša zostala v mieri a Tutchalijaš sa jej ani nedotkol, ale podľa druhého vtiahol do Vilušije, patriacej ku koalícii porazených krajín, s vojskom a deportoval jej obyvateľstvo! Je teda Viluša iná krajina ako Vilušija, alebo Tutchalijaš z prvého listu iný ako Tutchalijaš z Análov?
Aj v liste kráľa „Krajiny rieky Šecha“ Manupa-Tarchuntašu sa spomína útok chetitských vojsk na Vilušu, hoci dôvod ani význam tohto podujatia nie sú jasné. Z neskoršieho tzv. Tavakalovho listu (pol.13. st.pr.n.l.) dokonca vyplýva, že chetitský veľkokráľ a kráľ Achchijávy uzavreli mier, po tom, ako sa sporili o Vilušu (nie je vylúčená ani skutočná vojna) / Güterbock 1986, s.37/. Okrem uvedených dokumentov existujú ešte viaceré, v ktorých sa vyskytuje v tej-či onej súvislosti meno Viluša. V doplnenom tzv. Milavatskom liste (Milavata = Milét?) je reč o prevrate vo Viluši, úteku tamojšieho kráľa Valmuša do emigrácie a snahe chetitského veľkokráľa o reštauráciu predchádzajúcich pomerov. Je pravdepodobné, že podobná akcia sa tiež nezaobišla bez vojnového stretnutia. Ťažko predpokladať, že by sa Viluša (Trója), značne vzdialená od centrálnych chetitských oblastí, oddala do chetitských rúk dobrovoľne. Bližšie nešpecifikované problémy vo Viluši spomína aj ďalší chetitský text datovaný do 13. st.pr.n.l. /Güterbock 1986, s.38-39/. Tento text zároveň predstavuje poslednú zmienku o Viluši v chetitských prameňoch. Ak zhrnieme svedectvá, ktoré nám zo svojho obsahu ponúkajú klinopisné tabuľky Chetitov, zistíme, že stále považovali Vilušu za oblasť svojho vplyvu. Ich angažovanie sa prejavovalo v podobe diplomatických zásahov, treníc o toto územie s Achchijávou, občas priamymi vojenskými zásahmi (stačili by na napísanie celého radu „trójskych vojen“). Ak možno dôverovať chetitským pisárom, v niektorých časových úsekoch sa dokonca Viluša ocitla v priamom vazalskom pomere k Chattuši. Ale k možnosti vidieť v uvedených dokumentoch odraz udalostí trójskej vojny opísaných Homérom sa stavia vedecký svet skepticky /Güterbock 1986, s.37; Röllig 1992, s.198/. Zdá sa, akoby podobné stanovisko podporoval aj sám Homér, pretože medzi tisíckami svojich veršov ani jediným slovkom nespomína Chetitov /Korfmann 1996, s.31/. Na druhej strane sa domnievam, že je tu hneď niekoľko indícii, svedčiacich skôr o opaku:
1) mykénsky vplyv na severozápadnom anatólskom pobreží je rukolapne doložiteľný archeológiou
2) Trója VIIa, a pravdepodobne aj Trója VIh boli zničené pri vojenskom útoku
3) existuje grécka tradícia „trójskej vojny“ zbásnená v Homérových eposoch (bez ohľadu na jednotlivosti Homérovho podania)
4) chetitský vplyv vo Viluši (Tróji) je takisto doložený, tentoraz klinopisnými tabuľkami
5) klinopisné texty z Chattuše dokladajú aj spory Achchijávy (mykénskeho Grécka) a Chetitov o Vilušu (Tróju), s pravdepodobnými vojenskými akciami
6) tento spor spadá do pol. 13.

st.pr.n.l., rovnako ako zánik Tróje VI
Je to všetko náhoda? Musela by byť veľká. Je predsa ľahšie predstaviť si prosperujúcu Tróju, ktorej bohatstvo a strategická poloha lákali dve z veľmocí vtedajšieho sveta. Achájci aj Chetiti si na ňu robili rovnaký nárok. Súperenie mohlo vyústiť do achájskeho útoku, ktorý znamenal podrobenie si Tróje. Chetiti nemuseli byť v tejto fáze bojov priamo zaangažovaní (ich absencia v gréckej tradícii). Akokoľvek však, hrozbami, prípadne odvetnou výpravou, sa im čoskoro podarilo donútiť Achájcov k mieru a vzájomnej dohode „vo veci Viluše“ (Tavakalov list - z čias Chattušila III. o. 1255-1230 - datovanie Güterbock 1986, s.37). Netradičná predstava trójskej vojny! (nie je originálna, predstavil ju Wood 1985). Nie je však o nič menej pravdepodobnejšia ako ostatné. Má dokonca viaceré svoje prednosti - úspešne v sebe spája svedectvá ponúkané archeológiou, gréckou tradíciou i chetitskými prameňmi. Jedine ich skĺbením vedie dnes cesta ďalej. Orientovať sa len na Homérove eposy nemôže byť pri hľadaní historického jadra jeho príbehu uspokojivé.