Etruskovia, Gréci, Latinovia

Vojtech Zamarovský - Dejiny písané Rímom
Prvé stopy života ľudí žijúcich na Apeninskom polostrove pochádzajú z 20. -10. tisícročia p. n .l., hojné sú však až od 5. – 4. tisícročia p. n. l. Tieto stopy po sebe zanechali ľudia z doby kamennej, ktorí tu pôvodne žili. Bývali v jaskyniach a živili sa lovom zveri a zbieraním rôznych druhov plodov. Mladší si už vedeli stavať chyže a živili sa chovom dobytka. Stopy z druhej polovice 3. tisícročia p. n. l. tu zanechali ľudia, ktorí žili v kolibách s okrúhlym pôdorysom. Chovali stáda dobytka a poznali meď a bronz. Začiatkom 2. tisícročia p. n. l. sa pri rieke usadilo nové obyvateľstvo. Svojich mŕtvych spaľovali a ich pozostatky ukladali do urien. Vyrábali rôzne nádoby z hliny, ale aj z bronzu, žili v príbytkoch, ktoré boli stavané na koloch. Okolo 1. tisícročia p. n. l. sa stretávame s pamiatkami na ľudí z doby železnej, ktoré sa našli na Sardínii a v severnom Taliansku.

Kultúra staviteľov kolových príbytkov sa nazýva terramarnská a kultúra ľudí železnej doby sa nazýva villanovská. Obidve tieto kultúry boli pomerne vyspelé. Terramarnskí usadlíci poznali kone a dvojkolesové vozy. Villanovskí obyvatelia používali kovové zbrane a nástroje, ktoré boli technicky dokonalé a ozdobené geometrickými ornamentami. V Itálii žili v minulosti rôzne kmene, napr. Ligurovia, Veneti, Umbrovia, Sikuli a Italikovia. Etruskovia vstúpili do dejín Itálie asi v 8. storočí p. n. l. žili na území medzi Tiberom a Alpami. Stopy po nich sa našli aj v Kampánii a v Tirolsku. Ich hranice tvorilo pobrežie Korziky a Jadran.

Hlavými strediskami Etruskov boli mestá ako Tarquinia, Caere, Veje, Clusium, Vulci, Volaterry a Capua. Stavali si mestá s dlhými rovnými ulicami, rozdelenými na štvrte a obkolesené hradbami. K svojim mŕtvym prechovávali veľkú úctu, ktorú prejavovali tým, že im stavali veľkolepé hrobky s podzemnými miestnosťami, ktoré vždy vyzdobovali. Boli to výborní sochári, maliari a remeselníci. Z výtvarného umenia treba spomenúť známe sochy ako, napr. Apolon z Vejí, Kapitolská vlčica, Chiméra z Arezza a Herkules. Ich spôsob života bol podľa antických správ veľmi zvláštny a odlišný od iných národov. Tento fakt je sčasti nepresný a neúplný. Etruské mestá boli od čias rozkladu rodového zriadenia samostatné kráľovstvá, občas sa združovali do federácií so spoločnou zahraničnou politikou. Na čele mesta stáli králi, no neskôr bola ich moc oslabená kňazskou šľachtou. Symbolom vládnej moci boli zväzky prútov so sekerami, tóga s purpurovým lemovaním, žezlo a kráľovské kreslo. Spoločnosť sa delila na šľachtu, slobodných roľníkov a otrokov.

Etruskovia boli výborní vojaci, námorníci a roľníci. Dobývali železo, na Ilbe, a meď s cínom, v strednej Etrúrii. Ženy mali v spoločnosti slobodné postavenie, mohli sa zúčastňovať na hrách, slávnostiach a zápasoch gladiátorov. Deti dostávali meno nielen po otcovi, ale aj po matke. Ich náboženstvo bolo trochu temné a pochmúrne, kládlo veľký dôraz na posmrtný trest za činy človeka, prírodu osídlilo fantastickými bytosťami, spájalo sa s prehnanými poverami a hlavne si zakladalo na veštbách. Najsvätejšiu trojicu bohov tvoril Tin alebo Tinia spolu s bohyňami Uni a Minervou. Inú skupinu tvorili bohovia mora, polí, riek, lesov, búrok atď. Najvychýrenejší boli veštci, ktorí predpovedali budúcnosť z vnútorností zvierat a úderov hromov, nazývali sa haruspikovia. Ich konkurentmi boli auguri, ktorí veštili z letu vtákov a zo zobania kureniec. Títo veštci mali ešte aj v rímskych časoch veľkú autoritu.

Politická moc Etruskov začala nadobúdať v Itálii význam asi v polovici 7. storočia p. n. l., vrchol dosiahla v 6. storočí p. n. l. keď Etruskovia ovládali zhruba tretinu Apeninského polostrova. Kvôli Grékom, ktorí sa usadili v južných prímorských oblastiach a potom na západe a založili kolóniu Massaliu, nemohli pokračovať ďalej pri ovládaní celej Itálie. Okolo roku 535 p. n. l. Etruskovia zvíťazili v námornej bitke pri Alalii, kde bojovali spolu s Kartágincami proti Grékom. V ďalších vojnách, ktoré sa odohrali v rokoch 524 a 506 p. n. l. Gréci zvíťazili. Koniec nárokov na etruskú hegemóniu v Itálii spečatilo potom grécke víťazstvo v námornej bitke pri Kúmach v roku 474 p. n. l., po ktorom nasledovalo povstanie podmanených italských kmeňov, kombinované s vpádom Galov zo severu. Federácia etruských kráľovstiev sa rozpadla, ich územie sa postupne zmenšovalo a stratili vojenskú aj politickú samostatnosť. Po niekoľkých storočiach zmizli Etruskovia z javiska dejín.

Rôzni historici mali nielen v minulých storočiach, ale aj dnešnej dobe odlišné názory na pôvod Etruskov. V etruskom jazyku, ktorý je rozlúštený, sa zachovalo asi 10 000 dokumentov. Najdlhší text má 1 500 slov. Písmo sa vyvinulo zo starej gréckej alfabety, má niektoré prvky pripomínajúce písma maloázijských národov a väčšinou sa musí čítať sprava doľava. Keď Etruskovia obsadili na severe mesto Adriu, stretli sa tam s Grékmi. Keď založili na juhu Capuu, našli tam opäť Grékov, pretože Gréci obývali italské pobrežie najmenej od 8. storočia p. n. l. a Sicíliu možno ešte dlhšie. U Grékov poznali Etruskovia i Italikovia mestá s námestiami, širokými triedami, štadiónmi, divadlami a výstavnými chrámami, prevzali od nich pestovanie hrozna a olív i písmo. Pod gréckym vplyvom rýchlejšie prekonávali vývinové štádium, ktoré sa volá barbarstvo. Vstupom Grékov na italskú pôdu vstúpila totiž Itália do obdobia civilizácie.
Prvou gréckou osadou v Itálii boli podľa gréckej tradície Kúmy (Kýmé, Cumae) v Kampánii. Dátum založenia Kúm nepoznáme, ale poznáme prvý bezpečný dátum v dejinách Itálie, a to rok 524 p. n. l., keď Kúmy odrazili pod vedením svojho demokratického vládcu Aristodema útok Etruskov a s nimi spojených Umbrov. V roku 506 p. n. l. v bitke pri Aricii zvíťazili kúmske a latinské vojská nad etruskými. V námornej bitke pri Kúmach v roku 474 p. n. l. stratili potom Etruskovia loďstvo i nadvládu v Itálii. Mierový styk s Kúmami bol pre Etruskov i Umbrov rozhodne užitočnejší; práve od kúmskych Grékov prevzali svoje písmo. Gréci nemali radi preľudnené mestá, a tak sa niektorý ľudia v čase, keď sa mesto veľmi rozrástlo sťahovali dokonca aj za more. Najvzdialenejšie osady, ktoré zvyčajne zakladali ľudia s ambíciami a bez majetku, boli Tanais a Massalia. Vznikali však aj osady, ktoré boli založené už po prvom dni plavby, a to osada Nová obec (Nea polis).

Dnes je z nej tretie najväčšie mesto Talianska, Neapol. Ďalej bolo založených veľa ďalších miest ako, napr. Herakles, Pompeje, Stabiam, Metapontion, Sybaris Krotón (žil v ňom Pytagoras). V meste Sybaris ľudia používali príbory, muži tam chodili v purpurových plášťoch, ženy dávali prednosť importovaným látkam z Delu, deti nosili stužky vo vlasoch a učili sa písať, ľudia sa kúpali vo vaniach a používali nočníky. Vynašli v ňom majonézu a vínový koktail. Mesto spojili s prístavom kamenným vínovodom. Keď v tomto meste zvíťazila demokratická strana nad aristokratickou, aristoktari z Krotónu Sybaris v roku 511 (alebo 510) p. n. l. prepadli, a ako hovorí historik Diodóros, ,,vyplienili ho a celkom vyľudnili“. Potomkovia utečencov ho znovu vybudovali, ale Krotónčania ho v roku 444 p. n. l. znovu zničili. Tretí Sybaris padol do rúk Italikov; keď ho vyplienili a zrovnali so zemou, pohltil ho močiar. Podobný osud postihol aj mnohé iné mestá Grékov. Nakoniec sa stali pánmi Itálie tí, ktorí nemali inú vlasť než práve Itáliu.

V 6. storočí p. n. l. boli budúci páni Itálie ešte barbari. Vtedajšie obyvateľstvo bolo indoeurópskeho pôvodu, iba na Sicílii a na Sardínii žili okrem Grékov aj semitskí Kartáginci. Staré terramarnské a villanovské obyvateľstvo sa zmiešalo s prisťahovalcami. Najstaršiu etnickú vrstvu tvorili pravdepodobne Ligurovia a ich mladší súčasníci boli sicílski Sikeli a ich príbuzní Sikani. Severne od Ligurov mali svoje sídla Kelti a východne Veneti. V susedstve Etruskov žili v strednej Itálii kmene Italikov. tieto italické kmene sa v mnohom od seba odlišovali. Medzi tieto kmene patria Umbrovia, Piceni, Sabini, Aequovia, Volskovia, Aurunkovia, sabellské kmene - najvýznamnejší boli Samniti, Oskovia+Samniti=Kampánci, Lukánci, Bruttijci, Italovia, ilýrske kmene Japygov.

V samom strede Itálie, vklinení medzi Etruskov, Sabinov, Aequuov a Samnitov, mali svoje sídla Latinovia. Latium je neveľké územie v strednej Itálii, ktoré sa dodnes oficiálne volá Campagna Romana. Rozkladá sa od dolného Tiberu po pahorky za riečkou Liri. Je to kultúrna, krásna a úrodná krajina. V predhistorických časoch obývalo Latium niekoľko kmeňov: Latinovia, Aequovia, Hernikovia, Volskovia a Aurunkovia. Latinovia svojich mŕtvych spaľovali a ich popol ukladali do urien v podobe chyží a domcov. Najstarší obyvatelia Latia boli terramarnskí a villanovskí usadlíci, ktorými potomkami boli Latinovia. S prvými dokladmi o ich živote sa stretávame asi na prelome 10. – 9. storočia p. n. l. Pestovali pšenicu, odvodňovali močaristú pôdu, chovali dobytok a lovili. Žili v dedinských osadách opevnených násypmi a kolmi. Najstaršie osady Latinov boli na Albských horách a na pahorkoch nad Tiberom.

V 9. storočí p. n. l. vznikli osady na Esquilíne, Quirináli a Vimináli. V 8. storočí p. n. l. sa pravdepodobne spojili osady na Palatíne a Esquilíne, potom aj osady na Quirináli, a tak vzniklo mesto, ktorého strediskom sa stal Kapitolský pahorok s pevnosťou a spoločným chrámom. Neskôr do neho začlenili aj osady na iných pahorkoch, močaristé údolie medzi Kapitolom a Palatínom odvodnili, pôvodné hradby posunuli a zosilnili, ale vtedy sa už toto mesto volalo Roma čiže Rím. Toto mesto sa stalo hlavým strediskom Latia a nielen jeho.