Povstanie Gabriela Bethlena
Nádejou pre českú opozíciu bol protirakúsky postoj sedmohradského vojvodu Gabriela Bethlena a jeho nástupcu Juraja Rákócziho. Podporovali protihabsburskú koalíciu počas vojny i s pomocou Turkov. Obsadili skoro celé Slovensko. Ich akcie však neboli celkom koordinované s akciami českých stavov a neskôr s celou protihabsburskou koalíciou. Bethlen viac sledoval vlastné záujmy o uhorskú korunu(dal sa korunovať za uhorského kráľa) a mal aj veľmi veľké finančné požiadavky.
Protihabsburským povstaním v prvej ½ 17.stor. sa uhorskej šľachte podarilo dosiahnuť značné úspechy. Šľachta ubránila feudálnu stavovskú ústavu, svoje výsady, aj výsady miest a zabezpečila určitú náboženskú slobodu. Zemianske stolice zostali ako základný článok štátnej moci.
Povstanie Juraja Rákocziho (1644 - 1645)
- sedmohradské knieža
- uhorské stavy sa pripojili na stranu Švédov v 30 r. vojne
- v r. 1645 bol podpísaný mier v Linzi
- znamenal náboženskú slobodu pre šlachtu aj pre poddaných (nevoľníkov)
Veselynyiho Sprisahanie (1671)
- stupňovanie náboženského teroru
- snaha ovládnuť Uhorsko politicky aj hospodársky
- sbaha o ovládnutie obchodu s dobytkom - nevôľa uhorských magnátov (1671)
- sprisahanie bolo odhalené
- 200 rodov bolo vyvlastnených a museli opustiť krajinu
- popravy a konfiškácie
- zrušenie uhorskej ústavy a násilná rekatolizácia
- labanci - pro hasburgovci, prívrženci cisárskych vojsk
- kuruci - proti habsburgovci
Vestfálsky mier r.1648, kt. ukončil 30-ročnú vojnu, bol dôležitým predelom v uhorskom politickom vývine a tým aj vo vývine Slovenska. Keďže Habsburgovci nepresadli svoje veľmocenské postavenie v západnej Európe, pokúsili sa rozvinúť absolutistické úsilie na východe v Uhorsku. Chceli uplatniť rovnaký postup ako v českých krajinách po Bielej Hore: upevnenie panovníckej moci, rekatolizácia, podriadenie uhorského hospodárstva ekonomicky silnejším habsburským krajinám, ovládnutie najdôležitejšieho vývozného artiklu Uhorska- obchodu s dobytkom.
Tento postup Habsburgovcov vyvolal nespokojnosť uhorských feudálov, kt. vyústila do niekoľkých stavovských povstaní. Hlavným dejiskom bolo Slovensko. Osobitosťou týchto povstaní bol ich väčší rozsah oproti predošlým. Politické požiadavky zatlačili do pozadia náboženskú argumentáciu. Ich vedenie už nebolo v spojení s českými stavmi. Veľkú úlohu v povstaniach mala oveľa početnejšia drobná šľachta. Povstania už nemohli v predošlej miere využívať tureckú moc. Protihabsburský zápas bol intenzívnejší a vytrvalejší než v českých krajinách. Preto sa Habsburgovcom nikdy nepodarilo uhorské stavy celkom zlomiť. Stavovských povstaní sa zúčastnili aj masy slovenského ľudu.
Tokoliho povstanie
Medzi najväčšie povstania patrilo povstanie Imricha Tokoliho zo Sedmohradska v r.1680-1685. Kežmarský magnát I.Tokoli obsadil takmer celé Slovensko až po Váh. Cisár v tiesni sľúbil uhorskej šľachte politické ústupky. Tokoli sa dal pod ochranu tureckého sultána a prijal od neho titul uhorského kráľa. Volali ho aj slovenským kráľom. Povstanie umožnilo Turkom tiahnuť na Viedeň r.1683. Habsburgovcom sa však podarilo nad Turkami zvíťaziť. Porazili aj povstalcov. Krvavý postup proti stavovskej opozícii vošiel do dejín jako „prešovské jatky”, keď r. 1687 dal cisársky generál Caraffa v Prešove popraviť 24 mešťanov a šľachticov.
Povstanie Františka Rákócziho II.
K poslednému uhorskému stavovskému povstaniu došlo za širokej podpory zúfalých ľudových vrstiev na začiatku 18.stor.(1703) pod vedením Františka Rákócziho II., potomka sedmohradskej kniežacej rodiny. Rákóczi využil nespokojnosť roľníkov pre svoje osobné ciele. Povstalci zbavili Habsburgovcov trónu, boli však nerozhodní. Nezvolili nového panovníka a hospodárske opatrenia situáciu skôr zhoršovali(napr. nehodnotné medené mince). Nespokojnosť poddaných rástla. Povstanie sa snažilo získať aj podporu Švédov a potom aj pomoc Petra Veľkého. Roku 1708 utrpel Rákóczi ťažkú porážku při Trenčíne. Nakoniec utiekol do Poľska a potom sa utiahol do Turecka.
