NASTOLENIE FAŠIZMU
Rakúski nacionálni socialisti, kt. vyjadrovali záujmy tých skupín rakúskej buržoázie, kt. boli späté s ríšskonemeckými monopolmi sa orientovali na nastolenie nacistického režimu a pripojeniu k Nemecku. Ich akcie zosilneli po Hitlerovom uchopení moci v Nemecku. Opierali sa o prívržencov veľkonemeckej myšlienky medzi inteligenciou, štátnymi zamestnancami, o nespokojnú časť mestskej maloburžoázie a o všetkých, kto chceli pripojenie k tretej ríši. Boli rakúskou filiálkou NSDAP.
V robotníckom hnutí naďalej prevažoval vplyv sociálnej demokracie, ako to ukázali aj posledné predvojnové voľby z roku 1930, volilo ju len ½ milióna voličov, t.j. 90% všetkých robotníkov a 2/3 viedenských voličov. Udržovala si vplyv na pomerne veľmi široké vrstvy vďaka svojej obratnej a demagogickej komunálnej a sociálnej politike- to jej prospievalo hlavne vo Viedni. Až do nacistického prevratu v Nemecku v roku 1933 bolo snahou vedenia sociálnej demokracie pripojiť Rakúsko vo vhodnej chvíli k ríši. Po vytvorení hitlerovského režimu však sociálna demokracia svoj názor zmenila.

Roky krízy viedli k posilneniu fašistických snáh a tendencií. Iniciatívy sa ujalo fašistické krídlo kresťanskosociálnej strany, v čele ktorého bol v týchto rokoch Engelbert Dollfuss. Rakúska pravica dobre vedela, že socialistický schutzbund napriek svojej početnej sile a množstvu zbraní nie je pre ňu neprekonateľnou prekážkou pri fašizácií krajiny. Víťazstvo nacistov v Nemecku povzbudilo tiež rakúske reakčné sily k zosilneniu činnosti.

Pravicový sociálny demokrat Renner zvolal ako predseda Národného zhromaždenia jeho mimoriadne zasadanie na 4.marec. zasadanie malo zabrzdiť vláde v ďalšej perzekúcii(prenasledovanie z rasových a politických dôvodov) železničiarov, kt. tvorili 75% rakúskej robotníckej triedy. Okrem proletariátu Viedne tvorili najsilnejší oddiel rakúskeho robotníctva, kt. by mohlo prekaziť v prípade zrážky presuny vojska z alpských krajín do „červenej” Viedne. Schôdza sa zišla v mimoriadne napätej situácii. Sociálna demokracia mala dosť sily, aby zabránila klérofašistickému režimu. V prípade potreby mohla spôsobiť pád Dollfussovej vlády. Pravicový vodcovia v rozhodnej chvíli zbabelo ustúpili. Renner sa vzdal funkcie predsedu Národného zhromaždenia. Klérofašisti okamžite využili tento chybný krok, prehlásili, že parlament sa sám rozpustil a Dollfuss hneď vydal radu vládnych núdzových nariadení. Úplná bezmocnosť a často priamo zbabelosť mnohých vodcov sociálnej demokracie viedla k zrade a umožnila nastolenie fašistického režimu.

Vyradením parlamentu a podstatným obmedzením občianskych slobôd uskutočnil Dollfuss 7.marca 1933 štátny prevrat, kt. znamenal počiatok premeny Rakúska vo fašistický štát. Sociálnodemokratický dôverníci a členstvo sa dožadovali generálnej stávky a masových demonštrácií proti Dollussovej vláde. Vodcovia túto požiadavku odmietli uskutočniť. Tým zobrali na vedomie protiústavný Dollfussov postup a povzbudili ho k ďalšiemu protidemokratickému jednaniu.
Vedenie sociálnej demokracie stále len ustupovalo a bálo sa rozvinúť masové akcie, v ktorých by mohlo fašizmus zastaviť. V druhej polovici roku 1936 sa vzťahy medzi komunistami a revolučnými socialistami začali zreteľne prejavovať. Príčinou bolo zatknutie tých vodcov, kt. boli pre spoločný postup s komunistami. Za zámienku pre oslabenie spolupráce si vzali procesy, kt. prebiehali v Moskve v rokoch 1936-1938.

VNÚTORNÁ A ZAHRANIČNÁ POLITIKA AUTROFAŠIZMU
Aj po potlačení robotníckeho povstania vo februári 1934 trvala v krajine napätá situácia. Vodca klérofašistov, aby zvládal opozičné prúdy vo vnútri vlastnej strany, rozhodol sa rozpustiť všetky strany vrátane svojej vlastnej. Zostala len Vaterländische Front(Vlastenecký front), kt. bola v skutočnosti tiež klérofašistickou stranou. Tak boli zlikvidované posledné zvyšky demokratického parlamentného riadenia.

V zahraničnej politike sa primklo Rakúsko prechodne k fašistickému Taliansku. Tento vývoj dostal austrofašistov do konfliktu s rakúskymi nacistami, kt. chceli aby bolo Rakúsko pripojené k Nemecku. 25.júla 1934 bol rakúskymi nacistami zavraždený kancelár Dollfuss a tento atentát mal byť súčasne signálom
k nacistickému prevratu. Pokus bol rakúskymi úradmi rozbitý, medzinárodne politicky krylo likvidáciu nacistického puču fašistické Taliansko. Puč bol neúspešný lebo vzhľadom k vyhrážavému správaniu Mussoliniho sa mu nedostalo očakávanej podpory od hitlerovského Nemecka