Anšlus Rakúska

NASTOLENIE FAŠIZMU
Rakúski nacionálni socialisti, kt. vyjadrovali záujmy tých skupín rakúskej buržoázie, kt. boli späté s ríšskonemeckými monopolmi sa orientovali na nastolenie nacistického režimu a pripojeniu k Nemecku. Ich akcie zosilneli po Hitlerovom uchopení moci v Nemecku. Opierali sa o prívržencov veľkonemeckej myšlienky medzi inteligenciou, štátnymi zamestnancami, o nespokojnú časť mestskej maloburžoázie a o všetkých, kto chceli pripojenie k tretej ríši. Boli rakúskou filiálkou NSDAP.
V robotníckom hnutí naďalej prevažoval vplyv sociálnej demokracie, ako to ukázali aj posledné predvojnové voľby z roku 1930, volilo ju len ½ milióna voličov, t.j. 90% všetkých robotníkov a 2/3 viedenských voličov. Udržovala si vplyv na pomerne veľmi široké vrstvy vďaka svojej obratnej a demagogickej komunálnej a sociálnej politike- to jej prospievalo hlavne vo Viedni. Až do nacistického prevratu v Nemecku v roku 1933 bolo snahou vedenia sociálnej demokracie pripojiť Rakúsko vo vhodnej chvíli k ríši. Po vytvorení hitlerovského režimu však sociálna demokracia svoj názor zmenila.

Roky krízy viedli k posilneniu fašistických snáh a tendencií. Iniciatívy sa ujalo fašistické krídlo kresťanskosociálnej strany, v čele ktorého bol v týchto rokoch Engelbert Dollfuss. Rakúska pravica dobre vedela, že socialistický schutzbund napriek svojej početnej sile a množstvu zbraní nie je pre ňu neprekonateľnou prekážkou pri fašizácií krajiny. Víťazstvo nacistov v Nemecku povzbudilo tiež rakúske reakčné sily k zosilneniu činnosti.

Pravicový sociálny demokrat Renner zvolal ako predseda Národného zhromaždenia jeho mimoriadne zasadanie na 4.marec. zasadanie malo zabrzdiť vláde v ďalšej perzekúcii(prenasledovanie z rasových a politických dôvodov) železničiarov, kt. tvorili 75% rakúskej robotníckej triedy. Okrem proletariátu Viedne tvorili najsilnejší oddiel rakúskeho robotníctva, kt. by mohlo prekaziť v prípade zrážky presuny vojska z alpských krajín do „červenej” Viedne. Schôdza sa zišla v mimoriadne napätej situácii. Sociálna demokracia mala dosť sily, aby zabránila klérofašistickému režimu. V prípade potreby mohla spôsobiť pád Dollfussovej vlády. Pravicový vodcovia v rozhodnej chvíli zbabelo ustúpili. Renner sa vzdal funkcie predsedu Národného zhromaždenia. Klérofašisti okamžite využili tento chybný krok, prehlásili, že parlament sa sám rozpustil a Dollfuss hneď vydal radu vládnych núdzových nariadení. Úplná bezmocnosť a často priamo zbabelosť mnohých vodcov sociálnej demokracie viedla k zrade a umožnila nastolenie fašistického režimu.

Vyradením parlamentu a podstatným obmedzením občianskych slobôd uskutočnil Dollfuss 7.marca 1933 štátny prevrat, kt. znamenal počiatok premeny Rakúska vo fašistický štát. Sociálnodemokratický dôverníci a členstvo sa dožadovali generálnej stávky a masových demonštrácií proti Dollussovej vláde. Vodcovia túto požiadavku odmietli uskutočniť. Tým zobrali na vedomie protiústavný Dollfussov postup a povzbudili ho k ďalšiemu protidemokratickému jednaniu.
Vedenie sociálnej demokracie stále len ustupovalo a bálo sa rozvinúť masové akcie, v ktorých by mohlo fašizmus zastaviť. V druhej polovici roku 1936 sa vzťahy medzi komunistami a revolučnými socialistami začali zreteľne prejavovať. Príčinou bolo zatknutie tých vodcov, kt. boli pre spoločný postup s komunistami. Za zámienku pre oslabenie spolupráce si vzali procesy, kt. prebiehali v Moskve v rokoch 1936-1938.

VNÚTORNÁ A ZAHRANIČNÁ POLITIKA AUTROFAŠIZMU
Aj po potlačení robotníckeho povstania vo februári 1934 trvala v krajine napätá situácia. Vodca klérofašistov, aby zvládal opozičné prúdy vo vnútri vlastnej strany, rozhodol sa rozpustiť všetky strany vrátane svojej vlastnej. Zostala len Vaterländische Front(Vlastenecký front), kt. bola v skutočnosti tiež klérofašistickou stranou. Tak boli zlikvidované posledné zvyšky demokratického parlamentného riadenia.

V zahraničnej politike sa primklo Rakúsko prechodne k fašistickému Taliansku. Tento vývoj dostal austrofašistov do konfliktu s rakúskymi nacistami, kt. chceli aby bolo Rakúsko pripojené k Nemecku. 25.júla 1934 bol rakúskymi nacistami zavraždený kancelár Dollfuss a tento atentát mal byť súčasne signálom
k nacistickému prevratu. Pokus bol rakúskymi úradmi rozbitý, medzinárodne politicky krylo likvidáciu nacistického puču fašistické Taliansko. Puč bol neúspešný lebo vzhľadom k vyhrážavému správaniu Mussoliniho sa mu nedostalo očakávanej podpory od hitlerovského Nemecka
ANŠLUS(ANSCHLUSS-pripojenie)
Je to politika, ktorej cieľom bolo pripojiť Rakúsko k Nemecku, prípadne spôsob samotného pripojenia pred druhou svetovou vojnou. Možnosť zjednotenia oboch štátov bola veľmi dlho lákavou predstavou politikov. Pravidelne sa začala objavovať od prusko-rakúskej vojny v r.1866. mimoriadne aktuálnym problémom sa však stala v 20.storočí po rozbití viacnárodnej rakúsko-uhorskej monarchie. Prvá mimoriadna príležitosť na jej uskutočnenie sa naskytla už v decembri 1918. Z bývalého Predlitavska zostalo torzo tzv. Nemeckého Rakúska a k nemu sa hlásili aj nemecké provincie v ČSR. Tieto tendencie však odmietli povojnové mierové zmluvy, kt. zakázali akúkoľvek úniu Rakúska s Nemecka, pričom bolo výslovne zakázané ďalej používať názov Nemecké Rakúsko.

Strach zo spojenia oboch štátov mali najmä Francúzsko, Česko-slovensko, Juhoslávia, spočiatku i Taliansko. Obávali sa prílišnej moci Nemecka. Vtedajší nemecký veľvyslanec vo Viedni von Papen vyzval kancelára Kurta Schuschinigga k ceste za Hitlerom do Berchtesgadenu. 12.februára 1938 došlo k jednaniu, pri ktorom rakúsky kancelár urobil mnoho ďalších vážnych ústupkov ríši(amnestoval nacistov, povolil hlásanie nacionálneho socializmu, vymenoval Seyss-Inquarta ministrom vnútra a povolal do štátnych služieb odstránených nacistov). Pritom sa však ešte stále vyslovoval proti priamemu pripojeniu k ríši. Aby odvrátil anšlus, chcel Schuschinigg usporiadať referendum o tom, či je rakúsky ľud za zachovanie samostatnosti alebo pripojenie k ríši. Pretože sa dalo očakávať, že 70-75% obyvateľov sa vysloví za zachovanie samostatnosti , rozhodli sa nemeckí fašisti k okamžitej akcii, aby hlasovanie zmarili a presadili násilný anšlus. 11.marca uzavreli hranice s Rakúskom, mobilizovali vojská bavorského okruhu a sústredili ich na hraniciach. Göring vyzval kancelára Schuschinigga, aby odstúpil a predal svoj úrad Arthurovi Seyss-Inquartovi, inak nemecké vojská vstúpia do Rakúska. Schuschinigg aj proti protestu prezidenta Miklasa odstúpil a predal moc Seyss-Inquartovi.

Rakúske vojská dostali od svojej vlády príkaz neklásť postupujúcej nemeckej armáde odpor a k tomu istému postoju vyzval Schuschinigg v rozhlasovom prejave aj obyvateľstvo. Nacistická armáda a rôzny zmocnenci zaplavili krajinu a Rakúsko, kt. sa malo naďalej nazývať len Východná marka bolo násilne pripojené k tretej ríši. Tým až do oslobodenia na jar 1945 prestalo existovať ako samostatný štát. Niektorí z vodcov sociálnej demokracie, ktorí v minulosti boli za pripojenie Rakúska k Nemecku, napriek tomu, že nesúhlasili s fašizmom hlasovali za anšlus, hoci vedenie socialistickej strany už v máji 1933 heslo zjednotenia s Nemeckom stiahlo. Renner a iní zdôvodňovali svoje hlasovanie tým, že anšlus, nehľadiac na fašistický režim, predstavuje historický pokrok. Francúzsko a Veľká Británia na zmenené pomery v strednej Európe odpovedali v duchu politiky appeasementu. Pre Nemecko bol takýto úspech povzbudením, aby si podobný postup zopakovalo aj v ďalších stredoeurópskych štátoch.

Rakúska buržoázia pripravila prechodný zánik štátnej existencie rakúska sama svojou krátkozrakou vnútornou a zahraničnou politikou. Austrofašizmus objektívne pripravoval panstvo nacistov v Rakúsku tým, že likvidoval demokratické slobody, spútal robotnícke hnutia zahranične politickej priviedol krajinu do tretej ríše. Anšlus bol logickým vyvrcholením tejto tupej a priamo sebavražednej politiky.