V oblastiach, kde Byzancia mala problémy s cudzími národmi, mohlo mať zakladanie kláštorov politické zámery. Viaceré osobnosti (Metod, Konštantín, Fotios, Atanaz, Lev Matematik) sa dali do služieb ríše, ktorá chcela pretvoriť helénske územie Balkánu na stredisko náboženskej a politickej expanzie. Vrch Athos sa skutočne stal najväčším duchovným a politickým centrom Východu a jeho vplyv siahal ďaleko za hranice Byzancie, ale s politikou nemal veľa spoločného. Od 10. Stor. sa tu usadzovali Iberovia (kmeň v Gruzínsku), Amalfiti a Slovania.
Koncom 10. a začiatkom 11. Stor. sa objavili Rusi a Bulhari. Aj oni zakladali kláštory, monastiery, ktoré sa stali veľkými hospodárskymi centrami. Pomáhali zúrodňovať vyprahnuté zeme, takže niektoré kláštorné komplexy sa premenili na veľkostatky. Nastával prudký hospodársky rozmach a kláštory sa spájali do miest. Balkán pod vplyvom tohoto hospodárskeho a duchovného rozkvetu hral dôležitú úlohu v rozvoji Západu.

Vzťahy medzi Rímom a Konštantínopolom
V Konštantínopole sa vzťahy medzi cirkvou a štátom menili od doby Justiniána (6. stor.) po macedónsku dynastiu (9. stor.) a odzrkadľovali sa rovnako vnútri ríše aj mimo nej.
Justinián sa usiloval dosiahnuť jednotu pomocou kresťanstva. No tým, že chcel vrátiť „pravú vieru“, ortodoxiu, umožnil obnovu pohanstva a bludov. Všetky jeho rozhodnutia mali za cieľ podriadiť svojej autorite kresťanské sily. Potom cirkev – patriarchu v Konštantínopole jako aj pápeža v Ríme – mal riadiť a kontrolovať cisár. Cisár ukladal trsty zanovitým (konfiškácia majetku, vylúčenie z verejných funkcíi, zrušenie platónskej akadémie), čím vyháňal vzdelancov na prezský dvor, kde prinášali helénsku kultúru.

8. a 9. storočie bol svedkami vážneho sporu s ťažkými následkami: ikonoklazmus, obrazoborecká kríza. V skutočnosti ikonolatria, uctievanie obrazov, zapríčinila nielen duchovný, ale aj ideologický konflikt medzi ústrednou mocou a ľudom.
Pre Byzantíncov uctievanie ikôn, svätých obrazov, bolo výrazom hlbokej úcty, ktorej boli čisto helénske krajiny nesmierne oddané. Naopak, východnejšie provincie ríše sa pridŕžali ikonoklazmu, obrazoborectva: bolo tam šte mnoho monofyzitov, bludárov zo 7. stor., ktorí popierali ľudskú prirodzenosť Kristovu, a veľmi citeľný bol aj vplyv susedného moslimského sveta, nepriateľského každej forme zobrazenia.
Dve sily, štátna moc a vôľa ľudu bola podporovaná mníchmi, stáli proti sebe v tomto spore, ktorý prebiehal vo dvoch fázach: v rokoch 726-787 a 815-843. Prvé obdobie sa začalo cisárskym dekrétom Leva III., ktorý nariadil, že z kostolov treba odstrániť všetky obrazy anjelov a svätých, a neskôr (r. 730) sa tento rozkaz rozšíril aj na obrazy Krista a Matky Božej. Ľud sa proti tomu búril, podporovaný najmä mníchmi, z ktorých preto viacerých umučili. Toto zasahovanie do cirkevných vecí kresťanstva rozjatrilo vzťahy medzi Východom a Západom. Na protest pápežov Gregora II. a Gregora III. cisár odpovedal represáliami proti Rímskej stolici. Vyňal biskupov Ilýrska, Sicílie a Kalábrie spod právomoci pápeža a podriadil ich Carihradskému patriarchovi, a zároveň zhabal v tých krajoch majetky Rímskej stolice. Bol to vlastne bol cisára proti pápežovi, a nie bol medzi gréckou a latinskou cirkvou. Pápež sa vtedy obrátil na Frankov. Prvé obdobie sporu sa skončilo na 7. ekumenickom koncile v Nicei (787), kde sa ustálila náuka o úcte obrazov na Východe i Západe.