Byzantská ríša

Patrí Byzancia do Európy?
Byzantská ríša, dedička Východorímskej ríše, snívala v 6. stor. Sen s Justiniánom na tróne o opätovnom dobytí Západu ovládaného Germánmi. Avšak na začiatku 7. stor. Ju vo východnom Stredomorí začali ohrozovať Arabi. Neúspešné obliehanie Konštantínopola r. 677 zastavilo arabskú expanziu smerom na sever, podobne ako r. 732 víťazstvo pri Poitiers na západe, a tak zachránilo kresťanskú civilizáciu.
Od tých čias sa Byzantská ríša obrátila na Východ a Konštantínopol ostal až do 13. stor. Jedným z najbohatších a najoslnivejších miest sveta. Vzťahy so Západom sa síce zhoršili, ale neprerušili. Náboženská schizma z roku 1054 obe cirkvi oddelila a nepretržité križiacke výpravy boli pre Byzanciu bolestné. Vzostup moci osmanských Turkov ju nútil stále bojovať. Opakované výzvy o pomoc neboli na Západe vypočuté a Konštantínopol napokon r. 1453 dobyl osmanský sultán. Nechránila Byzancia celých deväť storočí kresťanský svet na juhu pred arabskou rozpínavosťou a na východe pred rôznymi ázijskými nápormi?

1. ,,Jeden štát, jedno náboženstvo“
6. storočie nadväzovalo na storočia predchádzajúce. Nová skutočnosť vyplynula rovnako z obdobia zrodu (527-533), ako z obdobia poznačeného veľkými ťažkosťami (540-565).
Justinián (527-565) a jeho nástupcovia túžili po geografickej jednote, aby mohli lepšie vládnuť. Pomocou náboženstva sa pokúšali nastoliť sociálnu a etnickú jednotu. Zásada znela: ,,Jeden štát, jedno náboženstvo.“ Cirkev sa dala do služieb politickej moci a tak sa uznávala v jednom štáte jedna viera. Cisárova násilná politika vyvolávala politické a sociálne konflikty: nátlak voči podmaneným kresťanským národom, pokusy násilne zjednotiť s cirkvou monofyzitov, sektu, ktorá uznávala v Ježišovi Kristovi len božskú prirodzenosť, zrušenie platónskej Akadémie v Aténach roku 529. Bolo vskutku nemožné, aby sa táto predstava o podrobení cirkvi politickej a svetskej moci, presadzovaná proti vážnym, hlbokým názorom, udržala bez konfliktov.

2. Reformy verejnej správy, hospodárske opatrenia
Justinián zahrnul do svojej vnútornej politiky reformy vo verejnej správe, hospodárske opatrenia a obmedzenia pozemkového vlastníctva. Vo svojich dekrétoch zaútočil proti veľkým pozemkovým vlastníkom, ktorí s rastúcou mocou veľmi často získavali politickú prevahu, a táto situácia bola v rozpore s autoritou štátu, ako ju chápal cisár. Hoci to neboli reformy radikálne, išlo najmä o kontrolu verejných služieb a prijatie daňových opatrení, čo malo chrániť drobných roľníkov, predsa sa podarilo uspokojiť nenásytnosť veľkých pozemkových vlastníkov.
Hospodárske opatrenia mali za cieľ zvýšiť výmenný obchod. Hospodársky úpadok nedovoľoval západným mestám rozsiahlejšie obchodovanie, preto sa Byzantská ríša obracala na Východ, kde mohla získať luxusné predmety z Číny a Indie. Lenže obchodné námorné cesty aj cesty po súši kontrolovali Peržania. Preto s nimi musela Byzancia udržiavať dobé vzťahy, čo nebolo vždy možné, lebo ju nútili odvádzať najmä v čase mieru vysoké poplatky. Pokúšala sa teda vybudovať nové cesty do Číny, a to cez Cherson na Kryme, cez Kimérsky prieliv a Laziku na Kaukaze; zároveň sa im podarilo získať prístup k Indickému oceánu cez Červené more. Peržania však zostali naďalej vedúcou silou v obchode až dovtedy, kým Byzantínci nedospeli k výrobe hodvábu vo veľkých mestských centrách (Konštantínopol, Antiochia, Téby), a to vďaka ľsti dvoch mníchov, ktorí v dutých paliciach preniesli vajíčka priadky morušovej. V týchto centrách sa obchodná a remeselná činnosť rozvíjala až do 12. storočia.
Konštantínopol a Solún boli dve veľké obchodné strediská Byzantskej ríše. V tom období sa Konštantínopol stal obchodnou metropolou celého známeho sveta. Méze (hlavná ulica) so svojimi veľkými obchodmi bola miestom výmeny výrobkov všetkých druhov. Byzantské hospodárstvo bolo založené prevažne na poľnohospodárstve, ale námorníctvo prispievalo k rozmachu obchodu tým, že umožňovalo vývoz domácich produktov (šperkov, riadu, ľanu, vlny, kože).
Diktátorský štát sa opieral o kresťanstvo a zároveň o helenizmus: moc vychádzala od cisára a viedla k nemu. Hipodróm, miesto športových pretekov, bol jediným miestom, kde sa mohol ľud dostať do styku s ústrednou mocou. Práve tu vyjadrovali rozličné organizácie – známe pod menom démy (démos bolo zoskupenie občanov určitej mestskej štvrte) – svoje názory na politiku vlády. Démy, (združené do strán, nazývaných podľa farby šiat pretekárov na vozoch: modrí, zelení, červení a bieli) sa s veľkou energiou dožadovali svojich práv. Takto sa rozpútalo povestné povstanie Nika (Zvíťazíš! – heslo povstalcov) v Konštantínopole roku 532. Justinián povstanie krvavo potlačil: na podnet cisárovnej Teodory vládne vojská obkľúčili povstalcov a cirkuse, kde zavraždili 35 000 ľudí. Justinián si takto upevnil moc. Démy, jediný prostriedok na vyjadrenie názorov, zanikli, a despotizmus zvíťazil.

3. Zákonodarstvo
Kodifikácia rímskeho práva predstavuje najvýznamnejšie a najtrvácnejšie dielo, ktoré Justinián dovŕšil. Aby odstránil anarchiu, ktorá vládla v tom období v zákonodarstve, utvoril komisiu na čele s Tribonianom. Čoskoro vzniklo veľké dielo, Corpus iuris civilis (Zákonník občianskeho práve). Obsahovalo:

1. Justiniánov zákonník (Codex Justinianaeus 528-529), zbierku všetkých cisárskych dekrétov, vydaných od Hadriána v 2. stor. Pri úprave sa opieral o Teodoisov zákonník (5.stor.), Gregorov (6.stor.) a Hermogenov zákonník;
2. Pandekty (Digestae 533), zbierku citátov z diel a výrokov rímskych právnikov;
3. Inštitúcie (Institutiones), praktickú príručku pre študentov práva;
4. Novely (Novellae 514-565), zbierku 168 dekrétov, ktoré vydal Justinián a týkali sa oblastí spoločenského a súkromného života.

4. Verejné stavby a umelecké diela

Ochranu hraníc v Európe a v Ázii zabezpečovali čiastočne početné pevnosti, najmä pozdĺž Dunaja. Verejné stavby vybudované za vlády Justiniána nemohli súperiť so stavbami rímskych cisárov, boli však veľkolepé. Cisár prikázal vybudovať hradby, verejné budovy, dobročinné ústavy, a nádherné kostoly, ako napr. Chrám sv. Sofie, vzor baziliky s kupolou. Architektúra, maľba a sochárstvo sa podriadili novej koncepcii náboženstva, ktorá mala za cieľ presadiť kresťanstvo vo všetkých druhoch umenia. Klasicizmus zanikal: sochárstvo spájané s modlárstvom a neprijateľné pre ideológiu, ktorá vládla v byzantskom náboženskom umení, upadalo. Novú koncepciu predstavovali mozaika a maľba. Postava cisára, politicko-náboženského vládcu, sa týčila nad všetkým po celé storočia.

5. Obrana hraníc
Vo svojom pokuse s obnovu starého impéria sa Justinián nadchol „ekumenizmom“. Generáli Belisar a Narses sa podujali uskutočniť túto víziu, ktorá sa ukázala veľmi prchavá.
Podmanenie kráľovstva Vandalov (533-534), Ostrogótov (555), a oslabenie ríše Vizigótov síce svedčilo o vratkých základoch týchto štátov, ale na druhej strane vyvolalo problémy v Byzancii. Podobne Stredozemné more a Čierne more sa znovu stali „morami“ ríše, ale znovudobytie tých území vyvolalo také nepríjemné následky, ako vyčerpanie štátnej pokladnice, zvyšovanie daní a nespokojnosť ľudu. V týchto časoch Byzancia už nevládala odolávať tlaku Slovanov na hraniciach pozdĺž Dunaja a musela sa podrobiť požiadavkám Peržanov. Balkánske krajiny sa menili, usadzovali sa tu nové národy.
Justiniánovi nástupcovia sa zúfalo pokúšali ubrániť dobyté územia, a zároveň ustavične robili ústupky Peržanom. Na severe sa zas o Byzanciu zaujímali noví nepriatelia Avari. Nakoniec sa rozptýlili na Balkánskom polostrove a definitívne sa tam usadili.
Úsilie ochrániť dobyté územia viedlo k utvoreniu administratívnej únie, exarchátov. (Zvlášť Ravenna a Kartágo.) Takto sa zrodil nový systém štátnej správy, uplatnený neskôr vo veľkom rozsahu. Zbedačovanie ľudu, zapríčinené ťažkými daňami, ktoré sa ukladali na vojnové účely, oslabovanie armády, ako aj pokusy vytlačiť Peržanov, Slovanov a Avarov vytvárali medzi obyvateľmi pocit neistoty. Vznikali konflikty medzi sociálnymi triedami, medzi ľudom a ústrednou mocou. Ríša nevládala čeliť tejto situácii, ktorá zasiahla aj východné provincie.

Taká situácia trvala až dovtedy , kým nenastúpil na trón kartáginský exarcha Herakleios (610-641). Vlasť a náboženstvo vždy boli základom teokratického štátu. Gréčtina bola uznávaná za úradnú reč. Aby Herakleios mohol čeliť nepriateľovi, obnovil vnútorný poriadok a vytvoril nové administratívne obvody - témy. Táto reforma posilnila drobných roľníkov, umožnila zbaviť sa cudzích žoldnierov a zároveň podporila hospodárstvo. Noví správcovia boli nútení sami sa postarať o výživu a vyzbrojenie svojho tému. K prestavbe provinčnej správy sa pridala reforma ústrednej správy a utvorili sa nové funkcie s rozsiahlejšími právomocami.
Po týchto reformách Byzantínci zaútočili r. 622 na „neveriacich“ Peržanov (pre Byzantíncov boli nekresťania „neveriaci“ alebo „barbari“). Pre nich to bola náboženská vojna – mohli by sme ich pokladať aj za predchodcov križiakov. Po šiestich rokoch boli Peržania donútení vrátiť Byzancii Arménsko, Sýriu, Palestínu, Egypt a Mezopotámiu.

R. 626 sa Avari pokúsili obkľúčiť Konštantínopol, ale ich nápor trval krátko. Tento neúspech navždy zlomil ich nadvládu, povzbudil slovanské kmene, aby zvrhli svoje jarmo a dožadovali sa zvrchovaných práv na Balkáne.
No skutočné nebezpečenstvo hrozilo od Arabov, ktorí sa zorganizovali r. 622 (rok hidžry – úteku). Hidžra, začiatok moslimského letopočtu, bol začiatkom šírenia islamu. Prorok Mohamed vtedy položil základy moslimskej spoločnosti, skoncoval s primitívnym kmeňovým zriadením Arabov a zaviedol namiesto toho politickú jednotu. Ich hospodársky a sociálny rozvoj bol rovnako nepravidelný ako prírodný charakter ich územia.

Arabské výboje proti Byzancii a Perzii sa začali po smrti Mohameda. Arabi boli nesmierne expanzívni. Zmocnili sa Sýrie, Mezopotámie a Egypta. Byzancia bola vyčerpaná vojnami a Arabi sa zjednocovali na základe svojho náboženstva. Ľud na územiach, ktoré si podmanili, ich pokladal za osloboditeľov spod byzantského útlaku. O niečo neskôr arabské vojnové loďstvo, ktoré začali budovať r. 649, ohrozovalo nadvládu byzantského loďstva vo východnej časti Stredozemného mora.
R. 626 prišli Bulhari, pochádzajúci zo strednej Ázie. Pod vedením Kuvrata zlomili avarské jarmo a založili si svoje kráľovstvo medzi riekou Kubán a Azovským morom. Turci Chazari si r. 679 podmanili časť bulharského ľudu. Zvyšok sa pod vedením Asparucha vysťahoval a usadil sa r. 631 v dolnej Mezii medzi Dunajom a pohorím Balkán. Nové bulharské kráľovstvo bolo súčasťou územia Byzantskej ríše, ktorej administratívne podliehalo.
6. Zahraničná politika: starí a noví nepriatelia
V 8. a 9. stor. Byzantská ríša musela čeliť starým nepriateľom, ale aj novým odporcom. Na rozhraní rokov 717 a 718 obliehali Arabi Konštantínopol z mora aj z pevniny. No ich útok a ich pokus otvoriť si cestu do Európy trvali krátko. Krutá zima, grécky oheň a hlad, ktorý doľahol na arabské tábory (a k tomu sa pridal protiútok Bulharov i pomoc Turkov Chazarov), umožnili Byzantíncom odolávať útoku. R. 740 znovu vpadlo do Malej Ázie, kde sa zrazili s cisárom Levom III. V stredozemnom mori vojna čoskoro uvoľnila priestor pirátskym útokom Saracénov, ktorí dobyli Krétu, jednu zo základní svojich operácii proti Byzancii a Západu v rokoch 827 až 961.

Zároveň severnú hranicu Byzancie ohrozovali Bulhari. Splynuli so Slovanmi a utvorili si štát. V priebehu prvých konfliktov (755-775) bola situácia pre obe strany nestála. Bulhari utrpeli porážku r. 762 pri Anchiale v Burgaskom zálive, potom zvíťazili r. 792 v prístave Markellai. V tom období Karol Veľký porazil (791) avarské kmene v Panónii, čo umožnilo Bulharom výboje na sever. Osobitne prudké vpády vyvrcholili porážkou Byzantíncov r. 811. Roku 813 Bulhari ohrozovali Konštantínopol, ale ustúpili a podpísali mierovú zmluvu.
V polovici 9. stor. Nastali v Byzancii veľké vnútorné i vonkajšie zmeny. Toto prechodné obdobie, v ktorom dosiahla ríša vrchol rozkvetu, charakterizovala vláda Michala III. (842-867). Roku 863 cisár vyslal na žiadosť kniežaťa Rastislava na Veľkú Moravu dvoch bratov misionárov, Konštantína (Cyrila) a Metoda, aby tam Slovanom ohlasovali kresťanskú vieru. Títo vierozvestovia preložili veľkú časť Sv. písma do staroslovienčiny a zaviedli hlaholské písmo. Byzantínci, ktorí naďalej sledovali svoju politiku, sa podujali r. 864 pokresťančiť aj Bulharov. Bulhari a Slovania, spojení rečou i náboženstvom, vyvinuli slovanské písmo (cyriliku) a utvorili kultúrnu jednotu.

Práve vďaka Michalovi III. Bola r. 863 založená v Konštantínopole Magnaurská univerzita (nazvaná podľa Magnaurského paláca, v ktorom sídlila). No toto úsilie sa netýkalo umenia. Maľba trpela obrazoboreckými spormi (pozri ďalej), sochárstvo takmer nejestvovalo. Mozaiky a fresky boli zničené a nahradené scénami z hipodrómu a motívmi zvierat. Napriek tomu maliari si našli spôsob, ako sa prejaviť, a to v ilustráciách rukopisov, v ilumináciách, najčastejšie v dielňach kláštorov.

7. Náboženský život
Mníšstvo

V Byzantskej ríši sa rozšíril asketický život a mníšstvo pod vplyvom egyptských pustovníkov a mníchov. V Konštantínopole bol slávny kláštor Studion, ktorý priviedol k kozkvetu Teodora Studita (zomrel roku 826). Hoci štát a cirkev tu boli úzko späté a biskupi boli závislí od cisára, kláštory si zachovávali nezávislosť a mohli sa účinne postaviť proti jeho politike. Tak to bolo aj v zápase o obrazy.
Zakladanie kláštorov na Východe a ich podpora často záviseli od cisára a patriarchu. Aj keď ich vzťahy medzi cisárskou mocou a cirkvou neboli vždy dobré, predsa od seba záviseli a vzájomne sa podporovali. Zakladaním kláštorov sledoval štát politické ciele, najmä zahraničné. Napríklad vznik kláštorov na vrchu Athos (972) niektorí pripisujú tomu, že Byzancia chcela rozšíriť svoj duchovný vplyv na Balkán.
V oblastiach, kde Byzancia mala problémy s cudzími národmi, mohlo mať zakladanie kláštorov politické zámery. Viaceré osobnosti (Metod, Konštantín, Fotios, Atanaz, Lev Matematik) sa dali do služieb ríše, ktorá chcela pretvoriť helénske územie Balkánu na stredisko náboženskej a politickej expanzie. Vrch Athos sa skutočne stal najväčším duchovným a politickým centrom Východu a jeho vplyv siahal ďaleko za hranice Byzancie, ale s politikou nemal veľa spoločného. Od 10. Stor. sa tu usadzovali Iberovia (kmeň v Gruzínsku), Amalfiti a Slovania.
Koncom 10. a začiatkom 11. Stor. sa objavili Rusi a Bulhari. Aj oni zakladali kláštory, monastiery, ktoré sa stali veľkými hospodárskymi centrami. Pomáhali zúrodňovať vyprahnuté zeme, takže niektoré kláštorné komplexy sa premenili na veľkostatky. Nastával prudký hospodársky rozmach a kláštory sa spájali do miest. Balkán pod vplyvom tohoto hospodárskeho a duchovného rozkvetu hral dôležitú úlohu v rozvoji Západu.

Vzťahy medzi Rímom a Konštantínopolom
V Konštantínopole sa vzťahy medzi cirkvou a štátom menili od doby Justiniána (6. stor.) po macedónsku dynastiu (9. stor.) a odzrkadľovali sa rovnako vnútri ríše aj mimo nej.
Justinián sa usiloval dosiahnuť jednotu pomocou kresťanstva. No tým, že chcel vrátiť „pravú vieru“, ortodoxiu, umožnil obnovu pohanstva a bludov. Všetky jeho rozhodnutia mali za cieľ podriadiť svojej autorite kresťanské sily. Potom cirkev – patriarchu v Konštantínopole jako aj pápeža v Ríme – mal riadiť a kontrolovať cisár. Cisár ukladal trsty zanovitým (konfiškácia majetku, vylúčenie z verejných funkcíi, zrušenie platónskej akadémie), čím vyháňal vzdelancov na prezský dvor, kde prinášali helénsku kultúru.

8. a 9. storočie bol svedkami vážneho sporu s ťažkými následkami: ikonoklazmus, obrazoborecká kríza. V skutočnosti ikonolatria, uctievanie obrazov, zapríčinila nielen duchovný, ale aj ideologický konflikt medzi ústrednou mocou a ľudom.
Pre Byzantíncov uctievanie ikôn, svätých obrazov, bolo výrazom hlbokej úcty, ktorej boli čisto helénske krajiny nesmierne oddané. Naopak, východnejšie provincie ríše sa pridŕžali ikonoklazmu, obrazoborectva: bolo tam šte mnoho monofyzitov, bludárov zo 7. stor., ktorí popierali ľudskú prirodzenosť Kristovu, a veľmi citeľný bol aj vplyv susedného moslimského sveta, nepriateľského každej forme zobrazenia.
Dve sily, štátna moc a vôľa ľudu bola podporovaná mníchmi, stáli proti sebe v tomto spore, ktorý prebiehal vo dvoch fázach: v rokoch 726-787 a 815-843. Prvé obdobie sa začalo cisárskym dekrétom Leva III., ktorý nariadil, že z kostolov treba odstrániť všetky obrazy anjelov a svätých, a neskôr (r. 730) sa tento rozkaz rozšíril aj na obrazy Krista a Matky Božej. Ľud sa proti tomu búril, podporovaný najmä mníchmi, z ktorých preto viacerých umučili. Toto zasahovanie do cirkevných vecí kresťanstva rozjatrilo vzťahy medzi Východom a Západom. Na protest pápežov Gregora II. a Gregora III. cisár odpovedal represáliami proti Rímskej stolici. Vyňal biskupov Ilýrska, Sicílie a Kalábrie spod právomoci pápeža a podriadil ich Carihradskému patriarchovi, a zároveň zhabal v tých krajoch majetky Rímskej stolice. Bol to vlastne bol cisára proti pápežovi, a nie bol medzi gréckou a latinskou cirkvou. Pápež sa vtedy obrátil na Frankov. Prvé obdobie sporu sa skončilo na 7. ekumenickom koncile v Nicei (787), kde sa ustálila náuka o úcte obrazov na Východe i Západe.
Táto kríza ako reakcia na rastúcu moc mníchov sa obnovila za cisára Teofila (829-842) a mnícha Teodora Studitu. Kláštory vždy požívali určité privilégiá: mníchov nemohli povolávať do armády a kláštorné majetky boli oslobodené do daní. R. 843 cisárovná Teodora skončila tento spor obnovením úcty k obrazom.
Zápas o úctu k obrazom, ktorý pápeži viedli s väčšou časťou gréckej cirkvi proti cézaropapistickým snahám cisárov, vlastne upevnil jednotu Grékov s Rímom. Neskoršie odtrhnutie gréckej cirkvi od Ríma malo iné, prevažne osobné príčiny. Nový spor vypukol r. 863 za čias teológa Fotia a pápeža Mikuláša I. R. 858 cisársky dvor zosadil carihradského Ignáca a na jeho miesto postavil vzdelaného Fotia. Ignác sa odvolal k pápežovi Mikulášovi I., ktorý Fotiovu voľbu vyhlásil za nezákonnú. Fotios zvolal synodu a vyhlásil pápeža za zosadeného. Nástupca cisára Michala III., ktorý podporoval Fotia, Bazileos I. zosadil Fotia a potvrdil Ignáca. Po smrti Ignáca však ten istý cisár znovu vymenoval Fotia za patriarchu a tentoraz ho uznal aj pápež. Fotios zvolal koncil, na ktorom odmietli pápežovu právomoc nad Východom, čo pápež Ján VIII. odmietol uznať. Vystúpením Fotia sa rozkol v podstate dovŕšil.

9. storočie zdôraznilo oddelenie dvoch ríš s rozdielnymi politickými zriadeniami, jazykmi aj vyznaním.
Definitívny rozkol Konštantínopola a Ríma bol už len otázkou času. Neskoršie úsilie o zjednotenie stroskotalo na pohŕdaní a odpore proti Rímu a všetkému, čo bolo latinské, a to sa začalo už po prenesení hlavného mesta ríše z Ríma do Carihradu.
Roku 1053 carihradský patriarcha Michal Cerulárius dal neočakávane zatvoriť latinské kostoly a kláštory v Carihrade a šíril ťažké obvinenia proti západnej církvi. Pápež Lev IX. Poslal do Byzancie dvoch legátov, biskupa Humberta a Fridricha Lotrinského, opáta z Monte Cassina. Patriarcha odmietol stretnúť sa s nimi. 16.júla 1054 legáti položili na oltár v chráme Hagia Sofia exkominukačnú bulu proti patriarchovi a odcestovali. Nato patriarcha exkomunikoval pápežových legátov. Kresťanský svet nevenoval tejto udalosti veľkú pozornosť, veď spory s byzantským patriarchom sa vliekli už dlho. Nikto vtedy nemyslel, že išlo o definitívny rozkol, že jednota sa objaví až o dve storočia, aj to len nakrátko.

8. Pád Byzancie

Koncom 11. stor. začali Byzantskú ríšu ohrozovať seldžuckí Turci. Spustošili ju až natoľko, že v 13. stor. bola už len mozaikou malých štátov, rozdelených medzi potomkov niekdajších cisárskych rodín. Posledným držiteľom cisárskeho titulu Byzantskej ríše bola dynastia Palaiologovcov. Na začiatku 14. stor. politická moc tejto ríše, sústredená v Carihrade, bola už úplne bezvýznamná. Napokon sa stala dobyvateľským cieľom talianskych obchodných republík. Janovčania tu získali obchodné privilégiá a podrobili si zvyšok ríše.

Oveľa vážnejšia však bola hrozba tureckého ozbrojeného útoku na Východe. Tureckí vojaci založili Osmanskú ríšu, nazvanú podľa svojho kmeňového vládcu Osmana I. R. 1356 sa preplavili cez Dardanelskú úžinu a k svojim územiam pripojili ďalšie. Ohrozenú Byzanciu, vysunuté stanovište kresťanskej Európy, posilnilo Uhorské vojsko. Osmani ho však r. 1396 pri Nikopole porazili. Tamerlán síce ohrozoval osmanskú moc v Ázii a spočiatku Byzanciu ochránil, ale sultán Murad I. moslimské výboje obnovil. Turci mali okrem iných vojenských prostriedkov v rukách veľký tromf – janičiarov. Tieto elitné jednotky tvorili kresťania, ktorých ešte ako deti Turci zámerne uniesli kresťanským rodičom. Vychovávali ich v islamskej viere a cvičili pre vojenské povolanie.
R. 1453 Byzantská ríša utŕžila poslednú ranu z milosti. Obrovské kanóny osmanského sultána Muhammada prekonali jej obranu. Tisíc rokov po rozpade Západorímskej ríše zanikla aj ríša Východorímska.