I. Úvod
Druhá svetová vojna, globálny vojnový konflikt, ktorý v zmysle strát na životoch a materiálnej deštrukcie, bola najzničujúcejšia vojna v histórií ľudstva. Začala v 1939 ako európsky konflikt medzi Nemecka a Anglo-Francúzskej koalície, ale nakoniec sa rozšírila na väčšinu národov sveta. Skončila v 1945, zanechajúc svetu nové usporiadanie, ktorému dominovali USA a ZSSR.
Viac ako hociktorá predchádzajúca vojna, II svetová vojna zahŕňala národné cítenie celého ľudstva a ekonomické zdroje, rozmazávajúc rozdiely medzi bojovníkom – frontovým vojakom a civilom, a expanziou bojového poľa s pripojením celého protivníkovho územia. Najdôležitejším činiteľom určujúcim jej záver boli priemyselná výkonnosť a ľudské zdroje. V posledných etapách vojny, boli ľudstvu radikálne predstavené dve nové zbrane: rakety s dlhým doletom a atómová bomba. Predovšetkým, akokoľvek bola vojna vedená s rovnakými alebo vylepšenými zbraňami typov používaných v I svetovej vojne, najväčšie pokroky boli v letectve a tankoch.
Táto téma je značne rozsiahla, a preto si ani nedávam za cieľ podrobné rozobratie všetkých jej aspektov, veď napríklad len o židovskej otázke alebo rozvoji techniky by sa toho dalo napísať veľmi veľa. Ja by som sa práve preto chcela zamerať najmä na stručnú charakteristiku priebehu vojny, jednotlivých dôležitejších bitiek, ťažení a budem sa snažiť o chronologické a prehľadné usporiadanie udalostí. Myslím si však, že akokoľvek by som sa snažila zrozumiteľne opísať fakty nebola by moja práca úplná bez fotografií, máp a grafov, ktoré čitateľ nájde v obrazovej prílohe.
II. SVET PO I. SVETOVEJ VOJNE
Tri významné veľmoci boli nespokojné na konci I svetovej vojny. Nemecko, hlavý porazený národ, malo roztrpčene hnev za teritoriálne straty a reparačné poplatky vnútené Versaillskou dohodou. Taliansko, jeden z víťazov, považovalo svoje teritoriálne zisky za ďaleko nepostačujúce na nahradenie výdavkov z vojny alebo na uspokojenie svojich ambícií. Japonsko, taktiež víťaz, bolo nešťastné zo svojho zlyhania v otázke získania kontroly nad Čínou.
A. PRÍČINY VOJNY
Francúzsko, Spojené kráľovstvo a Spojené štáty dosiahli svoje vojenské ciele. Útočnú schopnosť Nemecka zredukovali na nulu a zreorganizovali Európu a svet ako ho videli oni im vyhovoval. Francúzi a Briti často nesúhlasili s povojnovou politikou a boli si neistí svojou schopnosťou obhájiť si mierové vyrovnanie. Američania, rozčarovaní neschopnosťou Európanov splatiť si svoje vlastné vojnové dlhy, sa stiahli do izolacionizmu.
A1. ZLYHANIE MIEROVÝCH SNÁH
Počas 1920tych rokov boli robené pokusy dosiahnuť stabilný mier. Prvým bolo založenie (1920) Spoločenstva národov ako fóra, kde si národy mohli urovnať svoje spory. Moci Spoločenstva boli obmedzované presvedčeniami a rôznymi úrovňami morálnych a ekonomických sankcií takže členovia mohli voľne uskutočniť, čo sa im páčilo. Na Washingtonskej konferencií v 1921-22, hlavné námorné mocnosti súhlasili s obmedzením ich armád v súlade s pevnými normami. Na konferencií v Locarne (1925) bola predložená dohoda o zabezpečení (garantovaní) Fracúzsko-Nemeckej hranice a arbitrážna dohoda medzi Nemeckom a Poľskom. V Parížskom mierovom pakte (1928), sa 63 krajín, vrátane všetkých veľkých mocností okrem ZSSR, zrieklo vojny ako nástroja národnej politiky a prisahali, že budú riešiť vzájomné konflikty „mierovými spôsobmi“. Signatári vopred súhlasili s vyňatím vojny na „sebaobranu“.
A2. VZOSTUP FAŠIZMU
Jedným z cieľov víťazných štátov v I svetovej vojne bolo: „urobiť svet bezpečnejším pre demokraciu,“ a povojnové Nemecko si adoptovalo demokratické usporiadanie, ako to urobilo aj mnoho štátov obnovených alebo novovzniknutých po vojne. V 1920tych rokoch sa vlnou budúcnosti zdal byť národný, vojenský totalitarizmus známy pod talianskym názvom fašizmus. Sľuboval uspokojenie ľudských túžob efektívnejšie ako demokracia a prezentoval sa ako bezpečná ochrana proti komunizmu. Benito Mussolini nastolil prvú fašistickú diktatúru v Taliansku v 1922.
A3. FORMOVANIE OSOVEJ KOALÍCIE
Adolf Hitler, Führer (vodca) Nemeckej národnej socialistickej strany (Nazi), hlásal rasistický typ nacizmu. Hitler sľuboval zmenenie Versaillskej dohody a zabezpečenie ďalšieho Lebensraum (životného priestoru) pre nemeckých ľudí, o ktorých tvrdil, že ako príslušníci nadradenej rasy sú hodní viac. Na začiatku 1930tych rokov zasiahla Nemecko ekonomická kríza. Umiernené strany sa nevedeli dohodnúť, čo s tým spraviť a tak sa veľká časť voličov obrátila na nacistov a komunistov. V 1933 sa Hitler stal nemeckým kancelárom a radom následných krokov sa ustanovil za diktátora.
Japonsko formálne neprebralo fašizmus, ale silná pozícia ozbrojených zložiek vo vláde im dovolila využiť podobný typ totalitarizmu. Ako rozbíjači svetového statusu quo, japonskí ozbrojenci stoja pred Hitlerom. Využili malú zrážku s čínskymi jednotkami pri Mukdene v 1931 ako zámienku na zabratie celého Mandžuska, kde vyhlásili bábkový štát Manchukuo v 1932. V 1937-38 okupovali hlavné čínske prístavy.
Zavrhujúc odzbrojovacie paragrafy Versaillskej dohody, vytvoriac nové letectvo a obnoviac brannú povinnosť, Hitler si vyskúšal nové zbrane na strane pravicových rebelov v Španielskej občianskej vojne (1936-39). Táto trúfalosť ho priviedla ku spolupráci s Mussolinim, ktorý podporoval španielsku revoltu po tom, čo obsadil Etiópiu (1935-36) malou vojnou. Dohody medzi Nemeckom, Talianskom a Japonskom v období od 1936 do 1940 sa zmenili na os Rím-Berlín-Tokio. Os sa následne stala všeobecným pojmom pre tieto krajiny a ich spojencov.
A4. NEMECNÁ AGRESIA V EURÓPE
Hitler zahájil svoj vlastný expanzívny nájazd pripojením Rakúska v marci 1938. cesta bola voľná: Mussolini ho podporoval; a Briti a Francúzi, zastrašení nemeckým zbrojením, akceptovali Hitlerovo tvrdenie, že postavenie Rakúska bolo nemeckou vnútornou záležitosťou. USA v86ne oslabili svoju schopnosť zasahovať proti agresorovi prijatím zákona o neutralite, ktorý zamedzoval materiálnu pomoc všetkým stranám v zahraničných konfliktoch.
V septembri 1938 Hitler hrozil vojnou, aby pripojil západné pohraničné územie Československa, Sudety a ich 3,5 milióna etnických Nemcov. Britský premiér Neville Chamberlain inicioval rozhovory, ktoré vyvrcholili na konci mesiaca Mníchovským paktom, ktorým sa Česi na naliehanie Angličanov a Francúzov vzdali Sudet v prospech Hitlera. Ten prisľúbil, že už nikdy neodníme žiadnu časť Českého územia. Chamberlain veril, že dosiahol „mier pre náš čas“, ale slovo Mníchov čoskoro znamenalo neúčinné a mizerné utíšenie.
Po tom o šesť mesiacov neskôr, v marci 1939, Hitler obsadil zvyšok Československa. Zalarmovaná touto novou agresiou a Hitlerovým ohrozovaním Poľska, britská vláda prisľúbila tejto krajine pomoc ak Nemecko ohrozí jej nezávislosť. Francúzsko už malo s Poľskom dohodu o vzájomnej obrane.
Odvrátenie sa od politiky appeasementu (utišovania) priviedlo do popredia Sovietsky Zväz. Jozef Stalin, sovietsky diktátor, ponúkol Československu vojenskú pomoc počas krízy v 1938, ale bola ignorovaná všetkými stranami v Mníchovskom pakte. Teraz v hrozbe vojny bol ako spojenec žiadaný oboma stranami, ale Hitler mal lákavejšiu ponuku. Spojením sa s Anglickom a Francúzskom by dosť pravdepodobne musel bojovať, ale Nemecko chcelo jeho neutralitu. V Moskve, v noci 23.augusta 1939, bol podpísaný nacisticko-sovietsky pakt. V časti uverejnenej na druhý deň, Nemecko a Sovietsky zväz súhlasia, že nepôjdu proti sebe do vojny. Tajný protokol dáva Stalinovi voľnú ruku nad Fínskom, Estónskom, Litvou a východným Poľskom a východným Rumunskom.
