III. VOJENSKÉ OPERÁCIE
V skorých ranných hodinách 1.septembra 1939 nemecké vojská vpochodovali do Poľska. 3.septembra Briti a Francúzi prekvapili Hitlera vyhlásením vojny Nemecku, ale nemali žiadne plány na predstavenie činnej pomoci Poliakom.
A. PRVÁ FÁZA: DOMINANCIA OSI
Muž proti mužovi boli poľské a nemecké sily v stálom zápase Hitler vyčlenil asi 1,5 milióna vojakov a poľský veliteľ, maršal Eduard Smigły-Rydz, očakával zozbieranie 1,8 milióna poľských vojakov. Ale to nie je celkový obraz. Nemci mali šesť obrnených, ozbrojených a štyri motorizované divízie; Poliaci mali jednu ozbrojenú a jednu motorizovanú brigádu a pár tankových bataliónov. Nemecká 1,600-členná letecká sila sa skladala z najnovších typov. Polovica z poľských 935 lietadiel bola zastaraná.
A1. BLITZKRIEG V POĽSKU
Poľská strategická teória vyžadovala tvrdú obranu celej hranice a očakávala niekoľko týždňov predbežných zrážok. V oboch prípadoch sa mýlila. Ráno 1.septembra, vlna nemeckých bombardérov zasiahla železnice a beznádejne zmaril poľskú mobilizáciu. V štyroch ďalších dňoch, dve armádne skupiny – jedna zo severu z východného Pruska, druhá z juhu zo Sliezska – sa prevalili cez relatívne tenký front a vysielali pancierované skupiny na rýchle nájazdy do Varšavy a Brestu. Toto bola „Blitzkrieg“ (blesková vojna): použitie obrnených vozidiel, vzdušnej sily, a mobilnej pechoty na zovretie do „klepiet“ a obkľúčenie nepriateľa.
Medzi 8. a 10.septembrom, Nemci obkľúčili Varšavu zo severu a juhu, uväznili poľské sily západne od mesta. 17.septembra, sa druhé hlbšie obkľúčenie uzavrelo 160 km západne, blízko Brestu. Tiež toho dňa sa sovietska červená armáda vrhla cez hranice. 20.septembra bola v podstate celá krajina v nemeckých a ruských rukách, a iba izolované hniezda pokračovali v odpore. Posledná kapitulovala pevnosť v Kocku 6.októbra.
A2. ČUDNÁ VOJNA
Francúzska a britská ofenzíva na západe mohla pomôcť Poľsku bojovať dlhšie, ale kým prišlo dostatočné množstvo Britov, muselo byť zorganizované väčšinou Francúzmi; Francúzska stratégia, bola obranná a defenzívna, založená na udržaní ťažko opevnenej Maginotovej línie. Rýchly koniec Poľska nechal obe strany na voľných koncoch. Vystrašený, Briti a Francúzi sa stali celkom zaujatými schémami o rozbitie krvavého opakovania I. svetovej vojny. Hitler urobil vlažnú, polovičatú ponuku mieru a v tom istom čase nariadil svojim generálom, aby pripravili útok na „nízke krajiny“ (low countries) a Francúzsko. Generáli, ktorí si nemysleli, že môžu urobiť vo Francúzsku, žiadali čas a trvali na zabratí len Holandska, Belgicka a francúzskeho pobrežia pri Lamanšskom kanále. Okrem mora, kde bojovali nemecké ponorky proti obchodnému loďstvu a britskej námornej blokáde, sa tak málo dialo ešte počas prvého októbrového týždňa, že americké noviny to nazvali čudnou vojnou.
A3. SOVIETSKO - FÍNSKA VOJNA
30.novembra, po dvoch mesiacoch diplomatických škriepok, Sovietsky zväz vypovedal vojnu Fínsku. Stalin sa len tak triasol, aby mal svoju vlastnú „bleskovú vojnu“, ale jeho plán sa potkol. Fíni boli pod maršalom Karlom G. Mannerheimom, ktorý bol expertom na zimné boje. Sovietsky vojaci, na druhej strane, boli často zle vedení z časti kvôli politickým čistkám, ktoré z armády vylúčili mnoho dobrých dôstojníkov. Prevýšený počtom takmer 5 na 1, Fíni si udržali územie a bojovali až do nového roka.
Útok na Fínsko rozrušil svetový názor na Sovietsky zväz a dal zapravdu Britom a Francúzom. Mali pridlho oči na míne menom Kiruna v severnom Švédsku, ktorá bola nemeckým hlavným zdrojom železnej rudy. V lete ruda šla cez Baltické more, v zime nezamŕzajúcim nórskym prístavom Narvik a potom cez neutrálne nórske vody do Nemecka. Železnica Narvik-Kiruna sa tiež pripájala na východe s fínskou železnicou; preto boli údajne poslané Anglo-Francúzske sily na pomoc Fínom aby boli automaticky v pozícií na okupovanie Narviku a Kiruny. Problémom bolo získať spoluprácu so Švédmi a Nórmi, ktorí obaja odmietali.
V Nemecku, námorný šéf, admirál Erich Raeder, prehováral Hitlera na okupáciu Nórska kvôli jeho voľným prístavom v Atlantiku, ale Hitler prejavil len minimálny záujem až do konca januára 1940, keď ho počasie a objavenie nejakých invazívnych plánov Belgicka donútili odložiť útok na nízke krajiny a Francúzsko na neurčito. Prvé štúdie, ktoré urobil ukázali, že Nórsko môže byť najlepšie obsadené simultánnym vylodeným v ôsmych prístavoch od Narviku po Oslo. Pretože vojaci museli byť prepravovaní na vojnových lodiach, a pretože sa tie mohli ľahko stať korisťou britskej námornej flotily, operácia musela byť spustená pokým boli noci dlhé. Dánsko, ktoré nepredstavovalo žiadnu vojenské problémy mohlo byť tiež užitočne pripojené, pretože malo malé letiská blízko pri Nórsku.
A4. DÁNSKO A NÓRSKO
Stalin, obávajúci sa vonkajšej intervencie, skončil svoju vojnu 8.mája za podmienok, ktoré stáli Fínsko teritórium, ale ponechali mu nezávislosť. Briti a Francúzi si našli ďalšiu výhovorku pre plánovanú akciu v Narviku a Kirune; rozhodli sa rozmiestniť míny akurát okolo prístavu Narvik. Mysleli si, že to vyprovokuje nejaký druh násilnej nacistickej akcie, ktorá im umožní vyraziť na Nórsku stranu – a do Narviku.
Hitler odsúhlasil vpád do Nórska a Dánska 2.apríla, a vojnové lode vyplávali 7.apríla. Briti položili míny nasledujúce ráno a smerovali domov, míňajúc nemecké lode bez toho, aby si ich všimli a dovolili im vylodenie bez odporu 9. apríla. Dánsko okamžite kapitulovalo a vylodenie bolo úspešné všade okrem Osla. Opevnenie blokovalo prístup z mora a hmla bránila vzdušnému útoku. Nemci dosiahli okupáciu Osla napoludnie, ale medzitým si nórska vláda, odhodlaná bojovať, našla nové sídlo – Elverum.
Napriek tomu, že Nóri, ktorým pomáhalo aj 12,000 Britov a Francúzov, udržali územie medzi Oslom a Trondheimom už do 3.mája, o závere nebolo nikdy pochýb. Narvik bol iný. Tam 4,600 Nemcov stálo proti 24,600 Britom, Francúzom a Nórom sprevádzaným zbraňami britského námorníctva. Nemci mali výhodu v drsnosti terénu a teda v pomalých metodických pohyboch protivníka. Preto držali Narvik do 28.mája. v prvom júnovom týždni boli tlačený smerom ku švédskej hranici a teda blízko k rozhodnutiu kapitulácie či internácie, ale potom vojenské nešťastia vo Francúzsku nútili Britov a Francúzov odvolať svojich vojakov z Narviku.
A5. NÍZKE KRAJINY - BENELUX
Na jar Hitler našiel nový a lepší spôsob ovládnutia Francúzska a krajín BeNeLuxu. Prvý plán bol viesť hlavné sily cez Belgicko, ako tomu bolo v 1.svetovej vojne. Generál Erich von Manstein a niekoľko ďalších radcov presvedčilo Hitlera, aby premiestnil hlavné sily južne do Luxemburska a do Ardenských lesov. Ardeny boli hornaté, lesnaté a nie najlepší kraj pre tanky, ale Manstein argumentoval tým, že nepriateľ nebude očakávať veľký útok práve tam. Tanky mohli urobiť obchvat severozápadným smerom z Arden, poza belgickú a britskú časť Francúzska. Po dosiahnutí pobrežia a porážke nepriateľa v Belgicku, mohli urobiť čelom vzad a udrieť na juhozápad za francúzskymi armádami pozdĺž Maginotovej línie.
Keď začal útok, 10.mája 1940, obe strany boli takmer rovnocenné v počte vojakov a tankov; Nemci boli lepší v letectve. Rozhodujúca výhoda Nemcov bola, že presne vedeli, čo chcú urobiť. Ich oponenti museli improvizovať, čiastočne pretože sa Belgičania a Holanďania snažili zostať neutrálnymi až do konca. Briti a Francúzi navyše zlyhali v tom, že sa nepoučili z príkladu Poľska, počítajúcu s porážkou krajiny cez jej najväčšiu slabosť. Následkom toho neboli schopní vysporiadať sa s nemeckou ozbrojenou silou. Ich tanky boli odrezané medzi pechotou; tie nemecké boli stiahnuté spolu v pancierovanej skupine.
10.mája nemecký výsadkové vojská pristáli vo vnútrozemí Belgicka a Holandska obsadiť letiská a mosty, a predovšetkým veľkú belgickú pevnosť Eben-Emael. Holandská armáda kapitulovala 14.mája, niekoľko hodín po zbombardovaní obchodnej sekcie Rotterdamu. Tiež 14.mája hlavná nemecká sila, s pancierovou skupinou vo vedení, prišla z Arden začnúc nájazd do mora poza francúzske a britské armády podporujúce Belgičanov.
