A6. PORÁŽKA FRANCÚZSKA
20.mája pancierová skupina prevzala Abbreville pri ústí rieky Somme a začala tlačiť na sever pozdĺž pobrežia; to zahŕňalo 400 km za 11 dní. Do 26.mája boli Briti a Francúzi tlačení do úzkeho výbežku pri Dunkerque. Belgický kráľ, Leopold III, kapituloval so svojou armádou na druhý deň. Torpédoborce a menšie plavidlá všetkých druhov zachránili 338,226 mužov z Dunkerqueu hrdinským prevozom cez more, ktorý by zrejme nebol úspešný keby nemecký veliteľ, generál Gerd von Rundstedt, nezastavil tanky, aby ich uchránil pre ďalšiu fázu.
5.júna Nemci spustili nový útok proti Francúzsku. Taliansko vypovedalo vojnu Francúzsku a Británií 10.júna. Maginotova línia, ktorá sa tiahla len po belgickú hranicu, bola neporušená, ale francúzsky veliteľ, generál Maxime Weygand, sa nemal čím kryť zo severu a západu. 17.júna, maršal Henri Philippe Pétain, hrdina z 1.svetovej vojny, ktorý sa stal deň predtým premiérom, požiadal o prímerie. Prímerie bolo podpísané 25.júna za podmienok dávajúcich Nemecku kontrolu nad severným Francúzskom a Atlantickým pobrežím. Pétain potom ustanovil za hlavné mesto Vichy na neokupovanom juhozápade.
A7. BITKA O BRITÁNIU
V lete 1940, Hitler ovládal Európu od Severného Mysu po Pyreneje. Jeden jeho zostávajúci nepriateľ – Británia, pod vedením nového premiéra Winstona Churchilla – prisahala pokračovať v boji. Či bojovať mohla bolo otázne. Britská armáda nechala väčšinu svojich zbraní na plážach v Dunkerque. Stalin nebol v nálade, aby vyzýval Hitlera. USA, šokované pádom Francúzska, vyhlásili po prvýkrát v histórií brannú povinnosť za mierového stavu a značne navýšili vojenský rozpočet. Verejná mienka, navzdory sympatiám k Británií, bola proti vstupu do vojny.
Nemci dúfali v podmanenie si Britov vyhladovaním. V júni 1940 podnikli „Boj o Atlantik“, využívajúc ponorkovú vojnu na obrezanie Britov od ich zahraničných tepien. Nemci mali teraz ponorkové základne v Nórsku a Francúzsku. Na počiatku mali Nemci len 28 ponoriek, ale mnoho sa ich vyrábalo – dostatok na udržanie Britov v ohrození do jari 1943 a zvládanie bitiek mesiace nato.
Invázia bola rýchlym spôsobom ako doraziť Britániu, ale to znamenalo prekročiť Lamanšský prieplav. To by Hitler neriskoval, kým by nebolo najprv zneškodnené britské letectvo. Dôsledkom toho bolo, že vojna o Britániu sa diala vo vzduchu a nie na plážach. V auguste 1940 Nemci zahájili úsvitové útoky na prístavy a letiská a v septembri proti vnútrozemským mestám. Cieľom bolo vytiahnuť britské stíhače a zničiť ich. Nemci sa prepočítal s novým zariadením, radarom, ktorý vysoko zväčšil účinnosť britských stíhačov. Pretože ich vlastné straty boli príliš vysoké, Nemci museli prejsť na nočné bombardovanie na konci septembra. Medzi tým a májom 1941 urobili 71 veľkých nájazdov na Londýn a 56 na iné mestá, ale škoda, ktorú spôsobili bola príliš nevyberaná, aby pôsobila vojensky smerodajne. 17.septembra 1940 Hitler odsunul inváziu na neurčito, a tým vlastne uznal porážku v bitke o Britániu.
A8. BALKÁN A SEVERNÁ AFRIKA
V podstate Hitler povedal svojim generálom, že koncom júla 1940 bude nasledujúci útok nasmerovaný proti ZSSR. Tam, povedal, Nemecko nájde svoj „životný priestor“ a porážku Anglicka tiež. Tvrdil, že Briti zostávali vo vojne len preto, lebo dúfajú v znepriatelenie Nemecka a ZSSR. Keď však budú Sovieti porazení a britské pozície v Indií a Strednom Východe budú ohrozené, tak veril, že Briti uzavrú mier. Hitler chcel začať vpád začiatkom zimy 1940, ale jeho radcovia ho presvedčili, že podstupuje riziko zimou akciou do Sovietskeho Zväzu a nech počká do jari.
Medzitým nemecký spojenec, Mussolini usporiadal neúspešný útok (september 1940) na Britmi okupovaný Egypt z talianskej kolónií v Líbií a rovnako nevydarenú inváziu (október 1940) do Grécka. V reakcií na neskorší pohyb, Briti okupovali letiská na Kréte a v Grécku. Hitler nechcel britské lietadlá vo vzdialenosti dostrelu od jedného z jeho hlavných zdrojov ropy, talianske polia v Ploieşti, a v novembri začal pripravovať operáciu proti Grécku.
Začiatkom 1941 britské sily zatlačili Talianov naspäť do Líbye a vo februári Hitler poslal generála Erwina Rommela a dvoma tankovými divíziami tankových zborov, Afrika Korps, aby pomohli jeho spojencom. Pretože musel prejsť cez ich územie, aby sa odstal do Grécka (a Sovietskeho zväzu), Hitler priviedol Rumunsko a Maďarsko do Aliancie Osi v novembri 1940; Bulharsko sa pripojilo v marci 1941. Keď Juhoslávia odmietla nasledovať garnitúru, Hitler nariadil inváziu do tejto krajiny.
A8a. JUHOSLÁVIA
Operácie proti Juhoslávií a Grécku začali 6.apríla 1941. Elementárnou nemeckou ťažkosťou pri vpáde do Juhoslávie bolo pretiahnutie deviatich vojenských divízií z Nemecka a Francúzska za menej ako desať dní. Na niekoľko dní sa museli obmedziť len na vzdušné vpády a pohraničné potýčky. 10.apríla začali nájazdy na Belehrad zo severozápadu, západu a juhovýchodu. Mesto padlo 13.apríla a juhoslovanská armáda kapitulovala nasledujúceho dňa. Akokoľvek, bolo oveľa ľahšie Juhosláviu získať ako si ju udržať. Partizáni – Četníci pod Dražom Mihajlovićom a partizáni pod Josipom Brozom (Tito) – bojovali celú vojnu.
A8b. GRÉCKO
Grécka armáda 430,000 mužov, odlišná od Juhoslovanov, bola plne mobilizovaná a do určitej miery aj otestovaná vojnou, ale národná pýcha ju nútila bojovať (pod vedením Metaxasa) proti talianskej invázií severozápadne od Thessaloníki (Solúnu). Jedným krátkym vpádom do Solúna dosiahli kapituláciu línie a takmer polovice gréckej armády 9.apríla. Po tom čo bola Prvá grécka armáda, vytiahnutá z Albánska, chytená v Métsovonskom priesmyku 22.apríla sa britské sily, 62,000 vojakov, stiahli smerom na juh. Nato Nemci rýchlo obsadili Korintský záliv (27.apríla) a cez Peloponéz 30.apríla donútili Britov k evakuácií, čo ich stálo 12,000 mužov. Výsadkársky útok 20.-27.mája vniesol do nemeckých rúk aj Krétu.
Medzičasom Rommel viedol úspešnú protiofenzívu proti Britom v Líbií, vypudiac ich z krajiny (okrem izolovanej posádky v Torbuku) v apríl 1941.
