C. TRETIA FÁZA: OTOČENIE PRÚDU

Koncom decembra 1941 sa Roosevelt a Churchil a ich hlavný radcovia stretli vo Washingtone. Znovu zdôraznili stratégiu – najprv poraziť Nemecko – a pretože sa zdalo, že Briti budú bojovať zo všetkých síl v Európe, vojna s Japonskom sa stávala čoraz viac čisto americkou záležitosťou. Tiež vytvorili Combined Chiefs of Staff (CCS) – Spojení najvyšší dôstojníci ozbrojených síl. Bol to vlastne britsko – americký vojenský výbor so sídlom vo Washingtone na vývoj a výkon spoločnej stratégie. 1.januára 1942 Spojené štáty, Spojené kráľovstvo, ZSSR a ďalších 23 krajín podpísalo Deklaráciu spojených národov, v ktorej sa zaviazali nepristúpiť k separátnemu mieru. United Nations, alebo Spojené národy sa stalo oficiálnym názvom „proti – Osovej“ koalície, ale viac bol používaný termín Spojenci (Allies), prevzatý z 1.svetovej vojny.

C1. VÝVOJ STRATÉGIE SPOJENCOV

USA prakticky nemohli viesť vojnu v Európe začiatkom roku 1942. Nemali tam žiadnych vojakov a boli práve uprostred budovania síl a pretváraní strojárstva doma. V severnej Afrike Briti ukázali ako niečo viac, ako len udržať si svoje. Uspokojili sa s Tobrukom 10.decembra 1941 a prevzatím Banghāzī v Líbií o dva týždne neskôr. Rommel podnikol protiútok koncom januára 1942 a zatlačil ich späť do Al-Gazaly a Bir Hacheimu, ale tam sa jeho postup zastavil.

C1a. EURÓPA

Veľkou otázkou vojna bolo či ZSSR dokáže odolať druhej nemeckej letnej ofenzíve a Rusi prosili USA a Britániu, aby zmiernili tlak na nich otvorením západného frontu. Generál George C. Marshall, najvyšší dôstojník amerických ozbrojených síl,  veril, že najlepšie pomôžu Rusom a rýchlo ukončia vojnu, ak si spravia zastávku v Anglicku a zaútočia cez Lamanšský kanál na severozápadnú Európu. Chcel to spraviť na jar 1943 alebo ešte v 1942, ak sa bude zdať, sa ZSSR zloží. Briti nechceli účasť inde, pokým severná Afrika nebude pevná a nebudú veriť, že armáda je dosť silná na „cezkanálový“ útok zostavený v Anglicku v roku 1943. Rommel problém vyriešil. V júni ukoristil Tobruk a vošiel 380 km do Egypta do El ‘Alamein. Po tom Američania súhlasili s odložením útoku cez kanál a začali sa pripravovať na inváziu do francúzskej severnej Afriky.

C1b. PACIFIK

Medzičasom sa Američania, navzdory prvej nemeckej stratégií, pohybovali ďalej vo vojne proti Japonsku. Americká armáda videla Pacifik ako územie, kde sa vojna môže viesť najefektívnejšie na rozdiel od Atlantiku alebo Stredozemného mora. Generál Douglas MacArthur, ktorý velil na Filipínach a bol evakuovaný do Austrálie ponorkou pred kapituláciou, bol v krajine najznámejším (v dobrom slova zmysle) vojenským veliteľom, a preto príliš cenným, aby ho stratili v nedôležitej misii. Bitka o Midway Japoncov zastavila v strednom Pacifiku, ale pokračovali v postupe juhozápadným Pacifikom popri Šalamúnových ostrovoch a po súši na Novej Guinei. 2.júla 1942, americký Joint Chiefs of Staff (spojení najvyšší dôstojníci; JCS) nasmerovali námorné a pozemnú sily na oblasť južného a juhozápadného Pacifiku zastaviť Japoncov, vyhnať ich zo Šalamún a severovýchodnej Novej Guinei a eliminovať ich základňu v Rabaul, v Novej Británií na Bismarkovom súostroví (teraz Papua Nová Guinea)

C2. RUSKÝ FRONT: LETO 1942

V najviac bezprostredne kritickom území vojny, ZSSR, iniciatíva prešla opäť na Nemcov v lete 1942. Sovietske úspechy v zime boli vystriedané katastrofami na jar. Prekážky v postupe južne od Leningradu, blízko Charkovu a na Kryme stáli dobre viac ako jeden a pol milióna mužov vo väzniciach. Nemci neuniesli také masívne straty, ale bojovanie bolo pre nich tiež príliš nákladné. Najmä odkedy Sovieti disponovali trojnásobkom ľudských zdrojov. Okrem toho Hitlerova nadmerná sebadôvera ho priviedla ku kolosálnej chybe. Bol si taký istý víťazstvom v 1941, že zastavil výrobu väčšiny druhov zbraní a munície pre armádu a preradil priemysel na práce pre letectvo a námorníctvo, s ktorými plánoval doraziť Britov. Znovuobnovil produkciu pre armádu v januári 1942, ale príliv zbraní nedosiahol front pred koncom leta. Produkcia sovietskych zbraní, na druhej strane, po úpadku v novembri a decembri 1941 začala vytrvalo stúpať. Sovietska priemyselná základňa bola tiež väčšia ako nemecká. Plánujúc leto, Hitler vedel, že to všetko nevyrieši len „trojhrotou“ ofenzívou. Niektorí generáli hovorili o roku vyčkávania na prebudovanie armády, ale Hitler bol rozhodnutý dosiahnuť víťazstvo v 1942. Mal dostatok vojakov a zbraní, aby priviedol južné krídlo západného frontu k plnej sile a veril, že donúti sovietske vedenie obetovať svoje hlavné sily v snahe ubrániť uhoľné bane v Doneckom povodí a ropné polia Kaukazu.

C2a. NEMECKÁ JAZDA KU KAUKAZU

Ofenzíva začala východne od Charkova 28.júna a za menej ako 4 týždne armády obsadila povodie Donecu a postupovali k rieke Don. Vzdialenosti boli veľkolepé, ale počet zajatých alebo zabitých vojakov relatívne bol malý. Stalin a jeho generáli urobili najšťastnejšiu chybu vojny. Veriac, že Nemci chcú uskutočniť druhý, silnejší útok na Moskvu a držali svoje rezervy vzadu, armáde na juhu dovolili ustupovať.

Hitler, povzbudený ľahkosťou a rýchlosťou postupu, pozmenil jeho plán posledný júlový týždeň. Pôvodne zamýšľal ísť priamo na východ do Stalingradu, tvrdo tam obsadiť Volgu a potom len poslať vojakov na Kaukaz. 23.júla nariadil dvom armádam, aby pokračovali ku  Stalingradu a urobili dva útoky cez nižšiu rieku Don a prevzali ropné polia v Majkope, Groznym a Baku.

Zdalo sa, že Rusi sa rútia ku katastrofe, ako Nemci dúfali cez Kaukaz a Majkop vzdialený 300 km 9.augusta. Hitlerova stratégia prezentovala problém: Dve sily vzďaľujúce sa od seba nemôžu byť rovnocenné už len kvôli zničeným železniciam a rozbitým cestám okupovaného územia. V druhej polovici augusta presunul viacej dodávok na napadnutie Stalingradu a pochod na  Kaukaz bol spomalený. No jednako sa úspech zdal byť na dosah, keď šiesta armáda a štvrtá pancierová uzatvorili predmestie Stalingradu 3.septembra.

C2b. RUSKÉ ZNOVUZRODENIE V STALINGRADE

ZSSR sa dotkla dna vojny na konci júla 1942. Kapitulácia bola na dosah a Nemci sa dostávali do útočných pozícií popri Volge za Moskvou a tak isto aj na Kaukaze. 28.júla Stalin vydal svoj najznámejší príkaz vojny: „Neustupovať!“ V čase drakonických trestov pre povaľačov a rozvracačov morálky úplne degradoval komunizmus a obrátil sa na vojakov vyhlásením veľkej vlasteneckej vojny za Rusko. Tak isto ako Hitler, viedol vojnu tak, že sa mu zdalo, že vyhrá. Koncom augusta zavolal svojich dvoch najlepších vojenských profesionálov, Zhukova, ktorý zorganizoval moskovskú protiofenzívu v decembri 1941; a armádneho veliteľa štábu, generála Alexandra M. Vasiľvevského, aby sa s nimi poradil o situácií v Stalingrade. Navrhovali zdolať nepriateľa zadržaním jeho vojakov v krvavých bojoch o mesto kým zhromaždia prostriedky na protiútok.

C3. GUADALCANAL

Os viedla príliv v strede leta 1942. Stalingrad a Kaukazská ropy sa zdali pod Hitlerovou mocou a Rommel mal na dostrel Suezský kanál. Japonci okupovali Guadalcanal na severnom konci Šalamúnových ostrovov pochodujúc na prístav Moresby. V nasledujúcich šiestych mesiacoch Os bola zastavená a obrátila sa k ZSSR, severnej Afriky a juhovýchodného Pacifiku.

Americkí „mariňáci“ pristáli na Guadalcanale 7.augusta 1942. Proti malej japonskej posádke bolo vylodenie ľahké. Potom už nič nebolo ľahké. Japonci odpovedali pohotove a násilne po mori a vo vzduchu. Výsledok závisel od schopnosti japonskej armády dotiahnuť dostačujúce posily a na schopnosti americkej armády zásobovať námorníctvo, ktoré bolo na pochybách. Kým námorníctvo bojovalo s odhodlaným nepriateľom vo vysiľujúcej tropickej klíme, medzi 24.augustom a 30.novembrom armáda vybojovala 6 hlavných ozbrojených konfliktov v okolitých vodách ostrova. Straty na lodiach a letectve boli ťažké na oboch stranách, ale Japonci boli vážnejšie zasiahnutí, pretože si nemohli dovoliť akceptovanie úbytku vojakov s Američanmi. Ich bojové lode už nevyplávali po konci novembra a Američania potvrdili bezpečnosť ostrova 9.februára 1943.

C4. ANGLO-AMERICKÁ OFENZÍVA V SEVERNEJ AFRIKE

Zvrat v severnej Afrike začal 31.augusta 1942, keď Rommel zaútočil južným krídlom na britskú líniu západne od Al ‘Alamayn, bol zastavený na hrebeni ‘Alam al Halfā' a bol zatlačený späť 7.septembra. Novoustanovený britský veliteľ, generál Bernard Law Montgomery, zasiahol severné krídlo 23.októbra metodicky pripravovanou ofenzívou a od 5.novembra nútil Rommela ustupovať. Americký a britský vojaci bojujúci spolu pod generálom Dwightom D. Eisenhowerom sa začali vyloďovať v Maroku a Alžírsku 8.novembra; Američania v Cassablanke a Orane, Briti v Alžíre. Nemci poslali posily do Tunisu a okupovali celé Francúzsko. Na scénu priviedli svoju piatu obrnenú divíziu pod velením generála Jürgena von Arnim včas, aby zastavili Eisenhowera na západe Tunisu v strede decembra. Rommel šiel k Marethskej línií v juhovýchodnom Tunisku začiatkom februára 1943 a začal útok proti Američanom 14.februára, čo ich zatlačilo 80 km naspäť a z dôležitého priesmyku Kasserin. Bol to jeho posledný útok a jeden z tých, ktoré už nemohol využiť. Hitler ho zavolal späť v marci ako sa Američania a Briti približovali z juhu a západu. Po tom, čo boli odrezaní od ich základní v Bizerte a Tunise a zatlačení naspäť na izolovaný polostrov Cape Bon, 275,000 Nemcov a Talianov kapitulovalo 13.mája.

C5. SOVIETSKE VÍŤAZSTVO V STALINGRADE

Na západnom fronte si nemecké postupy k Stalingradu a Kaukazu pridali ku svojej dĺžke ešte 1100 km. Žiadni nemecký vojaci by neboli schopní udržať také rozľahlé územie, a tak Hitler využíval vojakov svojich spojencov. Následkom toho, pokým bola šiesta a štvrtá armáda viazaná v bojoch Pri Stalingrade, oni boli lemovaný sprava a zľava rumunskou armádou. Talianska a maďarská armáda bola rozmiestnená vyššie po prúde rieky Don. Skúšobné manévre odhalili závažné slabiny v niektorých armádach Osi.

Ráno 19.novembra, v snehu a hmle, sovietske ozbrojené vedúce skupiny zasiahli Rumunov západne a južne od Stalingradu. Ich hroty sa potom stretli o tri dni neskôr pri meste Kalač-na-Donu obkľučujúc šiestu armádu, polovicu štvrtej obrnenej armády a časť rumunských jednotiek. Hitler nariadil veliteľovi šiestej armády, generálovi Friedrichovi Paulusovi, aby držal územie, prisľúbil mu vzdušnú posilu a poslal Mansteina, odvtedy poľného maršala, aby organizoval pomoc. Vzdušný prevoz zlyhal a nedokázal previesť 300 ton zásob, ktoré Paulus potreboval každý deň; a Mainsteinova pomoc sa bola zastavená 55 km od izolovanej oblasti v neskorom Decembri. Šiesta armáda bola predurčená na zánik, ak sa by sa nepokúsili prelomiť, čo Hitler odmietol povoliť.

Rusi tlačili už z troch strán v januári 1943 a Paulus kapituloval 31.januára. Bitka stála Nemecko 200,000 vojakov. V dôsledku Stalingradu, ktorý z časti mohol za zlyhanie talianskych a maďarských vojsk, Nemci boli donútení stiahnuť sa z Kaukazu približne tam odkiaľ v lete 1942 začali ofenzívu