C6. KONFERENCIA V CASABLANCE
Od 14. do 24.janurára sa Roosevelt a Churchill sa svojimi štábmi stretli v Casablance, aby stanovili stratégiu na obdobie po severnej Afrike. Americký vojnoví velitelia chceli priamy útok cez kanál na Nemecko. Briti, výrečne zastupovaní Churchillom, argumentovali výhodami zhromažďovaním „veľkých cien“ v Stredozemnom mori na Sicílií a v Taliansku na začiatok. Roosevelt podporoval Britov a americké vojsko uspelo jedine (o niekoľko mesiacov neskôr) v získavaní súhlasu o tom, že nebude posielaných viac vojakov do oblasti Stredozemia; všetci boli zhromažďovaní v Anglicku na útok cez kanál v 1944. Roosevelt udelil svojmu vojsku ďalší šok, keď ohlásil, že nič okrem bezpodmienečnej kapitulácie nebude prijaté od žiadnej z krajín Osi. Politikou chcel učičíkať Rusov, ktorý mali čakať ešte takmer ďalší rok na ucelený druhý front, ale tiež pravdepodobne zocelila odpor Osi.
C7. VZDUŠNÉ NÁJAZDY NA NEMECKO
Ako úvod odkladaného útoku cez kanál sa Briti a Američania rozhodli v Casablance otvoriť strategickú vzdušnú ofenzívu (bombardovanie) proti Nemecku. V tomto prípade sa dohodli na načasovaní, ale nie na metóde. Briti v dôsledku odradzujúcej skúsenosti s denným bombardovaním na začiatku vojny postavili ťažké bombardéry, Lancestery a Halifaxy, na nočné bombardovanie, čo znamenalo pásmové (oblastné) bombardovanie. Američania verili svojim B-17 (Lietajúce pevnosti; Flying Fortresses) a B-24 (Osloboditeľ; Liberators), ktoré boli ťažko vyzbrojené aj obrnené a boli ušité priamo na to, aby lietali za dňa a presne mierili. Rozdiel bol riešený tak, že každej krajine bolo dovolené viesť vlastné ofenzívu. Tento spôsob sa nazýval bombardovanie deň a noc. Britská metóda bola demonštrovaná štyrmi nájazdmi zápalných bômb na Hamburg koncom júla 1943, v ktorom väčšina mesta zhorela a 50,000 ľudí umrelo. Americké straty lietadiel a posádky ostro vzrástli ako bombardéry prenikali hlbšie do Nemecka. Po skorom októbri 1943, keď zaútočili na závody valivých ložísk v Schweinfurte pôsobili takmer 25% straty, bola denná ofenzíva znížená pokým neboli dostupné lietadlá s dlhým doletom.
C8. BITKA PRI KURSKU
Pred zimou boje na západnom fronte skončili v marci 1943, Hitler vedel, že nemôže usporiadať ďalšiu letnú ofenzívu a hovoril o založení západného múru porovnateľnú s opevnenou atlantickou stenou, ktorú vybudoval popri západnom európskom pobreží. Dlhý zimný ústup skrátil front dostatočne na to, aby mu dal nadbytok takmer dvoch armád. Tiež zanechal smerom na západ vypuklinu v okolí mesta Kursk. Pre Hitlera bola príležitosť na jedno ďalšie veľké obkľúčenie príliš dobrá na to aby, si ju nechal ujsť.
Po trojmesačnom čakaní na príjazd viacerých nových tankov z montážnej linky, Hitler otvoril bitku o Kursk 5.júla s útokmi severne a južne cez otvorený západný koniec vypukliny. Zhukov a Vasilyevsky tiež nespúšťali oči z Kursku a ťažko vyzbrojili front naokolo. V najväčšej tankovej bitke vojny 12.júla bojovali Rusi proti Nemcom takmer na mieste. Hitler potom operáciu odvolal, pretože Američania a Briti sa vylodili na Sicílií a potreboval premiestniť divízie vo Talianske. S tým prešla strategická iniciatíva západu natrvalo na ruské sily.
C9. INVÁZIA DO TALIANSKA
Tri americké, jedna kanadská a tri britské divízie pristáli na Sicílií 10.júla. Pretlačili sa cez ostrov z pláží na južnom pobreží za päť týždňov a cez štyri talianske a dve nemecké divízie; a zdolali obranu Osi 17.augusta. Zatiaľ bol Mussolini zbavený moci 25.júla a talianska vláda pristúpila k rokovaniam, ktoré viedli k podpísaniu prímeria v tajnosti 3.septembra a verejne ho vyhlásili 8.septembra.
3.septembra zložky Montgomeryho ôsmej britskej armády prekročili Messinský prieliv zo Sicílie na špic talianskej čižmy. Americká piata armáda, pod generálom Markom W. Clarkom, zorganizovala vylodenie blízko Salerna 9.septembra a 12.októbra mali Briti a Američania celkom pevnú líniu naprieč polostrovom od rieky Volturno, severne na Neapol, do Termoli na Jadranskom pobreží. Talianska kapitulácia priniesla Spojencom malý vojenský benefit a na konci roku ich Nemci zastavili na Gustavovej línií 100 km od Ríma. Pristátie v Anziu 22.januára 1944 zlyhalo v otrasení Gustavovou líniou, ktorá bola solídne zakotvená na rieke Liri a v Monte Cassine.
C10. SPOJENECKÁ STRATÉGIA PROTI JAPONSKU
Stratégia vo vojne proti Japonsku sa vyvíjala po etapách počas roku 1943. Najprv bolo cieľom zabezpečiť základne na pobreží Číny (z ktorých mohli byť Japonci bombardovaní a neskoršie napadnutí) Britmi a Číňanmi prichádzajúcimi cez Barmu a západnú Čínu a Američanmi vrážajúcimi cez ostrovy stredného a juhovýchodného Pacifiku do Taiwanu a Číny. V strede roka bolo očividné, že ani Briti ani Číňania neboli schopní zhmotniť svoje nájazdy. Potom zostali len Američania. Ich objektmi boli Formosa a Čínske pobrežie.
C11. AMERICKÉ POSTUPY V PACIFIKU
V Pacifiku americký vojaci znovu získali po ťažkých bojoch Attu v Aleutách v trojtýždňovom zápase, ktorý začal 23.mája. Japonci evakuovali Kisku skôr ako tam pristáli Američania a Kanaďania v auguste. Hlavné akcie však prebiehali v juhozápadnom Pacifiku. Tam americkí a novozealandskí vojaci, pod velením admirála Williama Halseyho, postupovali pozdĺž Šalamún, berúc si Novú Georgiu v auguste a veľké predmostie Bougainvillu v novembri. Austrálčania a Američania, pod MacArthurom, zatlačili Japoncov späť na západné pobrežie Novej Guinei a vzali Lae a Salamaua v septembri. MacArthurova a Halseyho misia, určená JCS v 1942, mala prevziať Rabaul, ale na Šalamúnach zistili, že majú kontrolu nad vzduchom a morom okolo nich a je dostatočná, aby neutralizovali posádku Japonských ostrovov a urobili ich nepoužiteľnými. Vylodenia na myse Gloucester, Novej Británií v decembri; na ostrovoch Admirality vo februári 1944 a na ostrove At Emirau v marci 1944 efektívne oddelili Rabaul. Jeho 100,000 posádka potom nemohla byť adekvátne zásobená alebo evakuovaná.
Stredopacifický vpád sa potom začal neskôr. Ostrovy juhozápadného Pacifiku boli relatívne blízko pri sebe; letecké polia mohli poskytnúť podporu na pohyb ďalej; a japonská armáda bola opatrná v riskovaní svojich lodí v zrážkach s pozemnými lietadlami. V strednom Tichomorí boli ostrovy osamotené, oddelené rozsiahlymi pruhmi oceánu. Na podporu vylodenia bola teda potrebné silné námorníctvo. Čiastočne s materskými lietadlovými loďami, ktoré práve v 1943 neboli v postačujúcom množstve až do záveru roku.
Prvé vylodenia boli na Gilbertových ostrovoch, na Makine a Tarawe v novembri 1943. Ostrov Betio v Tarawskom atole, 117,8 hektárov koralov, piesku, betónu a kokosových bunkrov, stál 2. námornú pechotu 3000 zabitých a zranených za tri dni. Marshalove ostrovy zabrali vo februári 1944.
