D. ŠTVRTÁ FÁZA: VÍŤAZSTVO SPOJENCOV
Po bitke o Kursku, pretrvali pochybnosti u ruskej armáde a jej schopnosti viesť letnú ofenzívu. Boli rozptýlené v prvý augustový týždeň roku 1943, keď sekajúce útoky zasiahli nemeckú líniu severne a západne od Charkova. 12.augusta Hitler nariadil začatie prác na západnom múre budovanom na rieke Narva a jazerách Pskov a Peipus, za armádnou skupinou Sever a riekami Dneper a Desna, za skupinami Stred a Juh. Druhú polovicu mesiaca sovietska ofenzíva expandovala južne popri rieke Donec a severne do sektoru armádnej skupiny Stred.
15.septembra Hitler povolil skupine Juh ústup k Dnepru, keby nie bola by zničená. Tiež nariadil, aby všetko na východ od rieky Dneper, čo mohlo pomôcť nepriateľovi bolo odtiahnuté, spálené alebo vyhodené do povetria. Táto politika „spálenej zeme“, ako bola nazývaná, mohla byť plnená len čiastočne, kým armáda neprekročila rieku na konci mesiaca. Odvtedy sa tento postup začal uplatňovať na všetkých územiach vzdávajúcich sa Rusom.
Za riekou, nemecký vojaci nenašli ani kúsoček západnej steny a museli sa potýkať s prvými piatimi sovietskymi predmostiami. Vysoký západný breh rieky bol najlepšou obrannou líniou zostávajúcou v Sovietskom zväze, a sovietske armády, pod Zhukovom a Vasilyevskym, zúrivo bojovali. Zo všetkých síl sa snažili Nemcom zabrániť v získaní záchytného bodu. Vysielali predvoje, izolovali Nemcov aj na Kryme a prevzali Kyjev 6.novembra a zostali v ofenzíve do zimy s takmer žiadnou prestávkou.
D1. TEHRANSKA KONFERENCIA
Na konci novembra, Roosevelt a Churchil cestovali do Tehrānu na ich prvé stretnutie so Stalinom, prezident a premiér už schválili, pod kódovým menom Overlord, plán na „cezkanálový“ útok. Roosevelt bezvýhradne podporoval spustenie útoku začiatkom roku 1944, hneď ako to dovolí počasie. V Tehrāne, Churchil obhajoval prioritu Talianska a možným novým ofenzívam na Balkán alebo do južného Francúzska, ale bol prehlasovaný Rooseveltom a Stalinom. Overlord bol naplánovaný na máj 1944. po stretnutí CCS odvolal Eisenhovera zo Stredomoria a dal mu príkaz od Najvyššieho velenia spojeneckých expedičných síl (Supreme Headquarters Allied Expeditionary Forces; SHAEF), ktorý organizoval a vykonával operáciu Overlord. Tehrānska konferencia označovala zlatý klinec západno – východnej vojnovej aliancie. Stalin prišiel na stretnutie ako víťazný vojnový veliteľ; obrovské kvantá americkej pomoci prúdili do Sovietskeho zväzu cez Murmansk a Perzský záliv; a rozhodnutie o Overlord zabezpečovalo dlhotrvajúcu sovietsku požiadavku o druhý front. V tom istom čase sa vyvíjal odpor, ako sovietska armáda prichádzala k hraniciam malých štátov. V máji 1943 Nemci dávali ZSSR dôkazy o zabíjaní; 11,000 poľských dôstojníkov bolo nájdených zabitých v masovom hrobe pri Katynskom lese blízko Smolensku. Stalin popretŕhal styky s exilovou poľskou vládou v Londýne, a v Tehrāne sa domáhal toho, aby bola rusko – poľská hranica rovnaká ako po porážke Poľka v 1939. Tiež reagoval so zle skrývaným nepriateľstvom na Churchillov návrh britsko – amerického útoku na Balkán.
D2. NEMECKÉ PRÍPRAVY NA OVERLORD
Hitler očakával inváziu zo severozápadnej Európy na jar 1944 a vítal ju ako príležitosť na vyhranie vojny. Ak by mohol vyhodiť Američanov a Britov z pláží, uvažoval, že sa tak skoro nevrátia. Potom by mohol poslať všetky svoje sily proti ZSSR. V novembri 1943 nariadil veliteľom západného frontu, že nedostanú viac posíl, kým nebude porazená invázia.
V januári 1944 sovietska ofenzíva zväčšila obliehanie Leningradu a zatlačila armádnu skupinu Sever naspäť k línií Narva – Peipus. Tam Nemci našli chabé útočisko v jednom segmente západného múru, ktorý bol rozľahlejšie opevnený. Na západnom krídle, postupná ofenzíva, trvala v marci aj apríli a zatlačila Nemcov medzi Poles’ye močariská a Čierne more zovšadiaľ okrem malých zdrapov sovietskeho územia. Najväčšia časť 150,000 Nemcov a Rumunov na Kryme zahynula alebo prešla do sovietskeho zajatia v máji po tom, čo oneskorený prevoz po mori zlyhal a nedostal ich zo Sevastopl'u. Na druhej strane, dostatok zbraní a tankov bolo vystrojených na vybavenie divízií pre západ a premiestnených bolo niekoľko stratených na západe; letectvo malo o 40% viac strojov ako rok predtým v tom čase a výroba syntetickej ropy dosiahla vojnový vrchol v apríli 1944.
D3. INVÁZIA DO NORMANDIE
6.júna 1944 bol deň D, ako ho nazývali, deň invázie Overlord (=najvyšší vládca). Americká armáda, pod generálom Omanom N. Bradleym, a britská druhá armáda, pod generálom Milesom C. Dempseym, obsadili pláže Normandie, na francúzskom pobreží kanála. Nemecký odpor bol tvrdý a záchytné body pre Spojencov neboli tak blízko ako dúfali. A predsa mohutný protiútok, ktorým chcel Hitler odvrátiť Spojencov od francúzskych brehov sa nezrealizoval, ani na deň D ani nikdy inokedy. Enormná spojenecká vzdušná prevaha nad severným Francúzskom to Rommelovi, ktorý mal riadiť scénu presúvaním svojich obmedzených rezerv, sťažovala. Popritom sa Hitler stal presvedčeným, že vylodenie v Normandií bola finta a hlavný útok príde od rieky Seiny. Následkom toho odmietol uvoľniť divízie, ktoré tam mal a trval na presune posíl z väčších vzdialeností. Koncom júna mal Eisenhover 850,000 mužov a 150,000 strojov na brehoch Normandie.
D4. SOVIETSKÉ DOBITIE BIELORUSKA
Západný nemecký front bol tichý počas prvých troch týždňov júna 1944. Hitler plne očakával sovietsku letnú ofenzívu, ktorá ako očakával so svojimi radcami príde z južného krídla. Od Stalingradu tam Sovieti koncentrovali svoje hlavné sily a Nemci si mysleli, že Stalin bude dychtiť po vpáde na Balkán, historický objekt ruských ambícií. I keď skupina Stred držala Bielorusko – jediný veľký kus sovietskeho územie v nemeckých rukách – a aj keď sa znamenia sovietskej aktivity proti armádnej skupine znásobovali v júni, neverili, že je to skutočné nebezpečenstvo. 22.-23.júna sovietske armádne skupiny, dve kontrolované Zhukovom a dve Vasilyevskym, napadli armádnu skupinu Stred. Pod početnou prevahou desať na jedného v mieste stretu a vzhľadom na Hitlerov rozkaz neustupovať sa Stred začala takmer okamžite rozpadať. 3.júla sa sovietske armády prichádzajúce zo severovýchodu a juhovýchodu stretli v Minsku, bieloruskom hlavnom meste. Armádna skupina Stred stratila ⅔ svojich divízií. V treťom týždni mesiaca Zhukovove a Vasilyevskyho fronty postúpili o 300 km. Sovietske velenie oslavovalo 17.septembra deň-dlhým pochodom 57,000 nemeckých zajatcov, vrátane 19 generálov, ulicami Moskvy.
D5. KOMPLIT PROTI HITLEROVI
Skupina nemeckých dôstojníkov a civilistov usudzovala v júli, že zbavenie sa Hitlera ponúka poslednú šancu ukončiť vojnu kým sa vmetie z oboch strán do Nemecka. 20.júla sa pokúsili zabiť ho umiestnením bomby do jeho hlavného stanu (Wolfsschanze) v západnom Prusku. Bomba explodovala zraniac mnohých dôstojníkov – niekoľkých osudne – ale spôsobiac len drobné poranenia Hitlerovi.
V čase explózie o 12:42 bol atentátnik, plukovník gróf Claus Schenk von Stauffenberg, už zase na ceste do Berlína, kde jeho spoločníci – o. i. generál Fridrich Olbricht, generálplukovník Ludwik Beck a generál poľný maršal Erwin von Witzleben – medzitým začali povstanie, ktoré plánovali už dlhší čas. Veliteľ strážneho práporu Grossdeutschland, major Ernst Remer sa najprv telefonicky presvedčil, či sa Hitlerovi nič nestalo, a potom pokus o povstanie zlikvidoval. O 22:50 Stauffenberga a jeho troch sprisahancov na základe stanného práva zastrelili.
Následne Gestapo poľovalo na všetkých podozrivých zo spoluúčasti na atentáte. Ďalšie civilné a vojenské osoby bezpečnostné orgány zatkli a tzv. ľudový súd ich odsúdil na smrť. V bezprostrednej súvislosti s týmto atentátom prišlo o život vyše 180 osôb. Jedným z podozrivých bol Rommel, ktorého presvedčili spáchať samovraždu, aj keď bol pravdepodobne nevinný. Hitler dostanúc sa z pokusu o vraždu si bol svojou mocou istý ako nikdy predtým. Atentát z 20.júla mal z vyše 35 plánovaných alebo nevydarených pokusov civilistov aj vojakov zabiť Hitlera najvážnejšie výsledky.
D6. OSLOBODENIE FRANCÚZSKA
24. júla boli Američania a Briti stále viazaní na plážach Normandie, kam expandovali v snahe získať Saint-Lô a Caen. Bradley unikol z obkľúčenia nasledujúci deň útokom z juhu na Saint-Lô. Na to rapídne expandoval front a Eisenhover preskupil svoje sily. Montgomery prevzal Druhú britskú armádu a Prvú kanadskú. Bradley si vzal novovytvorenú Dvanástu armádnu skupinu, zloženú s Prvej a Tretej armády USA.
Američania sa obrátili západne pri Avranches v prvom týždni augusta a obišli územie nemeckej armády pri Falais. Nemci vydržali do 20.augusta a potom sa vracali cez Seinu. 25.augusta Američania v spojení s Oslobodzovacou a odbojnou armádou generála de Gaulla oslobodili Paríž.
Medzičasom, 15.augusta, americké a francúzske sily pristáli na južnom pobreží Francúzska západne od Marseilles a pretlačili sa na sever údolím rieky Rhôny. S Bradleyho vojskom sa spojili druhý septembrový týždeň pri Dijone.
D7. PRESTÁVKA V ZÁPADNEJ OFENZÍVE
Bradley a Montgomery poslali svoje armádne skupiny na sever a na východ cez rieku Seinu 25.augusta. Briti išli popri pobreží smerom na Belgicko a Američania mali namierené k nemecko-francúzskej hranici. Montgomeryho vojaci obsadili 3.semtembra Antverpy a prvé americké patroly prekročili nemeckú hranicu 11.septembra. nemecké armády otrasené prielomom boli prebudované a Hitler poslal veliteľa, poľného maršala Walter Modela, ktorý získal reputáciu ako tzv. lev obrany na východnom fronte. Montgomery dosiahol impozantné vodné bariéry na rieka Mosul a prítokoch Rýna. Američania prichádzali k západnej strene, ktorá bola vybudovaná v 30-tych rokoch 20.storočia ako nemecký náprotivok Maginotovej línie. Hoci bola väčšina jej zbraní premiestnená, betónové bunkre západnej steny a protitankové bariéry z nej stále robili tvrdý oriešok. Najväčším problémom spojencov bolo vyčerpanie zásob. Konkrétne benzín a strelivo bolí doslova vzácne a brali sa z francúzskych prístavov na pobreží La Manche vzdialených 800 km po zničených cestách a železniciach. Kým nebol vyčistený a spustený prístav v Antverpách veľké postupy ako v auguste a septembri boli mimo realitu.
