Starovekí Rimania milovali gladiátorské zápasy. Považovali ich za spôsob, ktorým celému svetu predvádzali najdôležitejšie vlastnosti, ktoré sa podielali na vzniku ich civilizácie - úplné pohŕdanie utrpením a smrťou. Obrovské masy ľudí pravidelne plnili hľadiská rímských anfiteátrov. Davy divákov sa prišli pozerať na to, ako obstoja gladiátori bojujúci buď muž proti mužovi, alebo proti neprebernému množstvu divokých a nebezpečných zvierat. Diváci neľudské utrpenie sprevádzali nadčenými ováciami. Gladiátory predstavovali zlatý kliniec každého dňa hier. Kedykoľvek sa ukázali v Rímskych uliciach sprevádzal ich, dav obdivovateľov, podobne ako dnešné filmové hviezdy. Rímsky ľud síce ohromne ospevoval víťazných gladiátorov, ale inak sa na profesionálnmych gladiátorov pozeralo pekne z výšky ako na niečo menejcenné. Predstavenia, ktoré historik Michael Grant označil za "najohavnejší krvavý šport, aký kto kedy vynašiel", patrili v starom Ríme k veľmi vyhľadávaným. V anfiteátroch našli svoji smrť státisíce ľudí.

Profesia gladiátorov, ktorých súboje bavili rímsky ľud počas celého obdobia republiky a ešte vo veľkolepejšom prevedení počas cisárstva, patrí k mediálne najpríťažlivejším a paradoxne tiež k najtajomnejším zamestnaniam v histórii. Sláva nájomných bojovníkov sa k nám preniesla prostredníctvom odkazov v písomných prameňoch, poznáme ich z výtvarného umenia a ich život inšpiroval k nejednému filmovému spracovaniu, klasickým filmom Spartakus počnúc a nedávným výpravným veľkofilmom Gladiátor končiac. Život rímskych gladiátorov sprevádzalo na každom kroku nebezpečenstvo a vzrušenie. Väščšina z nich prišla o život po dvoch či troch úspešných súbojoch.

Zápasníci sa väčšinou regrutovali z radov odsúdených zločincov, previnilcov z radov otrokov, alebo vojnových zajatcov. Dobrovoľne si slobodní občania zvolili toto povolanie zriedka - aj keď predsa. Viedla ich k tomu najmä vidina slávy, alebo častejšie núdza o peniaze.

Celkom prvé gladiátorské zápasy v Ríme usporiadal na počesť svojho zosnulého otca Decimus Iunus Brutus roku 264 B.C. Jednalo sa o krvavý súboj medzi troma pármi otrokov. Tento zápas Brutus verejnosti prezentoval ako munus, alebo inak - prejav povinnej úcty preukazovanej potomkami pamiatke mŕtveho predka. Prvá munera prebiehala zrejme po ukončení oficiálneho verejného smútku - teda deviaty deň po pohrebe.

Následne po tejto prvej "gladiátorskej" munere sa muneri konali k úcte všetkých významných osobností. Táto udalosť sa k príslušnému dátumu opakovala vždy po piatich rokoch, v mimoriadnych prípadoch dokonca každoročne.

Podľa rímskeho historika Sexta Pompeia Festa žijúceho v 2. storočí A.D. nahradzovali gladiátorské súboje ľudské obete, ktoré im ako surovejšia forma uctievania mŕtvych predchádzali. Ľudské obete mali ducha zosnulého nasýtiť krvou živých, čo je fenomén doložiteľný u väčšiny starovekých kultúr.

Prvé gladiátorské hry mávali jednoduchý a viacmenej primitívny priebeh, chýbali im neskoršie výstrelky a rafinovaná krutosť. Spočiatku sa zápasy odohrávali pred nepočetným obecentom, ktoré sa strkalo a tlačilo. V počiatku sa jednalo o predstavenie pozostavajúce z jednoduchých súbojov muža proti mužovi. V tomto vývojovom štádiu sa na muneri nazarelo predovšetkým ako na súčasť náboženského obradu, čo bolo zvýraznené aj miestom ich konania. Ženy na tieto predstavenie nemali prístup.

Každý gladiátor mal v počiatkoch k dispozícii dlhý obdĺžnikový štít (scrutum), rovný meč (gladius - otiaľ pomenovanie gladiátor), helmu a chrániče holení. Neskôr sa výzbroj aj ochrana až neuveriteľne diverzifikovala.

Pôvod krutých obradov zostával zahálený tajomstvom aj pre samotných Rimanov. Muneri ako povinné uctievanie zosnulého, prípadne ako dozvu pradávnych pohrebných obradov, pravdepodobne vychádzali z barbarských zvykov obetovať na počesť významných zosnulých, otrokov alebo vojnových zajatcov. Legenda kladie počiatky gladiátorských hier do Kampánie, kde sa vraj konali z vôle prastarých božstiev, prežívajúcich podľa tej istej povesti na rôznych miestach pobrežia stredozemného mora. Isté je len to, že práve z Kampánii boli neskôr tie najlepšie gladiátorské školy.

Rimania, ktorí prestavy o posmrtnom živote prevzali, z časti od Etruskov, z časti od Grékov, mali svojich mŕtvych v nesmiernej úcte a pristupovali k nim s pokorou typickou pre všetky staroveké národy. Podľa týchto predstáv mohli duše zosnulých za určitých okolností preniknúť do sveta živých a všemožne im škodiť, najmä vziať ich so sebou do podsvetia. K uzmiereniu nepokojných duší zomrelých a tiež na zmiernenie strachu z ich schopností slúžilo množstvo súkromných a verejných obradov, ktoré mali mŕtvym - až na niekoľko pevne stanovených dní v roku - účinne brániť v návrate do pozemského sveta.
I keď zosnulým v starovekom Ríme parila náležitá a všeobecná úcta, nepozeralo sa na nich ako na niečo prirodzene zlé, či nenávisné. Znepokojený duchovia sa prejavovali nepriateľsky z pravidla len vtedy, keď im pozostalí nevenovali zodpovedájúcu starostlivosť.

Mŕtveho považovali rimania za tieň pozbavený hmotnej substancie, akési "nič". Až cez preliatu ľudskú krv duch získal esenciu bytia, ktorá mu zaistila prechodnú existenciu v novej realite a uzmierenie so živími.

Postupom času sa previazanosť s náboženskými rituálmi pozvolna vytrácala a rímski občania začali vnímať gladiátorské zápasy ako príjemné povyrazenie. Slávnostné muneri sa konali len vzácne, prevažovali zábavné hry nazývané ludi.
Ich popularita bola skutočne nesmierna a obzvlášť v období republiky získali hry až politický rozmer, pretože gladiátorské zápasy boli jediným druhom verejných predstavení, nad ktorými senát nemal kontrolu.

Až do roku 105 B. C. sa o prebeh munerí starali súkromné osoby, pričom hry zostávali verejne prístupnou udalosťou. Munus mohol usporiadať teoreticky hoci kto, avšak obrovská čiastka potrebná na jej usporiadanie, zaručovala, že sa danej príležitosti chopia len veľmi bohatí občania.

Muneri sa medzi ľudom tešili nesmiernej obľube, preto len málo politických činiteľov, odolalo pokušeniu usporiadať ich. Zakrátko sa zo zábavy pôvodne určenej na uctievanie mŕtvych stal jedinečný prostriedok ambicióznych štátnikov na zvýšenie osobnej popularity. Veľkoriso poňaté hry totiž usporiadateľovi dávali značnú nádej na úspech v najblišších voľbách. Pôvodné náboženské poslanie síce ostalo naďalej formálne zachované, slúžilo však predovšetkým len ako priehľadná zámienka na usporiadanie efektných gladiátorských zápasov.

Plebejci, ktorí hry pôvodne pokladali za láskavosť poskytovanú bohatými a mocnými, zakrátko začali účasť na hrách považovať za svoje neodopierateľné právo. Obyvatelia mesta, v ktorom zomrel známy politik, právnik, alebo vysoký štátny úradník, od pozostalých s úplnou samozrejmosťou očakávali, že k jeho úcte usporiadanú dôstojný munus. Všeobecná posadlosť ľudu zápasmi, dokonca priviedla cisára Marka Aurélia k zákonnému obmedzeniu čiastky, ktorú bolo možné do hier investovať, aby sa poprední predstavitelia rímskej elity v honbe za priazňou ľudu nezruinovali.
Usporadúvanie hier sa rozšírilo po celom území Rimskej ríše - doklady o ich konaní nachádzame vo väčšine rímskych provincií. Rímsky dobyvatelia totiž vychádzali z obľuby, akej sa hry tešili v Ríme, a hľadali v nich spojenca pri romanizácii aj tých najvzdialenejších oblastí. Koniec - koncov, gladiátorské boje z obľubou sledovali i rímsky vojaci a už pre nich boli robené vo všetkých dobitých územiach.

V očiach starovekých Rimanov aréna odrážala silu, neporaziteľnosť, prevahu a napočudovanie aj civilizovanosť ich obrovskej ríše, ktorá vďačila za svoju rozľahlosť neľútosným výbojom.

Bohatstvo a moc Ríma spočívali predovšetkým na vojenských základoch, veľký dôraz bol preto kladený na osobnú statočnosť a telestnú zdatnosť. Odvaha, s ktorou dokázali čeliť smrti, bola pre Rimanov rovnako dôležitá ako prístup k životu. V militantnej kultúre starovekého Ríma bolo zabíjať umenie, a na hrdinstvo v boji muža proti mužovi sa nazeralo s úctou plynúcou z vedomia triumfu nad inými národmi: schopnosti zabíjať nepriateľov vďačili Rimania za svoje impérium. Podobne boje mužov s divými šelmami symbolizovali ich nadvládu nad prírodou.

V samotnom Ríme bolo pre cisára mimoriadne dôležité usporadúvať muneri čo najčastejšie. Preto sa cisár príležitostne rád vzdal svojho výlučného práva a preniesol privilégium usporiadanie hier na niektorého z vysokých úradníkov. Jeho počínanie malo dobrý dôvod - hneď ako bol niektorý hodnostár konaním hier poverený nezostávalo mu nič iné, než prijať za ich uspešný priebeh plnú zodpovednosť, pričom neúspech znamenal absolútnu osobnú katastrofu. Cisár mal z toho hneď tri výhody: plebejci dostali svoje hry, náklady na konanie hier ako aj celá zodpovednosť prešla na úradníka povereného ich usporiadaním a naviac nehrozilo, že daný úradník získa neprimeranú priazeň verejnosti - keďže na rozdiel od cisára mal na ich usporiadanie určitý finančný limit a navonok to aj tak vyzeralo, že hry sa konajú len z vôle cisárovej.

Práve obava z toho, aby niekto iný ako cisár získal nenáležitú obľubu, bola tým hlavným motivujúcim faktorom, ktorý prispel k tomu, že na hry za cisárstva získal monopol štát. Ďalším dôvodom, ale bola aj neustále rastúca nákladovosť hier a to najmä z dôvodu stále väčšej žiadanosti súbojov s čo najexotickejšími zvieratami.

Zvieratá sa dovážali zo všetkých kútov ríše a zhromažďovali sa v akýchsi skladoch, kde ich učili rôzne kúsky, ktoré mali predviesť v aréne. Tieto sklady boli akýmisi starobylími zoologickými záhradami. Prevádzka takýchto zariadení bola nesmierne nákladná, keďže bolo nutné sa o zvieratá dlho a dobre starať po ich veľmi náročnom prevoze. Veď zomrieť mali až varéne. Ješitnosť rimanov priviedla mnohé druhy na pokraj vyhynutia a mnohé dokonca aj vyhyhuli.

Gladiátorské hry teda nie sú len tým, čim sa nám na prvý pohľad zdajú. Spočiatku mali väčší, hlbší zmysel, ale časom degenerovali len na umenie zabíjať a nebyť zabitý. Vymyslelo sa množstvo variant bojov, množstvo zbraní, počnúc od bojov muža proti mužovi cez boje so šelmami až po naumachiu - rekonštrukciu námorných bitiek na umelo výhlbených vonkajších plochách, alebo priamo v aréne. Gladiátori poslúžili, ako veľmi dobrý príklad krutosti a bezcitnosti rimanov pre vznikajúce a neskôr dominantné kresťanstvo. Ono samo sa aj zaslúžilo o ich zánik.

Úplný zákaz sa však nedosiahol zo dňa na deň, ba ani za jediný rok. Napriek zákazom mnohých cisárov pretrvali prakticky až do ranného stredoveku.

Dnes sú ruiny rímskych anfiteátorov už mnoho storočí tiché. Hrôza a strach gladiátorských zápasov ustal, v arénach, v ktorých kedysi krv tiekla prúdom, sa rozplýva len kľud a mier.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Gladiátorské hry - Fenomén, o ktorom v skutočnosti vieme len málo