Starovekí Rimania milovali gladiátorské zápasy. Považovali ich za spôsob, ktorým celému svetu predvádzali najdôležitejšie vlastnosti, ktoré sa podielali na vzniku ich civilizácie - úplné pohŕdanie utrpením a smrťou. Obrovské masy ľudí pravidelne plnili hľadiská rímských anfiteátrov. Davy divákov sa prišli pozerať na to, ako obstoja gladiátori bojujúci buď muž proti mužovi, alebo proti neprebernému množstvu divokých a nebezpečných zvierat. Diváci neľudské utrpenie sprevádzali nadčenými ováciami. Gladiátory predstavovali zlatý kliniec každého dňa hier. Kedykoľvek sa ukázali v Rímskych uliciach sprevádzal ich, dav obdivovateľov, podobne ako dnešné filmové hviezdy. Rímsky ľud síce ohromne ospevoval víťazných gladiátorov, ale inak sa na profesionálnmych gladiátorov pozeralo pekne z výšky ako na niečo menejcenné. Predstavenia, ktoré historik Michael Grant označil za "najohavnejší krvavý šport, aký kto kedy vynašiel", patrili v starom Ríme k veľmi vyhľadávaným. V anfiteátroch našli svoji smrť státisíce ľudí.

Profesia gladiátorov, ktorých súboje bavili rímsky ľud počas celého obdobia republiky a ešte vo veľkolepejšom prevedení počas cisárstva, patrí k mediálne najpríťažlivejším a paradoxne tiež k najtajomnejším zamestnaniam v histórii. Sláva nájomných bojovníkov sa k nám preniesla prostredníctvom odkazov v písomných prameňoch, poznáme ich z výtvarného umenia a ich život inšpiroval k nejednému filmovému spracovaniu, klasickým filmom Spartakus počnúc a nedávným výpravným veľkofilmom Gladiátor končiac. Život rímskych gladiátorov sprevádzalo na každom kroku nebezpečenstvo a vzrušenie. Väščšina z nich prišla o život po dvoch či troch úspešných súbojoch.

Zápasníci sa väčšinou regrutovali z radov odsúdených zločincov, previnilcov z radov otrokov, alebo vojnových zajatcov. Dobrovoľne si slobodní občania zvolili toto povolanie zriedka - aj keď predsa. Viedla ich k tomu najmä vidina slávy, alebo častejšie núdza o peniaze.

Celkom prvé gladiátorské zápasy v Ríme usporiadal na počesť svojho zosnulého otca Decimus Iunus Brutus roku 264 B.C. Jednalo sa o krvavý súboj medzi troma pármi otrokov. Tento zápas Brutus verejnosti prezentoval ako munus, alebo inak - prejav povinnej úcty preukazovanej potomkami pamiatke mŕtveho predka. Prvá munera prebiehala zrejme po ukončení oficiálneho verejného smútku - teda deviaty deň po pohrebe.

Následne po tejto prvej "gladiátorskej" munere sa muneri konali k úcte všetkých významných osobností. Táto udalosť sa k príslušnému dátumu opakovala vždy po piatich rokoch, v mimoriadnych prípadoch dokonca každoročne.

Podľa rímskeho historika Sexta Pompeia Festa žijúceho v 2. storočí A.D. nahradzovali gladiátorské súboje ľudské obete, ktoré im ako surovejšia forma uctievania mŕtvych predchádzali. Ľudské obete mali ducha zosnulého nasýtiť krvou živých, čo je fenomén doložiteľný u väčšiny starovekých kultúr.

Prvé gladiátorské hry mávali jednoduchý a viacmenej primitívny priebeh, chýbali im neskoršie výstrelky a rafinovaná krutosť. Spočiatku sa zápasy odohrávali pred nepočetným obecentom, ktoré sa strkalo a tlačilo. V počiatku sa jednalo o predstavenie pozostavajúce z jednoduchých súbojov muža proti mužovi. V tomto vývojovom štádiu sa na muneri nazarelo predovšetkým ako na súčasť náboženského obradu, čo bolo zvýraznené aj miestom ich konania. Ženy na tieto predstavenie nemali prístup.

Každý gladiátor mal v počiatkoch k dispozícii dlhý obdĺžnikový štít (scrutum), rovný meč (gladius - otiaľ pomenovanie gladiátor), helmu a chrániče holení. Neskôr sa výzbroj aj ochrana až neuveriteľne diverzifikovala.

Pôvod krutých obradov zostával zahálený tajomstvom aj pre samotných Rimanov. Muneri ako povinné uctievanie zosnulého, prípadne ako dozvu pradávnych pohrebných obradov, pravdepodobne vychádzali z barbarských zvykov obetovať na počesť významných zosnulých, otrokov alebo vojnových zajatcov. Legenda kladie počiatky gladiátorských hier do Kampánie, kde sa vraj konali z vôle prastarých božstiev, prežívajúcich podľa tej istej povesti na rôznych miestach pobrežia stredozemného mora. Isté je len to, že práve z Kampánii boli neskôr tie najlepšie gladiátorské školy.

Rimania, ktorí prestavy o posmrtnom živote prevzali, z časti od Etruskov, z časti od Grékov, mali svojich mŕtvych v nesmiernej úcte a pristupovali k nim s pokorou typickou pre všetky staroveké národy. Podľa týchto predstáv mohli duše zosnulých za určitých okolností preniknúť do sveta živých a všemožne im škodiť, najmä vziať ich so sebou do podsvetia. K uzmiereniu nepokojných duší zomrelých a tiež na zmiernenie strachu z ich schopností slúžilo množstvo súkromných a verejných obradov, ktoré mali mŕtvym - až na niekoľko pevne stanovených dní v roku - účinne brániť v návrate do pozemského sveta.