Valdštejn

Mladosť

Na vrchole kariéry sa tituloval: vojvoda meklenburský, frýdlantský, zaháňský, knieža vendský, gróf schwerinský, pán zeme rostockej a stargardtskej, generál rímskeho cisára, najvyšší poľný maršál a generál Oceánskeho a Baltického mora.
Pôvodným menom sa však volal Albrecht Václav Eusebius z Valdštejna. V roku jeho narodenia sa Praha stala sídlom Rudolfa II. Habsburského. Narodil sa 14. novembra 1583 v rodovom sídle v Heřmaniciach (čo bola jediná rodová dŕžava). Bol synom chudobného Viliama z Valdštejna a Markéty Smiřické. Dospelosti sa dožili ešte jeho dve sestry - Mária Bohumila a Katarína Anna.
Valdštejnovci sú veľmi starý rod. Podľa povesti tradovanej v rodinných kruhoch sa prvý predok pánov z Valdštejna Zdeněk, syn Jaroslava z Hruštice, preslávil tým, že sa vydal so svojimi všetkými štyridsiatimi synmi s kráľom Přemyslom Otakarom II. na vojnové ťaženie do Pruska, kde sa vyznamenal. Zdôrazňuje sa tu ich sláva a bohatstvo.

V detstve bol ale Albrecht vychovávaný v pomerne chudobnom Heřmanickom sídle, súkromným učiteľom, ktorý ho vzdelával v duchu viery jeho rodičov - Jednoty bratrské. Ďalšie vzdelanie získal v súkromnej škole na hrade Košumberk, ktorý patril protestantskému rodu Slavatov. Roku 1593 zomrela Valdštejnovi matka a o dva roky neskôr roku 1595 mu zomrel aj otec. Poručníkmi Albrechta a jeho sestier sa stali Jindřich Slavata z Chlumu a Košumberka a Albrechtov strýko Karel z Valdštejna na Poličanech. Albrecht bol vychovávaný na hrade Košumberk. Roku 1597 bol poslaný na luteránske gymnázium v Goldbergu v Sliezsku. Získal tu dobrú znalosť latinčiny a nemčiny.

Hlavný poručník Jindřich Slavata zomrel a Karel z Valdštejna bol pre chorobu neschopný. Prihlásila sa Albrechtova teta Jitka z Valdštejna. Za pomocníkov jej určili Adama mladšieho z Valdštejna, a Kryštofa Bukovského z Hustiřan. Týto ho poslali na univerzitný internát v Altdorfe. Avšak tu sa dostal do väzenia (pobil sa), a len vďaka vplyvu rodiny sa vracia roku 1600 späť do Čiech. Nasledujúce dva roky jeho života sú nejasné. Roztrpčený Valdštejn sa na dva roky vydal na cestu - vraj prešiel habsburským Nizozemskom, Francúzskom, Nemeckom a hlavne Talianskom (možno tu študoval na univerzite v Padove). Roku 1602 sa vracia do Čiech. V tomto období Rudolf II. obnovil mandát proti Jednotě bratrské.

Vojenské začiatky

Albrecht sa rozhodol pridať k vojsku. Vojna s turkami bola práve v plnom prúde. Roku 1604 odchádza na uhorské bojisko s najnižšou hodnosťou dôstojníka pechoty - práporčíka. Zúčastnil sa na bojoch s Bočkajom, počas ktorých sa vypracoval na plukovníka. Po pol roku služby bol v zime vyslaný do Prahy ako „vyslanec", ale pravdepodobne ho poslali domov sa vyliečiť, keďže neustále trpel chorobami. Na jeseň roku 1606 prestupuje na katolícku vieru. Podobných prestupov bolo v tomto období veľa, a oveľa významnejších. Jeho si preto v podstate nikto nevšímal. V roku 1607 sa Albrecht zásluhou Karola zo Žerotína dostal na dvor Arcivojvodu Mateja, Rudolfovho brata. Je veľmi pravdepodobné, že mu v tom nemalou mierou pomohla predchádzajúca konverzia.

Prvé zveľaďovanie majetku

Niekedy na jeseň roku 1608 si dal Albrecht urobiť svoj horoskop. Jeho autorom nebol nikto iný než cisársky astrológ Johanes Kepler. Valdštejn sa ním začal vážne riadiť. Presne podľa neho si vzal bohatú, nievšak starú, vdovu Lukréciu Nekšovú z Landeka. Bola približne rovnako stará ako on a jej „veno" sa dá odhadnúť na asi 300 - 400 tisíc zlatých. Vyženené majetky ale neboli celkom vysporiadané, a preto sa Albrecht dostal do sporu s Lukréciními príbuznými. Roku 1619 mu boli dokonca odobraté, ale len do roku 1620. Keď v roku 1627 vyhral v Sliezsku, tvrdo sa so svojimi „pribuznými" vysporiadal.
Roku 1610 predal rodné Heřmanice za symbolických 100 kôp grošov českých strýkovi Hanibalovi. Urobil tak zrejme preto, že tento sa staral o jeho poslednú sestru. Ale mohol tak urobiť aj preto, aby mu ho neskonfiškoval Rudolf II., pretože spory medzi ním a bratom Matejom rástli. A Albrecht ako Matejov dvoran bol teda tiež Rudolfovím nepriateľom. Ťaženia Mateja na Prahu proti Rudolfovi II. sa Albrecht nezúčastnil avšak ako jeho komorník, sa zúčastnil na jeho korunovácii 23. mája 1611. V roku 1612 absolvoval, ako by sme dnes povedali, výlet po Habsburgskom Taliansku. V auguste 1613 sprevádzal cisára Mateja na ríšsky snem do Rezna, kde sa okrem iného rokovalo o výške daní na podporu protitureckého boja. Začiatkom jari 1614, Lukrécia náhle zomiera, a celý majetok Nekšových Albrechtovy padá do rúk. Hneď na to požiadal o cisársky dekrét, ktorý obratom dostal a ktorý ho chránil pred ostatnými záujemcami oň.

Ferdinand II. a Albrechtove podnikateľské začiatky

V lete 1614 sa v Prahe konal generálny snem, na ktorom sa rozhodovalo o naverbovaní vojska proti Gabrielovi Betlenovy, pričom veliteľom pešieho pluku sa stal Albrecht z Valdštejna. Na bojisku strávil pol roka, a odvtedy sa už ako priamy účastník boja na bojisko nedostal. Ale to uvidíme neskôr.

V januári 1616 sa stal komorníkom arcivojvodu Maximiliána, a tým sa dostal do blízkosti Ferdinanda Štýrskeho, ktorého Maximilián podporoval. Roku 1617 sa zúčastnil "uskockej" vojny Ferdinanda s Benátkami. Išiel tam s vlastnými 200 žoldniermi, a zúčastnil sa obrany pevnosti Gradiška. V tomto období bol Ferdinand ešte za života Mateja , zásluhou španielov, korunovaný za českého kráľa ako Ferdinand II. (Pozri Obr. č. 5, OP), a Valdštejn sa zrejme už vtedy rozhodol spojiť svoj osud s ním. Začal s vojenským podnikaním, a ponúkol Ferdinandovi vojsko. Stáva sa z neho podnikateľ vojny.

Na jar roku 1618 bola politická moc v Čechách a na Morave ovládaná prisluhovačmi Habsburgovcov. Jedným z ich pilierov bol i Albrecht z Valdštejna. Po defenestrácii, sa v Brne jednalo o ďalšom postupe. Jedni chceli neutralitu Moravy, nakoniec sa ale dohodlo na aktivácii Valdštejnovho pešieho pluku, a dvoch iných jazdných. Boli brané viac menej ako záloha. Od konca roku 1618 začal Albrecht verbovať vojakov pre Ferdinanda II. v španielskom Nizozemsku. Keďže obe strany zatiaľ zbrojili, Valdštejnova „pomoc" bola v tej dobe pomerne významná.

Na jar roku 1619, Valdštejn začal s presunom svojho pluku z Olomouca, pretože české stavovské vojská už boli na ceste na Moravu. Preto odchod do Rakúska pokladal za lepší, než sa im mal vydať napospas. Pred tým však vylúpil olomouckú pokladňu z ktorej vzal 96 tisíc zlatých. Na území Moravy sa im ho nepodarilo chytiť, ušiel do Dolného Rakúska.

Jeho čin bol považovaný za velezradu. Ferdinand II. uisťoval, že s jeho akciou nemá nič spoločné, že mu ide stále o neutralitu Moravy, a vrátil Valdštejnom ukradnuté peniaze i stavovské vojsko . Jeho osobne však nepotrestal. Týmto činom Valdštejn za sebou spálil všetky mosty a bezvýhradne spojil svoj osud s Habsburgovcami. Len ich víťazstvo mu mohlo vrátiť česť, postavenie a statky, a preto bojoval na ich strane .

Albrechtove majetky boli ako bolo už skôr spomenuté skonfiškované, konkrétne Moravskými stavmi. Statky pripadli tým, s ktorými sa o ne dovtedy sporil. Moravské stavy si podľa českého vzoru vytvorili direktorskú vládu. V lete 1619 sa utvorila konfederácia čiech a moravy a rokovalo sa o pristúpení protestantských stavov z Rakúska, Uhorska a Sedmohradska, podľa Nizozemského vzoru. Bojov roku 1619, sa Valdštejn nezúčastňoval. Buď zháňal peniaze na naverbovanie nových posíl, alebo sa staral o zázemie a krytie bojujúcich vojsk. Postupom času dorazili cisárovi posili, a jeho vojská sa ocitli v presile. Naopak jediným spojencom českých stavov bol nespoľahlivý Gabriel Betlen. Valdštejn sa začiatkom roku 1620 stal „majiteľom" dvoch plukov a zaradil sa k veľkým vojenským podnikateľom.

Betlen uzavrel s cisárom prímerie, a podpora anglického kráľa Jakuba I. svojmu zaťovi Fridrichovi Falckému tiež ochladla. Českým stavom prosto dochádzali peniaze, vojaci sa búrili. Bojov sa Valdštejn opäť nezúčastňoval. Pre chorobu bol pripútaný na lôžko. V auguste 1620 sa stal členom dvorskej vojenskej rady (Hofkriegsrat). Bitky na Bielej hore sa znova osobne nezúčastnil, i keď jeho pluky dosť zásadne ovplyvnili jej priebeh. Ako je doposiaľ postrehnuteľné, Albrecht si vojenských úspechov príliš neužil.Toto obdobie jeho života je skôr charakteristické tým, že získal podnikateľské skúsenosti. Po Bielej hore, ako je všeobecne známe, odpor v Čechách a na Morave opadol. Valdštejn sa staral o odpor bohatých miest v severozápadných Čechách. Jednoducho im určoval vysoké vykupné za predchádzajúcu rebéliu, a verboval v nich žoldnierov pre svoj ďalší pluk.
Tento pluk sa zúčastnil mnohých „policajných" akcií. Napríklad sa týto mušketieri objavili v severozápadných Čechách pri poddanskom povstaní na jar 1621. Pri tejto akcii si získali povesť, ktorá sa tradovala ešte ďalších 200 rokov. Je možno konštatovať, že Valdštejnova účasť na likvidácii stavovského povstania bola významná. Zo svojimi príbuznými, Karolom st. zo Žerotína a Adama ml. z Valdštejna sa rozišiel (Pozri Obr. č. 8, OP), keďže stály na strane povstalcov. Albrechtove vojská sa zúčastnili aj na popovstaneckom plienení Prahy.

Situácia po povstaní, Obrana Moravy

Po odchode bavorov z krajiny, mal Valdštejn najväčšie vojsko. Preto si ho vybrali ako vykonávateľa trestných výprav vedených Liechtensteinom. Urobil to s radosťou, keďže vedel, že odmena ho za to iste neminie. Okrem tejto služby, prostredníctvom Liechtensteina poskytoval cisárovy pôžičky na výplatu žoldu . Za to mu cisár dal do zálohy panstvá v Čechách, avšak v trojnásobnej hodnote dlhu.

Koncom júna 1621 bol Valdštejn poslaný so svojim vojskom, aby posilnil obliehanie Kladenskej pevnosti. Cestou mu však rozkaz zmenili na obranu Moravy pred Jánom Jiřím Krnovským a zo severovýchodu pred Gabrielom Betlenom ktorý opätovne obsadil Západné Slovensko. Akcie oboch boli namierené na odvrátenie pozornosti pred pokusom o dobytie Viedne či Bratislavy. Snaha o dobytie Bratislavy, zdržala oboch (Betlena i Krnovského) a umožnila konsolidáciu vojsk na Morave. Útok na Olomouc bol odrazený 15.11.1621 s pomocou Valdštejnovho pluku, avšak opäť bez jeho účasti.

Podvodom k majetku

18. januára 1622 bol Valdštejn vymenovaný za „najväčšieho" v Prahe, čo sa interpretovalo ako najvyšší veliteľ vojsk v Prahe aj Čechách; bol vlastne len potvrdený vo funkcii ktorú aj tak od jari 1621 vykonával. V ten istý deň, dvorská komora uzavrela nájomnú zmluvu s pražským kupcom Jánom (Hausom) de Witte a jeho spoločníkmi, ku kt. patril aj Valdštejn. Museli raziť zlaté mince. Vydalo sa rozhodnutie o zákaze vývozu mincí a o ich výmene. Razili dlhé lesklé mince ktoré boli však menej hodnotné. Takto vydali zhruba 40 miliónov nových zlatých. Sám Valdštejn na tom získal 450 tisíc, a jeho úlohou bolo hlavne vojensky podporovať zavádzanie Liechtensteinových príkazov do praxe. Dôsledkom tejto činnosti bolo nakoniec to, že v roku 1623 bol vyhlásený štátny bankrot, štátny úpadok a pád meny.

Zrejme aj z týchto peňazí skúpil roku 1622 statky po Václavovi Budovcovi z Budova; J.M. Thurnovi (Veliš); J.O. Šlikovi (Svijany); Redernech (Frýdlant a Liberec) a Bohuchvalovi Berkovi z Dubé (Bělá, Kuří Vody). Len tento jediný veľký obchod by z neho spravil najväčšieho držitela pôdy v Čechách, a to ho ešte čakal podiel z majetku Smiřických . Valdštejn vo všetkom závisel na Lichtensteinovi, pretože ten mal správu Čiech v rukách. A Valdštejn sa s ním hlboko družil. Uplácal ho, resp. mu poskytoval „provízie" zo získaných majetkov. Teda treba brať do úvahy väčšie náklady spojené s kúpou týchto „lacných" majetkov .
Od Viedne si vymohol aby z majetkov mohol vytvoriť rodinný „fideikomis", nedeliteľný rodový majetok. 15. októbra 1622 dostal dokonca dve privilégiá - stal sa vladárom domu valdštejnského a frýdlantského; a bol mu udelený titul vysoko- a blahorodí a tak zvaný veľký palatinát .

Generál sa žení

3. júna 1623 bol povýšený na generála s titulom generál - strážmajster, bolo to tesne pred svatbou s druhou dcérou tajného radcu grófa Harracha, Isabelou Katarínou. Už 7. októbra 1623 sa stal kniežaťom Frýdlantským a tieto majetky dostal aj ako dedičné léno. V roku 1624 sa zbavil posledných zbytkov majetku na Morave, a jeho majetky v Čechách boli spojené do frýdlantského kniežactva (Pozri Obr. č. 13, OP). Jeho centrom sa stal Jičín. Roku 1625 bol povýšený do stavu ríšskych kniežat s titulom vojvoda frýdlantský. Na svojom vojvodstve viedol vlastnú politiku , rekatolizoval, avšak nenásilne. Už od začiatku dvadsiatych rokov začal používať meno Wallenstein , ktoré používajú jeho potomkovia dodnes. Bitkou pri Stadthlone roku 1623 skončila 1. fáza tridsaťročnej vojny, výsledkom bolo vyhnanie Fridricha Falckého z jeho uzemí.
Vojenský veľkopodnikateľ

Valdštejn sa rozhodol, že mu nestačí to čo dosiahol; zaumienil si stať sa vojenským veľkopodnikateľom . Opätovne predkladal ponuky cisárovi, ktorý ich však neprijal. 7. apríla 1625, ho cisár vymenoval za veliteľa všetkých vojsk, čo bolo však len šesť plukov. Nakoniec cisár pristúpil na to aby Valdštejn naverboval 24 000 armádu. Dopomohla k tomu medzinárodná situácia, keďže sa vytvárala veľká protihabsburská koalícia na čele s Dánskom. Albrecht vojakov zhromaždil v Chebe, a odtiaľ tiahol bez problémov Nemeckom . Na stretnutí s generálom Tillym sa dohodol na nespojení armád a o rozdelení si zimovísk. Svoj hlavný stan mal v Halberstadte. Všetko „dobýjal" vlastne bez boja. Ešte pred začiatkom bojov započaté mierové rokovania 1626, stroskotali, najmä kvôli arogantnému a nenáležitému postoju cisárskeho dvora.

Vzťahy medzi oboma generálmi sa v zime 1625 zhoršili, nakoľko Tilly odmietol Valdštejnov návrh na rázny úder. Valdštejnovi robil problémy aj Collalt, prezident dvorskej vojenskej rady. Boje začala dánska strana, operáciami generálov Fuchsa a Mansfelda ešte pred stroskotaním mierových rokovaní. Nastali skutočné boje, Valdštejn sa ale žiadnych nazúčastnil, nie však preto že by nechcel, ale každy sa pred ním prosto stiahol.

Vzhľadom na nie príliš ružové vzťahy, ktoré Valdštejn mal už aj s cisárskym dvorom, chcel rezignovať na generaliát. Ibaže by mu ostali dlhy ktoré vznikli zastavením prísunu peňazí od cisára. Pretože potom financoval armádu z vlastného vrecka. Preto sa snažil o preňho výhodnejšie ukončenie vojny do konca roka. Buď mierom alebo jednoznačným víťazstvom. Sám dánsky kráľ „prišiel" s mierovou otázkou ako prvý k cisárovy, tento pokus však stroskotal. Zásluhou cisára (30.6.1626 Duderstadt) sa urovnali vzťahy medzi generálmi, s podporou pre Valdštejnov útočný plán. Vzťah Valdštejna k cisárovi sa ale nezlepšoval, nakoľko dvor stále neposielal zásoby ani peniaze na vydržiavanie armády.

Uhorská naháňačka

Plán na masívny útok prekazil Mansfeld, ktorý nečakane, vzhľadom na svoju neutešenú situáciu, započal pochod na Sliezsko. Nastala veľmi zlá situácia, keďže z východu hrozil Betlen a zo severu Švédi, a ešte sa sem hnal Mansfeld. Albrecht sa musel vydať za Mansfeldom aj bez Tillyho, ktorému zanechal 1/2 armády teda asi 14 000 mužov.

Po naháňačke nakoniec dorazil do Hlohovca kde si uvedomil, že už zrejme nezabráni spojeniu armád Betlena a Mansfelda a preto tu ukončil naháňačku a vyčkával. Trpel tu nedodstatkom potravín i keď to bol úrodný kraj a bolo po žatve. V dôsledku toho mal značné straty či už spôsobené dezerciou alebo umieraním na choroby a hlad. Po správach o pohyboch Turkov a o ich obliehaní Novohradu, sa Valdštejn vydal Betlenovi naproti smerom na Nové Zámky. Na to sa turci s Betlenom spojili. Stretli sa pri Dregely Palanke , ale k boju nedošlo pretože po lsti Betlen ustúpil . Až po tomto incidente sa k nemu pridali Mansfeld a ostatný dáni, bolo to už však na nič. Jediný význam tejto naháňačky bol v tom, že Valdštejna odlákali z Nemecka do Uhorska.

Betlen začal za Mansfeldovým chrbtom rokovať o mieri s cisárom, pretože vedel, že cisár by mohol byť miernejší, keďže má zdecimované vojsko. Na to 29. novembra 1626 cestou do Benátok, pri Sarajeve zahynul Mansfeld a po ňom aj 2. generál dánov vojvoda Jan Arnošť, v Martine 14. decembra 1626. Tým sa definitívne skončilo uhorské ťaženie. 25.-26. novembra 1626 Albrecht rokoval v Brucku nad Litavou s cisárovými zástupcami, ktorí prijali všetky jeho požiadavky: 1. prezimovanie na území cisára, 2. pravidelný prísun peňazí z Čiech a 3. ďalšie zväčšenie armády. Mier s Betlenom bol podpísaný v Bratislave 28. decembra a išlo vlastne o obnovu pomerov pred začatím ťaženia. Tým sa cisár zbavil hrozby z východu a mohol sa plne sústrediť na západ.

Dánske ťaženie

Hlavným Valdštejnovým plánom pre nadchádzajúci rok 1627 bolo oslobodenie Sliezska, čo sa mu aj do konca júla podarilo. Jeho taktikou bola ako vždy mohutná presila a ponuka slobodného odchodu. Po splnení tohto cieľa si okamžite našiel nový - pokoriť dánskeho kráľa. Chcel postupovať v spolupráci s Tillym, a prvý krát došlo medzi nimi k zhode. Po spojení mala armáda cca 50 000 mužov, proti ním sa efektívne na obranu Dánska postavil Thurn s len 8000 mužmi. Pri prvom odpore sa Tilly zranil a odišiel s 2 plukmi z bojiska. Následne po niekoľkých vzpurných miestach ktoré boli prekonané, cisárska armáda postupovala Jutskom bez odporu. Obyvateľstvo ju mnohokrát vítalo ako osloboditeľa, keďže dánska armáda ničila krajinu v snahe sťažiť cisárskej armáde postup . Nakoniec sa 24. októbra 1627 opustené, obkľúčené vojsko vzdalo. Dánsky kráľ Kristián IV. bol porazený na všetkých frontoch okrem mora, a stratil skoro celú armádu.
Valdštejnove prekvapujúco rýchle víťazstvo nad Dánskom šokovalo všetkých protestantov. Ale nikto ho nečakal. Pred rokom bol ešte v Hlohovci, a po rýchlom oslobodzovaní Sliezska prišiel do Dánska. Víťazstvo dosiahol bez jedinej krvavej bitky. Bolo dielom jeho strategického talentu, ktorý sa prejavil tým, že armádu účelne rozdelil a vojnu viedol na veľkej ploche Nemecka. Pretože nepriateľom poskytoval mierne a výhodné podmienky, vzdávalo sa jedno mesto za druhým. Jeho úspech umožnila aj nekompetentnosť dánskeho velenia . Definitívnej kapitulácie sa ale Albrecht nezúčastnil, tesne pred tým zveril armády Šlikovi a vydal sa do Čiech. Ešte pred tým, obsadil cisárovi lojálne Pomoransko a tým zabezpečil celé severné pobrežie.

Pán Meklenburska

Bolo jasné, že peniaze ktoré cisár dlhuje Valdštejnovi, keďže ten ju financoval sám, a sumy išli zrejme do miliónov zlatých, uhradí jedine zálohou nejakého územia. Sám Valdštejn požiadal o Meklenbursko, ktoré mimochodom ušetril od predchádzajúcich bojov. Patentom z 1. februára 1628 mu ho cisár aj udelil, a to na čas kým jemu alebo jeho potomkom neuhradí dlhy. Išlo o právnický trik ako bez problémov predať moc v oblasti. V skutočnosti mu cisár vojvodstvo päť dní pred tým predal a udelil mu titul meklenburského vojvodu .

Dvoma aprílovými dekrétmi, mu cisár fakticky udelil moc nad celou armádou, či už na zemi alebo mori. Prepožičal mu právo menovať plukovníkov, teda defacto samovoľne rozširovať armádu. Cisár si nechal len právo menovať generálov. Na to Albrecht armádu rozdelil na 4 zbory. Rozhodol sa, že zaútočí na Dánske ostrovy, k tomu ale potreboval flotilu ktorá neexistovala. Chcel preto postaviť prieplav cez Jutsko, medzi Baltom a Severným morom aby sem mohla ľahko prísť španielska flotila. Nakoniec sa nič podobné neudialo, a nezačalo sa ani zo stavbou vlastnej flotili.

Na jar 1628, zrejme preto, začal uvažovať o mieri s Dánskom. Prvé mesiace tohto roku strávil v Čechách, v novom paláci, ktorý si nechal postaviť na Malej Strane. Tu jednal o domácich i zahraničních záležitostiach. S úspechmi prichádza i závisť. A nepriateľov mal Valdštejn požehnane už pred tým. Jeho najväčším problémom sa stala klebeta, že sa usiluje o cisárov život. Táto ho neopustila do konca života. Odstránením Valdštejna za každú cenu sa zaoberala už i katolícka liga. Cisár, ktorý sa ho sám začal obávať, ho postavil na piedestál moci, ale bavorský kurfirst a jeho spojenci, Aytona, Ferdinand III. a ostatný sa nesnažili o nič iné, než ho z neho zosadiť .

Dánska porážka

Vojna roku 1628 začala neistotou mieru, preto boli obe strany nútené neustále sa pripravovať na boj. Vajdštejn najmä upevňoval dobyté územia. Po platonických útokoch dánov z mora, začal Valdštejn ráznejšiu politiku voči prístavným mestám, ktoré stále odmietali poskytovať pomoc cisárovi. V tomto období sa Valdštejnovým novým cieľom stalo zapezpečiť západ ríše a potom sa obrátiť proti Turecku. Je nutné povedať, že tento ambiciózny cieľ bol už od začiatku odsúdený na neúspech, v týchto časoch preň nemohol nájsť pochopenia.

Veľké problémy Valdštejnovi robilo hanzovné mesto Stralsund . Mesto sa nakoniec ubránilo jeho veľkej presile aj vďaka Dánskym a Švédskym posilám. Pomohol mu tiež fakt, že počas obliehania, Valdštejn dostal správu o blížiacej sa flotile 100 lodí Kristiána IV., a uvedomil si, že veľká časť vojska je viazaná pri meste, čo by mohol Dánsky kráľ zneužiť na vylodenie.

Toto prvé „veľké" víťazstvo protestanov tridsaťročnej vojny malo na nich značne povzbudzujúci účinok. Mesto však neuchránilo svoju slobodu. Nestalo sa síce cisárskym prístavom, ale stalo sa z neho na dve storočia súčasť Švédskej ríše. Valdštejn takticky vyčkával na to kde a kedy sa Dánsky kráľ vylodí. Urobil tak 11. augusta 1628 a zmocnil sa Wolgastu. Tu Valdštejn dánov porazil a dal tým na javo, že vylodiť sa a udržať sa, sú dve odlišné veci.
Skončila sa vojna roku 1628, roku ktorý bol pre Valdštejna rozporuplný najmä pre Stralsund. Nielen „porážkou", ale aj tým, že švédi získali oporný bod na nemeckej pôde, na druhej strane váh, boli víťazstvá nad Dánskom. Roku 1629 nastala najvhodnejšia situácia pre mierové rokovania. Všetci boli vojnou vyčerpaný a navyše sa jasne vyprofilovali pozície - Valdštejn má pevninu, Kristián IV. more. Mieru bol naklonený aj sám Albrecht, pretože ako pán Meklenburska ho chcel vojny ušetriť. Po vzájomných dohodách sa zhodlo na začatí rokovaní v Lübecku.

Začali sa 22. januára 1629. Cisár predložil neslýchané podmienky, pre dánskeho kráľa neakceptovateľné. Vďaka Valdštejnovým diplomatýckým zásahom, či už na strane cisára alebo kráľa, jeho „moderovanie" celého mierového procesu, slávilo úspech. Po ťažkých, často až bezvýchodiskových rokovaniach bola nakoniec zmluva pripravená 22.5.1629 a 7.7.1629 bol slávnostne vyhlásený Lübecký mier. Dohodlo sa v podstate to, že sa vrátia k stavu pred vojnou - teda, že král dostane bez nutnosti platiť náhrady, všetky svoje územia. A on nechá napospach cisárovi Dolnosasko. Mier bol všeobecne prijatý s veľkými rozpakmi. Nepáčil sa ani protestantom ani katolíkom. Jednoznačne však znamenal rozpad haagskej protestantskej aliancie, na čele s Dánskom.

Mier vydržal len rok, pretože Švédsko v ňom zahrnuté, ho nepodpísalo a naopak začalo sa ešte viac chystať na vpád do Nemecka. Isté je, že mier by zrejme nebol uzavretý bez problémov ktoré začali v Taliansku - boje o Mantovské dedičstvo. Cisár sem chcel presunúť vojská zo severu na pomoc Madridu. Mierom sa ukončila ďalšia etapa tridsaťročnej vojny. Nikto však netušil, že jej koniec je ešte ďaleko, a že príde vojna oveľa horšia a zničujúcejšia, ovšem už bez Dánska.

Obdobie neistoty

Snaha o všeobecný mier v Európe bola zo strany Valdštejna márna, on sám bol vtiahnutý do ďalších troch lokálnych vojen v Nizozemsku, Poľsku a Taliansku. Navyše stále sa očakával vpád Švédska a dokonca už aj Francúzska. Preto o ťažení proti Turkom nemohla byť ani reč. Najhoršou zo spomenutých lokálnych vojen bola vojna v Taliansku medzi Španielskom a Francúzskom. Valdštejn sa všemožne zasadzoval o to aby sa tam cisár „nehnal". A keď sa mu to nepodarilo, snažil sa o uzavretie mieru, napriek tomu, že si tým proti sebe poštval Španielov. Nebol ale žiadny mierotvorca, jednoducho sa obával vpádu Švédov a Turkov spolu s Betlenom a nechcel si proti sebe poštvať ešte aj silné Francúzsko. Nakoniec po neúspešných pokusoch o mier, sa rozhodol, že najlepšie bude vojnu ukončiť veľkým víťazstvom. To môže byť signál aj pre Švédov aby si dávali pozor.

Vpád švédov

Tak sa aj stalo, lenže na Gustáva Adolfa to malo úplne opačný efekt. Švédsko „konečne" započalo svoj vpád. Preto namiesto rozdrvenia nepriateľov v Taliansku, sa teraz opäť snažil o urýchlený mier v tejto oblasti. Musel čo najskôr presunúť tamojšie jednotky na obranu proti švédom. Švédsko nepochybne posmelil fakt, že vojna v Taliansku viazala veľké sily cisárskej armády, spolu s tým boli jednotky na hraniciach Francúzska a v Nizozemsku. Napriek tomuto viazaniu cisárskych síl, boli na začiatku invázie obrancovia proti švédom, v dvojnásobnej presile. Švédi však mali veľmi podrobné, ba až absolútne presné informácie o ich rozmiestnení a sile, čo svedčí o úrovni špionáže tej doby.

Šiesteho júla pristála švédska invázna armáda v Peenemünde a začala sa vyloďovať. Prekvapivo mala len 13 500 mužov. Tým, že Gustáv Adolf zvolil za východisko invázie Usedom, obišiel prvú obrannú líniu Valdštejna, a otvorila sa mu cesta do Štetína.
Zaujímavým faktom je, že švédi sa vlastne vylodili na nie príliš vhodnom mieste z toho ohľadu, že toto miesto bolo presne medzi dvoma krídlami obrannej armády . Zarážajúce je len to, že sa tu napriek tomu nestretli so žiadnym odporom. Je pravda, že tamojší maršál Conti bol vtedy od tohto miesta vzdialený, ale to nič neospravedlňuje. Je celkom dobre možné, že Gustáv Adolf o jeho neprítomnosti vedel a využil ju ako najvhodnejší okamih na začiatok vylodenia. Do konca mesiaca sa celkovo vylodilo 20 000 mužov, a Valdštejnovy velitelia nezabránili ani obsadeniu Štetína, ktorý padol bez boja. Jednoducho boje sa nekonali.

Čoskoro obsadili celé Pomoransko a obrátili sa na Valdštejnovo Meklenbursko. Až tu narazili na výraznejší odpor. Ako už bolo spomenuté, Valdštejn sa v čase invázie nachádzal v Taliansku. Spočiatku ani neplánoval vydať sa k vojsku na severe, napriek žiadostiam Contiho . Zrejme pokladal obranu za dobre zabezpečenú a myslel si že stačí poslať len posily. Jeho prvé reakcie na švédsky útok boli veľmi malého rozsahu, vzhľadom na to o akú významnú udalosť sa jednalo .
Jeho názor zmenilo až povstanie v Magdeburgu. Akonáhle začali k Valdštejnovi prichádzať zlé správy z Magdeburska, začal s ráznymi opatreniami. Rozkázal piatim jazdným plukom smerujúcim do Talianska, aby tiahli cez Magdebursko a cestou vykonávali „užitočnú prácu". Je fakt, že už len ich príchod pôsobil psychicky na vzbúrencov tak, že ustupovali bez boja. Na to, sem poslal, všetky posily ktoré mohol, niektoré až z Alsaska. Po potlačení povstania sa musel začať konečne zaoberať útokmi švédskeho kráľa, ktoré sa vyvíjali veľmi úspešne.

Končíš!

Cisárska armáda trpela nedostatkom potravín a teda aj chorobami čo ju značne oslabovalo. 6. októbra prišli so šokujúcim posolstvom od cisára kancelár Werdenberg a vojenský radca Questenberg. Cisár sa rozhodol Valdštejna odvolať z vedenia armády.

Toto rozhodnutie bolo vyvrcholením uporných snáh jeho nepriateľov, ktoré vyvíjali v posledných rokoch. Medzi jeho úhlavných nepriateľov patril napríklad korunný princ, ktorému vadila jeho veľká moc. Obyvateľstvo ho nemalo tiež príliš v láske, to však najmä pre armádu, ktorá preň samozrejme predstavovala veľké bremeno. Nenávideli ho ako protestanti, tak aj katolíci. Kurfirsti ho priam neznášali, do ich čela sa postavil Maximilián I., ktorý ho neznášal priam chorobne .

Po rozhodnutí o Valdštejnovom zosadení, vyvstala otázka ako mu to oznámiť. Bolo veľkou neznámou ako to prijme a tiež ako sa zachová armáda, ktorá bola fakticky jeho i keď sa jej hovorilo cisárska. Panovali obavy, že zosadenie neprijme a potiahne proti cisárovi, či sa dokonca spojí s nepriateľom. Preto sa toto posolstvo dlho odkladalo. Albrecht však o rokovaniach o ňom v Rezne vedel, mal čas sa s tým vyrovnať a rozhodol sa zachovať ako ríšske knieža, dôstojne, vyrovnane s kľudom . Nakoniec sa dohodlo, aby sa ochránila jeho česť, že podá sám formálnu žiadosť o rezignáciu. Na celej tejto odvolacej akcii je zarážajúce, že Valdštejnovi nebola daná možnosť, aby sa obhájil alebo aspoň k veci vyjadril. Keďže sa jednalo o armádu a jej velenie, bolo by to na mieste .

Zatiaľ čo sa kurfirsti snažili o Albrechtove odvolanie a zmenšenie armády, švédi rýchlo postupovali. Kurfirsti nakoniec donútili cisára znížiť aj stav armády, a uzavrieť potupnú zmluvu z Francúzskom . Čím sa ukončila vojna v Taliansku, čo vlastne chcel aj Valdštejn. Bolo však nepochopiteľné, že cisár vystupoval v tomto konflikte ako porazení, napriek tomu, že vojnu vlastne vyhral. Po odvolaní Valdštejna o ktorého sa opieral, sa cisár stal hračkou v rukách kurfirstov. Dôsledkom toho, že cisár sa s kurfirstami nedokázal dohodnúť na Albrechtovom nástupcovi, bol chaos a bezradnosť armády. Nakoniec až po troch mesiacoch sa zhodli na, podľa mňa jednoznačnom, Tillym.

Mnohý sa však na Valdštejna obracali aj naďalej, akoby sa nič nestalo. On im slušne odpovedal, avšak nedával už žiadne príkazy. Niektorí dôstojníci chceli odísť spolu s ním. Keby to bol podporil, armáda by sa prakticky rozpadla - ostala by bez velenia. Valdštejn neodišiel hneď, čakal na svojho nástupcu, nakoniec sa však 3. septembra vydal na cestu do Čiech. Zdržovala ho choroba, preto do Prahy prišiel až 18. novembra. Po svojom odvolaní sa uzavrel do nepreniknuteľného mlčania a nedal nikomu ani v najmenšom najavo, čo sa odohráva v jeho mysli.

Ešte pred návratom do Čiech sa Valdštejn dozvedel o tragickom konci svojho bankára Hansa de Witta. Bol to práve on, kto poskytoval Albrechtovi peniaze na vedenie armády. Lenže po odvolaní Valdštejna, mu prestali chodiť splátky, cisár mu dlhoval 600 000. On si peniaze tiež požičiaval a splatnosť sa mu blížila. Prosil cisára o peniaze, ale keď sa ich nedočkal vzal si 11. novembra 1630 život.
Obdobie generálovej „nútenej dovolenky"

Po návrate do Čiech sa Valdštejn zdržoval väčšinou v Jičíne alebo v Prahe. Dlho si však neoddýchol. Prvý, kto ho začal vťahovať späť do vojenských a politických záležitostí bol sám cisár. Spojenie s ním obnovil ešte skôr než vôbec dorazil do Čiech. Z Valdštejna sa stal „tieňový" generál cisára ale i napríklad Questenberg sa naňho neustále obracal so žiadosťami o radu.
Po víťazstvách Gustáva Adolfa nastal obrat v postojoch voči Valdštejnovi. Mnohý si uvedomili to, akú rolu hral pri obrane ríše. Sami španieli sa od jari 1631 vehementne zasadzovali za jeho návrat. Podľa môjho názoru, na základe tohto, je možné vysvetliť Valdštejnov kľudný odchod z armády. Očakával, že bez neho si veľmi neporadia. Preto, nechal cisára nech si vyskúša aké je to mať Valdštejnovu armádu bez Valdštejna. A možno aj tušil svoj návrat. Odrazu sa k nemu všetci začali správať milšie. Konečne si uvedomili čo znamenal.

Gustáv Adolf neustále postupoval, dobyl Frankfurt nad Odrou a Schaumburg, a tým sa mu otvorila cesta do Sliezska. 20. mája padol Magdeburg. A tu nasledoval jeden z najhroznejších masakrov tridsaťročnej vojny: väčšina obyvateľstva bola povraždená, mesto ľahlo popolom. Z prekvitajúceho mesta, jedného z najbohatších v ríši, zostala kopa popola a obhoretých trosiek. Valdštejnova reakcia na túto udalosť bola jasne zdesujúca: „To není pravda!"

Viedenský dvor sa už po začatí útoku na Magdeburg začal vážne zaoberať otázkou návratu Valdštejna. Proti boli kurfirsti, ale aj Valdštejn návrat odmietal. Švédi medzi tým obsadzovali Vajdštejnovo Meklenbursko. Kráľov plán bol, prísť ako osloboditeľ. Lenže Valdštejn sa správal k obyvateľom Meklenburska nadmieru dobre. Znížil dane, ponechal náboženské slobody, proste krajina prekvitala. Preto švédov obyvateľstvo v žiadnom prípade nevítalo s nadšením. Po páde Meklenburska, sa Valdštejn začal obávať aj o svoje statky v Čechách - Frýdlantsko a Zaháňsko. Odtiaľto niekde sa začína hovoriť o tajných rokovaniach Valdštejna s Gustávom Adolfom. Je zrejmé, že viedol korešpodenciu s mnohými, napríklad aj s Dánskom ale s ním aj s cisárskym súhlasom. Nie je vôbec jasné ako to bolo, s jeho príklonom na švédsku stranu. I keď sa mnoho autorov snažilo túto otázku vyriešiť.
Tilly s Gustávom Adolfom viedli vyrovnanú vojnu. Obrat nastal po príklone Saska ku švédom. Čo bolo však dôsledkom nerozvážneho vpádu Tillyho do Saska. K dlhoočakávanej veľkej bitke prišlo 17. novembra pri Breitenfelde, kde Tilly utrpel zdrcujúcu porážku. Cisárska armáda sa úplne zrútila a krajina ostala bez obrany.

Návrat

Opäť sa vo Viedni v zdesení vrátili k otázke návratu Valdštejna. Jeho osobné rozhodovanie urýchlil nečakaný vpád Sasov do Čiech . Praha padla bez boja 14. novembra. Obsadené bolo samozrejme aj Valdštejnove územie v Čechách. Dňa 15. decembra menoval cisár Valdštejna „general - capa" nad cisárskou armádou. Valdštejn prevzal úrad len na 3 mesiace a bezplatne . Bolo mu zverené fakticky neobmedzené velenie. Hneď aj začal budovať a „regenerovať" vojsko. Nemal však už peniaze a preto ho konečne musel financovať sám cisár. Čas jeho dočasnej služby sa krátil ale on o jej predĺžení neuvažoval. Až začiatkom apríla za rozhodol prijať trvalú ponuku. Dostal obsolútnu moc nad armádou, mohol konať vo veci mieru a prímeria samostatne, stal sa úplne nezávislím od Ferdinanda III., udelili mu namiesto obsadeného Meklenburska, Veľký Hlohov a sľúbili mu ďalšie odmeny. Ináč povedané stal sa v krajine diktátorom.

Víťazný pochod Gustáva Adolfa Nemeckom stále pokračoval. O dva dni po podpísaní zmluvy cisára s Valdštejnom, porazil švédsky kráľ Tillyho na Lechu, kde Tilly padol. 17. mája Gustáv Adolf víťazne vtiahol do Mníchova. Cesta do Viedne bola voľná.
Nie však celkom. Hneď ako sa o tom Albrecht dozvedel, vybudoval si opevnenie pri Norimbergu kde sa obaja velitelia stretli. Gustáv zaútočil, ale bol odrazený a ustúpil do Saska, kde 16. novembra 1632 nečakane pri Lützene padol, v bitke, ktorú švédi vyhrali. Vedenia sa ujal kancelár Axel Oxenstierna .
Na jar 1633 sa švédske jednotky v južnom Nemecku v dôsledku nevyplateného žoldu vzbúrili. S pomocou peňazí Francúzov a Nizozemcov sa to podarilo potlačiť, ale stratil sa drahocenný čas. Albrechtova politika sa nasmerovala práve na toto citlivé miesto. Keďže vedel o týchto problémoch, snažil sa čo najskôr odlúčiť Sasko a Braniborsko od Švédov, a podlomiť tým ich moc. Podarilo sa mu uzavrieť dvojité prímerie so Sasmi. 27. novembra 1633 prekvapil Valdštejn Švédov, ktorí vzhľadom na uzatvárané prímerie so sasmi, útok nečakali. Pri Steinau, behom jedného týždna porazil a zajal 8000 mužov aj s generálom Thurnom. Ktorého však prepustil po sľube, že mu vydá všetky obsadené sliezske mestá.

Ale ani toto víťazstvo nestačilo na to, aby sa znova neozvali hlasy za Valdštejnovu výmenu. Hovorilo sa o jeho zrade, nečinnosti, manévrovacej, nikam nevedúcej vojne. 11. januára 1634 zvolal Valdštejn všetkých generálov a plukovníkov do Plzne. Tu im oznámil, že vzhľadom k rastúcej nedôvere voči nemu, je rozhodnutý sa vzdať úradu.

Albrechtov pád

24. januára 1634 cisár vydal patent ktorým zosadil Valdštejna a menoval miesto neho Jana Mateja Gallasa. Zaujímavý bol však dodatok, v ktorom sa hovorilo o jeho dovedení do Viedne, živého či mŕtveho. Keďže patent bol utajovaný, respektíve jeho dodatok, Valdštejn poslal poslov s ponukou svojej abdikácie. Až keď sa dozvedel, o svojom zosadení, a „vydaní zatykača", zistil koľká bije. Rozhodol sa ísť do Saska, kde dúfal v pomoc. Keďže cez Prahu ísť nemohol, išiel cez Cheb. Tento sa mu stal osudným. Po akcii skupiny žoldnierov, prišiel o život rukou Deverouxa, 25.2.1634. Na žiadosť jeho rodiny, cisár milostivo povolil jeho pochovanie vedľa prvej manželky Lukrécie Nekšovej v Kartouzích pri Jičíně. Keď sa Kartouzy za Jozefa II. zmenili na väzenie, preniesli jeho pozostaky do Mnichova Hradiště, kde v kaplnke sv. Anny odpočíva dodnes.

Po jeho zavraždení nasledovali popravy jeho loajálnych dôstojníkov. Ich obeťami sa stali aj generáli Samuel z Lilienfeldu a Jan Oldřich ze Schaffgotsche. V Čechách nastala druhá vlna konfiškácii. Valdštejnov majetok se odhadoval na 9 miliónov zlatých.
Albrechtov nástupca vo funkcii generalissima Gallas dostal Frýdlant a Smiřice, Rudolf Tiefenbach Jičín s Kumburkem, Jindřich Šlik Velíš na Jičínsku, Ottavio Piccolomini bohaté panstvo Trčkovcov Náchod, Rudolf Colloredo trčkovské Opočno a ďalší, zbytok zabavených statkov. Podplukovník Walter Deveroux, ktorého rukou Valdštejn padol, po mnohých prosbách o odmenu v tichosti dostal statky Dobrovítov, Chlum a Krchleby, čistý podiel vyjadrený v zlatých bol približne 44 tisíc zlatých. Rodina Albrechta z Valdštejna získala len pražský palác pre Maxmiliána z Valdštejna a panstvo Česká Lípa pre vdovu Izabelu.

Záverom

O Valdštejnovi nemožno tvrdiť, že by sa svojím poňatím morálky, vernosti či sebeckosťou výrazne líšil od iných, v podstate dobrodruhov svojej epochy. Bol však nesporne schopnejší, aj keď sa nakoniec tiež prepočítal. O rozpornosti jeho obrazu svedčí jedna kuriózna udalosť. Nemci, ktorí ho pod menom Wallenstein tiež považujú za vlastného, po ňom v období druhej svetovej vojny pomenovali obrnenú divíziu SS (slúžili v nej aj jednotky Hlinkovej gardy). V roku 2002 potom čestné meno "Albrechta z Valdštejna" rozkazom prezidenta Havla získala 1. mechanizovaná divízia českej armády. Mnohé publikácia sa o ňom zmieňujú veľmi zjednodušene ako o zradcovi , vykresľujú obraz doby veľmi kuso. Osobne som bol rovnako presvedčený o jeho vine, v otázke cisárovej zrady. Lenže po hlbšom spoznaní problému som dospel k názoru, že nič nieje také jasné ako sa to na prvý pohľad môže zdať.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Valdštejn - Albrecht Václav Eusebius z Valdštejna (1583-1634)