referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Ambróz
Sobota, 7. decembra 2019
Prusko - Rakúske vzťahy v období 1849-1871 (Druhé obdobie Nemeckého spolku)
Dátum pridania: 17.07.2008 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: Jozefr
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 6 651
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 19.2
Priemerná známka: 2.95 Rýchle čítanie: 32m 0s
Pomalé čítanie: 48m 0s
 

Konečne sa vyjasnilo, že Prusko sa k Anglicku a Francúzsku nepridá a že Rakúsko bez Pruska sa k tomu taktiež neodváži. Buol vypracoval návrh nóty, ktorý odovzal anglickému a francuzskemu veľvyslancovi vo Viedni, ktorých pozval na poradu. V nóte sa navrhovalo, aby sa Turecko zaviazalo dodržovať všetky podmienky drinopolskej mierovej zmluvy a küčük-kajnardžijskej mierovej zmluvy. Znovu bol zdôraznení článok o zvláštnych právach a výsadách pravoslávnej cirkvi. Bolo rozhodnuté poslať túto nótu 31. júla 1853 cárovi, a ak bude cár súhlasiť, i sultánovi. Mikuláš súhlasil. (bola však podkopaná anglickým min. Stratford-Redcliffom a Turecko ju odmietlo) Nadišiel október.

Sultán, povzbudzovaný Stratfordom a francúzskym veľvyslancom La Courom, vypovedal Rusku vojnu, to bol začiatok krymskej vojny. V apríli roku 1854 boli vyslané francúzske a anglické výsadkové armády k Varne. Vtedy sa rakúsky minister Buol definitívne osmelil: so súhlasom Františka Jozefa ponúkol Prusku, aby sa pripojilo k rakúskemu návrhu a požiadalo Mikuláša, aby odvolal svoje vojská z Moldavska a Valašska. Král Fridrich Viliam IV., tiesnený v tej dobe Angličanmi i Francúzmi, sa neodvážil odmietnuť a 20. apríla 1854 dovolil postupovať spoločne s Rakúskom. Tu teda vydieť opäť spoločný postup oboch mocností, i keď to rozhodne nemožno pripisovať priateľským vzťahom ale čistému pragmatizmu. Od vylodenia spojeneckého vojska na Kryme sa stali vojenské akcie Ruska akciami rýdzo obrannými. Avšak ešte skôr, než sa vojská vylodili, dal Napoleon III. sformulovať „štyri body", ktoré zaslal Rakúsku, Prusku, a samozrejme i Anglicku, aby boli menom štyroch mocností predložené Mikulášovi. Anglicko a Rakúsko ich prijali. Avšak pruský král, sa bál zúčastniť sa tejto novej nepriateľskej akcie všetkých veľmocí proti cárovi a nechcel napomáhať posilneniu Rakúska. Keď sa dozvedel, že Rakúsko začalo postupne obsadzovať svojimi vojskami tie časti Moldavska a Valašska, ktoré uvoľnila ruská armáda, dal sa náhle na pokanie a prešiel na cárovu stranu; prehlásil, že ruší zmluvu s Rakúskom z 20. apríla. Z Paríža i z Londýna naňho opäť začali naliehať a král, aj keď nepodpísal „štyri body", nakoniec súhlasil, že nebude protestovať proti tomu, čo sa v nich týka Pruska. Nóta bola odoslaná do Petrohradu. Rakúsko podpísalo 2. decembra 1854 spojeneckú zmluvu s Anglickom a Francúzskom, podľa ktorej malo ochraňovať Moldavsko a Valašsko, obsadené jeho vojskami, pred novým vpádom Rusov. Ďalej sa zaviazalo pomáhať západným mocnostiam „rozhodnými opatreniami". Táto zmluva bola zatiaľ mŕtvou literou, pretože Rakúsko žiadne „rozhodné opatrenia" nevykonalo.

Dňa 26. januára 1855 sa teda Napoleon III. rozhodol k dávno pripravovanému kroku, ktorý Rakúsko veľmi poplašil: uzavrel zmluvu zo sardinským kráľom Viktorom Emanuelom II. a k Sevastopolu bolo vyslaných 15 000 piemontských vojakov. Napriek všetkým uisteniam Napolelona III. prepadli Rakúšania úplnej panike. A vtedy Napoleon III., ktorý chcel čo najrýchlejšie skončiť vojnu, kategoricky žiadal, aby Rakúsko svojím vystúpením prinútilo Alexandra k uzavretiu mieru. Až vtedy sa František Jozef odhodlal. Na Buolove naliehanie, ktorý sa veľmi bál neposlúchnuť francúzskeho cisára, bolo Alexandrovi II. oznámené, že Rakúsko uzavrelo vojenský spolok zo západnými mocnosťami a že bude nútené vypovedať Rusku vojnu, ak Rusko odmietne začať jednania na základe „štyroch bodov". Vojenské operácie boli zastavené. Začala príprava diplomatického zakončenia dlhej, krvavej vojny. Rusku boli jasne ultimatívne predložené „návrhy", a bolo zrozumiteľné, že ak budú podmienky odmietnuté, vyhlási Rakúsko Rusku vojnu. O niekoľko dní po predložení rakúskej nóty dostal Alexander II. list od Fridricha Viliama IV., napísaný zrejme z podentu Buola a Františka Jozefa. List bol síce napísaný veľmi prívetívým tónom, ale pritom obsahoval priamu hrozbu: král vyzýval cára, aby zvážil „následky, ktoré môžu ohroziť skutočné záujmy Ruska i samého Pruska", keby odmietol rakúske návrhy. Bolo teda patrné, že s Francúzskom a Anglickom pôjde nielen Rakúsko, ale aj Prusko. Nie je celkom jasné prečo sa Prusko rozhodlo spoločne postupovať spolu s Rakúskom, ale je možné, že tu bola istá snaha o to aby Prusko jednoducho nezostalo „mimo", a aby sa tým ešte neposilnila pozícia Rakúska v Nemeckom spolku.

Napoleon III sa začal považovať za najvyššieho arbitra v Európe. Napoleonovi začala v hlave vŕtať myšlienka na skutočné vytlačenie Rakúska z Talianska. Avšak skôr, než cisár urobil prvé rozhodné kroky proti Rakúsku, nariadil ministerstvu zahraničných vecí, aby preskúmal náladu v štátoch Nemeckého spolku. Z tejto strany mohlo hroziť určité nebezpečenstvo; i keď nebolo ani príliš pravdepodobné, ani na dosah ruky, muselo sa s ním počítať. V Nemeckom spolku nesporne existovalo dosť významných hnutí v prospech Rakúska; bolo silné v tých štátoch spolku, kde mal prevahu takzvaný veľkonemecký plán zjednotenia Nemecka okolo Rakúska. Avšak zjavne silnejší bol smer riadený Pruskom a podporujúci „malonemecký" program zjednotenia nemeckých štátov okolo Pruska, s vylúčením Rakúska. Za týmto „malonemeckým" programom stál gróf Otto von Bismarck, pruský vyslanec v Paríži a neskôr v Petrohrade, ktorý sa rýchlo ponáhľal na prvé miesto v Prusku. Bismarck už dávno videl v Rakúsku najväčšieho nepriateľa Pruska a s jeho názorom súhlasil, ako sa hovorilo i sám princ regent Viliam, na ktorého prešla vláda, keď král Fridrich Viliam IV. prišiel o rozum. Bolo málo pravdepodobné, že by Prusko náhle chcelo zachrániť Rakúsko pred hroznou ranou. I z tejto strany bola teda cesta k útoku na habsburskú ríšu volná: Rusko, Anglicko a Prusko nezasiahnu a neochránia Rakúsko pred porážkou. Tak sa aj stalo. S Pruskom to bolo o trochu zložitejšie pretože s ním malo Rakúsko zmluvu o pomoci. Francúzsko spolu so Sardíniou posilnilo armády na hraniciach. Vtedy Buol, dokonale zmätený predošlími klamlivými správami, dal 23. apríla 1859 Sardínii ultimátum. A to práve ony potrebovali. Rakúsko stratilo nárok na pomoc, keďže samo sa stalo „agresorom".

Spojené francúzsko-sardinské vojsko pobylo Rakúsko pri Montebella a pri Magente. Potom dostali Rakúšania zdrvujúcu ranu pri Solferine. Nakoniec po všeobecnom ústupe bolo 12. 7. 1859 vo Villafrance uzavreté prímerie. Zürišským mierom z 10. novembra 1859 Rakúsko prišlo o Lombardsko, ktoré bolo odovzdané Sardínskemu kráľovstvu. Ponechalo si však Benátsko a benátsku oblasť. Otto von Bismarck si veľmi dobre uvedomoval, že sa vzniku nového mocného štátu v strede Európy budú nutne brániť všetky veľmoci na pevnine. Pruská politika musí smerovať k neutralizácii aspoň Francúzka a Ruska. S Rakúskom sa bude musieť bojovať ako s nepriateľom zjednotenia Nemecka pod záštitou Pruska, predvídal Bismarck už v polovici pädesiatich rokov a súdil, že žiadnou doplomatickou lsťou nebude možné dosiahnuť habsburskú ríšu, aby dobrovoľne vystúpila z Nemeckého spolku. Zjednotenie Nemecka sa vôbec nezaobíde bez vojny, zdalo sa mu byť tiež nesporným. „Nie len slovami, ale krvou a železom bude Nemecko zjednotené", hovoril. Počas Polského povstania roku 1863 si Bismarck svojou politikou zaistil veľký diplomatický úspech. Koniec roku 1863 mu priniesol ďalší obrovský zisk: medzi Anglickom a Francúzskom nastalo ochladenie, keď Anglicko odmietlo účasť na kongrese Napoleona III. Tri mocné sily - Rusko, Anglicko, a Francúzsko - ktorých spoločný postup by mohol rozdrtit každý pokus o zjednotenie nemeckých štátov okolo Pruska, išla každá svojou cestou.

 
späť späť   1  |   2  |  3  |  4  |  5    ďalej ďalej
 
Zdroje: Dangl, Vojtech: Trpká Rakúska skúsenosť pri Magente a Solferine. In: História. Roč. 1, 2001, č. 3, Hilgemann, Werner a Kinder, Hermann: Encyklopedický Atlas světových dějin. Nakladatelství Lidové noviny. Praha 2002, Mowat, R. B.: A History of European Diplomacy 1815-1914. Edward Arnold & CO. London 1928, Kolektív: Dějiny diplomacie I.. Státní nakladatelství politické literatury. Praha 1961, Kolektív: Dějiny diplomacie II.. Státní nakladatelství politické literatury. Praha 1965, Kolektív: Politické dějiny světa v datech I.. Svoboda. Praha 1980, Kolektív: Rodinná encyklopédia svetových dejín. Reader´s Digest Výber. Bratislava 2000
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.