Dňa 15.november 1863 zomrel dánsky kráľ Bedrich VII. a po ňom nastúpil na trón Kristián IX. Ihneď nastala otázka, kto bude panovať v Šlezvicku a Hoštýnsku, pripojených k Dánsku. Bola to veľmi zložitá otázka, vzťahy boli príliš zamotané. Bismarck to chcel len využíť ako nový prostriedok k uskutočneniu svojich plánov. Prusko sa malo objaviť pred všetkými nemeckými štátmi, pred celým nemeckým národom so svätožiarou osloboditeľa „nemeckých bratov", ktorú berie za svoju vec národného zjednotenia Nemecka. Zostávali však Anglicko, Francúzko a Rakúsko. Tieto mocnosti mohli prekaziť uskutočnenie Bismarckových plánov v šlesvicko-holštýnskej otázke. Britská vláda dúfala ešte v roku 1864, že sa podarí zachovať terajší stav na Baltskom mori, a domnievala sa, že sa Prusko neodváži bojovať s Dánskom, a keď sa odváži narazí na odpor Francúska. Už od konca roku 1863 a po roku 1864 sa však Bismarck veľmi usilovne snažil nakloniť si Napoleona III. V tom mu ostatne pomohol náhly obrat vo vzťahoch medzi Pruskom a Rakúskom. Bismarck sa zo všetkých veľmocí, ktoré mu mohli škodiť, najviac bál Rakúska. Nie len preto, že by ho považoval za silnejšieho než Francúsko, Anglicko alebo Rusko. Naopak, Rakúsko bolo slabšie než tieto mocnosti. Ale cisár František Jozef chápal, že keď vyrieši Prusko šlezvicko-holštýnsku otázku na vlastnú päsť, stane sa nesporne hegemónom v nastavajúcom procese zjednocovania Nemecka.

Dvaja rakúsky ministri, Schmerling a Rechberg, ktorí mali v týchto rokoch veľký vplyv na Františka Jozefa, sa pokúsili už v roku 1863 prekaziť Bismarckove plány. Prehovorili cisára, aby zvolal slávnostné zhromaždenie všetkých nemeckých panovníkov do Frankfurtu. Zjazd sa konal v auguste 1863, avšak Bismarck sa rohodne postavil proti tomu, aby sa pruský kráľ zúčastnil tohoto zhromaždenia. Zjazd vyslal k Viliamovi s pozvaním na zjazd saského kráľa. To sa silne dotklo monarchistických citou kráľa Viliama : „Celý snem panovníkov ma volá, ako kurier ku mne prichádza saský kráľ, ako môžem odmietnúť? Avšak Bismarck bol neoblomný. Ujal sa sám jednania so saským kráľom a pozvanie odmietol. Saský kráľ povedal pri odchode Bismarckovi niekoľko silných slov. Bismarck neodpovedal, ale krála ani nevyprevadil. Rakúsky cisár v auguste roku 1863 slávnostne predniesol frankfurskému snemu, avšak neprítomnosť pruského kráľa bola jasným dôkazom, že zjednotiť Nemecko akolo Rakúska sa nepodarí pre pruský odpor.

Rakúsky štátnici boli však náhle príjemne prekvapení: ten istý Bismark, ktorý ešte nedávno, ako písali jedny juhonemecké noviny, „trieskal riadom, keď len pomyslel na vplyv Rakúska na Nemecký spolok", nielenže neodmietol účasť Rakúska pri riešení šlezvicko-holštýnskej otázky, ale dokonca ju uvítal. Ešte ani neskončil rok 1863, tak bohatý na udalosti, keď už bolo vo Viedni a v Berlíne tajne rozhodnuté vyhlásiť spoločne vojnu Dánsku. Bismarck potreboval účasť Rakúska preto, aby kryl pred nedôverčivou a znepokojenou Európou svoje konečné ciele, t.j. obsadenie Šlezvicka a Holštýnska a ich pripojenie k Prusku. Navyše vojenský blok Rakúska a Pruska vyzeral tak dôverihodne, že mohol zadržať Napoleona III. i Anglicko, aby nejako zasiahli. Dúfajúc v pomoc Anglicka, vyhlásil Kristián IX. novú ústavu, ktorá s konečnou platnosťou upevňovala politické zväzky medzi Dánskom a Šlezvickom. A to práve Bismarck potreboval. Ihneď vyhlásil, že dánsky kráľ nemal k tomu právo, a 16. januára 1864 mu spoločne s Rakúskom predložil ultimátum: do 48 hodín zrušiť práve vydanú ústavu. Po obsadení ostrova Alsu pristúpilo Dánsko na podmienky viedenského mieru.

Dňa 12. mája 1864 bolo uzavrené prímerie a 30. októbra 1864 bol podpísaný mier medzi Dánskom na jednej a Pruskom a Rakúskom na druhej strane. Vojvodstvo Šlezvicko a Holštýnsko a Lauenburg zostali v dočasnej spoločnej správe víťazov. Prvý úsek Bismarckovej historickej cesty bol zdolaný. Nastalo druhé, najnebezpečnejšie obdobie. Bolo treba zdolať politické prekážky, ktoré sa nedali nijako obísť, a to Rakúsko. Nezdolať ho znamenalo zriecť sa zjednotenia Nemecka pod hegemóniou pruskej monarchie. Nadchádzalo najťažšie obdobie Bismarckovej kariéry. Že sa Prusku nepodarí bez vojny, a to vojny víťaznej, vytlačiť Rakúsko z Nemeckého spolku a že Rakúsko vojensky neporazené nedovoli pruskému kráľovi stať sa hlavou zjednoteného Nemecka, bolo Bismarckovi jasné už v roku 1850, keď František Jozef a jeho kancelár knieža Schwarzenberg povolali Mikuláša I. na pomoc do Olomouca. Všetko, čo sa od tej doby stalo, utvrdzovalo Bismarcka v presvedčení, že rakúska ríša veľmi dôsledne sleduje správanie Pruska. Dosiahnuť ciel diplomatickými manévrami bolo skoro nemožné. Avšak začať s diplomatickými ťahmi bolo nielen možné, ale i nutné. Vedel, že sa nepodarí po dobrom rozdeliť medzi Prusko a Rakúsko korisť získanú od Dánska. Nielen že to vedel - on si ani neprial, aby k takémuto rozdeleniu po dobrom došlo. Prekážok stojacích Bismarckovi v ceste bolo tentokrát veľmi mnoho. Avšak Bismarck mal vlastnosť, ktorou sa vyznačujú všetci velký ministri diplomatického umenia: preberal postupne jednu otázku za druhou a nepúšťal sa do druhej otázky, pokým nebola vyriešená prvá. Predovšetkým muselo byť Bismarckovi z diplomatických otázok na prvý pohľad úplne jasné vytvorenie neprekonateľnej prekážky, potom zabezpečiť Prusku najlepšie diplomatické predpoklady pre vojnu s Rakúskom a konečne, až budú tieto predpoklady vytvorené, donutiť Rakúsko, aby sa prvé chopilo zbraní. Postupné vyriešenie týchto troch úloh si vyžiadalo viac než poldruha roka, t.j. doby od konca októbra roku 1864 do mája roku 1866.

Bismarck najprv prejavil ochotu pristúpiť na toto riešenie šlesvicko-holštýnskej otázky: malé vojvodstvo Lauenburg prejde do úplného vlastníctva Pruska (za náhradu 2,5 miliónu dolárov v zlate), Šlezvicko prejde pod pruskú a Holštýnsko pod rakúsku správu. Bismarck sa postaral o to, aby táto kombinácia bola potvrdená zvláštnou zmluvou, ktorú podpísali Rakúsko a Prusko 14. augusta 1865 v Gasteinu. S čím vlastne Bismarck počítal? Stačí sa pozrieť na mapu, aby sme to pochopili. Holštýnsko, ktoré pripadlo pod „správu" Rakúska, bol od neho oddelený radom nemeckých štátov a predovšetkým Pruskom. Už preto bolo ovládanie Holštýnska pre Rakúsko veľmi pochybné a nebezpečné. Avšak Bismarck okrem toho zámerne komplikoval vec tým, že v Gasteinu presadzoval túto krkolomnú právnickú kombináciu: vlastnícke právo na celé územie oboch vojvodstiev - Šlezvicka i Holštýnska - majú spoločne Rakúsko a Prusko, avšak správa je rozdelená tak, že v Holštýnsku má byť rakúska správa, kdežto v Šlesvicku pruská. Ani rakúsky cisár neveril, že Bismarck naozaj považuje túto svoju politicko-právnickú motanicu za konečné riešenie. Rakúsky cisár od konca dánskej vojny stále prehlasoval, že Rakúsko rado vymení všetky svoje zložité „práva" na Holštýnsko za najmenšie, neobyčajnejšie územie na prusko-rakúskych hraniciach, odtrhnuté od pruského územia. Keď to Bismarck rozhodne odmietol, bol jeho úmysel Františkovi Jozefovi naprosto jasný a cisár si začal vyhľadávať spojenca pre nastávajúce stretnutie.