Od leta roku 1865 sa začal Bismarck zaoberať druhou otázkou: ako vytvoriť najpriaznivejšiu politickú situáciu pre nastávajúce ozbrojené stretnutie. Bismarckovi hrozili dvoje veľké nebezpečenstvá. Jedno zo Zimného paláca a druhé z Tuilerií. Každé z nich mohlo znamenať podkop pod stavbu, ktorú budoval. Bismarck sa vždy obával Ruska. Ucítil, že svojou zemepisnou polohou i v mnoha iných smeroch má Rusko ďaleko výhodnejšie postavenie než Prusko a že „ruská politika sa nakoniec ocitne u ďalšieho ramena páky". Bismarck nevyhnutne potreboval dohodnúť sa s Ruskom. Bismarck bol pevne presvedčený, že Alexander II. rozhodne nebude Prusku prekážať, aby sa vysporiadalo s Rakúskom. Cár nezabudol na chovanie Františka Jozefa za krymskej vojny, čo považoval za zradu. Ale neprial si ani, aby Prusko zjednotilo pod svoju ochranu Nemecko a zničilo samostatnosť malých nemeckých štátov a ich dynastie. Ako počas prusko-dánskeho sporu stálo Rusko i teraz pred volbou: ponechať Prusku volnosť a využiť jeho silu proti členom krymskej koalície, alebo pomáhal Rakúsku, ktoré vystúpilo proti Rusko v rokoch 1854-1856. Aj napriek pochybnostiam sa rozhodlo, proti ozbrojenému zásahu do vojny. Ruské nebezpečenstvo, ako Bismarck správne videl, teda odpadlo. Ale i vnútorné ťažkosti - nedostatok finančných zdrojov, nekľud v Poľsku a vo vnútorných guberniách Ruska - nedovolovali cárskej vláde, aby vyvíjala prílišnú aktivitu v zahraničnej politike. Ostávalo nebezpečenstvo francúzke.

Keď v roku 1865 Bismarck premýšľal, ako zabezpečiť Prusko v budúcej prusko-rakúskej vojne pred ozbrojeným zásahom Francúzov, uvedomoval si jasne, že Napoleonovi III. sa bude pruské dobrodružstvo javiť ako veľké nebezpečenstvo. Zabrániť zosilneniu Pruska, rozdrveniu Rakúska a zjednoteniu Nemecka okolo pruského kráľovstva bolo pre francúzko nevyhnutné. Bismarck vedel, že bude treba priniesť i veľké obete, len keď bude vykúpená neutralita Napoleona III. Z rozhovorov v Biarritze roku 1865 bolo zrejmé, že Napoleon III. chcel vyčkať, kým začne vojna Pruska s Rakúskom. Táto vojna dvoch popredných vojenských mocností bude nutne dlhá, krvavá, ničivá a vysilujúca pre obe mocnosti, nech už zvíťazí hocikdo. Keď pruská armáda vhupne do tejto vojny, tak Napoleon III. posunie celkom sviežu francúzku armádu k Rýnu a dostane - možno aj bez akéhokoľvek vojenského stretnutia - všetko, čo si zaumieni: Belgicko, Luxembursko i ríšske zeme. Bismarckovi bolo jasné, že dohodu nedosiahne, a preto sa porúčal. Keď sa Bismarck vrátil z Biarritzu, mal pred sebou jasný ciel: zneškodniť Napoleona III. Podľa toho si zostavil plán ďaľších akcií. Francúzky cisár počítal so zdĺhavou, Prusko vysilujúcou vojnou - vojna s Rakúskom musí byť preto krátka, blesková, aby sa pruská armáda uvoľnila a bola pripravená k akciám na Rýne skôr, než sa Napoleon III. spamätá. Aby však vojna s Rakúskom bola krátka, je treba dva predpoklady: najprv aby rakúska armáda bola rozdelená a bojovala na dvoch frontách; za druhé hneď po prvom víťaznom stretnutí s rakúskou armádou musia byť Rakúsku predložené minimálne, čo najmenej ťaživé požiadavky. Od Rakúska je treba žiadať, aby sa úplne zrieklo zasahovania do nemeckých záležitostí a neprekážalo v pretvorení bezmocného Nemeckého spolku v nový spolok nemeckých štátov pod pruskou hegemóniou. Rakúsku nieje treba nič brať, ani žiadať od neho reparát, ani ho ponižovať. Keď bude porazené Rakúsko súhlasiť s uzavrením mieru, hneď ho uzavrie. Ako však docieli rýchlu porážku armád?

Na to dala Bismarckovi odpoveď celková európska situácia. Novo vytvorené Talianske kráľovstvo sa neustále sťažovalo, že prímerie vo Villafrance z roku 1859 ponechalo Rakúsku Benátky a časť benátskej oblasti. Bismarck sa rozhodol dosiahnuť vojnové spojenie Talianska, Pruska, aby obe mocnosti súčasne napadli Rakúsko. Tak bude nútená rakúska armáda bojovať na dvoch frontoch: na severe proti pruským vojskám, ohrozujúce Viedeň, a na juhu proti Talianom, postupujúcim na Benátky. Kráľ Viktor Emanuel II. váhal. Bol si vedomí toho, že vojsko jeho mladého kráľovstva nie je natoľko silné, aby sa mohlo plne veriť v jeho víťazstvo nad rakúskou armádou. Kráľ a jeho najbližšie okolie by sa najradšej vyhli lákavým, ale nebezpečným Bismarckovým návrhom na uzavretie spojenectva. Bismarck sa však nechcel, a ani nemohol zriecť svojho plánu. Ako sa vysvetlilo omnoho neskôr, predvídal, že Taliani budú určite porazení, ale to mu bolo úplne ľahostajné. Dokonca zaručoval Viktorovi Emanuelovi, že podľa všeobecného mieru budú Benátky odstúpené Taliansku, nech akcia na južnom bojisku skončí akokoľvek. Keď Vikror Emanuel stále ešte váhal, siahol Bismarck k celkom neočakávanému manévru: úplne nedvojzmyselne pohrozil, že sa obráti priamo k ľudu a povolá na pomoc talianských revolucionárov Mazziniho a Garibaldiho. Nato sa Viktor Emanuel rozhodol a dal Bismarckovi žiadané sľuby.

Napoleon III. pozorne sledoval všetky Bismarckove diplomatické prípravy. Už niekoľko dní po tom, čo Bismarck odišiel z Biarritzu, prinášali cisárovi agenti správy o jednaniach medzi Bismarckem a Viktorom Emanuelom. Napoleon III. sa ihneď obrátil na Františka Jozefa. Varoval ho pred nebezpečenstvom vojny na dvoch frontoch a presvedčil ho, aby ešte pred začiatkom vojenských operácií dobrovoľne odstúpil Benátky talianskému kráľovi. Bol to plán veľmi prefíkaný, ktorý by bol úplne zmaril Bismarckove zámery. Avšak ani František Jozef, ani jeho ministri nemali dosť prezieravosti a silnej vôle, aby pochopili, že je nutné túto horkú pilulku zhltnúť. Rakúsko odmietlo učiniť potrebné gesto. Viktor Emanuel sa neočakávane obrátil na Bismarcka s oznanom, že sa vyskytla nová prekážka: Napoleon III. kategoricky oznámil Taliansku, že si nepraje, aby bolo uzavreté spojenectvo medzi Talianskom a Pruskom. Talianský kráľ nesmel ani pomyslieť na to, že by Napoleona III. neposlúchol. Tu Bismarck rozohral snáť najzložitejšiu zo svojích diplomatických partií. Začal presviedčať francúzskeho cisára, že Rakúsko tým, že odmietlo rozumný a spravodlivý Napoleonov návrh, aby odstúpilo Benátky Taliansku, presvedčivo dokázalo, že sa nechce pozerať na nikoho a na nič. Bismarck sa snažil nahovoriť Napoleonovi III., že i tak bude vojna pre Prusko neobyčajne ťažká: podľa Bismarckových správ chce Rakúsko postaviť na juhu proti Taliansku len slabú clonu; celá rakúska armáda bude teda stáť na severe proti Prusku. Bismarck hovoril veľmi precítene o svojich túžbach spojiť Prusko s Francúzskom silným priateľstkým putom.

Napoleon III. zrušil nakoniec svoj zákaz a dovolil Talianom uzavrieť spolok s Pruskom. Bolo to Bismarckovo veľké diplomatické víťazstvo. Bismarck vynaložil teraz všetko svoje úsilie, aby ukľudnil Napoleona III. Preto ho tak presvedčoval, že Taliansko vojnu Prusku nijako neuľahčí: rakúsko-pruská vojna bude zdĺhavá a pre Prusko vysilujúca. A tak Napoleon III. bude mať možnosť, aby - majúc armádu na Rýne - v priaznivom okamžiku predložil Prusku akékoľvek požiadavky. Cesta bola voľná. Dňa 8. apríla 1866 bola podpísaná spojenecká zmluva medzi Pruskom a Talianskom so záväzkom neuzatvárať separovaný mier. V poslednej chvíli ešte Taliani prehlásili, že by potrebovali od Pruska peňažnú pomoc, Bismarck súhlasil.