referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Branislava
Sobota, 14. decembra 2019
Prusko - Rakúske vzťahy v období 1849-1871 (Druhé obdobie Nemeckého spolku)
Dátum pridania: 17.07.2008 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: Jozefr
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 6 651
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 19.2
Priemerná známka: 2.95 Rýchle čítanie: 32m 0s
Pomalé čítanie: 48m 0s
 

Teraz ešte ostávalo nájsť vhodnú diplomatickú zámienku k prerušeniu styku s Rakúskom. Bismarckovi nezostávalo mnoho času na rozmýšlanie: dozvedel sa z veľmi vierohodných prameňov, že Napoleon III. začal opäť prehovárať Františka Jozefa, aby pokojnou cestou odstúpil Benátky Viktorovi Emanuelovi. Nebolo možné stratiť ani deň. Dňa 16. mája 1866 zahájila pruská armáda vojnové operácie proti Rakúsku. Bismarck neskôr priznal, že ešte nikdy nevsadil toľko na jednu kartu ako v máji a júni roku 1866. Mal proti sebe nielen Rakúsko, ale i Bavorsko, Sasko, Hannoversko, Württembersko, Bádensko, Hessensko, Nassavsko a Frankfurt. V Prusku nebol ešte urovnaný spor medzi kráľom a zemským snenom. Bismarck bol verejne obviňovaný, že vyvolal bratovražebnú vojnu. Vojna nezačala pre nepriateľov Rakúska úspešne. Veľká a dobre vyzbrojená talianská armáda sa dala na útek hneď pri prvom stretnutí s Rakúšanmi, ktorých bolo ďaleko menej. Bolo to u Custozzy dňa 24. mája. Porážka Talianov Bismarcka veľmi znepokojila: takýto nedostatok bojovnosti od svojich spojencov neočakával. Porážka Talianska hrozila prekaziť všetky Bismarckove nádeje na rozdelenie rakúskej armády.

Situáciu zachánil nadaný vojvodca generál Helmuth von Moltke, veliaci pruskej armáde: rýchlym a dobrým manévrovaním vyvolal rozhodujúcu bitku už 3. mája. Ľudia z najbliššieho Bismarcového okolia tvrdili, že v ten deň mal kancelár pri sebe jed. V prípade neúspechu by bol musel ťažko pykať za to, že vyvolal tak nepopulárnu vojnu. Moltke však dosiahol skvelé víťazstvo nad rakúskym vrchným veliteľom Benediktom. Toto viťazstvo (u Sadovian) bolo i celkovým víťastvom Bismarckovej diplomacie. Aby však mohol plne ťažiť zo situácie, musel ešte podstúpiť tvrdý boj v kráľovskom hlavnom stane.

Kráľ Viliam I. a generáli, ktorí ho obklopovali, boli opití víťazstvom a hovorili o ďaľšom energickom vedení vojny a o pochode na Viedeň, kam sa zdala cesta otvorená. Bismarck sa sám postavil proti všetkým. Hovoril, že teraz je treba žiadať od Rakúska, aby navždy opustilo Nemecký spolok, zrieklo sa Holštýnska a súhlasilo s vytvorením nového, Severonemeckého spolku pod pruskou zvrchovanosťou. Keď s tým bude Rakúsko súhlasiť, potom je treba ihneď urobiť vľavo v bok a „pochodovať domov". Viliam I. spočiatku rozhorčene vyhlásil Bismarckovi, že nesmie ani pomýšľať na to, aby pripravil armádu o zaslúžené vavríny a Prusko o plody víťaztva. Generáli, rozhorčení nie menej ako kráľ, robili priehľadné narážky na diplomatov, ktorí vždy pokazili, čo „dobil pruský meč". Bismarck od hnevu celý bez seba prehlásil, že keď sa bude postupovať hlbšie do Rakúska a Rakúsko sa zaženie do situácie, v ktorej bude musieť pokračovať vo vojne, bude kráľ i generál prihrávať Napoleonovi III., ktorý sa dnes či zajtra objaví na Rýne. Keď kráľ ďalej trval na svojom, prehlásil Bismarck, že ihneď do minúty podáva demisiu a ponecháva kráľa svojej vôly, aby si hľadal iného ministra, ktorý by vzal na seba zodpovednosť za zničujúcu cestu, na ktorú kráľa strhávajú generáli. Po niekoľkých búrlivých výstupoch sa kráľ podrobil. Vzal list papiera a napísal, že sa musí zriecť pokračovania vo vojne, „pretože môj minister ma ponecháva v ťažkej situácii v tvári v tvár nepriateľa". Kráľ prehlásil, že tento list uloží v štátnom archíve.

Bismarck zostal pevný: dosiahol svoje. Rakúsky cisár telegrafoval ihneď po bitke pri Sadové Napoleonovi III., že odstupuje Benátky jemu, cisárovi francúzskemu. Tento na prvý pohľad podivný diplomatický krok sa vysvetloval tak, že rakúský štáb chcel čo najrýchlejšie úplne zlikvidovať južný front tým, že obetuje Benátky, a čo najrýchlejšie sa vrhne so svojou armádou na sever proti Prusom na pomoc porazenej Benediktovej armáde. Za druhé chcel František Jozef zdôrazniť, že Taliani, porazení u Custozzy, si Benátky nevybojovali a že ich môžu dostať len ako „dar" z rúk svojho milovaného ochrancu Napoleona III. Avšak tu Viktor Emanuel II. a jeho ministri, medzi nimi nebol po smrti Cavourovej ani jeden schopný človek, ku svojej škode prehlásili, že Benátky sú im málo a že chcú od Rakúska ešte Trident a Terst. Bismarck, ktorý zahájil ihneď v prvý deň po Sadové jednanie s Rakúskom, vedel veľmi dobre, že Taliani sa ani na mori neprejavia ako hrdinovia. Nebránil však Viktorovi Emanuelovi II.; dokonca chválil neobyčajnú obratnosť, ktorú náhle prejavila talianská vláda. Hodilo sa mu totiž, aby v rušných dňoch jednania s Rakúšanmi František Jozef vedel, že na juhu nie je ešte všetko skončené, a aby tým bol trochu znepokojený.

A tu došlo k udalosti, ktorá vyvolala ešte väčšie prekvapenie, než porážka talianskej armády u Custozzy. Dňa 20. júna bolo talianske ľodstvo, ktorému velil admirál Persano, napadnuté rakúskou eskortou admirála Tegetthoffa pri ostrove Visa a úplne zničené. Víťazi mali veľmi malé straty. Viktor Emanuel sa naivne domnieval, že Prusi budú pokračovať vo vojne. V tom sa však ku svojemu zúfalstvu dozvedel, že 26. júna 1866 bolo v Mikulove uzavreté prímerie: Rakúsko pristúpilo na Bismarckove požiadavky. Keď sa Taliansko pokúsilo protestovať proti takémuto jednaniu svojho spojenca, pripomenul Bismarck, že Benátky predsa Taliani dostali. Ak sa chcú domáhať ešte Terstu a Tridentu, nikto im nebráni, aby pokračovali vo vojne proti Rakúsku na vlastnú päsť. Viktor Emanuel túto „priateľskú" radu bez otáľania odmietol. Tak skončila druhá vojna pripravená Bismarckovou diplomaciou k dosiahnutiu vytúženého ciela: zjednotiť nemecké štáty okolo Pruska.

Ako prvá vojna s logickou nutnosťou vyvolala vojnu druhú, bola prirodzeným dôsledkom tejto druhej vojny tretia vojna - vojna proti Francúczku - ktorá začala v roku 1870. A jej výsledok dal vznik nového zjednoteného Nemecka. Týmto teda definitívne stratila Habsburgská monarchia vplyv v Nemeckej ríši. Celé obdobie druhého Nemeckého spolku, je charakterizované silnými tendenciami Pruska a najmä Bismarcka o vytlačenie Rakúska z Nemecka a jeho zjednotenie pod hegemóniou Pruska. Vzťahy Rakúska a Pruska boli týmto silne poznačené. Po zjednotení sa však Bismarck opäť snažil o „dobré" vzťahy s Rakúskom. Skutočne tomu tak aj bolo, a tak isto dochádzalo k striedavému ochladzovaniu a otepľovaniu vzájomných vzťahov až do vypuknutia svetovej vojny.

 
späť späť   3  |  4  |   5   
 
Zdroje: Dangl, Vojtech: Trpká Rakúska skúsenosť pri Magente a Solferine. In: História. Roč. 1, 2001, č. 3, Hilgemann, Werner a Kinder, Hermann: Encyklopedický Atlas světových dějin. Nakladatelství Lidové noviny. Praha 2002, Mowat, R. B.: A History of European Diplomacy 1815-1914. Edward Arnold & CO. London 1928, Kolektív: Dějiny diplomacie I.. Státní nakladatelství politické literatury. Praha 1961, Kolektív: Dějiny diplomacie II.. Státní nakladatelství politické literatury. Praha 1965, Kolektív: Politické dějiny světa v datech I.. Svoboda. Praha 1980, Kolektív: Rodinná encyklopédia svetových dejín. Reader´s Digest Výber. Bratislava 2000
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.