Prusko - Rakúske vzťahy v období 1849-1871 (Druhé obdobie Nemeckého spolku)

Prusko - Rakúske vzťahy v období 1849-1871 (Druhé obdobie Nemeckého spolku)

V rokoch 1848-1850 zaujaly všetky veľmoci - Anglicko, cárske Rusko, Francúzsko, Rakúsko i Prusko - svorne nepriateľský postoj ku všetkým pokusom o revolučné zjednotenie Nemecka. Vlády Anglicka, cárskeho Ruska a Francúzska videli v súperení Rakúska a Pruska i v zachovaní roztrieštenosti Nemecka dôležitú podmienku svojej politickej nadvlády v Európe. Pruský král zorganizoval v máji roku 1849 spolok nemeckých štátov (okrem Pruska pristúpily k tomuto spolku Hannoversko, Sasko, Brunšvik, a ďalších 25 malých štátov stredného a severného Nemecka), s ktorého pomocou mala byť zaistená pruská hegemónia v Nemecku. Tento spolok, do ktorého čela sa pruský král postavil mal zastúpiť miesto niekdajšieho Nemeckého spolku v čele s Rakúskom. Po potlačení maďarskej revolúcie žiadala rakúska vláda v čele s kniežaťom Schwarzenbergom Prusko, aby dalo súhlas k likvidácii pruskej únie a k obnove Nemeckého spolku.

Oba štáty sa vyzbrojovali a pripravovali na vojnu. Pruská vláda si počínala veľmi vyzývavo. V zápätí nato sa však situácia Pruska skomplikovala. Nemecký panovníci, ktorý sa zúčastnili zakladania pruskej únie, sa začali sami obávať, aby si ich Prusko nakoniec úplne nepodmanilo a aby ich nadobro nepripravilo o samostatnosť. Po potlačení revolúcie spolok s Pruskom už nepotrebovali. Pruská únia sa začala rozpadávať. Vlády, ktoré boly jej členmi, prehlasovali jedna po druhej, že si neprajú, aby únia ďalej existovala. Württembersko, Bavorsko a Sasko uzavreli dokonca vojenský spolok s Rakúskom. Mikuláš I. pozval pruského kráľa a rakúskeho cisára na schôdzku do Varšavy. Bol pevne rozhodnutý nepripustiť vojnu medzi Rakúskom a Pruskom. Obával sa znovurozdúchania revolúcie.

Vo Varšave chcel Mikuláš postrašiť pruského krála hrozbou, že Rusko zasiahne ozbrojenou silou. Král sa tejto schôdzke vyhol a poslal miesto seba svojho ministra, staručkého grófa Brandenburga, ktorému dal za úlohu aby cára a Rakúsko obmekčil. Nemal žiadať uznanie pruskej hegemónie v Nemecku, ale trvať na tom, aby Prusko malo v sneme Nemeckého spolku rovnaké postavenie ako Rakúsko. Cár sa vyjadril veľmi opovrhujúco o požiadavkách Pruska a Schwarzenberg sa snažil Prusko všemožne ponížit. Brandenburg sa vrátil z Varšavy úplne zúfalý a nič nevybavil. Král sa zo všetkého najviac bál vojny. Mal strach z nového výbuchu revolúcie, keby bolo Prusko porazené. On i väčšina jeho ministrov boli už skôr rozhodnutý ustúpiť; islo len o to, aby zvalili zodpovednosť na Brandenburga a na cárov zásah. Král prijal Brandenburga veľmi nemilostivo a snažil sa obviniť ho z neúspechu. Brandenburg utrpel nervový otras a po niekoľkých dňoch zomrel.

Medzi rakúskymi a pruskými vojenskými jednotkami ležiacimi v Hessensku došlo k zrážkam, ale vojna vypovedaná nebola. K urovnaniu rakúsko-pruského sporu sa zišla v Olomouci diplomatická konferencia za účasti nového ministerského predsedu Manteuffela, kniežaťa Schwarzenga a ruského veľvyslanca vo Viedni Meyendorfa. Dňa 29. novembra 1850 boli podpísané takzvané olomoucké body, podľa ktorých sa Prusko zaväzovalo obnoviť Nemecký spolok, rozpustiť spolok ktorý založilo len nedávno a zastaviť vojnu proti Dánsku. Nemecký spolok bol obnovený roku 1851 v tej forme, v akej bol vytvorený na viedenskom kongrese. Prusku sa však podarilo rozšíriť colnú úniu nemeckých štátov, v ktorej čele bolo; to malo obrovský význam, pretože colná únia zjednocovala ekonomicky veľkú časť Nemecka okolo Pruska. Je zrejmé, že vzťahy Pruska a Rakúska boli v revolučnom období veľmi rozpoltené, a dalo by sa povedať podvratné. Jednoducho tu bola určitá snaha o hegemóniu v Nemeckej oblasti.

Táto črta je však v sledovanom období najzretelnejšia. A celé obdobie je charakteristické veľkými výkyvmi vzájomných sympatií oboch mocností: od najvrelejších vzťahov až po vojnu. Po potlačení revolúcie sa znovu do popredia dostala východná otázka. Nárok na Blízky východ si robilo jednak cárske Rusko, jednak Anglicko a Francúzsko. Na jeseň roku 1853 zavládlo v európskej diplomacii veľké vzrušenie. Rakúsky minister zahraničných vecí Buol čulo vyjednával na dva fronty: na jednej strane sa snažil presvedčiť cára, že je nutné čo najrýchlejšie sa dohodnúť s Tureckom a vyprázdniť podunajské kniežactvá, a na druhej strane kul pykle v Paríži a v Londýne, aby sa dozvedel, čo by Rakúsko dostalo od západných mocností za politiku nepriatelskú voči Rusku.

Buol mal úspechy so špionážou okolo ruského veľvyslanectva vo Viedni. František Jozef sa začal už od roku 1853 stavať proti Rusku. Súčasne sa však bál aj Napoleona III., ktorý v dosť priehladných narážkach hovoril o možnosti vypudiť bez väčších ťažkostí Rakúsko z Lombardie a Benátok. Francúzsky cisár nijak netajil pred barónom Hübnerom, rakúskym veľvyslancom v Paríži, že nemieni povoliť Rakúsku, aby naďalej zachovávalo neutralitu. František Jozef mal teda na výber: buď vystúpiť spoločne s Napoleonom III. a Anglickom a naliehať, aby ruské vojská boli z Moldavska a Valašska odvolané, alebo sa spojiť s Mikulášom a v prípade jeho víťazstva nad Tureckom stratiť postavenie nezávislého panovníka poprednej veľmoci. V každom prípade však boli v stávke Lombardia a Benátky. Rakúsko bolo však tiež členom Nemeckého spolku, kde po Rakúsku bolo teda najvýznamnejšie Prusko.

V Prusku bola situácia iná. Možné zrútenie Turecka sa nedotýkalo životných záujmov Pruska. Okrem toho sa už vtedy začala rysovať línia, ktorú potom tak dôsledne sledoval Bismarck: rozšíriť a prehĺbiť rozpory medzi Pruskom a Rakúskom. Počas krymskej vojny nemal ešte Bismarck vedúcu úlohu v pruskej politike; zastupoval iba Prusko na sneme Nemeckého spolku. Avšak jeho stanovisko nadobudlo nakoniec vrchol, práve svojou priamočiarosťou: Prečo má Prusko stáť proti Rusku v spore, ktorý sa odohráva na východe? Čím viac bude oslabené Rakúsko, tým lepšie pre Prusko. Pri Pruskom dvore a v pruskej vláde sa utvorili dve strany - „anglická" a „ruská". V čele „anglickej" stál pruský veľvyslanec v Londýne Bunsen; sympatizovala s ňou takmer všetci liberály; od roku 1854 sa s touto stranou začal zbližovať aj konzervatívny pruský princ Viliam, kráľov brat a následník trónu. „Ruskú" stranu viedol kráľov priateľ generál Leopold von Gerlach; patrila k nej všetka vysoká aristokracia a väčšina šľachty. Mnohí z tejto „ruskej" strany sa neriadili zložitými diplomatickými výpočtami a hľadiskami ako Bismarck, ale videli proste v Mikulášovi najpevnejšiu a najspoľahlivejšiu oporu absolutizmu proti vzmáhajúcej sa buržoázii. Nestavali cára proti Rakúsku, ako to robil Bismarck, ale naopak proti liberálnemu Anglicku. Sám kráľ Fridrich Viliam IV. nevedel, ako sa rozhodnúť. Bál sa Napoleona III., ale bál sa aj Mikuláša. A tak sa prikláňal raz k tej a raz k onej strane. Bismarck z Frankfurtu podráždene sledoval toto kľučkovanie a vyjadril sa, že pruská kráľovská politika pripomína pudla, ktorý ztratil svojho pána a v bezradnosti sa pridáva raz k jednému a raz k druhému okoloidúcemu.

Konečne sa vyjasnilo, že Prusko sa k Anglicku a Francúzsku nepridá a že Rakúsko bez Pruska sa k tomu taktiež neodváži. Buol vypracoval návrh nóty, ktorý odovzal anglickému a francuzskemu veľvyslancovi vo Viedni, ktorých pozval na poradu. V nóte sa navrhovalo, aby sa Turecko zaviazalo dodržovať všetky podmienky drinopolskej mierovej zmluvy a küčük-kajnardžijskej mierovej zmluvy. Znovu bol zdôraznení článok o zvláštnych právach a výsadách pravoslávnej cirkvi. Bolo rozhodnuté poslať túto nótu 31. júla 1853 cárovi, a ak bude cár súhlasiť, i sultánovi. Mikuláš súhlasil. (bola však podkopaná anglickým min. Stratford-Redcliffom a Turecko ju odmietlo) Nadišiel október.

Sultán, povzbudzovaný Stratfordom a francúzskym veľvyslancom La Courom, vypovedal Rusku vojnu, to bol začiatok krymskej vojny. V apríli roku 1854 boli vyslané francúzske a anglické výsadkové armády k Varne. Vtedy sa rakúsky minister Buol definitívne osmelil: so súhlasom Františka Jozefa ponúkol Prusku, aby sa pripojilo k rakúskemu návrhu a požiadalo Mikuláša, aby odvolal svoje vojská z Moldavska a Valašska. Král Fridrich Viliam IV., tiesnený v tej dobe Angličanmi i Francúzmi, sa neodvážil odmietnuť a 20. apríla 1854 dovolil postupovať spoločne s Rakúskom. Tu teda vydieť opäť spoločný postup oboch mocností, i keď to rozhodne nemožno pripisovať priateľským vzťahom ale čistému pragmatizmu. Od vylodenia spojeneckého vojska na Kryme sa stali vojenské akcie Ruska akciami rýdzo obrannými. Avšak ešte skôr, než sa vojská vylodili, dal Napoleon III. sformulovať „štyri body", ktoré zaslal Rakúsku, Prusku, a samozrejme i Anglicku, aby boli menom štyroch mocností predložené Mikulášovi. Anglicko a Rakúsko ich prijali. Avšak pruský král, sa bál zúčastniť sa tejto novej nepriateľskej akcie všetkých veľmocí proti cárovi a nechcel napomáhať posilneniu Rakúska. Keď sa dozvedel, že Rakúsko začalo postupne obsadzovať svojimi vojskami tie časti Moldavska a Valašska, ktoré uvoľnila ruská armáda, dal sa náhle na pokanie a prešiel na cárovu stranu; prehlásil, že ruší zmluvu s Rakúskom z 20. apríla. Z Paríža i z Londýna naňho opäť začali naliehať a král, aj keď nepodpísal „štyri body", nakoniec súhlasil, že nebude protestovať proti tomu, čo sa v nich týka Pruska. Nóta bola odoslaná do Petrohradu. Rakúsko podpísalo 2. decembra 1854 spojeneckú zmluvu s Anglickom a Francúzskom, podľa ktorej malo ochraňovať Moldavsko a Valašsko, obsadené jeho vojskami, pred novým vpádom Rusov. Ďalej sa zaviazalo pomáhať západným mocnostiam „rozhodnými opatreniami". Táto zmluva bola zatiaľ mŕtvou literou, pretože Rakúsko žiadne „rozhodné opatrenia" nevykonalo.

Dňa 26. januára 1855 sa teda Napoleon III. rozhodol k dávno pripravovanému kroku, ktorý Rakúsko veľmi poplašil: uzavrel zmluvu zo sardinským kráľom Viktorom Emanuelom II. a k Sevastopolu bolo vyslaných 15 000 piemontských vojakov. Napriek všetkým uisteniam Napolelona III. prepadli Rakúšania úplnej panike. A vtedy Napoleon III., ktorý chcel čo najrýchlejšie skončiť vojnu, kategoricky žiadal, aby Rakúsko svojím vystúpením prinútilo Alexandra k uzavretiu mieru. Až vtedy sa František Jozef odhodlal. Na Buolove naliehanie, ktorý sa veľmi bál neposlúchnuť francúzskeho cisára, bolo Alexandrovi II. oznámené, že Rakúsko uzavrelo vojenský spolok zo západnými mocnosťami a že bude nútené vypovedať Rusku vojnu, ak Rusko odmietne začať jednania na základe „štyroch bodov". Vojenské operácie boli zastavené. Začala príprava diplomatického zakončenia dlhej, krvavej vojny. Rusku boli jasne ultimatívne predložené „návrhy", a bolo zrozumiteľné, že ak budú podmienky odmietnuté, vyhlási Rakúsko Rusku vojnu. O niekoľko dní po predložení rakúskej nóty dostal Alexander II. list od Fridricha Viliama IV., napísaný zrejme z podentu Buola a Františka Jozefa. List bol síce napísaný veľmi prívetívým tónom, ale pritom obsahoval priamu hrozbu: král vyzýval cára, aby zvážil „následky, ktoré môžu ohroziť skutočné záujmy Ruska i samého Pruska", keby odmietol rakúske návrhy. Bolo teda patrné, že s Francúzskom a Anglickom pôjde nielen Rakúsko, ale aj Prusko. Nie je celkom jasné prečo sa Prusko rozhodlo spoločne postupovať spolu s Rakúskom, ale je možné, že tu bola istá snaha o to aby Prusko jednoducho nezostalo „mimo", a aby sa tým ešte neposilnila pozícia Rakúska v Nemeckom spolku.

Napoleon III sa začal považovať za najvyššieho arbitra v Európe. Napoleonovi začala v hlave vŕtať myšlienka na skutočné vytlačenie Rakúska z Talianska. Avšak skôr, než cisár urobil prvé rozhodné kroky proti Rakúsku, nariadil ministerstvu zahraničných vecí, aby preskúmal náladu v štátoch Nemeckého spolku. Z tejto strany mohlo hroziť určité nebezpečenstvo; i keď nebolo ani príliš pravdepodobné, ani na dosah ruky, muselo sa s ním počítať. V Nemeckom spolku nesporne existovalo dosť významných hnutí v prospech Rakúska; bolo silné v tých štátoch spolku, kde mal prevahu takzvaný veľkonemecký plán zjednotenia Nemecka okolo Rakúska. Avšak zjavne silnejší bol smer riadený Pruskom a podporujúci „malonemecký" program zjednotenia nemeckých štátov okolo Pruska, s vylúčením Rakúska. Za týmto „malonemeckým" programom stál gróf Otto von Bismarck, pruský vyslanec v Paríži a neskôr v Petrohrade, ktorý sa rýchlo ponáhľal na prvé miesto v Prusku. Bismarck už dávno videl v Rakúsku najväčšieho nepriateľa Pruska a s jeho názorom súhlasil, ako sa hovorilo i sám princ regent Viliam, na ktorého prešla vláda, keď král Fridrich Viliam IV. prišiel o rozum. Bolo málo pravdepodobné, že by Prusko náhle chcelo zachrániť Rakúsko pred hroznou ranou. I z tejto strany bola teda cesta k útoku na habsburskú ríšu volná: Rusko, Anglicko a Prusko nezasiahnu a neochránia Rakúsko pred porážkou. Tak sa aj stalo. S Pruskom to bolo o trochu zložitejšie pretože s ním malo Rakúsko zmluvu o pomoci. Francúzsko spolu so Sardíniou posilnilo armády na hraniciach. Vtedy Buol, dokonale zmätený predošlími klamlivými správami, dal 23. apríla 1859 Sardínii ultimátum. A to práve ony potrebovali. Rakúsko stratilo nárok na pomoc, keďže samo sa stalo „agresorom".

Spojené francúzsko-sardinské vojsko pobylo Rakúsko pri Montebella a pri Magente. Potom dostali Rakúšania zdrvujúcu ranu pri Solferine. Nakoniec po všeobecnom ústupe bolo 12. 7. 1859 vo Villafrance uzavreté prímerie. Zürišským mierom z 10. novembra 1859 Rakúsko prišlo o Lombardsko, ktoré bolo odovzdané Sardínskemu kráľovstvu. Ponechalo si však Benátsko a benátsku oblasť. Otto von Bismarck si veľmi dobre uvedomoval, že sa vzniku nového mocného štátu v strede Európy budú nutne brániť všetky veľmoci na pevnine. Pruská politika musí smerovať k neutralizácii aspoň Francúzka a Ruska. S Rakúskom sa bude musieť bojovať ako s nepriateľom zjednotenia Nemecka pod záštitou Pruska, predvídal Bismarck už v polovici pädesiatich rokov a súdil, že žiadnou doplomatickou lsťou nebude možné dosiahnuť habsburskú ríšu, aby dobrovoľne vystúpila z Nemeckého spolku. Zjednotenie Nemecka sa vôbec nezaobíde bez vojny, zdalo sa mu byť tiež nesporným. „Nie len slovami, ale krvou a železom bude Nemecko zjednotené", hovoril. Počas Polského povstania roku 1863 si Bismarck svojou politikou zaistil veľký diplomatický úspech. Koniec roku 1863 mu priniesol ďalší obrovský zisk: medzi Anglickom a Francúzskom nastalo ochladenie, keď Anglicko odmietlo účasť na kongrese Napoleona III. Tri mocné sily - Rusko, Anglicko, a Francúzsko - ktorých spoločný postup by mohol rozdrtit každý pokus o zjednotenie nemeckých štátov okolo Pruska, išla každá svojou cestou.

Dňa 15.november 1863 zomrel dánsky kráľ Bedrich VII. a po ňom nastúpil na trón Kristián IX. Ihneď nastala otázka, kto bude panovať v Šlezvicku a Hoštýnsku, pripojených k Dánsku. Bola to veľmi zložitá otázka, vzťahy boli príliš zamotané. Bismarck to chcel len využíť ako nový prostriedok k uskutočneniu svojich plánov. Prusko sa malo objaviť pred všetkými nemeckými štátmi, pred celým nemeckým národom so svätožiarou osloboditeľa „nemeckých bratov", ktorú berie za svoju vec národného zjednotenia Nemecka. Zostávali však Anglicko, Francúzko a Rakúsko. Tieto mocnosti mohli prekaziť uskutočnenie Bismarckových plánov v šlesvicko-holštýnskej otázke. Britská vláda dúfala ešte v roku 1864, že sa podarí zachovať terajší stav na Baltskom mori, a domnievala sa, že sa Prusko neodváži bojovať s Dánskom, a keď sa odváži narazí na odpor Francúska. Už od konca roku 1863 a po roku 1864 sa však Bismarck veľmi usilovne snažil nakloniť si Napoleona III. V tom mu ostatne pomohol náhly obrat vo vzťahoch medzi Pruskom a Rakúskom. Bismarck sa zo všetkých veľmocí, ktoré mu mohli škodiť, najviac bál Rakúska. Nie len preto, že by ho považoval za silnejšieho než Francúsko, Anglicko alebo Rusko. Naopak, Rakúsko bolo slabšie než tieto mocnosti. Ale cisár František Jozef chápal, že keď vyrieši Prusko šlezvicko-holštýnsku otázku na vlastnú päsť, stane sa nesporne hegemónom v nastavajúcom procese zjednocovania Nemecka.

Dvaja rakúsky ministri, Schmerling a Rechberg, ktorí mali v týchto rokoch veľký vplyv na Františka Jozefa, sa pokúsili už v roku 1863 prekaziť Bismarckove plány. Prehovorili cisára, aby zvolal slávnostné zhromaždenie všetkých nemeckých panovníkov do Frankfurtu. Zjazd sa konal v auguste 1863, avšak Bismarck sa rohodne postavil proti tomu, aby sa pruský kráľ zúčastnil tohoto zhromaždenia. Zjazd vyslal k Viliamovi s pozvaním na zjazd saského kráľa. To sa silne dotklo monarchistických citou kráľa Viliama : „Celý snem panovníkov ma volá, ako kurier ku mne prichádza saský kráľ, ako môžem odmietnúť? Avšak Bismarck bol neoblomný. Ujal sa sám jednania so saským kráľom a pozvanie odmietol. Saský kráľ povedal pri odchode Bismarckovi niekoľko silných slov. Bismarck neodpovedal, ale krála ani nevyprevadil. Rakúsky cisár v auguste roku 1863 slávnostne predniesol frankfurskému snemu, avšak neprítomnosť pruského kráľa bola jasným dôkazom, že zjednotiť Nemecko akolo Rakúska sa nepodarí pre pruský odpor.

Rakúsky štátnici boli však náhle príjemne prekvapení: ten istý Bismark, ktorý ešte nedávno, ako písali jedny juhonemecké noviny, „trieskal riadom, keď len pomyslel na vplyv Rakúska na Nemecký spolok", nielenže neodmietol účasť Rakúska pri riešení šlezvicko-holštýnskej otázky, ale dokonca ju uvítal. Ešte ani neskončil rok 1863, tak bohatý na udalosti, keď už bolo vo Viedni a v Berlíne tajne rozhodnuté vyhlásiť spoločne vojnu Dánsku. Bismarck potreboval účasť Rakúska preto, aby kryl pred nedôverčivou a znepokojenou Európou svoje konečné ciele, t.j. obsadenie Šlezvicka a Holštýnska a ich pripojenie k Prusku. Navyše vojenský blok Rakúska a Pruska vyzeral tak dôverihodne, že mohol zadržať Napoleona III. i Anglicko, aby nejako zasiahli. Dúfajúc v pomoc Anglicka, vyhlásil Kristián IX. novú ústavu, ktorá s konečnou platnosťou upevňovala politické zväzky medzi Dánskom a Šlezvickom. A to práve Bismarck potreboval. Ihneď vyhlásil, že dánsky kráľ nemal k tomu právo, a 16. januára 1864 mu spoločne s Rakúskom predložil ultimátum: do 48 hodín zrušiť práve vydanú ústavu. Po obsadení ostrova Alsu pristúpilo Dánsko na podmienky viedenského mieru.

Dňa 12. mája 1864 bolo uzavrené prímerie a 30. októbra 1864 bol podpísaný mier medzi Dánskom na jednej a Pruskom a Rakúskom na druhej strane. Vojvodstvo Šlezvicko a Holštýnsko a Lauenburg zostali v dočasnej spoločnej správe víťazov. Prvý úsek Bismarckovej historickej cesty bol zdolaný. Nastalo druhé, najnebezpečnejšie obdobie. Bolo treba zdolať politické prekážky, ktoré sa nedali nijako obísť, a to Rakúsko. Nezdolať ho znamenalo zriecť sa zjednotenia Nemecka pod hegemóniou pruskej monarchie. Nadchádzalo najťažšie obdobie Bismarckovej kariéry. Že sa Prusku nepodarí bez vojny, a to vojny víťaznej, vytlačiť Rakúsko z Nemeckého spolku a že Rakúsko vojensky neporazené nedovoli pruskému kráľovi stať sa hlavou zjednoteného Nemecka, bolo Bismarckovi jasné už v roku 1850, keď František Jozef a jeho kancelár knieža Schwarzenberg povolali Mikuláša I. na pomoc do Olomouca. Všetko, čo sa od tej doby stalo, utvrdzovalo Bismarcka v presvedčení, že rakúska ríša veľmi dôsledne sleduje správanie Pruska. Dosiahnuť ciel diplomatickými manévrami bolo skoro nemožné. Avšak začať s diplomatickými ťahmi bolo nielen možné, ale i nutné. Vedel, že sa nepodarí po dobrom rozdeliť medzi Prusko a Rakúsko korisť získanú od Dánska. Nielen že to vedel - on si ani neprial, aby k takémuto rozdeleniu po dobrom došlo. Prekážok stojacích Bismarckovi v ceste bolo tentokrát veľmi mnoho. Avšak Bismarck mal vlastnosť, ktorou sa vyznačujú všetci velký ministri diplomatického umenia: preberal postupne jednu otázku za druhou a nepúšťal sa do druhej otázky, pokým nebola vyriešená prvá. Predovšetkým muselo byť Bismarckovi z diplomatických otázok na prvý pohľad úplne jasné vytvorenie neprekonateľnej prekážky, potom zabezpečiť Prusku najlepšie diplomatické predpoklady pre vojnu s Rakúskom a konečne, až budú tieto predpoklady vytvorené, donutiť Rakúsko, aby sa prvé chopilo zbraní. Postupné vyriešenie týchto troch úloh si vyžiadalo viac než poldruha roka, t.j. doby od konca októbra roku 1864 do mája roku 1866.

Bismarck najprv prejavil ochotu pristúpiť na toto riešenie šlesvicko-holštýnskej otázky: malé vojvodstvo Lauenburg prejde do úplného vlastníctva Pruska (za náhradu 2,5 miliónu dolárov v zlate), Šlezvicko prejde pod pruskú a Holštýnsko pod rakúsku správu. Bismarck sa postaral o to, aby táto kombinácia bola potvrdená zvláštnou zmluvou, ktorú podpísali Rakúsko a Prusko 14. augusta 1865 v Gasteinu. S čím vlastne Bismarck počítal? Stačí sa pozrieť na mapu, aby sme to pochopili. Holštýnsko, ktoré pripadlo pod „správu" Rakúska, bol od neho oddelený radom nemeckých štátov a predovšetkým Pruskom. Už preto bolo ovládanie Holštýnska pre Rakúsko veľmi pochybné a nebezpečné. Avšak Bismarck okrem toho zámerne komplikoval vec tým, že v Gasteinu presadzoval túto krkolomnú právnickú kombináciu: vlastnícke právo na celé územie oboch vojvodstiev - Šlezvicka i Holštýnska - majú spoločne Rakúsko a Prusko, avšak správa je rozdelená tak, že v Holštýnsku má byť rakúska správa, kdežto v Šlesvicku pruská. Ani rakúsky cisár neveril, že Bismarck naozaj považuje túto svoju politicko-právnickú motanicu za konečné riešenie. Rakúsky cisár od konca dánskej vojny stále prehlasoval, že Rakúsko rado vymení všetky svoje zložité „práva" na Holštýnsko za najmenšie, neobyčajnejšie územie na prusko-rakúskych hraniciach, odtrhnuté od pruského územia. Keď to Bismarck rozhodne odmietol, bol jeho úmysel Františkovi Jozefovi naprosto jasný a cisár si začal vyhľadávať spojenca pre nastávajúce stretnutie.

Od leta roku 1865 sa začal Bismarck zaoberať druhou otázkou: ako vytvoriť najpriaznivejšiu politickú situáciu pre nastávajúce ozbrojené stretnutie. Bismarckovi hrozili dvoje veľké nebezpečenstvá. Jedno zo Zimného paláca a druhé z Tuilerií. Každé z nich mohlo znamenať podkop pod stavbu, ktorú budoval. Bismarck sa vždy obával Ruska. Ucítil, že svojou zemepisnou polohou i v mnoha iných smeroch má Rusko ďaleko výhodnejšie postavenie než Prusko a že „ruská politika sa nakoniec ocitne u ďalšieho ramena páky". Bismarck nevyhnutne potreboval dohodnúť sa s Ruskom. Bismarck bol pevne presvedčený, že Alexander II. rozhodne nebude Prusku prekážať, aby sa vysporiadalo s Rakúskom. Cár nezabudol na chovanie Františka Jozefa za krymskej vojny, čo považoval za zradu. Ale neprial si ani, aby Prusko zjednotilo pod svoju ochranu Nemecko a zničilo samostatnosť malých nemeckých štátov a ich dynastie. Ako počas prusko-dánskeho sporu stálo Rusko i teraz pred volbou: ponechať Prusku volnosť a využiť jeho silu proti členom krymskej koalície, alebo pomáhal Rakúsku, ktoré vystúpilo proti Rusko v rokoch 1854-1856. Aj napriek pochybnostiam sa rozhodlo, proti ozbrojenému zásahu do vojny. Ruské nebezpečenstvo, ako Bismarck správne videl, teda odpadlo. Ale i vnútorné ťažkosti - nedostatok finančných zdrojov, nekľud v Poľsku a vo vnútorných guberniách Ruska - nedovolovali cárskej vláde, aby vyvíjala prílišnú aktivitu v zahraničnej politike. Ostávalo nebezpečenstvo francúzke.

Keď v roku 1865 Bismarck premýšľal, ako zabezpečiť Prusko v budúcej prusko-rakúskej vojne pred ozbrojeným zásahom Francúzov, uvedomoval si jasne, že Napoleonovi III. sa bude pruské dobrodružstvo javiť ako veľké nebezpečenstvo. Zabrániť zosilneniu Pruska, rozdrveniu Rakúska a zjednoteniu Nemecka okolo pruského kráľovstva bolo pre francúzko nevyhnutné. Bismarck vedel, že bude treba priniesť i veľké obete, len keď bude vykúpená neutralita Napoleona III. Z rozhovorov v Biarritze roku 1865 bolo zrejmé, že Napoleon III. chcel vyčkať, kým začne vojna Pruska s Rakúskom. Táto vojna dvoch popredných vojenských mocností bude nutne dlhá, krvavá, ničivá a vysilujúca pre obe mocnosti, nech už zvíťazí hocikdo. Keď pruská armáda vhupne do tejto vojny, tak Napoleon III. posunie celkom sviežu francúzku armádu k Rýnu a dostane - možno aj bez akéhokoľvek vojenského stretnutia - všetko, čo si zaumieni: Belgicko, Luxembursko i ríšske zeme. Bismarckovi bolo jasné, že dohodu nedosiahne, a preto sa porúčal. Keď sa Bismarck vrátil z Biarritzu, mal pred sebou jasný ciel: zneškodniť Napoleona III. Podľa toho si zostavil plán ďaľších akcií. Francúzky cisár počítal so zdĺhavou, Prusko vysilujúcou vojnou - vojna s Rakúskom musí byť preto krátka, blesková, aby sa pruská armáda uvoľnila a bola pripravená k akciám na Rýne skôr, než sa Napoleon III. spamätá. Aby však vojna s Rakúskom bola krátka, je treba dva predpoklady: najprv aby rakúska armáda bola rozdelená a bojovala na dvoch frontách; za druhé hneď po prvom víťaznom stretnutí s rakúskou armádou musia byť Rakúsku predložené minimálne, čo najmenej ťaživé požiadavky. Od Rakúska je treba žiadať, aby sa úplne zrieklo zasahovania do nemeckých záležitostí a neprekážalo v pretvorení bezmocného Nemeckého spolku v nový spolok nemeckých štátov pod pruskou hegemóniou. Rakúsku nieje treba nič brať, ani žiadať od neho reparát, ani ho ponižovať. Keď bude porazené Rakúsko súhlasiť s uzavrením mieru, hneď ho uzavrie. Ako však docieli rýchlu porážku armád?

Na to dala Bismarckovi odpoveď celková európska situácia. Novo vytvorené Talianske kráľovstvo sa neustále sťažovalo, že prímerie vo Villafrance z roku 1859 ponechalo Rakúsku Benátky a časť benátskej oblasti. Bismarck sa rozhodol dosiahnuť vojnové spojenie Talianska, Pruska, aby obe mocnosti súčasne napadli Rakúsko. Tak bude nútená rakúska armáda bojovať na dvoch frontoch: na severe proti pruským vojskám, ohrozujúce Viedeň, a na juhu proti Talianom, postupujúcim na Benátky. Kráľ Viktor Emanuel II. váhal. Bol si vedomí toho, že vojsko jeho mladého kráľovstva nie je natoľko silné, aby sa mohlo plne veriť v jeho víťazstvo nad rakúskou armádou. Kráľ a jeho najbližšie okolie by sa najradšej vyhli lákavým, ale nebezpečným Bismarckovým návrhom na uzavretie spojenectva. Bismarck sa však nechcel, a ani nemohol zriecť svojho plánu. Ako sa vysvetlilo omnoho neskôr, predvídal, že Taliani budú určite porazení, ale to mu bolo úplne ľahostajné. Dokonca zaručoval Viktorovi Emanuelovi, že podľa všeobecného mieru budú Benátky odstúpené Taliansku, nech akcia na južnom bojisku skončí akokoľvek. Keď Vikror Emanuel stále ešte váhal, siahol Bismarck k celkom neočakávanému manévru: úplne nedvojzmyselne pohrozil, že sa obráti priamo k ľudu a povolá na pomoc talianských revolucionárov Mazziniho a Garibaldiho. Nato sa Viktor Emanuel rozhodol a dal Bismarckovi žiadané sľuby.

Napoleon III. pozorne sledoval všetky Bismarckove diplomatické prípravy. Už niekoľko dní po tom, čo Bismarck odišiel z Biarritzu, prinášali cisárovi agenti správy o jednaniach medzi Bismarckem a Viktorom Emanuelom. Napoleon III. sa ihneď obrátil na Františka Jozefa. Varoval ho pred nebezpečenstvom vojny na dvoch frontoch a presvedčil ho, aby ešte pred začiatkom vojenských operácií dobrovoľne odstúpil Benátky talianskému kráľovi. Bol to plán veľmi prefíkaný, ktorý by bol úplne zmaril Bismarckove zámery. Avšak ani František Jozef, ani jeho ministri nemali dosť prezieravosti a silnej vôle, aby pochopili, že je nutné túto horkú pilulku zhltnúť. Rakúsko odmietlo učiniť potrebné gesto. Viktor Emanuel sa neočakávane obrátil na Bismarcka s oznanom, že sa vyskytla nová prekážka: Napoleon III. kategoricky oznámil Taliansku, že si nepraje, aby bolo uzavreté spojenectvo medzi Talianskom a Pruskom. Talianský kráľ nesmel ani pomyslieť na to, že by Napoleona III. neposlúchol. Tu Bismarck rozohral snáť najzložitejšiu zo svojích diplomatických partií. Začal presviedčať francúzskeho cisára, že Rakúsko tým, že odmietlo rozumný a spravodlivý Napoleonov návrh, aby odstúpilo Benátky Taliansku, presvedčivo dokázalo, že sa nechce pozerať na nikoho a na nič. Bismarck sa snažil nahovoriť Napoleonovi III., že i tak bude vojna pre Prusko neobyčajne ťažká: podľa Bismarckových správ chce Rakúsko postaviť na juhu proti Taliansku len slabú clonu; celá rakúska armáda bude teda stáť na severe proti Prusku. Bismarck hovoril veľmi precítene o svojich túžbach spojiť Prusko s Francúzskom silným priateľstkým putom.

Napoleon III. zrušil nakoniec svoj zákaz a dovolil Talianom uzavrieť spolok s Pruskom. Bolo to Bismarckovo veľké diplomatické víťazstvo. Bismarck vynaložil teraz všetko svoje úsilie, aby ukľudnil Napoleona III. Preto ho tak presvedčoval, že Taliansko vojnu Prusku nijako neuľahčí: rakúsko-pruská vojna bude zdĺhavá a pre Prusko vysilujúca. A tak Napoleon III. bude mať možnosť, aby - majúc armádu na Rýne - v priaznivom okamžiku predložil Prusku akékoľvek požiadavky. Cesta bola voľná. Dňa 8. apríla 1866 bola podpísaná spojenecká zmluva medzi Pruskom a Talianskom so záväzkom neuzatvárať separovaný mier. V poslednej chvíli ešte Taliani prehlásili, že by potrebovali od Pruska peňažnú pomoc, Bismarck súhlasil.

Teraz ešte ostávalo nájsť vhodnú diplomatickú zámienku k prerušeniu styku s Rakúskom. Bismarckovi nezostávalo mnoho času na rozmýšlanie: dozvedel sa z veľmi vierohodných prameňov, že Napoleon III. začal opäť prehovárať Františka Jozefa, aby pokojnou cestou odstúpil Benátky Viktorovi Emanuelovi. Nebolo možné stratiť ani deň. Dňa 16. mája 1866 zahájila pruská armáda vojnové operácie proti Rakúsku. Bismarck neskôr priznal, že ešte nikdy nevsadil toľko na jednu kartu ako v máji a júni roku 1866. Mal proti sebe nielen Rakúsko, ale i Bavorsko, Sasko, Hannoversko, Württembersko, Bádensko, Hessensko, Nassavsko a Frankfurt. V Prusku nebol ešte urovnaný spor medzi kráľom a zemským snenom. Bismarck bol verejne obviňovaný, že vyvolal bratovražebnú vojnu. Vojna nezačala pre nepriateľov Rakúska úspešne. Veľká a dobre vyzbrojená talianská armáda sa dala na útek hneď pri prvom stretnutí s Rakúšanmi, ktorých bolo ďaleko menej. Bolo to u Custozzy dňa 24. mája. Porážka Talianov Bismarcka veľmi znepokojila: takýto nedostatok bojovnosti od svojich spojencov neočakával. Porážka Talianska hrozila prekaziť všetky Bismarckove nádeje na rozdelenie rakúskej armády.

Situáciu zachánil nadaný vojvodca generál Helmuth von Moltke, veliaci pruskej armáde: rýchlym a dobrým manévrovaním vyvolal rozhodujúcu bitku už 3. mája. Ľudia z najbliššieho Bismarcového okolia tvrdili, že v ten deň mal kancelár pri sebe jed. V prípade neúspechu by bol musel ťažko pykať za to, že vyvolal tak nepopulárnu vojnu. Moltke však dosiahol skvelé víťazstvo nad rakúskym vrchným veliteľom Benediktom. Toto viťazstvo (u Sadovian) bolo i celkovým víťastvom Bismarckovej diplomacie. Aby však mohol plne ťažiť zo situácie, musel ešte podstúpiť tvrdý boj v kráľovskom hlavnom stane.

Kráľ Viliam I. a generáli, ktorí ho obklopovali, boli opití víťazstvom a hovorili o ďaľšom energickom vedení vojny a o pochode na Viedeň, kam sa zdala cesta otvorená. Bismarck sa sám postavil proti všetkým. Hovoril, že teraz je treba žiadať od Rakúska, aby navždy opustilo Nemecký spolok, zrieklo sa Holštýnska a súhlasilo s vytvorením nového, Severonemeckého spolku pod pruskou zvrchovanosťou. Keď s tým bude Rakúsko súhlasiť, potom je treba ihneď urobiť vľavo v bok a „pochodovať domov". Viliam I. spočiatku rozhorčene vyhlásil Bismarckovi, že nesmie ani pomýšľať na to, aby pripravil armádu o zaslúžené vavríny a Prusko o plody víťaztva. Generáli, rozhorčení nie menej ako kráľ, robili priehľadné narážky na diplomatov, ktorí vždy pokazili, čo „dobil pruský meč". Bismarck od hnevu celý bez seba prehlásil, že keď sa bude postupovať hlbšie do Rakúska a Rakúsko sa zaženie do situácie, v ktorej bude musieť pokračovať vo vojne, bude kráľ i generál prihrávať Napoleonovi III., ktorý sa dnes či zajtra objaví na Rýne. Keď kráľ ďalej trval na svojom, prehlásil Bismarck, že ihneď do minúty podáva demisiu a ponecháva kráľa svojej vôly, aby si hľadal iného ministra, ktorý by vzal na seba zodpovednosť za zničujúcu cestu, na ktorú kráľa strhávajú generáli. Po niekoľkých búrlivých výstupoch sa kráľ podrobil. Vzal list papiera a napísal, že sa musí zriecť pokračovania vo vojne, „pretože môj minister ma ponecháva v ťažkej situácii v tvári v tvár nepriateľa". Kráľ prehlásil, že tento list uloží v štátnom archíve.

Bismarck zostal pevný: dosiahol svoje. Rakúsky cisár telegrafoval ihneď po bitke pri Sadové Napoleonovi III., že odstupuje Benátky jemu, cisárovi francúzskemu. Tento na prvý pohľad podivný diplomatický krok sa vysvetloval tak, že rakúský štáb chcel čo najrýchlejšie úplne zlikvidovať južný front tým, že obetuje Benátky, a čo najrýchlejšie sa vrhne so svojou armádou na sever proti Prusom na pomoc porazenej Benediktovej armáde. Za druhé chcel František Jozef zdôrazniť, že Taliani, porazení u Custozzy, si Benátky nevybojovali a že ich môžu dostať len ako „dar" z rúk svojho milovaného ochrancu Napoleona III. Avšak tu Viktor Emanuel II. a jeho ministri, medzi nimi nebol po smrti Cavourovej ani jeden schopný človek, ku svojej škode prehlásili, že Benátky sú im málo a že chcú od Rakúska ešte Trident a Terst. Bismarck, ktorý zahájil ihneď v prvý deň po Sadové jednanie s Rakúskom, vedel veľmi dobre, že Taliani sa ani na mori neprejavia ako hrdinovia. Nebránil však Viktorovi Emanuelovi II.; dokonca chválil neobyčajnú obratnosť, ktorú náhle prejavila talianská vláda. Hodilo sa mu totiž, aby v rušných dňoch jednania s Rakúšanmi František Jozef vedel, že na juhu nie je ešte všetko skončené, a aby tým bol trochu znepokojený.

A tu došlo k udalosti, ktorá vyvolala ešte väčšie prekvapenie, než porážka talianskej armády u Custozzy. Dňa 20. júna bolo talianske ľodstvo, ktorému velil admirál Persano, napadnuté rakúskou eskortou admirála Tegetthoffa pri ostrove Visa a úplne zničené. Víťazi mali veľmi malé straty. Viktor Emanuel sa naivne domnieval, že Prusi budú pokračovať vo vojne. V tom sa však ku svojemu zúfalstvu dozvedel, že 26. júna 1866 bolo v Mikulove uzavreté prímerie: Rakúsko pristúpilo na Bismarckove požiadavky. Keď sa Taliansko pokúsilo protestovať proti takémuto jednaniu svojho spojenca, pripomenul Bismarck, že Benátky predsa Taliani dostali. Ak sa chcú domáhať ešte Terstu a Tridentu, nikto im nebráni, aby pokračovali vo vojne proti Rakúsku na vlastnú päsť. Viktor Emanuel túto „priateľskú" radu bez otáľania odmietol. Tak skončila druhá vojna pripravená Bismarckovou diplomaciou k dosiahnutiu vytúženého ciela: zjednotiť nemecké štáty okolo Pruska.

Ako prvá vojna s logickou nutnosťou vyvolala vojnu druhú, bola prirodzeným dôsledkom tejto druhej vojny tretia vojna - vojna proti Francúczku - ktorá začala v roku 1870. A jej výsledok dal vznik nového zjednoteného Nemecka. Týmto teda definitívne stratila Habsburgská monarchia vplyv v Nemeckej ríši. Celé obdobie druhého Nemeckého spolku, je charakterizované silnými tendenciami Pruska a najmä Bismarcka o vytlačenie Rakúska z Nemecka a jeho zjednotenie pod hegemóniou Pruska. Vzťahy Rakúska a Pruska boli týmto silne poznačené. Po zjednotení sa však Bismarck opäť snažil o „dobré" vzťahy s Rakúskom. Skutočne tomu tak aj bolo, a tak isto dochádzalo k striedavému ochladzovaniu a otepľovaniu vzájomných vzťahov až do vypuknutia svetovej vojny.