Prusko - Rakúske vzťahy v období 1849-1871 (Druhé obdobie Nemeckého spolku)

V rokoch 1848-1850 zaujaly všetky veľmoci - Anglicko, cárske Rusko, Francúzsko, Rakúsko i Prusko - svorne nepriateľský postoj ku všetkým pokusom o revolučné zjednotenie Nemecka. Vlády Anglicka, cárskeho Ruska a Francúzska videli v súperení Rakúska a Pruska i v zachovaní roztrieštenosti Nemecka dôležitú podmienku svojej politickej nadvlády v Európe. Pruský král zorganizoval v máji roku 1849 spolok nemeckých štátov (okrem Pruska pristúpily k tomuto spolku Hannoversko, Sasko, Brunšvik, a ďalších 25 malých štátov stredného a severného Nemecka), s ktorého pomocou mala byť zaistená pruská hegemónia v Nemecku. Tento spolok, do ktorého čela sa pruský král postavil mal zastúpiť miesto niekdajšieho Nemeckého spolku v čele s Rakúskom. Po potlačení maďarskej revolúcie žiadala rakúska vláda v čele s kniežaťom Schwarzenbergom Prusko, aby dalo súhlas k likvidácii pruskej únie a k obnove Nemeckého spolku.

Oba štáty sa vyzbrojovali a pripravovali na vojnu. Pruská vláda si počínala veľmi vyzývavo. V zápätí nato sa však situácia Pruska skomplikovala. Nemecký panovníci, ktorý sa zúčastnili zakladania pruskej únie, sa začali sami obávať, aby si ich Prusko nakoniec úplne nepodmanilo a aby ich nadobro nepripravilo o samostatnosť. Po potlačení revolúcie spolok s Pruskom už nepotrebovali. Pruská únia sa začala rozpadávať. Vlády, ktoré boly jej členmi, prehlasovali jedna po druhej, že si neprajú, aby únia ďalej existovala. Württembersko, Bavorsko a Sasko uzavreli dokonca vojenský spolok s Rakúskom. Mikuláš I. pozval pruského kráľa a rakúskeho cisára na schôdzku do Varšavy. Bol pevne rozhodnutý nepripustiť vojnu medzi Rakúskom a Pruskom. Obával sa znovurozdúchania revolúcie.

Vo Varšave chcel Mikuláš postrašiť pruského krála hrozbou, že Rusko zasiahne ozbrojenou silou. Král sa tejto schôdzke vyhol a poslal miesto seba svojho ministra, staručkého grófa Brandenburga, ktorému dal za úlohu aby cára a Rakúsko obmekčil. Nemal žiadať uznanie pruskej hegemónie v Nemecku, ale trvať na tom, aby Prusko malo v sneme Nemeckého spolku rovnaké postavenie ako Rakúsko. Cár sa vyjadril veľmi opovrhujúco o požiadavkách Pruska a Schwarzenberg sa snažil Prusko všemožne ponížit. Brandenburg sa vrátil z Varšavy úplne zúfalý a nič nevybavil. Král sa zo všetkého najviac bál vojny. Mal strach z nového výbuchu revolúcie, keby bolo Prusko porazené. On i väčšina jeho ministrov boli už skôr rozhodnutý ustúpiť; islo len o to, aby zvalili zodpovednosť na Brandenburga a na cárov zásah. Král prijal Brandenburga veľmi nemilostivo a snažil sa obviniť ho z neúspechu. Brandenburg utrpel nervový otras a po niekoľkých dňoch zomrel.

Medzi rakúskymi a pruskými vojenskými jednotkami ležiacimi v Hessensku došlo k zrážkam, ale vojna vypovedaná nebola. K urovnaniu rakúsko-pruského sporu sa zišla v Olomouci diplomatická konferencia za účasti nového ministerského predsedu Manteuffela, kniežaťa Schwarzenga a ruského veľvyslanca vo Viedni Meyendorfa. Dňa 29. novembra 1850 boli podpísané takzvané olomoucké body, podľa ktorých sa Prusko zaväzovalo obnoviť Nemecký spolok, rozpustiť spolok ktorý založilo len nedávno a zastaviť vojnu proti Dánsku. Nemecký spolok bol obnovený roku 1851 v tej forme, v akej bol vytvorený na viedenskom kongrese. Prusku sa však podarilo rozšíriť colnú úniu nemeckých štátov, v ktorej čele bolo; to malo obrovský význam, pretože colná únia zjednocovala ekonomicky veľkú časť Nemecka okolo Pruska. Je zrejmé, že vzťahy Pruska a Rakúska boli v revolučnom období veľmi rozpoltené, a dalo by sa povedať podvratné. Jednoducho tu bola určitá snaha o hegemóniu v Nemeckej oblasti.

Táto črta je však v sledovanom období najzretelnejšia. A celé obdobie je charakteristické veľkými výkyvmi vzájomných sympatií oboch mocností: od najvrelejších vzťahov až po vojnu. Po potlačení revolúcie sa znovu do popredia dostala východná otázka. Nárok na Blízky východ si robilo jednak cárske Rusko, jednak Anglicko a Francúzsko. Na jeseň roku 1853 zavládlo v európskej diplomacii veľké vzrušenie. Rakúsky minister zahraničných vecí Buol čulo vyjednával na dva fronty: na jednej strane sa snažil presvedčiť cára, že je nutné čo najrýchlejšie sa dohodnúť s Tureckom a vyprázdniť podunajské kniežactvá, a na druhej strane kul pykle v Paríži a v Londýne, aby sa dozvedel, čo by Rakúsko dostalo od západných mocností za politiku nepriatelskú voči Rusku.

Buol mal úspechy so špionážou okolo ruského veľvyslanectva vo Viedni. František Jozef sa začal už od roku 1853 stavať proti Rusku. Súčasne sa však bál aj Napoleona III., ktorý v dosť priehladných narážkach hovoril o možnosti vypudiť bez väčších ťažkostí Rakúsko z Lombardie a Benátok. Francúzsky cisár nijak netajil pred barónom Hübnerom, rakúskym veľvyslancom v Paríži, že nemieni povoliť Rakúsku, aby naďalej zachovávalo neutralitu. František Jozef mal teda na výber: buď vystúpiť spoločne s Napoleonom III. a Anglickom a naliehať, aby ruské vojská boli z Moldavska a Valašska odvolané, alebo sa spojiť s Mikulášom a v prípade jeho víťazstva nad Tureckom stratiť postavenie nezávislého panovníka poprednej veľmoci. V každom prípade však boli v stávke Lombardia a Benátky. Rakúsko bolo však tiež členom Nemeckého spolku, kde po Rakúsku bolo teda najvýznamnejšie Prusko.

V Prusku bola situácia iná. Možné zrútenie Turecka sa nedotýkalo životných záujmov Pruska. Okrem toho sa už vtedy začala rysovať línia, ktorú potom tak dôsledne sledoval Bismarck: rozšíriť a prehĺbiť rozpory medzi Pruskom a Rakúskom. Počas krymskej vojny nemal ešte Bismarck vedúcu úlohu v pruskej politike; zastupoval iba Prusko na sneme Nemeckého spolku. Avšak jeho stanovisko nadobudlo nakoniec vrchol, práve svojou priamočiarosťou: Prečo má Prusko stáť proti Rusku v spore, ktorý sa odohráva na východe? Čím viac bude oslabené Rakúsko, tým lepšie pre Prusko. Pri Pruskom dvore a v pruskej vláde sa utvorili dve strany - „anglická" a „ruská". V čele „anglickej" stál pruský veľvyslanec v Londýne Bunsen; sympatizovala s ňou takmer všetci liberály; od roku 1854 sa s touto stranou začal zbližovať aj konzervatívny pruský princ Viliam, kráľov brat a následník trónu. „Ruskú" stranu viedol kráľov priateľ generál Leopold von Gerlach; patrila k nej všetka vysoká aristokracia a väčšina šľachty. Mnohí z tejto „ruskej" strany sa neriadili zložitými diplomatickými výpočtami a hľadiskami ako Bismarck, ale videli proste v Mikulášovi najpevnejšiu a najspoľahlivejšiu oporu absolutizmu proti vzmáhajúcej sa buržoázii. Nestavali cára proti Rakúsku, ako to robil Bismarck, ale naopak proti liberálnemu Anglicku. Sám kráľ Fridrich Viliam IV. nevedel, ako sa rozhodnúť. Bál sa Napoleona III., ale bál sa aj Mikuláša. A tak sa prikláňal raz k tej a raz k onej strane. Bismarck z Frankfurtu podráždene sledoval toto kľučkovanie a vyjadril sa, že pruská kráľovská politika pripomína pudla, ktorý ztratil svojho pána a v bezradnosti sa pridáva raz k jednému a raz k druhému okoloidúcemu.