Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

 

Fašistické represálie na Slovensku počas 2. svetovej vojny

Obsah:

1) Úvod                                                                                                    - 3 -
2) Ozbrojené fašistické sily na Slovensku                                                    - 3 -
3) Protipovstalecká teroristická cinnost Sonderkommanda 7a                        - 5 -
4) Protipovstalecká teroristická cinnost Einsatzkommanda 14                        - 6 -
5) Protipovstalecká teroristická cinnost Edelweis (Abwehrgruppe 218)            - 8 -
6) Záver                                                                                                  - 9 -
7) Obrazová príloha                                                                                  - 10 -
8) Použitá literatúra                                                                                  - 11 -

Úvod

14. 3. 1939 vzniká samostatný Slovenský štát. Vo svete bol uznaný väcšinou svetových velmocí, otvorene ho neuznal len bývalý ZSSR. Ale aj napriek tomu bol považovaný za satelit fašistického Nemecka. V tom období sa stal prezidentom Dr. Jozef Tiso, ktorého osoba je dodnes konfrontovaná. Avšak táto situácia všetkým nevyhovovala a tak zacali vznikat ilegálne a zahranicné skupiny, ktoré sa sústredili na protifašistický odboj. Tieto skupiny sa neskôr zjednotili a spolu s armádnymi zložkami pod vedením ilegálnej SNR v Banskej Bystrici otvorene vystúpili na boj proti fašizmu, ktorý zacal 29. 8. 1944 a bol známy ako Slovenské národné povstanie. Cielom bolo oslobodit územie Slovenska, obnovit Ceskoslovensko a vynat lud spod Hitlerovej nadvlády. O tom, co sa dialo pri potlácaní tohto povstania sa píše dalej. 

Ozbrojené fašistické sily na Slovensku

   Slovenské národné povstanie dovršilo politický a morálny bankrot klérofašistického režimu, ktorý sa mohol udržat pri moci už len na zvyšku mimopovstaleckého územia, aj to len s pomocou divízií nemeckého fašistického wehrmachtu, vojsk SS, zložiek gestapa, jednotiek bezpecnostnej polície SIPO, bezpecnostnej služby SD a surovej soldatesky špeciálnych protipartizánskych jednotiek zložených z elitných zabijakov mnohých národností.
   Existencia súvislého povstaleckého frontu prinútila nacistov, aby okupacnú politiku voci Slovensku zamerali predovšetkým na vojenské potlacenie Slovenského národného povstania a na nutnost pacifikovat slovenský priestor. Povstalecké jednotky totiž predstavovali potenciálne nebezpecenstvo pre skupiny armád Stred a Juh z pozície „paradesantnej armády" v tyle nepriatela. Preto sa žiadalo priestor Slovenska pacifikovat tak, aby sa dosiahla stabilita bezprostredného zázemia fašistických vojsk.

   Priamu okupáciu Slovenska jednotkami wehrmachtu a zložkami zbraní SS v zázemí výdatne podporovali orgány a útvary Pohotovostnej skupiny H nemeckej bezpecnostnej polície SIPO a bezpecnostnej služby SD. Jej jadro tvorili dve einsatzkomandá 13 a 14, zriadené v Brne v dnoch 30.-31. augusta 1944 na cele s SS - obersturmbannführerom Dr. Josephom Witiskom. Za otvorenej asistencie slovenského totalitného režimu, ktorý bol nástrojom nemeckej nadvlády, nastúpili okupacné jednotky wehrmachtu, zbraní SS, zložiek gestapa a príslušníkov jednotlivých einsatzkománd SIPO a SD na cestu bezuzdného teroru, masového vraždenia a plienenia. Na tom sa zúcastnovali Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy a jednotky Heimatschützu (Domobrany), ktoré plnili akúsi suplujúcu úlohu žandárstva a politickej polície pri vykonávaní fašistických bezpecnostných opatrení.
   Zložkám zbraní SS a Pohotovostnej skupiny H bezpecnostnej polície SIPO a bezpecnostnej služby SD pripadla pri potlacení SNP úloha vykonávat perzekúcie, vraždy, teror a masovú likvidáciu úcastníkov Povstania a ostatných antifašistov. Program rozsiahleho vyhladzovacieho systému uskutocnovali nacisti masovým likvidovaním úcastníkov Povstania a deportáciou antifašistov do koncentracných táborov. Tento program bol stanovený ako pevná súcast protipovstaleckej taktiky boja fašistických úradov, jednotiek SS, wehrmachtu, jeho spravodajskej služby abwehr, gestapa, no predovšetkým Pohotovostnej skupiny H polície SIPO a služby SD. predlženej ruky RSHA (Hlavného ríšskeho úradu pre bezpecnost) na Slovensku, ktorá si uzurpovala riadenie a kontrolu celej policajnobezpecnostnej služby         po svojom príchode na Slovensko. Pohotovostná skupina H ovplyvnovala velitela nemeckých fašistických okupacných vojsk v zásadných otázkach realizácie politických a policajných úloh na území Slovenska už v septembri a októbri 1944, najmä však od 14. 11. 1944. Vtedy bol SS - obersturmbannführer Dr. Joseph Witiska i oficiálne vymenovaný za velitela bezpecnostnej polície a bezpecnostnej služby na Slovensku a súcasne i za politického referenta velitela nemeckých okupacných vojsk.

   Celkový pocet nemeckých vojenských okupacných síl na území Slovenska predstavoval    48 000-50 000 vojakov a dôstojníkov. Ich prítomnost v praxi potvrdila vyvrcholenie prin-cípov nacistickej politiky hitlerovského Nemecka voci Slovensku. Fašisti otvorene prešli do najsurovejšej formy násilia - ako im najvlastnejšej metódy postupu v okupovanej krajine.   

   Fašistický teror a represálie najsurovejšie zasiahli stredné Slovensko, predovšetkým okolie Banskej Bystrice. Nastalo obdobie priamej likvidácie úcastníkov Slovenského národného povstania, verejných popráv a masových vrážd, deportácií tisícok zajatých povstalcov do zajateckých a koncentracných táborov, temné obdobie konecného riešenia židovskej otázky, vrážd civilného obyvatelstva, vypalovania obcí a osád, uskutocnovania taktiky širokej deštrukcie všetkých objektov, ktoré by mohli poslúžit partizánskemu hnutiu. Rozhodujúca úloha v tomto zlocinnom programe proti ludskosti pripadla predovšetkým jednotkám Pohotovostného oddielu H bezpecnostnej polície SIPO a bezpecnostnej služby SD za úcasti zložiek SS, Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy, oddielov Heimatschützu i expozitúry Ústrednej štátnej bezpecnosti.

Protipovstalecká teroristická cinnost Sonderkommanda 7a

   Fašistický teror a represálie po prechode povstalcov na partizánsky spôsob boja v horách sa velmi zintenzívnili a postupne zasiahli celé územie Slovenska. Neobišli ani Liptov a Oravu. Ružomberok sa od 28. 10., respektíve od zaciatku novembra 1944 stal sídlom štábu Sonderkommanda 7a, ktorého trestné teroristické akcie sa zameriavali na likvidáciu priamych úcastníkov Povstania, ilegálnych pracovníkov, rasovo prenasledovaných i proti obyvatelstvu podozrivému z podpory povstalcov. Do oblasti teroristických výcinov Sonderkommanda 7a v case od novembra 1944 od 2. 2. 1945 patrili okresy: Liptovský Mikuláš, Ružomberok, Martin, Dolný Kubín, Trstená a Námestovo, kde si štáb komanda zriadil oporné body. V decembri 1944 a v januári 1945 fašisti z trestných oddielov tohto komanda zavraždili 22 väznov v budove Krajského súdu v Ružomberku (z toho 14 žien) a mrtvoly zahrabali do odpadovej jamy. Ani jedna z obetí nebola identifikovaná. Dalšiu vraždu spáchali príslušníci trestnej eskorty Sonderkommanda 7a v zložení: Mauer, Brunsberg, Ress, Špatzek a Bretschneider 7. 12. 1944. Po beštiálnom týraní odviezli autom z ružomberskej väznice rtm. Ludovíta Hrubona a Pavla Matulu, úcastníkov SNP a v chotári obce Hrboltová pod Cebradom ich zavraždili, olúpili o šatstvo a obuv. V januári 1945, v presne nezistený den, katani Sonderkommanda 7a zlikvidovali v Klacne 22 zajatcov, väznov Krajského súdu v Ružomberku. Z tohto poctu sa po oslobodení podarilo identifikovat len desiatich. V obvode pôsobnosti Sonderkommanda 7a na Liptove pomáhali uvádzat do praxe taktiku spálenej zeme aj jednotky z posilneného SS - práporu Schäfer. Obec Vlkolínec bola castým objektom priamych útokov nepriatela, ktorý sa pokúšal prerazit povstalecké obranné postavenie na tomto smere a otvorit si cestu do tyla 6. taktickej skupiny povstaleckej armády. Za aktívnu pomoc povstalcom sa mínometná jednotka SS - práporu Schäfer zo Sidorova 15. októbra 1944 obyvatelom Vlkolínca pomstila (naštastie väcšina Vlkolíncanov bola evakuovaná na rozkaz majora delostrelectva Miloša Vesela už    10. 10. 1944 do Liptovskej Lužnej). Fašisti priamou palbou zapálili 23 drevených domov       s hospodárskymi budovami, ktoré zhoreli do základov a dalších 17 domov rozstrielali. Vyclenená fašistická cata v ten istý den zastrelila v obci 70-rocnú Máriu Kupcovú, povstaleckého vojaka Vojtecha Kamana, zajala a zastrelila Ondreja Bradiaka, Ondreja Kupcu a v senníku upálila Štefana Bradiaka. Dna 28. 12. 1944 prepadli osadu Bully a Polianku, kde zavraždili štyri osoby. Dalších 7 rasovo prenasledovaných osôb zaživa upálili v dome Karolíny Bullovej spolu s majitelkou za ich prechovávanie. Vraždy tu opät pokracovali      16. 11. 1945, ked fašisti z tohto komanda upálili 19 obcanov v dome v osade Bully. (OP #1)
Protipovstalecká teroristická cinnost Einsatzkommanda 14

   Najsilnejší otvorený teror a represálie po prechode povstalcov do hôr zavládol na strednom Slovensku predovšetkým v oblasti Banskej Bystrice, Zvolena a Kremnice. Úlohou Einsatzkommanda 14, ktoré už v septembri a zaciatkom októbra 1944 absolvovalo prvú etapu perzekucných a teroristických zákrokov na západnom Slovensku, bolo okamžite po príchode do Banskej Bystrice koncom októbra 1944 likvidovat protifašistické hnutie a definitívne - v zmysle nacistickej politiky - vyriešit židovskú otázku na Slovensku formou vyhladzovacích deportácií.

   Príchod trestných jednotiek Einsatzkommanda 14 do Banskej Bystrice, na cele s jej velitelom SS - hauptsturmführerom Dr. Georgom Heuserom, znamenal zaciatok druhej a naj -krvavej etapy ich vražedného pôsobenia na Slovensku. Cestu do Banskej Bystrice poznacili vraždy 13 slovenských vlastencov z obce Velké Uherce, ktoré spáchali príslušníci tohto komanda z oporného bodu Batovany (Partizánske), v banskej štôlni. v priestore vojenského objektu v Zemianskych Kostolanoch. 23. 10. 1944. V snahe zahladit vraždy, náložou zavalili vstup do štôlne.

   Koncom septembra 1944 katani z tohto komanda zavraždili Jána Hagaru a neznámeho partizána, ktorých pred popravou vozili po Handlovej v klietke na výstrahu obyvatelom mesta. Sadisticky mucili aj riaditela chemickej továrne Ing. Mácha (stiahli mu kožu z chrbta, vypichli oci), až ho napokon zavraždili. Stredovekými spôsobmi mucili a beštiálne zavraždili dalších 11 obyvatelov Handlovej. Kruto si pocínali aj v Prievidzi, kde pravdepodobne 29. 9. zastrelili Jána Pittnera, Jozefa Ilešicu a jeho manželku Margitu za spoluprácu s partizánmi.

   Einsatzkommando 14 od konca októbra 1944 do marca 1945 vycínalo v okresoch: Banská Bystrica, Zvolen, Brezno nad Hronom, Banská Štiavnica, Kremnica, Dobšiná, Revúca, Hnúšta, Lovinobana, Krupina, Modrý Kamen a Nová Bana. Od Deutsche Partei a jej ozbrojených síl FS i od Heimatschützu prúdili na štáb Einsatzkommanda 14 v Banskej Bystrici (sídlil v budove Obchodnej komory v Cervenej vilke na Súdobnej ulici, dnes ulica Dominika Skuteckého), alebo na štáby jednotlivých oporných bodov v tejto oblasti kvalifikované informácie o úcastníkoch SNP, ilegálnych pracovníkoch, rasovo prenasledovaných osobách, o rôznych vojenských, politických a hospodárskych otázkach, cím výdatne prispeli k tomu, že funkcionári tohto komanda si v súcinnosti s vlastnými spravodajskými orgánmi a zložkami gestapa i abwehru vytvorili ucelený obraz o vojensko-politickej a hospodárskej situácii a na jej základe aj program teroristických a exekutívnych zákrokov.

   Systém organizovaného fašistického drancovania a taktiky spálenej zeme dosiahol jeden zo svojich vrcholov 16. 2. 1945 v partizánskej obci Priechod, kde nacisti z oporného bodu Einsatzkommanda 14 v Banskej Bystrici na popol premenili 166 domov a hospodárskych budov. Za pokus uhasit plamene zastrelili Jána Chabadu a Michala Mlynarcíka. Dielo doko-nali na pokracovanie 11. 3. 1945, ked za pomoc partizánskemu hnutiu zavraždili dalších 6 obyvatelov. Svoje pôsobenie na strednom Slovensku vrahovia z Einsatzkommanda 14 dokoncili 18. 3. 1945. V ten den zavcas ráno vtrhli do obce Kalište. Prvou obetou ich vraždenia sa hned na kraji obce stala mladucká Tonka Komorová a Júlia Bucková. Annu, Gustáva a Antóniu Kaliských, Emila a Sabinu Mistríkovcov, Ladislava Kamhala, Karola Komoru, Vasila Longauera a Máriu Kostúrovú, osoby choré na týfus, zaživa upálili vo vlastných domoch. Alexandra Bucku, Jána a Júliusa Kaliských zastrelili priamo v obci pred ich vlastnými domami. V bunkri, provizórnej polnej ošetrovni (OP #2,#3), povyše obce upálili 12 tažko ranených partizánov a dalších 19 Kalištanov vyvliekli do chotára obce Moštenica, kde ich zastrelili. Okrem týchto obcanov padlo za obet fašistom v ten istý den aj 14 madarských partizánov a jeden slovenský partizán. Celkove v moštenickom chotári esesáci zavraždili 40 vlastencov a 104 obcanov odvliekli do zajatia. Dráma najzvrátenejšieho sadizmu sa skoncila otrasnou vraždou Kalištana Jozefa Vyšného, otca siedmich nezaopatrených detí, ktorého fašistickí kati odvliekli do Turcianskych Teplíc, kde ho ako gulatinu rozpílili na rámovej píle. V Kališti z celkového poctu 42 domov lahlo popolom 36.

   Teroristické taženie Einsatzkommanda 14 proti úcastníkom Slovenského národného povstania dosiahlo 3. 11. 1944 v Pohronskom Bukovci mimoriadny výsledok. V dome Jozefíny Rybárovej fašistické oddiely smrti SD z Banskej Bystrice pod velením SS -hauptsturmführera Jenscha a za priamej asistencie SS - sturmscharführera Róberta Piecka zajali generálov povstaleckej armády: Rudolfa Viesta a Jána Goliana. Neskôr boli vypocúvaní a popravení v koncentracnom tábore vo Flossenburgu. Zákerná poprava generála Rudolfa Viesta (OP #5), generála Jána Goliana (OP #6) a dalších ceskoslovenských dôstojníkov je jedným z množstva usvedcujúcich dôkazov, ako Hlavný ríšsky úrad pre bezpecnost (RSHA) zásadne porušoval a nedodržiaval medzinárodné dohody o ochrane vojnových zajatcov.
Protipovstalecká teroristická cinnost jednotky

Edelweis (Abwehrgruppe 218)

   K najnebezpecnejším fašistickým jednotkám na Slovensku patrila špeciálna teroristická protipartizánska jednotka Edelweis. Jej úderné jadro tvoril špeciálny oddiel Slovenskej pracovnej služby (SPS), ktorý spolu s dalšími tromi oddielmi SPS bol koncom októbra 1944 v pocte 1 000 mužov nasadený do priestoru Žilina - Cadca na opevnovacie práce. Výnosom ministerstva národnej obrany, císlo 477 518 tajné 3a-1944, bol špeciálny oddiel, úderná rota SPS, v pocte 200 mužov na cas tvrdého protipartizánskeho teroristického výcviku podriadený štábu nemeckej pionierskej ženijnej jednotky PI.SO. Štáb 115 v Žiline (velitel oberstleutnant Pawlitschek). Špeciálny vojenský a spravodajský výcvik, ktorý viedli nemeckí inštruktori, sa zameriaval na organizovanie a uskutocnovanie protipartizánskych akcií, na zvládnutie obsluhy zbraní každého druhu a typu, na zaobchádzanie s výbušninami, na všestrannú sabotáž, obsluhu rádiostaníc atd. Ministerstvo národnej obrany Slovenskej republiky pridelilo k rote Slovenskej pracovnej služby na ideologické dotvárnenie príslušníkov jednotky v duchu nacistických doktrín farára Zelinu. Dna 4. 11. 1944 slovenské MNO vyšlo v ústrety velitelovi nemeckých okupacných vojsk generálovi Hoflemu a rotu SPS organizacne podriadilo velitelovi Edelweisu majorovi grófovi Ervínovi von Thun-Hohenstein. V skutocnosti sa tento špeciálny oddiel SPS stal neoddelitelnou súcastou Edelweisu až po absolvovaní výcviku v Žiline a úspešných protipartizánskych a proticivilných akciách v okolí banskoštiavnického Pocúvadla a na lokalite Jablonov - Nová Bana v dnoch 19. - 26. 11. 1944, ked major Thun usúdil, že jednotka SPS sa osvedcila. Velitelom slovenskej roty jednotky Edelweis sa stal zradný povstalecký dôstojník kapitán Ladislav Nižnanský (OP #4), ktorý k 16. 12. 1944 z 200 bývalých príslušníkov SPS prísnou selekciou zúžil výber kandidátov na janiciarsku službu v nemeckej brannej moci na 130 osôb.

   Štáb jednotky Edelweis tvorili zväcša nemeckí fašistickí vrahovia ukrajinského národa zlovopovestnej špionážnej divízie Brandenburg. Jednotka Edelweis predstavovala co do zloženia pestrú zmes vlastizradcov rôznych národností, ktorú tvorili rôzne nacionálne živly, deklasovaní zlocinci, fašisticky a nábožensky zvrátení jednotlivci a mladí výrastkovia z radov zdemoralizovanej slovenskej mládeže. Zlocinci z jednotky Edelweis, alias Abwehrgruppy 218, využívali práva nemeckých vojakov. Za teroristické, špionážne a perzekucné zásluhy ich fašisti vyznamenávali medailami pre východné národy a navrhovali na vyznamenanie rádmi Železného kríža. Mesacný žold vo výške 500 korún slovenských dostávali so zvýšeným prídelom potravín, alkoholu a cigariet. Ich hmotná zainteresovanost na akciách bola motivovaná i odmenovaná možnostou konfiškovat osobné veci zajatých, respektíve zavraždených osôb.

   Smery asi 50 teroristických prepadov Edelweis, zasiahli takmer celé stredné a západné Slovensko. Pocas týchto prepadov, ktoré osobne riadil major Ervin Thun-Hohenstein, fašisti zavraždili viac než 300 ludí a viac ako 600 zajatých osôb odovzdali do rúk bezpecnostnej polície SIPO, bezpecnostnej služby SD a odboru I-s 178. divízie Tatra. Väcšina zaistených sa už nikdy domov nevrátila. Ohnivká dlhej retaze teroru a vrážd Edelweis sa zacali spájat pocas protipartizánskych precesávacích akcií do Zázrivej a Hornej Štubne v októbri 1944. V dalších štyroch mesiacoch represívne opatrenia tejto jednotky zasiahli okolie Banskej Bystrice, Zvolena, Kremnice, Blatnice, Brezna, Banskej Štiavnice, Oslian, Ilavy, Handlovej, obec Podhradie, Prochot, Dolné Vestenice a okolie Novák.

Záver


   Štatistika zlocinov proti ludskosti, ktorých sa dopustili fašistické okupacné jednotky spolu s jednotkami Pohotovostného oddielu H bezpecnostnej polície SIPO a služby SD, Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy, Edelweis, jednotky SS Jozef od zaciatku Slovenského národného povstania až do oslobodenia Slovenska hovorí o 186 masových hroboch s 3956 obetami, z coho bolo 3025 mužov, 720 žien a 211 detí (z nich väcšina bola utýraná, umucená a popravená na strednom Slovensku).

   Po vítazstve národov protihitlerovskej koalície nad nemeckým fašizmom a jeho spojencami boli pred Medzinárodným súdnym tribunálom v Norimbergu od 20. 11. 1945 do 4. 10. 1946 súdení a odsúdení tí, ktorých zlociny sa oznacovali ako genocída. Absolútna väcšina zlocincov rôzneho kalibru však v dôsledku prehlbujúcich sa nezhôd medzi bývalými spojencami protifašistickej koalície v povojnových rokoch, v období studenej vojny, v 60. rokoch, nebola, respektíve ani v súcasnosti nie je potrestaná. Súdne procesy s pohlavármi slovenského totalitného režimu pred Národným súdom v Bratislave v rokoch 1945-1947, procesy z roku 1958 s vrahmi z Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy, ich pomocníkmi a s príslušníkmi špeciálnej protipartizánskej jednotky Edelweis z roku 1962 v plnom rozsahu odhalili tvár nacistických zlocincov i zdroje fašizmu. V súcasnosti prebieha súdne konanie s kapitánom Ladislavom Nižnanským, velitelom slovenskej roty jednotky Edelweis.

Obrazová príloha:
1)  Dom v osade Bully                                     
2) Bunkre pod Sucharinou
3)  Provizórna polná ošetrovna                    
4) Kapitán Ladislav Nižnanský
5) Generál Rudolf Viest                            
6) Generál Ján Golian                                
                                                              
Touto cestou chcem podakovat všetkým tím, ktorí sa podielali na tvorbe horeuvedených webových stránok, pretože materiál obsiahnutý v tejto téme sa zhána len velmi tažko.


Zdroje:
Slovenský zväz protifašistických bojovníkov - www.szpb.sk
Druhá svetová - www.druhasvetova.net
Fašistické represálie na strednom Slovensku -
Rodinná encyklopédia svetových dejín, Reader’s Digest Výber © 2000 -
Dejepisný zošit, Marek Šabo © 2004 -

Koniec vytlačenej stránky z https://referaty.centrum.sk