referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Jolana
Nedeľa, 15. septembra 2019
Andrej Hlinka: Posledné dni
Dátum pridania: 18.01.2005 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: Myscho98
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 2 088
Referát vhodný pre: Základná škola Počet A4: 8.4
Priemerná známka: 2.97 Rýchle čítanie: 14m 0s
Pomalé čítanie: 21m 0s
 
Kritická situácia pre československý štát nastala po 5.11.1937. V tento deň nemecký ríšsky kancelár Adolf Hitler informoval hlavných veliteľov a ministra zahraničných vecí o svojich najbližších agresívnych plánoch. Bolo zrejmé, že po pripravovanej anexii Rakúska bude na programe Československo . Zostrená medzinárodná atmosféra vystupňovala aj vnútropolitické rozpory v československom štáte na prahu jubilejného roku 1938. HSĽS vstupovala do roku 20 výročia vzniku republiky v znamení hesla V novom roku do útoku. V prejavoch jej čelných predstaviteľov, Andreja Hlinku nevymíňajúc, odznievali slová o tom, že ak dosiahnu v krátkom čase realizáciu svojich požiadaviek, dajú zbohom Prahe.

Henleinova sudetonemecká strana začala na podnet svojich ríšskych nacistických patrónov organizovať jednotný opozičný front nezávislosti. Išlo o utvorenie bloku krajne pravicových politických strán národnostných menšín, ktoré chceli pritiahnuť k spolupráci aj HSĽS. Rokovali s Hlinkom v Ružomberku, odovzdali mu národnostný štatút, ktorý ako svoje ultimatívne požiadavky predkladali vláde. Hlinka do týchto rokovaní zasvätil iba najbližší okruh spolupracovníkov. O niekoľko dní, 1.3.1938 priniesol Slovák článok s názvom Hlinka o bloku autonomistov. Písalo sa v ňom, že 27.2.1938 sa zišli na ružomberskej fare najbližší spolupracovníci Andreja Hlinku. Hovorili o programe HSĽS na najbližšie obdobie a zaoberali sa aj otázkou prípravy spoločného frontu. Hlinka pri tejto príležitosti povedal : …vždy som hlásal potrebu spojenia sa všetkých, ktorí na Slovensku žijú a chcú tu lepšiu budúcnosť. Vždy som si želal jednotný autonomistický front všetkých obyvateľov Slovenska.

Dnes toto želanie dostáva určitejšie rysy. Sejba naša prináša dobrú úrodu. Myšlienka jednotného frontu všetkých autonomistov dozrela natoľko, že sa hlásia k nám Nemci, Maďari i Rusíni. Uznávajú prvenstvo Slovákov na Slovensku a vodcovskú úlohu slovenských autonomistov v boji za autonómiu i v budúcom autonomistickom Slovensku. Konrád Henlein uznáva veľkú úlohu katolicizmu v boji proti boľševicizmu, ktorý ohrozuje kresťanskú kultúru. Súhlasí s nimi, čo sa týka otázky práv samobytných národov, ktorým sa má ako celku priznať právna osobnosť. Ján Esterházy za Maďarov osvedčil sa, že uznáva vedúcu úlohu a vedúce postavenie Slovákov aj Rusínov. My tieto osvedčenia vítame a podobne osvedčujeme, že sa budeme držať zásady uni cuiqve suum. Každému, čo mu patrí. Len na tomto kresťanskom a spravodlivom základe bude možnosť skonsolidovať republiku a pomery, ktoré československé strany konsolidovať nevedeli. Skonsolidujeme ich my…

Vytvorením frontu nezávislosti sa mali splniť dávne túžby predovšetkým maďarských menšinových strán. Spokojní boli aj revizionistickí politici priamo v Maďarsku. Podarilo sa im prekaziť aj ďalšie rokovania medzi československou vládou a delegáciou HSĽS o vstupe do vládnej koalície. Napokon je zrejmé, že vedenie HSĽS už v tomto období – na rozdiel od roku 1936, čiže od mesiacov, ktoré nasledovali po prezidentských voľbách – ani nejavilo skutočný záujem o spoluúčasť vo vláde.
V Slováku publikované informácie o spolupráci HSĽS s menšinovými, v tom čase už jednoznačne protištátnymi politickými prúdmi a náznaky kooperácie HSĽS s antičeskoslovenskými silami v zahraničí znížili popularitu ľudovej strany medzi demokratickými a pročeskoslovenskými občanmi na Slovensku.

Prejavilo sa to vo voľbách do obcí v máji a júni 1938. Podľa najnovších výskumov získali v týchto voľbách najväčší úspech slovenské politické prúdy, ktoré išli pod jednu kandidátku pod názvom Slovenská jednota za Československú republiku a demokraciu. Do tejto koalície sa zapojili agrárnici, sociálni demokrati, národní socialisti, živnostníci, slovenské členstvo Československej strany lidovej vedené Martinom Mičurom, Slovenská národná strana a Národní zjednocení. Dosiahli 43,93 % hlasov, zatiaľ čo HSĽS 26,93 % hlasov. Voľby odhalili, že HSĽS bola aj v roku 1938 najväčšou politickou stranou na Slovensku, hoci nemala podporu ani tretiny slovenského obyvateľstva. Za tejto situácie mohla ťažko hovoriť v mene Slovenska a Slovákov.
V rušnom lete 1938 vyvrcholila celoživotná aktivita Andreja Hlinku. Hoci oslabený vysokým vekom a chorobou, predsa dodal svojou prítomnosťou osobitný lesk veľkej autonomistickej manifestácii v Bratislave na Turíce 1938.

POSLEDNÉ DNI HLINKOVHO ŽIVOTA

HSĽS pripravovala túto veľkú akciu ako jubilejné oslavy pri príležitosti 20. výročia podpísania Pittsburskej dohody. Pozvala na ne aj delegáciu amerických Slovákov, ktorí mali priniesť originál tohoto dokumentu s kľúčovým postavením v politike HSĽS. Pricestovali cez Poľsko, v Gdyni ich vítali dve skupiny z Československa. Vládnu delegáciu viedol československý vyslanec dr. Juraj Slávik a delegáciu HSĽS dr. Jozef Buday a Jozef Sivák. Bol v nej aj Karol Sidor. Vlastná turíčna manifestácia spojená so sprievodom, ktorý prechádzal Bratislavou, sa odohrala 5.6.1938. Bola posledná veľká akcia, na ktorej sa zúčastnil ťažko chorý Andrej Hlinka, ktorý iste už pociťoval , že plameň jeho života dohorieva.
Hoci manifestácia bola naozaj veľkolepá, turíčne oslavy, pri príležitosti ktorých HSĽS predložila Národnému zhromaždeniu svoj tretí návrh na autonómiu Slovenska, nemali taký ohlas ako demonštrácia v Nitre v roku 1933. Navyše hneď na druhý deň nasledovala manifestácia, ktorú usporiadali agrárnici. Obe manifestácie boli vyrovnanými politickými akciami s približne rovnakým počtom účastníkov. Pre Bratislavu a jej okolie znamenali mimoriadne veľa. Také rozsiahle politické udalosti sa do tých čias na území mesta nekonali.

On sám, hoci od neho mnohí politici napriek jeho veku očakávali ešte veľa, dobojovával v júli a v prvej polovici augusta svoj posledný životný zápas. Pri ťažko chorom predsedovi HSĽS sa striedali jeho najbližší spolupracovníci ako Karol Sidor, bratia Mederlyovci a biskup Ján Vojtaššák. Neskôr prišli aj oficiálni zástupcovia vedenia strany dr. Jozef Tiso, Jozef Sivák, dr. Martin Sokol a za mládež Jozef Kirschbaum. Dňa 8.7.1938 previezli ťažko chorého Andreja Hlinku do bratislavského Kochovho sanatória. Poslanec dr. Gejza Medrický privolal k chorému známeho odborníka prof. dr. E. Filu, ktorý si neskôr spomínal na tieto chvíle: …už výsledok prvého vyšetrenia presvedčil ma, že stav Andreja Hlinku je veľmi vážny. Veď už zbežné vyšetrenie vyčerpalo ho natoľko, že mi úplne bezvládny klesol do postele.

Keďže išlo o chorobu ľadvín a pridružených ústrojov, pozvali sme ku konzultácii aj kolegu prof. Jakšyho a započali sme radikálne liečenie. Klinické vyšetrenie, ktoré sme spolu urobili, ukázalo, že ide o starú chorobu ľadvín s následkami veľmi povážlivými na celom organizme. Videli sme, že choroba dosiahla také štádium, v ktorom je ľudská námaha a pomoc márna. Mali sme veľa starostí, aby nám vydržal aspoň transport do Ružomberka, keď sme si so základnou chorobou nevedeli rady. Andrej Hlinka ako trpezlivý pacient podroboval sa dobrovoľne všetkým lekárskym krokom, často veľmi nepríjemným a bolestivým injekciám, bez najmenšieho odporu, ale plný nádeje, že mu zdravie skoro prinavrátime a že sa bude môcť vrátiť na čelo bojujúceho slovenského národa.

Dňa 21.7. odviezli Andreja Hlinku nočným rýchlikom do Ružomberka, kde 16.8.1938 umrel. Nad jeho rakvou sa vystriedalo veľa rečníkov. Predsedníctvo HSĽS vydalo v deň pohrebu Andreja Hlinku vyhlásenie, v ktorom sľúbilo, že bude pokračovať v boji za uskutočnenie Hlinkových snov a ním propagovaného programu, najmä v zápase za autonómiu Slovenska.
Z prejavov, ktoré odzneli nad rakvou zosnulého, rovnako ako z článkov, ktoré v tom čase priniesli denníky politických strán, vysvitá, že už Hlinkovi súčasníci si uvedomovali, akú pozoruhodnú osobnosť slovenský politický život stratil. V auguste 1938 odišiel navždy ružomberský farár, poslanec Národného zhromaždenia, predseda ľudovej strany, predseda akciových spoločností tlačiarenských podnikov a ružomberskej Ľudovej banky. Na scénu československého politického diania sa už nevrátil jediný zo slovenských politikov, ktorého meno presiahlo hranice krajiny už za Rakúsko Uhorska.
 
späť späť   1  |   2   
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.