referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Ľudovít
Nedeľa, 25. augusta 2019
Andrej Hlinka: Posledné dni
Dátum pridania: 18.01.2005 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: Myscho98
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 2 088
Referát vhodný pre: Základná škola Počet A4: 8.4
Priemerná známka: 2.97 Rýchle čítanie: 14m 0s
Pomalé čítanie: 21m 0s
 
VYÚSTENIE POLITICKEJ KRÍZY PRED HLINKOVOU SMRŤOU

V polovici 30 rokov sa Andrej Hlinka priamo angažoval do voľby prezidenta republiky. V tlači politických strán sa už 26.11.1935 objavili prvé správy, že T.G. Masaryk v súvislosti s vážnym ochorením a vzhľadom na svoj vek oznámil ministerskému predsedovi Hodžovi, že sa chce vzdať svojej funkcie (odstúpil 14.12.1935). Navrhol, aby sa jeho nástupcom stal dr. Eduard Beneš. Za Benešovú kandidatúru sa ihneď postavil celý blok socialistických strán aj komunisti. Agrárna a živnostenská strana navrhovali však protikandidáta prof.dr. Bohumila Němca. Jeho kandidatúru podporovali aj nemecké a maďarské nacionalistické strany. Voľba prezidenta sa mala stať vážnym súbojom politických blokov : demokratického a socialistického tábora proti pravicovým stranám. Jej výsledok mohol zvrátiť vnútropolitický charakter a ďalší vývoj v štáte. Jazýčkom na váhach medzi obidvoma prúdmi sa stali katolícke strany : Československá strana lidová a HSĽS.

V tejto situácii bolo neobyčajne dôležité, na ktorú stranu sa prikloní Hlinka. Predseda HSĽS síce nechcel voliť Beneša, ale ani Benešov protikandidát nebol preňho nebol príťažlivý. V politických kruhoch prívržencov obidvoch táborov nastal priam boj o získanie Hlinkovho súhlasu. Na Benešov popud navštívil jeho poradca pápežský komorník dr. J. Rückel 1.12.1935 Andreja Hlinku v Ružomberku. Oznámil mu, že prichádza s vedomím pražskej pápežskej nunciatúry, a pripomenul Benešove zásluhy na príprave a priebehu celosvetového katolíckeho zjazdu, ktorý sa konal v Prahe. Výsledkom Rücknelovej misie bol Hlinkov prísľub, že po porade s parlamentným klubom HSĽS Beneša navštívi a bude robiť všetko pre jeho zvolenie. V Prahe však navštívil Hlinka aj čelného predstaviteľa agrárnej strany Rudolfa Berana, ktorý ho presviedčal, aby Beneša nevolil, lebo je to ateista a ľavicový človek. Hlinka sa cítil zaskočený. Išlo mu o záujmy cirkvi a začal sa obávať, že Beneš nebude katolicizmu priať. Dr. Rückel sa však s Hlinkom opäť stretol a sám ho odviedol k Benešovi.

Pri stretnutí s Benešom sa Hlinka v mnohom s ním zhodol a vplyv Berana sa zdal byť zneškodnený. Beran však začal intenzívne rokovať s Hlinkovým blízkym spolupracovníkom Sidorom, pretože vedel, že mu Hlinka absolútne dôveruje. Vo verejnosti sa začalo predpokladať, že sa HSĽS predsa len prikloní na stranu Němca. Do udalostí však zasiahol pápežský nuncius. Pozval si troch slovenských biskupov a oznámil im, že pápežská stolica si praje Benešovu voľbu. Aby nedvojzmyselne deklaroval svoje stanovisko, pozval nuncius Ritter v predvečer voľby dr. Edvarda Beneša na večeru, čo okázalo oznamovala celá vládna tlač. Napokon Hlinku presviedčal aj ministerský predseda a dávny priateľ dr. Milan Hodža, pretože slovenskí agrárnici sa na rozdiel od svojho pražského centra rozhodli podporovať Beneša. Hlinku prehovárali aj prívrženci umierneného krídla v jeho strane, medzi ktorých patril dr. Jozef Buday, dr. Martin Sokol a dr. Jozef Tiso.

Napokon Hlinkovi oznámili, že Benešov protikandidát váha, či má svoju kandidatúru stiahnuť. Parlamentný klub HSĽS zasadal v týchto dňoch permanentne, zbierali a prehodnocovali sa tu najrôznejšie stanoviská a názory. Všeobecne sa považovali záruky za splnenia slovenských národných požiadaviek, ako ich predkladala HSĽS. Až ráno v deň volieb sa rozhodli poslanci a senátori HSĽS ovplyvnení Hlinkom definitívne za voľbu dr. Edvarda Beneša. Keď sa to dozvedel prof. Němec, odvolal svoju kandidatúru. 18.12.1935 bol teda minister Beneš zvolený za prezidenta Československa. V januári 1936 dostala HSĽS návrh na vstup do vlády. Vedenie poverilo rokovaním o tejto veci s predsedom vlády Milanom Hodžom delegáciu, ktorú viedol dr. Karol Mederly. Delegácia mala ešte v čerstvej pamäti vývoj, ktorý nasledoval po vstupe HSĽS do vlády v roku 1927. Preto striktne trvala na svojich požiadavkách.

Tentoraz urobila vláda a prezident Beneš vážnu chybu, že neboli ochotní utvárať v období kritickom pre existenciu Československa podmienky pre riešenie kľúčových a maximálne aktuálnych otázok, medzi ktoré na prvom mieste patril balík problémov označovaný ako slovenská otázka. Išlo v podstate o plnohodnotné zrovnoprávnenie Slovákov s Čechmi v štátoprávnom postavení, v ekonomike aj kultúre a školstve. Napriek tomu, že slovenské autonomistické strany aj slovenskí agrárnici Beneša podporili, nebol ochotný ani len pripustiť existenciu samobylého slovenského národa, tobôž seriózne rokovať o požiadavkách slovenských politických prúdov. On aj premiér Hodža sa domnievali, že celý problém nazývaný slovenská otázka vyriešia tým, že prehovoria vedúcich činiteľov HSĽS, najmä Hlinku, aby opäť vstúpili do vlády. To už však neprichádzalo do úvahy. Hlinkova slovenská ľudová strana dostávala v tomto období už oveľa aktuálnejšie a výhodnejšie ponuky.

Vláda, a najmä štátny byrokratický aparát (ministerstvá), svojím prinajmenšom nerozhodným a zdĺhavým postupom pri riešení konkrétnych vážnych problémov Slovenska poskytovali argumenty opozícií. V podstate brzdili hospodársky, a tým aj sociálny a kultúrny rozvoj Slovenska. Zároveň podlamovali úsilie pročesko-slovenských politikov a inštitúcií na Slovensku. Namiesto toho, aby sa v napätej medzinárodnej situácií všetkými prostriedkami usilovali konsolidovať štát, uvoľňovali priestor pôsobeniu krajne opozičných protivládnych síl, a tým spôsobovali aj rast politického napätia na Slovensku.

Je pochopiteľné, že túto situáciu využili antičeko-slovenské sily v zahraničí, ktoré už dávno neskrývali svoju nevôľu voči priemyselne vyspelému, demokratickému a na danú situáciu v rozbúrenej Európe aj výrazne konsolidovanému Československu. Koncom 30 rokov sa omnoho intenzívnejšie zaujímali o činnosť protivládnych opozičných prúdov v Československu so zámerom zneužiť ich na svoje ciele, t.j. na rozbitie republiky. Nie náhodou prejavila poľská vláda v tomto období mimoriadny záujem aj o Andreja Hlinku a v roku 1937 mu udelila vysoké poľské vyznamenanie Polonia Restituta. Krakovskí intelektuáli a politici zorganizovali Hlinkovi pri tejto príležitosti cestu po Poľsku. Hlinku sprevádzal Karol Sidor, ktorý udržiaval aktívne styky s poľskými protičesko-slovensky zameranými politikmi už od druhej polovice 20 rokov, neskôr priamo s ministrom zahraničných vecí Józefom Beckom. Poľská vláda ustanovila v rámci svojho ministerstva zahraničných vecí skupinu špecialistov, ktorí analyzovali úsilie autonomistických slovenských opozičných politických prúdov. Sústrednú pozornosť venovali najmä činnosti Vojtecha Tuku.

Je pravda, že aj v Československu nachádzala po roku 1930 azyl poľská protivládna opozícia. Československé vládne orgány im poskytovali priestor pre politickú činnosť, pretože v nich videli politickú reprezentáciu budúceho poľského štátu po páde sanačného režimu. Poľský minister Beck a jeho spolupracovníci podporovali však slovenskú opozíciu preto, lebo verili, že s jej pomocou urýchlia zánik svojho nepohodlného suseda Československej republiky. S podobným cieľom rozvíjali činnosť aj protičesko-slovenské revizionistické prúdy v Maďarsku.
 
   1  |  2    ďalej ďalej
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.