Nemecké letectvo v II. Svetovej vojne
Druhá svetová vojna mala svoju pred kapitolu v španielskej občianskej vojne. Od prvej svetovej vojny došlo prvý raz k masovému takticko-operačnému nasadeniu letectva. V praktických bojových operáciách sa skúšali technické aj takticko-operačné schopnosti letectva. Španielske bojiská boli pre Nemecko a Taliansko skúšobňou viacerých typov lietadiel, ale aj rôznych zlepšení, variantov a úprav. Podľa získaných skúseností sa orientoval ďalší konštrukčný vývoj leteckého priemyslu, ako aj organizačné a operačné systémy vojenského letectva. Veľké skúsenosti získalo aj fašistické Taliansko pri svojich koloniálnych bojových akciách v Etiópii. Taliansko podobne ako Nemecko získalo veľké bojové skúsenosti v Španielsku. Koncom tridsiatych rokov Nemecko už nerešpektovalo ustanovenia Versaillskej mierovej zmluvy, ktorá okrem iného obmedzovala nemecké zbrojenie. V obidvoch fašistických štátoch sa letectvo stalo najpreferovanejšou zložkou ozbrojených síl.

Produkcia leteckého priemyslu vzrastala veľmi rýchlo a pomáhala tak získať prevahu. Niektoré nemecké aj talianske lietadlá mali síce technické nedostatky, ale tie boli vyvážené bojovými skúsenosťami, najmä zo Španielska. Koncom tridsiatych rokov predstavovalo už početné nemecké letectvo prevahu nad letectvami všetkých štátov, ktoré v nasledujúcom vojnovom konflikte, hitlerovské Nemecko napadlo. Dvadsaťjeden rokov po skončení prvej svetovej vojny, dňa 1. septembra 1939, začala sa druhá svetová vojna, oveľa ničivejšia a hroznejšia ako predchádzajúca. Jej strašné dôsledky v nemalej miere spôsobilo letectvo, ktoré sa stalo jednou z hlavných úderných zbraní obidvoch proti sebe bojujúcich strán.Nacistická Luftwaffe, budovaná od polovice tridsiatych rokov ako výrazne útočná sila, zmietla mocným náporom 4400 bojových lietadiel slabé poľské letectvo v počte asi 900 zastaraných strojov.

Nemci uplatnili nové takticko-operačné zásady, vytvorené predovšetkým podľa skúseností bojov v Španielsku. Aj v ostatných štátoch sa Luftwaffe snažila prekvapujúcim úderom zničiť hneď na začiatku letecké sily protivníka. Letectvo v Holandsku, Belgicku, Nórsku a Dánsku nebolo vážnejším súperom Luftwaffe, ktorá z veľkej časti tieto sily zničila ešte na zemi prvým úderom. Ani letecké sily Francúzska neboli schopné účelnejšie čeliť náporu Luftwaffe napriek tomu, že v radoch francúzskej L 'Armée de Air bojoval značný počet poľských a československých letcov. Ku dňu kapitulácie bolo vo Francúzsku spolu 150 československých letcov. Z 1200 francúzskych stíhacích lietadiel bolo len 420 modernejších. Zastarané pozorovacie a bombardovacie letectvo bolo pre skúsených nemeckých pilotov skôr ľahkým terčom.

Koncom leta 1940 sa útoky nacistickej Luftwaffe obrátili proti Veľkej Británii. Hromadné nálety mali spôsobiť demoralizačný účinok, stali sa však skôr dôkazom nacistickej bezohľadnosti proti civilnému obyvateľstvu. Britské stíhacie letectvo, podporené mnohými pilotmi z ďalších nacistickou okupáciou deptaných krajín, postavilo sa statočne Luftwaffe na odpor. V legendárnej leteckej bitke o Britániu bojovalo na strane Britov okrem ďalších letcov rôznych národností, aj veľa českých a slovenských letcov, ktorí v rámci britského letectva neskôr utvorili dokonca samostatné letky RAF. Bitka o Britániu stála nemeckú Luftwaffe mnoho stratených strojov a posádok najmä vďaka vynálezu radaru. Jej tlak poklesol už v zime 1940 a 1941, ale zatiaľ to ešte nebolo znamením jej hasnúcej slávy.

Letecká bitka o Veľkú Britániu
Na to, aby nemecké jednotky mohli vtrhnúť do Británie, potrebovali prejsť cez Lamanšský prieliv. Táto prirodzená bariéra naháňala Nemcom strach. Obrovské straty, ktoré by ich transportným lodiam mohla spôsobiť anglická flotila, robili vylodenie prakticky nemožným. Preto si mohli Nemci vybrať z dvoch možností: buď zabezpečia vylodenie na mori alebo zo vzduchu. Keďže druhá možnosť bola jednoduchšia, rýchlejšia, lacnejšia a v prípade potreby sa mohli lietadlá využiť aj na iné účely, rozhodli sa zlomiť odpor Britov leteckými útokmi. Veliteľ Luftwaffe, ako sa nemecké letectvo vtedy nazývalo, bol Hermann Goering, letecké eso z prvej svetovej vojny. Aj keď bol kedysi dobrým pilotom, jeho velenie bolo veľmi slabé. Plány leteckých útokov, ktoré pripravil, nemali žiadny systém, a to bolo šťastie Britov.

Nemecké nálety sa opierali hlavne o malé bombardéry – Heinkel 111, ktoré sa osvedčili v španielskej vojne a boli chránené letkami Messerschmitov Bf-109. Táto ochrana bola naozaj nutná: menej početné anglické letectvo malo na svojej strane mohutného spojenca – sieť radarových staníc, ktoré stihli vybudovať tesne pred vojnou. Preto boli anglické stíhačky vždy tam, kde ich potrebovali, a nad územie kráľa Juraja sa nedostalo žiadne lietadlo nepozorovane. Snáď najznámejšou stíhačkou druhej svetovej vojny bol anglický Spitfire (prskavka). Vo vzdušných súbojoch s Messerschmitmi si získal povesť výborne skonštruovaného lietadla s ľahkou ovládateľnosťou. Avšak nemecká prevaha bola drvivá: po niekoľkých mesiacoch boli anglické letky na pokraji vyčerpania. Nemecké straty boli tiež veľké, ale rozhodne nie osudné. Tu však prišiel obrat, ktorý nikto nečakal: nemecké letectvo sa preorientovalo na nočné útoky výlučne na mestá: Nemci totiž nevedeli, aký je skutočný stav anglického letectva a báli sa, že prídu o všetko… K víťazstvu na oblohe prispeli vo veľkej miere aj československí letci, ktorí po vypuknutí vojny unikli do Anglicka: dlhú dobu boli totiž jednými z najkvalifikovanejších a najskúsenejších pilotov v Británii.

Spracoval: Lukáš Karch