2.4.1. Mojžiš

Po roku strávenom pod horou Sínaj sa druhého mesiaca dvadsiateho dňa vydali Izraelci do Kanaánu. Cesta do Zasľúbenej zeme bola však pre všetkých tajomná dokonca aj pre Mojžiša. A preto sa sprievodcom stal midjanec Chobáb. Na úsvite nasledujúceho dňa sa za zvuku dvoch strieborných trúb pohli z tábora. Na čele, tri dni cesty pred nimi, išli Levíti, nesúc na žrdiach truhlu a rozobraté časti svätostánku. Kedykoľvek sa truhla hýbala z miesta , Mojžiš hovoril: “Povstaň, ó Hospodine, nech sa rozpŕchnu Tvoji nepriatelia, a nech pred Tebou zutekajú, čo Ťa nenávidia.“ A keď ju zložili, povedal: “Navráť sa ,ó Hospodine, k desať tisícom Izraela.“ Po prechode územím zvaným Hrobmi pažravosti (hebr. Kibrót Hattaáwá ) sa usadili v Chacérote. Tu utrpelo Mojžišovo meno veľkú potupu, pretože vypuklo, pod vedením Arona a prorokyne Márii, povstanie namierené proti nemu. Máriu postihlo malomocenstvo a Arona Boh ušetril. Pred hranicami Kanaánu Mojžiš konal rozvážne a rozkázal vyzvedačom, aby vystúpili na pohorie, nech si obzrú kraj. Po niekoľkých dňoch sa zvedi, ovešaní množstvom ovocia, vrátili. Avšak boli aj nositeľmi zlých správ, pretože hranice chránili mohutné pevnosti s posádkami obrov. Na takýto boj neboli pripravení, a tak sa spolu s archou usídlili na tridsaťosem rokov v Kádeši. Na dobitie Kanaánu sa naskytali dva varianty. Prvý bol štát Edóm, avšak namyslený kráľ nepovolil prechod svojím územím. Nastala teda možnosť druhá, a to znamenalo obísť Edóm z juhu a ďalej pochodovať na sever pozdĺž jeho východnej hranice a dostať sa takto na ľavý breh Jordána. Po obídení Edómu prepochodovali cez vojnami zúbožený štát Moáb a dorazili k rieke Arnón., ktorá tvorila hranicu amorejského štátu. Po dvoch bitkách s amorejským kráľom Síchonom si každí izraelec omyl nohy vysušené dlhoročnou púťou v rieke Jobbok, cez ktorú prechádzali. Na druhej strane sa nachádzal štát Bašán s kráľom, ktorý sa volal Óg a bol to obor. S ľahkosťou si s ním však poradili. Mojžiš vediac, že jeho noha nikdy nevkročí do Zasľúbenej zeme, priviedol svoj ľud pred územie svojej budúcej vlasti. Stodvadsať ročný Mojžiš už cítil blížiacu sa smrť, a preto ustanovil za svojho nástupcu Józuu. Pokorne uznajúc božiu vôľu sa Mojžiš odobral na končiar vrchu Nebó, kde s pokojom v duši zanechal pozemský život.

2.4.2. Jozua

Jozua bol vodca vhodný priazne izraelcov, ktorého aj boh ušetril v masakri v Kadeši. Jeho predchodca, Mojžiš, umiernený človek charakteru najvyššieho, bol vystriedaný osobou, ktorá sa vyzná vo vojenskom remesle. A tým dosiahol to, že vytvoril armádu na čele s Jozuom, ktorý založil tábor v Abel Šittím na brehu Jordána. Tam po výzvedných prípravách nastal deň dobitia. Museli prejsť cez rieku Jordán, ktorá im siahala po plecia. Leviti nesúci truhlu, boli odvážni a pokračovali ďalej. Uprostred prechodu sa stal zázrak a oni mohli prejsť suchou nohou na druhú stranu. Utáborili sa v Gilgále pred Jerichom. Obliehanie Jericha sa začalo po ukončení veľkonočných sviatkov. Spočívalo v neozbrojených pochodoch Izraelcov okolo múrov Jericha, ktoré sa konalo raz za deň a na ich čele boli Leviti s archou zmluvy. Na siedmy deň Jozua vydal pokyn k opätovnému obliehaniu, sedemkrát mesto obišli na čele s archou a siedmymi kňazmi s trúbami z baraních rohov. Pod zvukom trúb a bojovým pokrikom hradby padli.(obr. 5) Po tomto víťazstve museli dobiť obranný hrad Aj neďaleko mestečka Betel. Po dobití miest Makkéda, Libna, Lachíš, Eglón, Chebrón, Debír pustil sa ešte ďalej na juh a bleskovým pochodom ovládol celé územie od Kadeša až po Gazu odkiaľ sa vrátil do tábora v Gilgále. Na všetkých výpravách ich sprevádzala archa. Dobývanie Kanaánu trvalo sedem rokov ( asi 1467 p.n.l. ). Jozua sa pustil do prerozdelenia územia od južných okrajov až po Ball Gád v Libanonskom území. Na území Ebrajimovcov ležalo mesto Šílo a tam natrvalo priniesli svätostánok s archou zmluvy a Šílo sa stalo prvým hlavným mestom Izraela. Keď Jozua zomrel( mal stodesať rokov ), v krajine nastali zásadné zmeny zapríčinené tým, že nenašiel pre seba adekvátneho nástupcu. Následne na to sa Izraelci rozpŕchli po území Zasľúbenej zeme. Potom krajinu ovládalo viacero viac , či menej významných panovníkov, ktorí sú však pre historickú púť archy nepodstatní. Ďalším významným panovníkom bol až Samuel. Počas celého obdobia od Jozua až po Samuela bola archa zmluvy uložená v Šíle.

2.4.3. Samuel

Samuel bol žiak Elího, sudcu a veľkňaza, a bol zrodený z prosieb svojej matky Anny k Jahvemu. A tak sa narodil s predurčenou úlohou nazirejca( služobníka božieho chrámu ). Izraelci sa po dlhom čase pokojného života museli opäť zbrojiť, pretože sa blížili Filištínci. Podrobili si Júdovcov žijúcich ja juhu Kanaánu a postupovali smerom na sever. Efrajimskí vodcovia (žijúci severnejšie od územia júdovcov )utrpeli porážku pri Aféku a spomenuli si, že Mojžiš a Jozua nikdy netiahli do boja bez archy zmluvy na čele vojska. Ihneď po ňu poslali do Šíla levítov na čele s kňazmi Chofním a Pichasom. Archa im dala nevídanú psychickú silu a vojna dostala náboženský charakter. Izraelci v bitke utrpeli aj napriek tomu zdrvujúcu porážku a svätá truhla padla do rúk nenávidených Filištíncov. Strata archy otriasla celým ľudom. Ale po nejakom čase z filištínskych miest prichádzali zvesti, že filištínci zaviezli archu zmluvy do Ašdótu a postavili ju v chráme svojho najvyššieho boha Dagóna. Keď vošli na druhý deň do chrámu, uvideli , že Dagonova socha sa zvalila na zem k nohám archy. Položili ju naspäť a na ďalší deň sa to zopakovalo, ale už s odseknutými dlaňami a hlavou Dagóna. Súčasne krajinu navštívili nespočetné húfy myší. Medzi ľuďmi sa šírili vredy a nákazlivé choroby. Po porade obyvateľov Ašdótu sa rozhodli premiestniť archu do mesta Ekrón. Obyvatelia Ekrónu a vlastne všetci Filištínci nechceli mať s touto prekliatou korisťou nič spoločné. A preto veštci navrhli vrátiť ju Izraelcom. Naložili ju na voz ťahaný kravami. Po siedmych mesiacoch sa tak archa vrátila späť. Kravy ju zaviedli až do Bétšemešu. Nadšení ľudia nevydržali a nazreli dovnútra a preto Jahve zabil 50 000 obyvateľov Bétšemešu. Archu potom poslali do Kirjatjeárímu, kde si ju vzal na starosť Abínádáb a jeho syn Eleázár( zostala tu asi 70 rokov ). Mali už síce truhlu, ale stále boli pod útlakom Filištíncov. Samuel nútený situáciou sa zmenil na vodcu za oslobodenie Izraelcov. Keď zostarol pod nátlakom ľudu pomazal za kráľa Saula. Avšak medzi týmito vedúcimi osobnosťami Izraela vznikali rôzne rozpory zapríčinené bezbožným správaním Saula. Samuel sa rozhodol, že pôjde do Betlehema, aby sa poobzeral po ďalšom kráľovi.

2.4.4. Dávid

Novým kráľom mal byť Dávid syn Izajov z pokolenia Judu. Dávid si vybojoval trón Izraela a vytvoril jednotný štát, do ktorého už patrili aj porazení Filištínci. K štátu patrí aj hlavné mesto, tým sa stal Jeruzalem a nazvali ho mestom Dávidovým. Vybudoval v ňom obrovský palác .Aby sa Jeruzalem mohol stať aj náboženským centrom Izraela potreboval archu zmluvy. Tá sa od Samuelových čias nachádzala v malej osade Kirjatjearím. Tridsaťtisícová armáda na čele s Dávidom sa okolo roku 1013 p.n.l vydali po ňu. Pri ceste späť sa voly splašili, voz sa nachýlil a posvätná truhla by bola spadla na zem, ale Uzzá ju zachytil. Lenže dotyk obyčajného človeka bol hriech a postihla ho na mieste smrť. Dávid bol rozhorčený, dal prerušiť oslavy a archu dal do opatery Izraelcovi Óbéd – Edóm. Až po troch mesiacoch ju priniesol do hlavného mesta. Dávid mal početné potomstvo medzi nimi bol aj Šalamún. Čiernou ovcou v rodine bol syn Absolón. Ten sa vydal do Chebrónu, kde zburcoval svojich prívržencov do povstania proti otcovi. Dávid s rodinou a vernou armádou odišli smerom k Jordánu. Nasledovali ich aj Cádók a Ebjátár s archou zmluvy. Archu neskôr aj s kňazmi poslal späť do Jeruzelema. Absolón neskôr zahynul a kráľom sa stal Šalamún.

2.4.5. Šalamún

Mal iba 20 rokov, keď nastúpil na trón. Panoval zhruba medzi rokmi 972 – 932 p.n.l. Na smrteľnej posteli musel sľúbiť otcovi, že postaví pre Jahveho chrám, budúcu baštu pre archu zmluvy. V štvrtom roku panovania začal stavať chrám. Šalamún poprosil týrskeho kráľa Chírama, aby mu pomohol ( najmä drevo a remeselníci ).Stavba trvala 7 rokov ( do roku 962 ) a stavali ju na kopci Ofel. Samotný chrám sa skladal z nádvoria obohnaného múrom. Druhý múr uzatváral vnútorné nádvorie -miesto obradov. Uprostred stál zápalný oltár. Chrám bol iba 31 metrov dlhý a 10,5 metra široký. Vnútri sa chrám delil na 3 časti: na predsieň, na hlavný stánok náboženských obradov a na velsvätyňu. Bola to malá komora bez okien, kde v tajomnom súmraku bola uložená archa zmluvy. Do velsvätyne mohli vstúpiť len veľkňazi raz za rok. Po oboch stranách vchodu do predsiene stáli vyše 12 metrov vysoké bronzové stĺpy s bohato vyrezávanými hlavicami. Velsvätyňu oddeľovala stena z pozláteného cédrového dreva. Krídla dvier, ozdobené postavami cherubínov, boli vždy otvorené, ale vchod zastierala lanová opona. Nad archou bdeli dve ohromné figúry cherubínov, vyrezané s olivových kmeňov a potiahnutých hrubou vrstvou zlata. Rozprestreté krídla sa v strede dotýkali a na druhej strane siahali k obom protikladným stenám. (V súčasnosti sa z chrámu zachoval len múr zvaný Múr nárekov a na mieste chrámu stojí mešita). Šalamún rozvíjal Izrael, ale štát nikdy nezískal pevné základy. Po jeho smrti nastúpil na trón Rechabeám. Za jeho vlády sa štát rozdelil na Izrael a Judeu. V Judey panoval Rechabeám a v Izraeli Járobeám. Po piatich rokoch panovania Šalamúnovho prchkého syna ( okolo roku 926 ) do kraja vtrhol egyptský faraón Šešonk. Plienil krajinu a olúpil jeruzalemský chrám o všetky jeho poklady. Tu sa biblická cesta archy zmluvy končí a nastáva doba zahalená ruchom tajomstva.