Mad'arské vládnuce vrstvy všemožne bojovali proti nemad'arským národnostiam a "strašiakovi panslavizmu".
Blízka jazyková príbuznost' slovanských národov a spoločný osud utláčaných museli prebúdzat' bratskú solidaritu, ktorá sa postupne stávala politickou silou , ktorá mohla ohrozit' mad'arské a rakúske ciele. Nebezpečenstvo sa zvyšovalo o to viac, že vo východnej Európe existoval mohutný slovanský štát, ktorého mocenská expanzia najmä na Balkáne, v blízkosti Uhorska, sa viedla pod heslom ochrany slovanských bratov utláčaných Turkami. Preto celé ich úsilie smerovalo k tomu, aby zabránili prípadnému vytvoreniu obrannej koalície utláčaných národností v Uhorsku a znemožnili uhorským Slovanom hl'adat' ochranu v Rusku. Snažili sa aj brzdit' národnooslobodzovacie hnutie balkánskych národov politickým podporovaním Turecka a bránili všemožne Rusku rozširovat' svoj vplyv na Balkáne. Každý úspech južných Slovanov v úsilí o oslobodenie z tureckého útlaku znamenal, že sa blíži aj oslobodenie národov v Rakúsko - Uhorsku. Pre mad'arskú šl'achtu, ktorá vládla nad rozsiahlymi územiami s obyvatel'stvom slovanským a rumunským, tu bolo stále nebezpečenstvo, že stratí väčšiu čast' svojich dŕžav a bohatstva, ak slovanské úsilie zvít'azí. Rusko sa stávalo pre mad'arské vládnuce vrstvy nepriatel'om číslo 1. Pre mad'arskú vládu, ktorá neuznávala Slovákov za národ, neexistovalo ani slovenské národné hnutie. Všetko, čo sa v tzv. Hornom Uhorsku prejavilo v národnom duchu, bolo označené pečat'ou panslavizmu. Za panslavizmus sa vyhlasovalo aj šírenie osvety a vyučovania v reči I'udu, domáhanie sa národných práv, teda všetko čo sa stavalo proti panmad'arizmu.
Národnostný problém sa v monarchii po vyrovnaní v podstate redukovala na otázku slovanskú. Predstavitelia slovanských národných hnutí sa usilujú získat' na vlastnom národnom území moc do svojich rúk a získat' podporu všetkých Slovanov v rámci monarchie i mimo jej hraníc. V tomto zápase sa rodí i myšlienka slovanskej vzájomnosti a spolupatričnosti a stáva sa súčast'ou ideológie slovanských národných hnutí.
Idea slovanskej vzájomnosti prechádzala v slovenskom národnom hnutí vývojovými zmenami. Prvým závažným medzníkom bol rok 1848. Táto myšlienka zohráva do tohoto času závažnú úlohu vo formovaní národného hnutia. Cez povedomie príslušnosti k vel'kej slovanskej rodine sa vykryštalizovalo povedomie národnej individuality. Všeslovanstvo sa nestáva ciel'om, ale prostriedkom k vydobytiu hegemónie na vlastnom národnom území. Kým Nemci na čele s viedenským dvorom bojujú za nadvládu nad celou monarchiou a Mad'ari za delenie moci vo forme rakúsko - mad'arského dualizmu, Slováci sú za zrovnoprávnenie národností na zásadách federalizmu., ako ho vyjadrili Mikulášske žiadosti r.1848.