Ale v revolúcii sa ich austroslavizmus a z neho vyplývajúca orientácia na Viedeň ukázali ako pomýlené. Nástup absolutistického diktátu, perzekúcie predstavitel'ov slovanských národných hnutí, zvýšenie národného útlaku pochovali načas ideu austroslavizmu. Nová situácia v pät'desiatych rokoch nútila slovenské národné hnutie hl'adat' nové cesty pre uskutočnenie národnooslobodzovacích snáh.
Perspektívy takýchto nových ciest národného oslobodenia Slovanov načrtáva Ludovít Štúr vo svojom diele Slovanstvo a svet budúcnosti. Oslobodenie Slovanov po dohode s mad'arskými a nemeckými vládnucimi vrstvami považuje po predchádzajúcich skúsenostiach za nemožné a rozpad monarchie za nevyhnutný.
Predrevolučné myšlienky literámo-kultúrneho zjednotenia Slovanov pretvára na koncepciu politického zjednotenia Slovanov pod hegemóniou Ruska. Dielo vyšlo v Rusku , a to až 10 rokov po Štúrovej smrti. Za situácie v pät'desiatych rokoch znamenali Štúrove názory v tomto diele namiesto viery v seba a vo vlastný I'ud zjavný mesiauizmus v národnooslobodzovacom zápase, ktorým je poznačená politika slovenských predstavitel'ov počas celej druhej polovice l9.storočia.
V 50-tych rokoch je dôležitou stránkou slovenskej otázky otázka československá zvýraznená zápasom za používanie češtiny alebo staroslovenčiny ako spisovného jazyka na Slovensku. Pozadie tvorí otázka, či sú Slováci osobitným slovanským národom alebo len nárečovou súčast'ou československého kmeňa, ako to vyplývalo z Kollárovej teórie prekonanej v 40-tych rokoch. Zavedenie staroslovenčiny na Slovensku a používanie češtiny ako literárneho jazyka niekol'kými slovenskými publicistami v 50-tych rokoch bolo nesporne krokom spät'. Šest'desiate roky po páde Bacha skončili tento jazykový spor definitívne v prospech slovenčiny. Tým definitívne padla aj teória jednotného československého národa. V60-tych rokoch bolo hlavným ciel'om národného hnutia dosiahnut' právo používat' slovenčinu aj ako úradný jazyk a získat' politickú hegemóniu. Tieto snahy boli formulované v memorandových požiadavkách, ktoré prijalo martinské zhromaždenie r.1861.
Prvá polovica 60-tych rokov priniesla priaznivejšie podmienky pre rozvoj národného hnutia najmä preto, že dvaja hlavní súperi, Pešt' a Viedeň, museli pri vzájomnom zápase nutne taktizovat' s národnost'ami. Nutnost' nového usporiadania monarchie visela vo vzduchu. Mad'ari bojovali za dualizmus, Slováci za federalizáciu. Ku konkrétnej spolupráci okrem vyjadrovania solidarity medzi slovanskými národnost'ami v tých rokoch nedošlo.