Kým Česi a Chorváti sa dovolávali historického práva, Slováci sa dovolávali zrovnoprávnenia na základe prirodzeného práva. Slováci mali štyri alternatívy ako presadit' vlastné požiadavky: 1) presadit' sa vlastnými silami, 2) v spolupráci s ostatnými slovanskými národnost'ami, 3)orientovat' sa na Viedeň alebo 4) dohodnút' sa s Pešt'ou. Prevládala orientácia na Viedeň, zástancom uhorskej orientácie bol napr. Palárik. Tendencie rozštiepenia tábora predstavitel'ov slovenského národného hnutia na dve skupiny, a to na skupinu orientujúcu sa na Viedeň, resp. na spoluprácu s ostatnými slovanskými národmi a na skupinu orientujúcu sa na Pešť odrazila sa aj v ich rozdielnom postoji k myšlienke slovanskej vzájomnosti.
S novým chápaním myšlienky slovanskej vzájomnosti vystupuje začiatkom 60-tych rokov Ján Palárik, ktoré rozviedol v článku O vzájomnosti slovanskej, uverejnenom vo Viktorinovom almanachu Lipa r.1864. Vychádza z demokratickej zásady rešpektovania rovnoprávnosti národov. Aj ten najmenší národ má právo na samostatný vývin a rozvoj národného života. Preto aj politickým ciel'om slovanskej vzájomnosti má byt' ochrana a podpora záujmov všetkých slovanských národov pri plnom rešpektovaní ich samobytnosti a rovnoprávnosti. Vzájomným podporovaním sa Slovania nechcú rúcat' cudzie štáty, ohrozovat' práva iných národov a vlád. Palárik sa staval proti zjednoteniu všetkých Slovanov pod jednou vládou a vytvoreniu centralistického slovanského štátu, čo by ohrozovalo samobytnost' jeho kmeňov. Myšlienku zjednotenia pod ruským cárizmom zavrhuje, lebo ten je odporný slovanskej vzájomnosti a je aj hlavnou príčinou pol'sko-ruských rozporov, ktoré odcudzujú Poliakov myšlienke slovanskej vzájomnosti. Palárik chcel presvedčit' mad'arské opozičné politické kruhy, že slovanská vzájomnost' nijako neohrozuje štátnu existenciu a integritu Uhorska. So svojou skupinou tzv. novoslovákov ostal trvalo odporcom memorandovej požiadavky slovenského Okolia, hoci bol za federalizmus. Očakávat' od uhorskej šl'achty a jej slovenskej mad'arónskej zložky, ktorú chcel získat' spät' a postavit' na čelo slovenského národa, nastolenie demokratickej ústavy a zabezpečenie rovnoprávnosti národov bolo pochybené. Medzi Štúrovou a Palárikovou koncepciou slovanskej vzájomnosti bol vel'ký rozdiel, ale rozdiel bol aj v podmienkach v akých vznikali. Štúrova koncepcia vznikla v období bachovského teroru, Palárikova v období uvol'ňovania absolutizmu v duchu očakávania myšlienky konštitúcie v Uhorsku.
Od r.1848 až do vyrovnania nedošlo ku konkrétnejšej spolupráci slovanských národností v Uhorsku.