Slovanská vzájomnosť v 2. polovici 19. storočia

Mocenská politika Viedne stála na prehnitých základoch, bola spiatočnícka a odsúdená na neúspech najmä pre nevyriešenie národnostných pomerov. Boli dve cesty ako dostat' Viedeň z vnútropolitickej krízy. Prvá cesta - cesta zrovnoprávnenia národností - si žiadala prebudovanie monarchie na federatívny štát s demokratickejšou ústavou. Aby sa zachránila monarchia a uchránilo spojenectvo cisára, šl'achty a vel'kej rakúskej buržoázie, najvýhodnejšou sa ukázala druhá cesta, tj. cesta rozdelenia si nadvlády nad národnost'ami dohodou s mad'arskými vládnucimi vrstvami-vyrovnanim.
Okrem vládnucich Mad'arov a rumunskej menšiny tvorili ostatné národnosti - takmer 40% obyvatel'stva Uhorska - Slovania. Medzi národnost'ami najvýhodnejšie postavenie mali Chorváti. Mad'arsko-chorvátskym vyrovnaním z r.1868 dostalo Chorvátsko aspoň obmedzenú autonómiu a samosprávu (vnútro, súdnictvo a osveta ), čo predsa len znamenalo určité uznanie národnej svojbytnosti chorvátskej národnosti aspoň na území tzv. historického Chorvátska. Štátoprávne postavenie ostatných národností v Uhorsku určoval národnostný zákon z r.1868, ktorý ich uznal v podstate len za národopisné skupiny jednotného "magyar nemzetu". Zákon sa najviac dotýkal slovenskej národnosti. Slováci boli popri Chorvátoch vlastne jedinou národnost'ou, ktorá ako celok patrila k Uhorsku a obývala kompaktne severozápadnú čast' krajiny. Srbi, Rumuni, Ukrajinci boli v Uhorsku vlastne národnostnými menšinami, ktoré susedili so svojimi materskými krajinami alebo národmi a väčšinou boli aj nábožensky izolované od mad'arského národa (pravoslávie). U Slovákov toto chýbalo, ešte aj cez katolícku a evanjelickú cirkev boli spojení s celokrajinskými cirkevnými organizáciami, ktoré sa stali nástrojom mad'arizácie. Aj šl'achta bola výlučne mad'arská alebo pomad'arčená, takže pri polofeudálnej povahe štátnej a verejnej správy sa nielen hospodárska ale i politická moc na Slovensku sústred'ovala takmer výlučne v rukách Mad'arov. Za pomoci štátneho aparátu sa likvidujú výdobytky národného života - slovenské gymnáziá, Matica. Pri tej príležitosti ministerský predseda Koloman Tisza v parlamente vyhlasuje, že v Uhorsku "žiaden slovenský národ nepozná".

Mad'arské vládnuce vrstvy všemožne bojovali proti nemad'arským národnostiam a "strašiakovi panslavizmu".
Blízka jazyková príbuznost' slovanských národov a spoločný osud utláčaných museli prebúdzat' bratskú solidaritu, ktorá sa postupne stávala politickou silou , ktorá mohla ohrozit' mad'arské a rakúske ciele. Nebezpečenstvo sa zvyšovalo o to viac, že vo východnej Európe existoval mohutný slovanský štát, ktorého mocenská expanzia najmä na Balkáne, v blízkosti Uhorska, sa viedla pod heslom ochrany slovanských bratov utláčaných Turkami. Preto celé ich úsilie smerovalo k tomu, aby zabránili prípadnému vytvoreniu obrannej koalície utláčaných národností v Uhorsku a znemožnili uhorským Slovanom hl'adat' ochranu v Rusku. Snažili sa aj brzdit' národnooslobodzovacie hnutie balkánskych národov politickým podporovaním Turecka a bránili všemožne Rusku rozširovat' svoj vplyv na Balkáne. Každý úspech južných Slovanov v úsilí o oslobodenie z tureckého útlaku znamenal, že sa blíži aj oslobodenie národov v Rakúsko - Uhorsku. Pre mad'arskú šl'achtu, ktorá vládla nad rozsiahlymi územiami s obyvatel'stvom slovanským a rumunským, tu bolo stále nebezpečenstvo, že stratí väčšiu čast' svojich dŕžav a bohatstva, ak slovanské úsilie zvít'azí. Rusko sa stávalo pre mad'arské vládnuce vrstvy nepriatel'om číslo 1. Pre mad'arskú vládu, ktorá neuznávala Slovákov za národ, neexistovalo ani slovenské národné hnutie. Všetko, čo sa v tzv. Hornom Uhorsku prejavilo v národnom duchu, bolo označené pečat'ou panslavizmu. Za panslavizmus sa vyhlasovalo aj šírenie osvety a vyučovania v reči I'udu, domáhanie sa národných práv, teda všetko čo sa stavalo proti panmad'arizmu.
Národnostný problém sa v monarchii po vyrovnaní v podstate redukovala na otázku slovanskú. Predstavitelia slovanských národných hnutí sa usilujú získat' na vlastnom národnom území moc do svojich rúk a získat' podporu všetkých Slovanov v rámci monarchie i mimo jej hraníc. V tomto zápase sa rodí i myšlienka slovanskej vzájomnosti a spolupatričnosti a stáva sa súčast'ou ideológie slovanských národných hnutí.
Idea slovanskej vzájomnosti prechádzala v slovenskom národnom hnutí vývojovými zmenami. Prvým závažným medzníkom bol rok 1848. Táto myšlienka zohráva do tohoto času závažnú úlohu vo formovaní národného hnutia. Cez povedomie príslušnosti k vel'kej slovanskej rodine sa vykryštalizovalo povedomie národnej individuality. Všeslovanstvo sa nestáva ciel'om, ale prostriedkom k vydobytiu hegemónie na vlastnom národnom území. Kým Nemci na čele s viedenským dvorom bojujú za nadvládu nad celou monarchiou a Mad'ari za delenie moci vo forme rakúsko - mad'arského dualizmu, Slováci sú za zrovnoprávnenie národností na zásadách federalizmu., ako ho vyjadrili Mikulášske žiadosti r.1848.

Ale v revolúcii sa ich austroslavizmus a z neho vyplývajúca orientácia na Viedeň ukázali ako pomýlené. Nástup absolutistického diktátu, perzekúcie predstavitel'ov slovanských národných hnutí, zvýšenie národného útlaku pochovali načas ideu austroslavizmu. Nová situácia v pät'desiatych rokoch nútila slovenské národné hnutie hl'adat' nové cesty pre uskutočnenie národnooslobodzovacích snáh.
Perspektívy takýchto nových ciest národného oslobodenia Slovanov načrtáva Ludovít Štúr vo svojom diele Slovanstvo a svet budúcnosti. Oslobodenie Slovanov po dohode s mad'arskými a nemeckými vládnucimi vrstvami považuje po predchádzajúcich skúsenostiach za nemožné a rozpad monarchie za nevyhnutný.
Predrevolučné myšlienky literámo-kultúrneho zjednotenia Slovanov pretvára na koncepciu politického zjednotenia Slovanov pod hegemóniou Ruska. Dielo vyšlo v Rusku , a to až 10 rokov po Štúrovej smrti. Za situácie v pät'desiatych rokoch znamenali Štúrove názory v tomto diele namiesto viery v seba a vo vlastný I'ud zjavný mesiauizmus v národnooslobodzovacom zápase, ktorým je poznačená politika slovenských predstavitel'ov počas celej druhej polovice l9.storočia.
V 50-tych rokoch je dôležitou stránkou slovenskej otázky otázka československá zvýraznená zápasom za používanie češtiny alebo staroslovenčiny ako spisovného jazyka na Slovensku. Pozadie tvorí otázka, či sú Slováci osobitným slovanským národom alebo len nárečovou súčast'ou československého kmeňa, ako to vyplývalo z Kollárovej teórie prekonanej v 40-tych rokoch. Zavedenie staroslovenčiny na Slovensku a používanie češtiny ako literárneho jazyka niekol'kými slovenskými publicistami v 50-tych rokoch bolo nesporne krokom spät'. Šest'desiate roky po páde Bacha skončili tento jazykový spor definitívne v prospech slovenčiny. Tým definitívne padla aj teória jednotného československého národa. V60-tych rokoch bolo hlavným ciel'om národného hnutia dosiahnut' právo používat' slovenčinu aj ako úradný jazyk a získat' politickú hegemóniu. Tieto snahy boli formulované v memorandových požiadavkách, ktoré prijalo martinské zhromaždenie r.1861.
Prvá polovica 60-tych rokov priniesla priaznivejšie podmienky pre rozvoj národného hnutia najmä preto, že dvaja hlavní súperi, Pešt' a Viedeň, museli pri vzájomnom zápase nutne taktizovat' s národnost'ami. Nutnost' nového usporiadania monarchie visela vo vzduchu. Mad'ari bojovali za dualizmus, Slováci za federalizáciu. Ku konkrétnej spolupráci okrem vyjadrovania solidarity medzi slovanskými národnost'ami v tých rokoch nedošlo.

Kým Česi a Chorváti sa dovolávali historického práva, Slováci sa dovolávali zrovnoprávnenia na základe prirodzeného práva. Slováci mali štyri alternatívy ako presadit' vlastné požiadavky: 1) presadit' sa vlastnými silami, 2) v spolupráci s ostatnými slovanskými národnost'ami, 3)orientovat' sa na Viedeň alebo 4) dohodnút' sa s Pešt'ou. Prevládala orientácia na Viedeň, zástancom uhorskej orientácie bol napr. Palárik. Tendencie rozštiepenia tábora predstavitel'ov slovenského národného hnutia na dve skupiny, a to na skupinu orientujúcu sa na Viedeň, resp. na spoluprácu s ostatnými slovanskými národmi a na skupinu orientujúcu sa na Pešť odrazila sa aj v ich rozdielnom postoji k myšlienke slovanskej vzájomnosti.
S novým chápaním myšlienky slovanskej vzájomnosti vystupuje začiatkom 60-tych rokov Ján Palárik, ktoré rozviedol v článku O vzájomnosti slovanskej, uverejnenom vo Viktorinovom almanachu Lipa r.1864. Vychádza z demokratickej zásady rešpektovania rovnoprávnosti národov. Aj ten najmenší národ má právo na samostatný vývin a rozvoj národného života. Preto aj politickým ciel'om slovanskej vzájomnosti má byt' ochrana a podpora záujmov všetkých slovanských národov pri plnom rešpektovaní ich samobytnosti a rovnoprávnosti. Vzájomným podporovaním sa Slovania nechcú rúcat' cudzie štáty, ohrozovat' práva iných národov a vlád. Palárik sa staval proti zjednoteniu všetkých Slovanov pod jednou vládou a vytvoreniu centralistického slovanského štátu, čo by ohrozovalo samobytnost' jeho kmeňov. Myšlienku zjednotenia pod ruským cárizmom zavrhuje, lebo ten je odporný slovanskej vzájomnosti a je aj hlavnou príčinou pol'sko-ruských rozporov, ktoré odcudzujú Poliakov myšlienke slovanskej vzájomnosti. Palárik chcel presvedčit' mad'arské opozičné politické kruhy, že slovanská vzájomnost' nijako neohrozuje štátnu existenciu a integritu Uhorska. So svojou skupinou tzv. novoslovákov ostal trvalo odporcom memorandovej požiadavky slovenského Okolia, hoci bol za federalizmus. Očakávat' od uhorskej šl'achty a jej slovenskej mad'arónskej zložky, ktorú chcel získat' spät' a postavit' na čelo slovenského národa, nastolenie demokratickej ústavy a zabezpečenie rovnoprávnosti národov bolo pochybené. Medzi Štúrovou a Palárikovou koncepciou slovanskej vzájomnosti bol vel'ký rozdiel, ale rozdiel bol aj v podmienkach v akých vznikali. Štúrova koncepcia vznikla v období bachovského teroru, Palárikova v období uvol'ňovania absolutizmu v duchu očakávania myšlienky konštitúcie v Uhorsku.
Od r.1848 až do vyrovnania nedošlo ku konkrétnejšej spolupráci slovanských národností v Uhorsku.

V 60-tych rokoch prevládal národno-individuálny záujem, pre ktorý sa mala politicky využit' myšlienka slovanskej vzájomnosti. Jej prenesenie za hranice, najmä smerom k slobodnému a mocnému Rusku, bolo potom logické a prirodzené o to viac, čím bola národná buržoázia a národné hnutie toho - ktorého národa slabšie. Rakúskomad'arské vyrovnanie základne zmenilo situáciu v monarchii a skrížilo plány národných hnutí slovanských národností, či už boli stavané na tzv. historickom alebo prirodzenom práve. Dualizmus ohrozoval aj slovenské národné hnutie, ked'že väčšina predstavitel'ov dúfala vo federatívne prebudovanie monarchie na zásadách Memoranda z r.1861, ktorému však chýbala prít'ažlivost' pre ľud, ked'že takmer úplne obišiel jeho sociálne a hospodárske problémy. Strnulé pridŕžanie sa memoranda, pasívnost', vyčkávacia taktika, rozpor medzi hlásanou ideou slovanskej vzájomnosti a individualizmom národných hnutí viedli k tomu, že Viedeň a Pešt' si mohli rozdelit' vládu nad národnost'ami. Na Slovensku spôsobilo vyrovnanie rozkol medzi predstavitel'mi národného hnutia. Novú politiku sa snažila presadzovat' tzv. Nová škola. Mylne predpokladali, že ak zavrhnú orientáciu na Viedeň a obmedzia medzislovanské vzt'ahy a slovanskú vzájomnost', otvorí sa im cesta k vyrovnaniu s Mad'armi. Priazeň mad'arských vládnucich vrstiev sa chceli vyslúžit' tzv. protipanslavistickou kampaňou, kritikou Ruska a kritikou orientácie národniarov na Rusko. Mad'ari však začali kampaň na potlačenie slovenského národného hnutia ako celku a pod jeho tlakom sa rozpadla aj Nová škola.
Aj politická skupina národniarov sa snažila zabezpečit' národné práva rokovaniami s Mad'armi, tieto však vždy stroskotali. To spôsobilo, že väčšina hl'adala spojencov pre národnooslobodzovací zápas jednak u nemad'arských národností Uhorska (orientácia na Viedeň), jednak mimo Uhorska (slovanská koncepcia slovenskej politiky). Od polovice 70-tych rokov sa čoraz viac spoliehali na slovanskú pomoc, tento mesianizmus viedol k pasívnosti k domácim zdrojom síl národnoobranného boja. Hlásenia sa k vel'kej rodine slovanských národov na čele s Ruskom malo Viedni i Pešti ukázat', že ak nechcú uznat' právo malých slovanských národov na život, bude to viest' k spojeniu týchto národov a táto spojená sila zmetie utláčatel'ov. Takýto demonštratívny charakter proti dualizmu mala aj účast' zástupcov slovanských národov na národopisnej výstave v Moskve r.1867. V slovenskej kampani proti dualizmu sa zrodila aj brožúrka Jozefa Podhradského Tajná história panslavizmu vôbec a uhorských Slovákov zvlášte.

Podobne ako Štúr vychádza z toho, že sa západné národy zhmotárčili, duchovne vyžili a nábožensky a morálne upadli a dohrávajú svoju historickú úlohu. Duch dejín (=Boh) určil teraz slovanským národom, aby prevzali svätohistorickú úlohu, ktorej ciel'om je zavedenie král'ovstva božieho na zemi. Nóvum oproti Štúrovi je v tom, že túto úlohu majú popri Slovanoch zaujat' aj Mad'ari, čím chcel dokázat', že sa Mad'ari nemajú čo obávat' panslavizmu. Chcel podporit' myšlienku slovensko - mad'arského vyrovnania a ukázat' Mad'arom, že ked' ako vyvolený národ utláčajú rovnako vyvolené slovanské národy, zrádzajú tým vlastné historické poslanie. Bola to však len nereálna fantázia, svedčiaca o snahe riešit' národnostnú otázku v spolupráci s Mad'armi.
Slovenská politická skupina memorandistov alebo národniarov pristupovala k slovanskej vzájomnosti i k eventuálnemu vyrovnaniu s Mad'armi cez pevne vypracovaný národný program , Memorandum. Ich ciel'om bolo federatívne prebudovanie monarchie na prirodzenom práve národov. Dualizmus odmietali a proti nemu sa usilovali opriet' o spoločnú silu slovanských národov na čele s Ruskom. Povedomie bratskej spolupatričnosti nikoho neohrozuje, má za ciel' len národnú rovnoprávnost'. Podl'a ich v mnohom idealizovaných predstáv sa v Rusku prebiehajúcimi vnútornými reformami vytvárajú podmienky, aby v budúcnosti mohlo uskutočnit' Kollárom a Štúrovcami vysnívanú svetohistorickú misiu slovanstva. Tohoto vzt'ahu a presvedčenia sa nevzdali ani v čase pol'ského protiruského povstania r. 1863. Jeho krvavé dôsledky síce odsudzovali, lebo šlo 0 bratovražedný boj nezlučitel'ný s ideou slovanského bratstva vinu za jeho vyvolanie však pripisovali pol'skej šl'achte, ktorá prepadla cudzím západniarskym ideálom a odcudzila sa Slovanstvu. Všemožne bránili Rusko pred zodpovednost'ou v pol'sko - ruských vzt'ahoch. Z tábora memorandistov sa správy o situácii na Slovensku prenášali do Ruska cez sprostredkovatel'a vo Viedni M. F. Rajevského a od neho zasa väčšinou cez V. I. Lamanského sa dostávali k ruským slavianofilským kruhom a inštitúciám. Na báze slovanskej spolupatričnosti sa rozvíjala aj spolupráca s inými slovanskými národnost'ami v Uhorsku. Slovensko - rusínska spolupráca sa prejavila najvýraznejšie v trvalej národnopolitickej spolupráci zakarpatského Ukrajinca A. I. Dobrianskeho so slovenskými memorandistami.

Rozvíjali sa aj vzt'ahy s Chorvátmi, viaceré srbské mestá a obce prispeli na fond Matice slovenskej.
Prečo od polovice 70-tych takmer až do konca storočia prevláda v slovenskom národnom hnutí orientácia na Rusko? Predstavitelia slovanských národných hnutí v monarchii nezorganizovali žiadnu vážnejšiu spoločnú akciu a okrem Chorvátov nepresadili žiadne svoje národné požiadavky. V polovici 70-tych rokov nadobúdal protislovenský kurz mad'arských vládnucich vrstiev nebývalé rozmery, Nová škola , ktorá sa pri koketovaní s Mad'armi dostala až takmer na hranicu mad'arizácie , sa rozpadla, a tak pre národniarov - teraz už jediných reprezentantov národného hnutia-nadobudla myšlienka slovanskej vzájomnosti nebývalý význam. Ich orientáciu a vieru v Rusko len utvrdila rusko-turecká vojna a jej výsledok - oslobodenie balkánskych Slovanov spod tureckej nadvlády.
Hlavným ideológom slovanskej myšlienky a politickej orientácic na Rusko v slovenskom národnom hnutí od polovice 70-tych rokov bol Svetozár Hurban Vajanský. Ako jeho predchodcovia, i on sa díva na Slovanstvo ako celok, vyplývajúci mu z rasovej, jazykovej, telesnej, mravnej a vôbec duševnej príbuznosti jednotlivých slovanských kmeňov. Táto príbuznost' predstavuje potenciálne obrovskú silu, ktorá je zárukou slávnej budúcnosti Slovanstva. Slovanstvo je nositel'om novej, vyššej kultúrnohistorickej epochy I'udstva, v ktorej Slovania prevezmú miesto, ktoré doteraz zaujímali románske a germánske národy, ktoré sú na úpadku. Slovanstvo je neskazené, najmä Rusko, ktorému pripadá vedúca úloha v uskutočnení slovanskej myšlienky. Prekážky uskutočneniu tejto kultúrnohistorickej svetovej misie Slovanstva vidí Vajanský v tom, že sa slovanské kmene vyvíjali v rozličných historických, geografických a etnografických pomeroch, čo naštrbilo slovanskú jednotu, d'alšou prekážkou je odpor nepriatel'ov Slovanstva, d'alej to, že jednotlivé slovanské kmene kladú individuálne záujmy nad záujmy celého Slovanstva. Vajanský vychádza z toho, že rozdrobené a ujarmené slovanské kmene nie sú schopné vlastnými silami bránit' svoje životné záujmy. Na to je potrebné opätovne zjednotit' všetkých Slovanov a vytvorit' slovanský centralizmus pod vedením slobodného, mohutného a najzachovalejšieho ruského národa. Cárske Rusko v jeho predstavách kráča vlastnou slovanskou cestou historického vývoja, odlišnou od cesty akou sa uberá vývoj západných krajín. Ruská spoločnost' sa mu javí ako celok, v ktorom od ruského mužika až po cára panuje harmonický súlad. Vajanský však neprenikol hlbšie do vnútomých pomerov v Rusku ani do súčasných problémov slovenskej spoločnosti. Stal sa stúpencom ruského slavianofilstva, ku ktorému sa od po1.70-tych rokov do po1.90-tych rokov hlásili viac či menej takmer všetci príslušníci Národnej strany.

Hoci Vajanský vykonal vel'ký kus práce, jeho nereálna slovanská koncepcia zohrávala skôr retardačnú úlohu.