Písomné pramene k dejinám Veľkej Moravy

V dejinách našich národov si pamiatka Veľkej Moravy zachovala po celé stáročia svoj pokrokový obsah.V časoch potreby sa veľkomoravská tradícia stávala oporou národnej hrdosti.Preto nositelia kultúrneho útlaku nenávideli veľkomoravskú tradíciu nielen vo feudálnom Uhorsku,ale aj vo feudálnych Čechách.Prekrúcali jej obsah a zámerne sa usilovali vykoreniť veľkomoravskú tradíciu z vedomia ľudu vytváraním a propagovaním svätoštefanskej či svätováclavskej legendy.

Zatiaľ čo sa svätoštefanskou legendou zdôrazňovalo právo maďarskej šľachty na nadvládu nad nemaďarskými národnosťami,svätováclavskou legendou sa vyzdvihovala závislosť českých krajín od nemeckej ríše.V prvej polovici 13. storočia sa šírila v prostredí maďarskej šľachty ideológia podmanenia Nemaďarov,pomocou ktorej sa nepriamo upieralo nemaďarským národnostiam a najmä Slovákom právo na vlastný kultúrny a politický život a preto boli písomné pramene o dejinách Veľkej Moravy pre Slovanov veľmi dôležité.

Pod termínom Veľká Morava rozumieme štátny útvar,ktorý vznikol okolo r. 833 spojením staromoravského a nitrianskeho kniežactva a ktorý sa rozpadol 906-907.
Názov Veľká Morava je známy z polovice 10. storočia.
V písomných prameňoch sú uložené jasné i hmlisté kamienky celej mozaiky historického diania na území našej vlasti v 9. storočí.
Písomné pramene majú pre štúdium dejín Veľkej Moravy kľúčový charakter.Treba ich však dopĺňať výsledkami zo štúdia takých prameňov ako sú archeológmi objavené sídliská a ako je aj napokon jazyk vo svojej historickej podobe.
Pri hodnotení rozvoja výrobných síl a kultúrnej úrovne našich predkov by mohol veľmi pomôcť aj jazyk v ktorejkoľvek historickej podobe,pretože slovná zásoba jazyka reaguje zákonite na premeny v oblasti výroby i v oblasti duchovnej kultúry.Jazyk ako ďalší prameň pre dejiny Veľkej Moravy treba skúmať hlavne v slovnej zásobe starých Maďarov,ktorí prevzali od poddunajským Slovanov stovky slovanských termínov i miestnych názvov.

Písomné pramene sú svojím pôvodom i obsahom,resp. koncepciou rozmanité.Prostredie,v ktorompísomné pramene vznikali,malo bezprostredný vplyv na ich obsah a koncepciu.Pretože písomné pramene domáce i cudzie vznikali v prostredí vládnucich tried,dá sa z nich o živote pospolitého ľudu dozvedieť len málo.Údaje o činnosti príslušníkov vládnucej triedy sú bohatšie,avšak ani zďaleka nie vyčerpávajúce a úplne presné.
Zachované pramene si všímajú otázky náboženskej ideológie,ktorá i na Veľkej Morave podporuje vtedašie feudálne zriadenie.
V našich písomných prameňoch sa nájdu cenné údaje o politických vzťahoch veľkomoravských kniežat k susuedným krajinám,ako bola Východofranská a Bulharská ríša,ale aj ku vzdialeným ako Byzantská ríša a pápežská kúria.
Aj keď sú písomné pramene k veľkomoravskému obdobiu naozaj početné,je isté,že sa v nich búrlivé udalosti medzi ríšami v 9. a začiatkom 10. storočia zaznamenávali len veľmi málo.

Najbohatšie pramene o dejinách Veľkej Moravy od jej vzniku až po rozpad zobrazujú pramene susednej Franskej ríše,ktoré zobrazovali hlavne obdobie vlády kniežaťa Rastislava a Svätopluka I.Toto obdobie bolo známe najviac v domácich staroslovienskych prameňoch.V prameňoch z Byzantskej ríše sa objavujú dunajský Slovania z obdobia hlavne 6. a 7. storočia. Prekvapujúci materiál o živote našich predchov nachádzame v orientálnych prameňoch,ktoré vynikali cennými prostrehmi s hospodárskej a etnografickej oblasti.
K dejinám starých Slovanov nad Dunajom sa vajadrovali pramene od konca 8. do polovice 10. storočia ktoré sa dajú rozdeliť na pramene podľa jazyka a pôvodu.

Prvú skupinu tvoria západné pramene písané v latinčine,druhú tvoria domáce staroslovienske pramene ale aj macedónsko-bulharské pramene,tretiu tvoria byzantské a štvrtú tzv. orientálne pramene(t.j. arabsko-perzské).
Existujú aj neskoršie pramene s veľkomoravskou tematikou,ktorých obsah nieke vždy vierohodný a preto je potrebné s prameňmi z tohto obdobia zaobchádzať veľmi obozretne.
Najstrašie písomné pamiatky písané v hlaholike sú liturgické knihy ako zografské evanjelium,mariánske evanjelium,Assemaniho evanjelistár,sinajské euchológium,homílie, Kijevské listy,Ochridské evanjelium a macedónske listy.
Z najstarších cyrilských rukopisov sú známe:Savov evanjelistár a s upraľský kódex.
Na Veľkej Morave fungovalo arcibiskupské učilište ako prvá vysoká škola,ktorá podporovala rozvoj feudálnych vzťahov,posilňovalo ranofeudálneho zriadenia a pri obrane nezávislosti západných Slovanov voči agresii západného frankého suseda.Vďaka tomuto učilištiu by pôvodná ani prekladová tvorba nebola možná,pretože Veľká Morava po kultúrnej stránke vo vzťahu s okolitými ríšami nebola docenená.Je to vyditeľné na západných prameňoch,z ktorých by sme nezískali presný obraz o dejinách Veľkej Moravy,o jej vzniku a tragickom rozpade tohto prvého západoslovanského štátu.
Neúplnosťou písomných prameňov možno vysvetliť aj rozdielne názory na územnú rozsiahlosť staromoravského a nitrianskeho kniežactva pred vznikom veľkomoravského štátu.Problematické boli najmä názory na polohu juhovýchodných hraníc.Pochybovanie o polohe týchto hraníc vyplýva z precenenia kronikárskych správ z 12. až 13. storočia.Toto pochybovanie ukončil staroanglický opis Európy venovaný kráľovi Alfrédovi,kde je zrejmé,že súčasťou Veľkej Moravy bolo dnešné Slovensko a územie severného Maďarska.Vierohodnoosť tohto písomného prameňa je nepochybná.

Historické fakty potvrdené písomnými prameňmi.

Písomné pramene podávajú jasné svedectvo o tom,že Veľká Morava nemohla byť a ani nebola dedičom nomádskej kultúry avarských kaganov a ich družín,proti ktorým viedli naši predkovia obranný boj nielen začiatkom 9. storočia,ale i v 6. a 7. stor.,o čom sa nachádzajú
bohaté údaje v ybzantských kronikách,ktorých správam bola venovaná veľká pozornosť.
Ďalej nás oboznamujú o živote starých Slovanov nad Dunajom v 5. až 7. storočí,o bojoch Gótov a Slovienov protiByzantskej ríši,o sťahovaní národov a o etnickej pestrosti.
Venovali sa aj problematike starých Slovanov v naddunajských oblastiach a ich symbióze s Avarmi,o hájení si kmeňových organizácii slovanskmi obyvateľmi,o stykoch s Gótmi,ktorých kultúra mala grécky a čiastočne i románsky ráz,ale aj o stykoch aj s inými kultúrami.
Pramene dávajú aj priamu odpoveď na otázky súvisiace s genézou veľkomoravského ranofeudálneho štátu,jeho politického a teritoriálneho vývoja a do istej miery i jeho rozkladu.


Najčastejšie písomné pramene z obdobua Veľkej Moravy sú:Legendy,kronikárske povesti,literárno-náboženské skladby,právne zmienky,liturgické texty,opisy geografov,anály,pápežské listy,záznamy o pasových biskupoch,opis hradov a krajín,letopisy......

Zdroje:

Pramene k dejinám Veľkej Moravy-Peter Rakoš -