referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Alojza
Sobota, 23. októbra 2021
Fašizmus a Komunizmus
Dátum pridania: 10.02.2005 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: Linkman
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 5 518
Referát vhodný pre: Základná škola Počet A4: 21.3
Priemerná známka: 2.95 Rýchle čítanie: 35m 30s
Pomalé čítanie: 53m 15s
 

Prvá  svetová  vojna[1]  je  pre  dejiny 20. storočia  je  pre  nás  taká  dôležitá  ako  bola  pre Francúzsko  dôležitá  francúzska  revolúcia  pre  19. storočie. Udalosti  a  hnutia, ktoré stáli pri  vzniku  troch  „tyranií“,  o  ktorých  hovoril  Éile  Halévy,  vzišli  priamo z  nej. Chronológia  o  tom  hovorí  svoje ,  pretože  Lenin  sa  chopil  moci  v  roku  1917,  Mussolini  roku  1922,  Hitler,  ktorý  v  roku  1923  stroskotal  a  uspel  až  o  desať  rokov neskôr. Na  základe  tejto  chronológie môžeme  predpokladať  dobový súzvuk  medzi vášňami,  ktoré  prebudili  tieto  nové  režimy  –  ktoré  z  politickej  mobilizácie  spravili hybnú silu  výlučnej  nadvlády  jednej  strany.

Podľa  F.Fureta  netreba  ich  skúmať  vo svetle  jedného  pojmu  v  okamihu  keď  ich  vývoj  dosiahol  vrchol  ale  skôr  ich  treba sledovať  ich  vznik  a  ich  nasledovné  úspechy  aby  sme mohli  vystihnúť  čo má  každá z nich  osobité  a  čo  majú  zas  naopak  spoločné  a  spoločné  s  ostatnými.  Medzi  takéto spoločné  črty  patria  napr.  napodobňovanie  a  nepriateľstvo. Musolini chvíľu napodobňoval Lenina  aby neskôr  porazil  Komunizmus  v  Taliansku.  Tak  možno chápať  mussoliniovský  fašizmus[2] z  roku  1919  ako  reakciu  na  hrozbu  boľševizmu  na taliansky  spôsob,  ktorý  tiež vzišiel z vojny a zhruba sa utváral podľa ruského vzoru.

Liberálny  systém  so  svojimi  protirečeniami  a  bezhraničnou  otvorenosťou  do  budúcnosti bol  matricou  dvoch  veľkých  ideológii a  to komunistickej a  fašistickej. Tá prvá komunistická ideológia,  ktorej otvoril  cestu K. Marx, privádza do krajnosti „transcedentnosť modernej  spoločnosti.  Nolte  pod  tým  rozumie  abstraktnosť demokratického univerzalizmu, ktorý  vytrháva  myslenie  a  činnosť  ľudí  vyliečiť  z  úzkosti  z  toho,  že  sú slobodný a  nedeterminovaný. Vzdialene  sa  pritom  inšpiruje  Nietzschem  a  jeho  vôľou ochraňovať  život  a  kultúru  pred  transcedentnosťou.  Práve  preto  tieto  ideológie  nemožno  študovať  oddelene  lebo  obe  radikálne  rozvíjajú  protirečenia  liberalizmu  a  ich komplementárnosť  resp. rivalita  zaplnila  celé  naše  storočie.  Ďalšou  podobnou  črtou  je  podľa  Fureta  industrializácia. 

Podobne  ako  Stalin  aj  Hitler  forsíroval  industrializáciu[3] lebo chcel  poraziť  židoboľševizmus  a  zároveň  preto  lebo  chcel  zjednotiť  ľudstvo  pod nadvládou germánskej „rasy“. Hitler[4], podľa Nolteho, vďačí za svoj nástup  predchádzajúcemu víťazstvu  boľševizmu  a  negatívnemu  príkladu  čistého  násilia,  ktoré  Lenin   povýšil   na systém  vlády  a  neskôr  aj  posadnutosti  Kominterny  rozšíriť  komunistickú  revolúciu  do Nemecka.  Nolte  zastával  názor,  že  odstránením  buržoázie  aj  triedy  by boľševici  ukázali cestu  nacistom,  že  GULAG  predchádzal  Osvienčim.  Hoci  je síce genocída Židov súčasťou  súdobej  tendencie,  v  jeho  očiach  nie  je  len   prostriedkom  k  víťazstvu  ale  si uchováva  otrasnú  osobitosť  tým,  že  je cieľom  samým  o  sebe  produktom  víťazstva, ktorého  najdôležitejším  cieľom  bolo  „konečné  riešenie“.  Nolte  toto  konečné  riešenie našiel  resp.  bolo  to  akési  „racionálne jadro“  vo  vyhlásení  Chaima  Weizmanna zo septembra  1939  prednesenom  v  mene  Svetového  židovského  kongresu,  kde  žiada  aby Židia  z  celého  sveta  bojovali  po  boku  Anglicka.  Tento  argument  bol  zlý  a  šokujúci.

Podľa  Nolteho  nemecká  ľavica[5]  nemala  jednoznačný  vzťah  k  vlastným  dejinám,  pretože ani  tieto  dejiny  neboli  dosť  jednoznačné.  Ak  by  bolo  možné  kvantifikovať  nadšenie  a silu,  ktorú  vyvolala  revolúcia  v  lone  nemeckej  ľavice,  museli  by  sme  z  neho  aspoň polovicu  priznať  Komunistickej  strane  Nemecka. Hoci  teória  totalitarizmu  poskytovala východisko,  ktoré  dovoľovalo  odlíšiť  „demokratický  antikomunizmus  od  „totalitného“, neudržala  si  veľmi  dlho  toto  výsadné  postavenie  a  neskôr  sa  takmer  všetci  zhodli  v tom,  že  celú  svoju  pozornosť  zamerajú  na  národný socializmus  a  „stalinizmom“  sa budú  zamerať  nanajvýš okrajovo a  o „svetovom  komunistickom  hnutí“  sa  nebudú vyjadrovať  vôbec.  Toto  sú  dve  zábrany  o  ktorých  Nolte  hovorí.  Nolte  kritizuje  Fureta za  to,  že  vychádza  z komunistickej  idey  a,  že v  tejto ideológii vidí najsilnejšiu ideologickú  realitu  20.storočia  lebo ju neobmedzuje len na Rusko ale hovoril o univerzálnom  čare  Októbra,  ktoré  najmä  vo  Francúzsku nadšenie mnohých intelektuálov.
Furet[6]  zas  spätne  kritizuje  Nolteho  za  „posadnutosť  nacizmom“  a  hovorí o  nacistických  zločinoch.  Tvrdí,  že  najočividnejšie korene  tejto  zaslepenosti  sú totiž v posadnutosti nacizmom,  ktorá  už  pol  storočia  ovláda  demokratickú  tradíciu  a  akoby  druhá  svetová vojna  naďalej  ilustrovala  jej  historický  a  mravný  zmysel.  Namiesto  toho,  aby  táto posadnúť  opadala  úmerne  s  tým,  ako  sme  sa  vzďaľovali  od  udalostí,  ktoré  utvorili  jej žriedlo,  vyrástlo  z  nej  za  tých  päťdesiat  rokov,  ktoré  nás od  nich  delia,  základné kritérium,  ktoré  umožňovalo  rozlišovať  medzi  „dobrými“  a  „zlými“  občanmi  a  to  až  do tej  miery,  že  viedla  k  znovuzrodeniu  imaginárnych  fašizmov  z  potreby  nájsť  v  nich inkarnácie  fašizmu  po  porážke  Hitlera  a  Mussoliniho.

Nacistické  zločiny  boli  také veľké  a  na  konci  vojny  sa  stali  tak  univerzálne  viditeľné,  že  výchovné  udržiavanie spomienky  na  ne  má  nepopierateľné   užitočnú,  ba  dokonca  nevyhnutnú  úlohu  ešte  aj dlho  po  tom  ako  vymreli  generácie,  ktoré  ich  spáchali.  Verejnosť  si   totiž  viac-menej  jasne  uvedomovala,  že  tieto  zločiny  mali  v  sebe  niečo  špecificky  moderné  a,  že  v istom  zmysle  súviseli  s  niektorými črtami  našich spoločností a, že  treba  tým starostlivejšie  bdieť  nad  tým  aby  sa  už  v  budúcnosti  nemohli  zopakovať.   Tento desivý strach z  nás  samých  vytvoril  živú  pôdu  pre  posadnutosť  antifašizmom  a  súčastne  bol najlepším opodstatnením  tejto  posadnutosti. Tento strach od začiatku manipulovalo komunistické  hnutie.   Dejiny  porážkou  Hitlera  vystavili  Stalinovi osvedčenie o demokracii  akoby  antifašizmus  ako  záporná  definícia  stačil k  slobode.  Morálne odsúdenie,  ktorého  predmetom  boli  oba  režimy,  bránilo  nielen  skúmať,  ale  vôbec ponímať  popularitu, akej sa  tešili  medzi  dvoma  svetovými  vojnami.  A tabu, ktoré zaťažovalo  každý  druh  porovnávacej  analýzy  alebo  už  len  predstavu  vzájomnej závislosti  komunizmu  a  fašizmu  nebolo  o  nič  menšie, aj  keď jeho  historické  alebo kultúrne  dôvody  neboli  rovnaké.  Pre  porovnanie  vo  Francúzsku  boli  myšlienky  tohto typu  diskvalifikované  ako  obyčajné  nástroje  studenej  vojny, hoci  sa  veľmi  ťažko vyskytujú  v  dielach  autorov  z  tridsiatych  rokoch.

Furet  ďalej  tvrdí, že komunistické  hnutie  používalo posadnutosť  fašizmom, teda antifašizmom  ako  prostriedok  na  zakrytie  vlastnej  reality  pred  očami  verejnosti.  Z   toho  vyplýva,  že  treba  túto  víziu,  ktorá  nadobudla  moc  teológie,  podrobiť  kritike,  aby sa  dalo  vstúpiť  do  skutočných  dejín  fašizmu  a  komunizmu.  Ďalej  Furet  kritizuje Nolteho  za  to,  že  sa  zameriava  hlavne  na  fašizmus,  zatiač  čo  sa  on  zatiaľ  zameriaval na  to,  ako  a  čím  opantáva  myslenie  ľudí  komunistická  idea.  Tvrdí,  že  nik  nemôže  pochopiť  jeden  z  týchto  dvoch  táborov  ak  nepreskúma  aj  ten  druhý,  nakoľko sú  navzájom  závislé  vo  svojich  prejavoch,  vášniach  a  vôbec  v  celkovej  historickej realite. Túto  vzájomnú  závislosť  možno  skúmať  viacerými  spôsobmi.  Napríklad z  hľadiska  ideí, z  hľadiska  vášni  alebo z  hľadiska režimov.  Napríklad  keď  sa  dobre zamyslíme  zistíme,  že  fašistické  hnutie  sa  živilo  antikomunizmom  a  komunistické hnutie  zas  antifašizmom. 

Obe  však  zdieľajú  nenávisť  k  buržoáznemu  svetu,  čo  im zároveň  umožňuje  zjednoťiť  sa.   Idea   totalitarizmu   sa   Furetovi   zdá  presvedčivejšia a  má  väčšiu  a  má  podľa  neho  väčšiu  interpretačnú  moc.  Kritizuje  potom  Nolteho za to, že  príliš  zdôrazňuje  charakter  fašizmu  ako  reakcie  na komunizmus respektíve,  že chronologicky  nasledoval  po  ňom  a  že  ho  determinoval  Október  ako  precedens.       Furet  vidí  v  oboch  hnutiach  dve  potencionálne  podoby  modernej  demokracie,  ktoré náhle  vybúšili  z  rovnakých  dejín.  Lenin  sa  chopil  moci  v  roku  1917,  Mussolini  v  roku  1922  a  Hitler  stroskotal  v  roku  1923 a  uspel  o  desať  rokov  neskôr.  Tak  by  sa o  desať  rokov  neskôr  mussoliniovský  fašizmus  chápať  ako  „reakcia“  na hrozbu boľševizmu  na  taliansky  spôsob,  ktorý  tiež  vyšiel  z  vojny  a  utvoril  sa  viac-menej podľa  ruského  vzoru.  Takisto  možno  brať  nacizmus  ako  odpoveď  na  nemeckú posadnutosť Kominternou, odpoveď uskutočnenú revolučne a  diktátorsky na spôsob komunizmu.  V  tomto  druhu  interpretácie  je  obsiahnutá  istá  časť  pravdy  do  tej  miery  do  akej  strach  z  komunizmu  živil  fašistické   strany.

Furet  dalej  tvrdil,  že  nemecká  krajná  pravica  a  dokonca  pravica  vôbec  nepotrebovali aby  znenávideli  demokraciu.  Stalina  národný boľševici  obdivovali. Furet súhlasí s Nolteho tvrdením,  že  Hitler  prednostne  nenávidel   boľševizmus,  lenže  iba  ako  konečný  produkt  buržoázneho  demokratického  sveta.  Teda  téza,  podľa  ktorej  je  fašistické     hnutie je len reakciou na komunizmus vysvetľuje podľa neho len časť fenoménu.  Predovšetkým  táto  téza  podľa Fureta nedovolí  chápať  výklad  talianskych  a  nemeckých  osobitostí hnutia. Predovšetkým  nedovolí  pochopiť ,  čo  mohli  mať  tieto  dva  fašizmy  spoločné s  nenávideným  režimom,  pokiaľ   ide  o   ich   vznik   a  ich  spoločné   črty.   Kritizuje Nolteho  aj  za  to,  že  boľševizmu   pripisuje  nielen  chronologické, ale aj  kauzálne  prvenstvo  pred  fašizmom  a,  že  chce  nacizmus  v  určitom  zmysle  zbaviť   viny.        Podľa  Fureta  tvrdenie,  že  GULAG  predchádzal  Osvienčim  nie  je  nesprávne  ale  nie  je ani  zanedbateľné.  Tiež  sa  s  Nolteom  rozchádza  v  analýze  „racionálnych  pohnútok“, ktoré  mal  údajne  hitlerovský  antisemitizmus.  Ďalej  sa  s  ním  rozchádza v  tvrdení ohľadom  pôvodu  nacizmu,   ktoré  je   ako   tvrdí  staršieho  dáta  a  je špecifickejšie  nemecký  ako  nepriateľstvo  voči  boľševizmu. Prv  ako  sa  Židia  stali  obetnými   baránkami  boľševizmu, boli už  obetnými  baránkami  demokracie. Na  margo  Nolteho chápania  „racionálneho  jadra“  nacistického  antisemitizmu  Furet  tvrdí,  že  je  to  v   jeho očiach  skôr   imaginárne  navrstvenie   dvoch  následných,  no  nie  nezlúčitelných modernosti Židmi. „Boľševizmus[7]  je  v  ňom  len  poslednou  formou  úsilia  Židov  o  svetovú nadvládu (podľa Fureta).“
Nolte  sa  zamýšľa  na  margo  Fureta,  či  nieje  pravda,  že  všetci  marxistický  teoretici nadovšetko zdôrazňovali, že  fašizmy boli zúfalými a  na  zánik  odsúdenými  reakciami buržoázie  na  víťazné   ťaženie socialistického  a  proletárskeho  hnutia ?   Tvrdí, že historicko-genetická  verzia  teórie  totalitarizmu  má  oveľa  bližšie  k  marxistickému výkladu  než  „klasická“  resp.  štruktuálna,  a  je  to  možno  práve  tá  skutočnosť,  ktorá vyoláva  toľko  hnevu.  Ďalej  je  toho  názoru, že  mať  blízko  k  marxistickej  koncepcii zároveň  implikuje  istú  spríbuznenosť  s  fašistickým  výkladom,  ktorý   je  voči marxistickej interpretácii  evidentne  vo  vzťahu  vnútornej  závislosti.  Nolte  dal   Mussolinimu za pravdu  v  spore  s  jeho  bývalými  súdruhmi  v  tom  zmysle,  že  kapitalizmu predpovedal ešte dlhú životnosť. Nikdy však, ako tvrdí, nepovedal, že v  marxizme  vidí  pôvodnejšie  hnutie  vyrastajúce  z  prastarých  koreňov  a  fašizmy  chápe ako  sekundárnu  a  z  veľkej  časti  umelú  reakciu,  založenú  na  postulátoch.  Preto  sa  vraj mýli  každý, kto  považuj  za  jeho  priamu  pohnútku  „antikomunizmus“ ,  skôr  by  sa to dalo  chápať  ako  anti-absolutizmus.    

     Nolte[8]  potvrdzuje,  že  je  pravda,  bezpečnejšie  vyhýbať sa akémukoľvek zblíženiu s  národným  socializmom a  všetkému čo národný socializmus  dával  pozitívny  akcent,  dávať  naopak  negatívny  akcent  –  ako  je to napríklad v  Nemecku  v  prípade  prevládajúcej  tézy  o  osobitosti  nemeckého  výboja,  ktorý  údajne  dosiahol  vrchol  vo  fenoméne  národného  socializmu.  Nolte  ďalej zdôrazňuje  reaktívny  charakter  fašizmov,  a  tým  zanedbáva  ich  vlastné  korene  (korene fašizmov). Hitlerov  antisemitizmus  bol  napríklad  údajne  virulentný  už  dávno  pred   prvou  svetovou  vojnou  a  nemohla  byť  v  ňom  obsiahnutá  reakcia  na  boľševizmus. Furetovi  dáva  za  pravdu,  že  národný  socializmus  nemožno v  nijakom prípade odvodzovať  výlučne  z  reakcie  na  svetové  boľševické   hnutie,   že   už  pred  vojnou existoval  brutálny  nemecký  nacionalizmus  a  vyslovené požiadavky  na  likvidáciu      Židov  boli  formulované  dokonca  aj   v  programoch  niektorých  politických  strán. Tvrdenie,  podľa  ktorého  boli  Židia  v  dejinách  odpradávna   pôvodcami,  „každej“, skutočne  každej  sociálnej   nespravodlivosti“,  bolo  zjavne  iracionálne,  ba  priam  smiešne.          No „racionálne jadro“ nacistického antijudaizmu spočívalo vo          fakticky doloženej  významností židovského  pôvodu – zjavne aj v             dôsledku    univerzalistických  a   mesianistických tradícii  historického      judaizmu    vo  svetovom  socialistickom  a  komunistickom     hnutí. „Toto „racionálne jadro“ neznamená nevyhnutne „oprávnené jadro“.                     Pojem „racionálny“  znamená   rozumom  uchopiteľný  a  pochopiteľný.  V  stredoveku existoval  „antisemitizmus“  ktorý  sa  zakladal  na  fámach  o  zneužívaní  „kresťanskej cirkvi“,   ktorého  sa  mali  dopúšťať  Židia  ako  napríklad  Otto  Bauer  či  Léon  Blum. Práve preto sa Noltemu zdá, neodôvodnené  tvrdenie,  že  pokladať  primárne               národný  socializmus  za  reakciu  proti  boľševizmu  znamená  obhajovať nacizmus.  Národný  socializmus  ako  nemecký socializmus  nebol  len  obyčajnou  reakciou  proti boľševizmu,  ale  premrštenou  reakciou,  a  aj  premrštenosť  toho,  čo  bolo  oprávnené, spravidla   vedie   k  neoprávnenému.  Národný  socializmus  ako  nemecký  nacionalizmus nebol o  nič  menej  legitímny  ako  francúzsky  alebo  taliansky  nacionalizmus,  no  len  čo nadobudol formu  zbavovania  práv. 

Nolte  ďalej  porovnáva  Židov  a  Rómov  a  tvrdí,  že  historická  veľkosť Židov  ako „Božieho ľudu“  či  „národa  ľudstva“  nedovoľuje   stavať  Židov  na  jednu  úroveň s  Rómami.   Položme   si   teda   takúto  otázku,  vraví  Nolte:  „Nekrivdíme  Nemcom,  keď tvrdíme,  že  každý  antijudaizmus  a   antigermanizmus,  ktorých  počiatky  nachádzame  už v  antike,  spočívajú  na úplne   obyčajných   predsudkoch  ?  Nolte,             ako  vraví, že   v   skutočnosti   obhajuje  len    to, aby sa brali vážne  niektoré  protiklady  medzi  univerzalizmom  a  popularizmom,  protiklad,   ktorý  samozrejme   nebol  absolútnej  ale naopak  „dialektickej“ povahy a podľa neho je takým aj dodnes.

Furetová  reakcia  bola  na  Nolteho  myšlienky  nasledovná:  Tvrdil,  že  jediný spôsob[9]  ako  do  hĺbky  preštudovať  obe  ideológie a  politické   hnutia,   ktoré   vznikli  začiatkom   storočia,   marxisticko-leninský  komunizmus  a  fašizmus  v   jeho  dvojakej  –  talianskej  a  nemeckej  –  podobe  spočíva  v  tom,  že  ich  treba  posudzovať  spoločne,  ako dve  tváre  vyhrotenej krízy  liberálnej  demokracie  ku  ktorej   došlo  s   prvou  svetovou   vojnou.  Prvá   svetová   vojna   vniesla  do  tejto  dvojitej   kritiky  nový  prvok:  jej   krajnú radikalizáciu  cez  leninizmus  a  fašizmus.  Sila  Leninizmu  spočívala  a  aj  spočíva  v tom,  že  svojim  víťazstvom  stelesňuje   starú   nádej   robotníckeho   hnutia,  a  to   aj  za   cenu   toho,  že   získal   pre  odporcov  demokratických  ideí  očarenie  zajtrajškom,  to  znamená  budúcou,  a  už  nie minulou  spoločnosťou. 
Styčný  bod,   ktorý  podľa  Fureta  v  hĺbke  spája   komunizmus  a  fašizmus,  je   politický   deficit,   ktorý   je   súčasťou   modernej   demokracie.  Pre  rozličné  typy  totalitných  režimov,   ktoré   sa   etablovali  v  mene  ich   ideológie,  je spoločná   vôľa   skoncovať   s   týmto  deficitom  tak,  že   znova  bude  zohrávať  hlavnú úlohu  politické  rozhodovanie  a,  že  masy  sa  zoskupia  v   jednej  strane  neustálym  proklamovaním   svojej   ideologickej  ortodoxnosti.  To,   že   obe   ideológie  o  sebe  hlásajú,  že  sú  v radikálnom   konflikte,  im  nebráni,  aby  navzájom  jedna  druhú  posilňovali   a  dokonca  aj týmto  nepriateľstvom. Komunista  živí  svoju  vieru  antifašizmom  a  fašista  antikomunizmom.  A  na   druhej  strane  obaja   bojujú   proti  istému  nepriateľovi,  buržoáznej   demokracii.  Komunista  v  nej  vidí  živnú  pôdu fašizmu  a  fašista   zas  predsieň  komunizmu. Boľševická  revolúcia  krátko  predchádza  fašizmus, ktorý  sa  v  podstate   definuje  v  opozícii  k   nej   ako  antimarxistická  reakcia.

Boľševizmus  a  fašizmus  sú  zas   na  sebe   závislé,   ale   nemožno  ich   interpretovať   len  vo  svetle  toho,  že   vznikli  v  dejinách  následne.  Komunisti  tak  urobili  preto,  aby  zdôraznili  jedinečný  a  radikálne  nový charakter  Októbrovej  revolúcie  v  protiklade  k odvodenému  charakteru fašizmu,  posledného   stelesnenia  kapitalistického  panstva,  ktoré   bolo   vo   svojej  podstate  totožné  so  všetkými  režimami,  ktoré  vyprodukovala  táto  forma vlády.  Nolteho  kritizuje  za  to,  že  sa  pokúša  zbaviť  viny   fašizmus   a   zvlášť   nacizmus  tým,  že  ho  v  istom  zmysle  odvodil  zo  strachu  z  boľševizmu.         Ďalej kritizuje Nolteho 2 argumenty ohľadom  marxizmu.  Nolte  prisudzoval  veľkosť marxisticko-leninskej  „ilúzii“  vzhľadom  na  jej  univerzalizmus  –  a  táto  veľkosť  posúva do  úzadia  fašistickú        ideu ako druhoradú ale  aj čiastočne „umelú“ tvrdí Furet.                     

Druhá  Nolteho argumentácia  ktorú  Furet  kritizoval  bola  tá,  že  Nolte  pripúšťal  existenciu  kultúrnych  koreňov  fašizmu  ako  pred  vojnou  nezávislých od  boľševizmu. Furet  súhlasil  s  Nolteho  tvrdením  len  z  časti.  Presnejšie  pripúšťal,  že   Nolte  zmierňoval ich úlohu tým, že ich porovnával s počiatkami kontrarevolučných ideí vo Francúzsku za čias Ľudovíta XVI. Furet trval na myšlienke  politickej autonómie  fašizmu  vo vzťahu k boľševizmu resp. na endogénnom charaktere  v rámci európskej kultúry. Fašizmus je riešením pre „slepé uličky“ kontrarevolučnej idey.

Furet dalej tvrdí, že v nacistickom Nemecku[10] práve nacionalistická vášeň najsilnejšie a až do samého konca spájala nemecký ľud s hitlerovským dobrodružstvom. V tomto prípade však Hitler túto vášeň absolutizoval v extrémnej podobe  biologicko-historického výberu nadradenej rasy povolanej vládnuť svetu.  A  v   mene  tejto   teórie   nadradenej  prepiatemu  nacionalizmu, ktorý  stačil  ako živná  pôda  talianskemu  fašizmu,  nemecká armáda  vyvražďovala   počas  druhej  svetovej   vojny   európskych   Židov.  Obviňovať  Židov  zo  všetkých  spoločenských neprávostí nieje to o nič „iracionálnejšie“ ako prirovnávať boľševizmus k  sprisahaniu,  ktorého  nitky  by  držali  v   rukách  Židia.  V oboch  prípadoch  vychádzame  z  pravdivej  skutočnosti  –  z  existencie veľkých židovských  kapitalistov  alebo z  prítomnosti  istého počtu Židov  v  prvom  boľševickom vedení.  –  aby  sme  z   nej  vyvodili  absurdné  dôsledky, ktoré  môžu  otvoriť  aj  cestu zločinom. 

Mimochodom,  čo  sa  týka  Hitlera a jeho  verných,  Židia v  ich očiach nestelesňujú  iba  boľševizmus,  ale  aj  kapitalizmus  bez  vlasti.  Židia  im  dovoľujú zázračne zjednotiť v jednej nenávisti jediný národ považovaný za stelesnenie dvoch protichodných  ideí  a  dvoch  protichodných  spoločenských  režimov.  Židia  sú v  modernom  svete  národom,  ktorý  má  najväčšie  sklony  k  univerzalizmu  a  teda  súčasne k  liberalizmu  aj   ku   komunizmu –  po   tom, ako  boli  národom,  ktorý   kresťanská   Európa  najviac  prenasledovala  a  getoizolovala a  uzavrela do  prísľubu  Božej vyvolenosti,  ktorý  im  dovolil  prežiť. Európsky  judaizmus  nedovoľoval  pred  druhou  svetovou  vojnou  udeliť  žiadne  akékoľvek  „racionálne  jadro“  viere, že  likvidáciou  Židov  sa  svet  zbaví  komunizmu  a   aj  kapitalizmu súčastne.  Podľa Nolteho  celý  fašizmus  spočíva  v odpovedi   na boľševizmus, ale Furet toto tvrdenie nepríjma. Vraví, že  antisemitizmus  je  pre  ruskú  revolúciu  cudziou  vášňou ( napriek tomu, že ju  v neskoršom štádiu,  za  Stalina, využívala )  a  nemyslí  si,   že   možno  u  Hitlera   nájsť  výroky,  ktoré by  zbližovali  likvidáciu  kulakov  a Židov ako Nolte tvrdil.

Zvláštnou  črtou  nacizmu, ako idey  i ako režimu, je, že  sa pokúsil premeniť nenávisť k Židom, politickú vášeň  rozšírenú v tom čase v celej Európe, na všeobecné  vraždenie Židov, na fyzické  vyhladenie  národom  o ktorom  sa súdilo,  že  nepatrí  k ľudskému  rodu. To neznamená ani to, že  také  neobyčajné  dejiny, akými  sú  dejiny  judaizmu,  možno  zredukovať  na  tragédiu  modernosti; ani t, že  by  národné cítenie  postrádalo česť alebo, že by sa bola  úloha  národov  v rozvoji  kultúry vyčerpala.
Na margo Fureta a jeho rozpravám o „Racionálnom jadre“ napísal, že toto „racionálne jadro[11]“  by sa  dalo vyjadriť takto: „Na intelektuálnom i  organizačnom vývine socialistickej  ideológie  i   socialistického  hnutia  v  Európe  a  neskôr  pri   dobytí   moci  a  v  počiatkoch  vlády  boľševizmu  v  Rusku  sa   v  nadmernom  rozsahu  podieľali  muži  a  ženy   židovského  pôvodu.  Dnes  je  úplne  vylúčené  aby  nejaký  fanatik  prišiel   na   nápad   vyhlásiť,  že   prírodne   vedy   či  veda  ako  taká  sú  židovský produkt.  Podľa našich kritérií by to bolo absurdné a iracionálne, tvrdí Nolte. Od iracionálnej interpretácie viedla dlhá cesta k iracionálnemu zločinu, ktorý mal likvidáciou práve tých  najchudobnejších a najbezmocnejších vrstiev židovského národa vyriešiť  nielen „židovskú otázku“, ale mal zároveň  zniesť  zo  sveta  socializmus  a v konečnom dôsledku samotnú „modernosť“ – presnejšie  povedané, internacionalistický, marxistický socializmus a v konečnom dôsledku samotnú „modernosť. Existuje veľa dôkazov, že likvidácia Židov na východe vyvolala zdesenie aj u zarytých antisemitov a. že sa ju v rámci svojich možností pokúsili znemožniť.

Nolte ďalej kritizuje Furetov názor, že skutočná iracionalita spočíva podľa neho spočíva až v skutočnosti, že Židom podsúvali súčasne zodpovednosť  za   dva   spoločenské   systémy,  ktoré sú v skutočnosti, 

v ostrom protiklade, boľševické plánované  hospodárstvo  a kapi- talistické  trhové hospodárstvo. Nolte k tomu pripomína, že v 19. storočí žili rozumní konzervatívni ľudia a zastávali názor podľa ktorého socializmus bol iba dve strany jednej mince a oba rovnako stojace proti kresťanskému štátu európskej tradície. Tvrdí, že z tejto istej koncepcie vychádza rozlišovanie medzi boľševizmom, ktorý údajne spočíva napriek všetkému na „ideách humanizmu“ a fašizmom stelesňujúcim  ideológiu nepriateľsky naklonenú ľudstvu, ktoré, aj  keď s pozitívnym akcentom presadzujú na Západe mnohí ľavicovo orientovaní intelektuáli.

Nolte  si  uvedomuje Furetovú výčitku voči nemu o tom že robí z fašizmu  výskumnú  tému.  Nolte  fašizmus   považuje  za  európsky jav, čo vraj objektívne znamená „apológiu Nemecka. Fenomén globalizácie  bol  podľa  Fureta  charakteristický  už  pred  rokom  1945.  Podobné  tvrdenie  by  sa  veľmi  nelíšilo  od  výkladu, podľa ktorého  je  Židovský  národ  pôvodcom  socializmu  aj  boľševizmu.  Nolte  sa  zas  daľej  obhajuje  pre  kritiku  že  ospravedlňuje   fašizmus spáchajúci genocídu na  Židoch  so slovami, že sa za objasnením  genocídy  nevydal  do  „vlasti  zločincov“  do  Nemecka  a ani  do  inej  krajiny.  Podľa  jeho  ďalších  tvrdení  vraví,  že  historik čo  skúma  antisemitizmus  nemusí  byť  antisemitizmom  (a  má  v  tomto podľa  mňa  pravdu).  Pojem  antisemitizmus  dnes  žiaľ patrí medzi  najväčšmi  zneužívané a  inštrumentalizované  termíny.  Je   niečo  iné  obviňovať  „Židov“ a kritizovať niektorých ich protagonistov, poväčšine samozvaných.  Furet tvrdil, že „nemecké vojsko“ sa zúčastnilo na  vyvraždení  „európskych Židov“ v  mene absolutizácie  národnej idey.  No  Nolte  je  presvedčený,  že  keby  nejaký  časopis  radikálnej ľavice  napísal,  že  „francúzska  polícia“  sa  horlivo  spolupodieľala  na deportácii  Židov  do  koncentračných  táboroch,  vzniesli  by  proti tomu námietku, ale keby „nemecké vojsko“ nebolo predchnuté  vražednými  chúťkami  voči  Židom,  nebolo  by  trebalo  vytvoriť  žiadne  „Einsatzgruppen“  (jednotky  rýchleho  nasadenia),  nebolo  by tiež  treba  žiadnu  SS,  a  veliteľom  Osvienčimu  by  tiež  nebol   nijaký vysoký dôstojník SS.

Fašizmus je s výnimkou toho, čo je skutočne podstatné t.j. teórie proletariátu  („napodobenina  boľševizmu“)  Táto  teória  proletariátu  je  zjavne  tým,  čo  sa  dnes  označuje  za  utopickú  časť  boľševizmu, Furet súhlasí s  Merleau-Pontym, ktorý tvrdil, že Fašizmus bol napodobenina  boľševizmu,  ale  bez  jeho  utopických  prvkov,  a  určite by mohol dodať, že tieto utopické prvky sa dajú označiť za „humanistické“ na rozdiel od antihumanistických pohnútok fašizmu a zvlášť nacizmu.

Marxistický socializmus a dokonca aj leninský boľševizmus podľa Nolteho čímsi odlišným od fašizmu a čímsi úplne absolútne protikladným.  Hoci sa dnes  „stalinizmus“ vo všeobecnosti zavrhuje, stará viera sa udržiava  v mnohorakých verziách a v zmiernených formách, počínajúc u reformných komunistov  a končiac  mnohými liberálmi.   Hitler[12] bol bytostným a fanatickým ideológom, pre ktorého  antikomunizmus a antisemitizmus a antikomunizmus predstavovali dovtedy bezprecedentnú  jednotu. Keďže  bol  Hitler zároveň sociobiologistom, proste ktorého národy respektívne rasy boli najvyššiou  základnou skutočnosťou, nemohlo byť najvyšším postulátom jeho protikladnej ideológie nič iné ako Osvienčim a Nolte bol prvým, ktorý mal tu odvahu tvrdiť, že niektoré rané Hitlerové výroky obsahujú jasnú predpoveď masovej likvidácie Židov.
Počas druhej svetovej vojny nestáli proti sebe dva ideológmi ovládané štáty, z ktorých bol každý odhodlaný zlikvidovať ten druhý, ale išlo len o prosté pokračovanie súboja veľkých mocností z obdobia prvej svetovej vojny; národný socializmus nebol „zdeformovanou formou boľševizmu“, ale viedol len boj o prežitie  Nemecka zatlačeného do defenzívy svetovou politikou. V dejinách 19 a 20. storočia sa neustále objavovali „revizionizmy“ , keď následkom veľkých udalostí alebo v ich priebehu mali zdanlivo nespochybniteľnú prioritu názory víťaznej resp. vlastnej strany.  Takto to bolo po vojne juhu proti severu, prvej svetovej vojne a aj svetovej vojne, keď sa na západnej pologuli vynoril revizionizmus popierajúci ústrednú tézu „Západu“ o zodpovednosti Sovietskeho zväzu za vyvolanie  konfliktu  medzi „Východom“ a „Západom“ tvrdí Nolte.

Podľa  známych  faktov[13]  sa  o  likvidácii  európskych  Židov  „rozhodlo“ na  konferencii  vo  Wansee.  Hillberg  veľmi  dôrazne  tvrdil,  že  často uvádzané  počty  obetí  2,5  milióna  židovských  obetí  v  koncentračnom  tábore  v  Osvienčime  nie  je  možných, údajne ich počet  nemohol  byť  vyšší  ako  jeden  milión.  O  niekoľko  rokov sa táto revízia stala  oficiálnou a  v  koncentračnom  tábore  v  Osvienčime boli na pamätných tabulách nahradené cifry „štyri milióny“ počtom „jeden až jeden a pol milióna“, 

Mnohí  z  odsúdených  za vojnové zločiny zmierňovali fakty o  genocídach. Himmler mal zo začiatku výhrady prvým masovým vraždám Židov. 

Bývalý veliteľ Osvienčimu tvrdil, že vraj na kremáciu 24 000 mŕtvol denne neboli technické podmienky a že sklady mŕtvol v táborových krematóriách, v ktorých počas epidémie týfusu Ohľadom masových vrážd Židov bolo nespočetne veľké množstvo fám napríklad také že z nich bude mydlo a podobne.  Celkom inej povahy sú dve tvrdenia, podľa ktorých sa vraždy v plynových komorách  popierali ako celok. Ide o tézu, ktorá tvrdí, že podľa ktorej pivnice krematórií nemohli slúžiť ako plynové komory, pretože na rozdiel od miestností, kde sa likvidoval hmyz, sa v nich nezachovali zvyšky  kyanidu. Ďalej  ešte tvrdí, že diery na stropoch krematórií, ktorými sa mal údajne vypúšťať jed boli vyvŕtané dodatočne.  Nolte je za kritiku revizionizmu, tvrdí, že sa vydávame nesprávnym smerom. V Nemecku sa používa požiadavka použiť paragraf trestného zákonníka o podnecovaní  nacionalizmu na tých vedcov, ktorí Stalinovi pripisujú výrazný podiel viny na rozpútaní vojny namiesto „nemeckého útoku na Sovietsky zväz.  Preto chce Nolte  aby sa spolu s Furetom  vyslovili k súčastnej situácii, ktorú, ako sa zdá, splodilo „víťazstvo Západu“, no ktorá napriek tomu priniesla mnoho sklamaní.

Furet[14] tvrdí, že Židia tvoria v modernom svete skupinu ľudí resp. národ mimoriadne priťahovanú demokratickým univerzalizmom v jeho politickej aj filozofickej podobe. Ľahšie je pochopiť prečo Židia nadšene oslavovali rovnostársku emancipáciu jednotlivcov než vysvetliť ich  výnimočný  prínos  európskej  vede  a  kultúre  za  posledné  dve  storočia.  Daľej vraví  Furet, že  nenávisť  k  Židom  mala  dve  formy.  Tá  najstaršia  je vraj  zakorenená v  kresťanstve  v  odmietnutí  Židov  uznať  Krista  ako božstvo, kým tá novšia nemá rovnakú náplň ako kresťanské obvinenie, pretože obviňuje Židov z toho, že za abstraktnou univerzálnosťou sveta peňazí a  ľudských práv skrývajú vôľu  po ovládnutí sveta, ktoré sa začalo sprisahaním proti každému národu osobitne. Súčastné dejiny Európy nám ukázali, že moderný antisemitizmus mal  ešte  oveľa  katastrofálnejšie  účinky ako kreťanský antsemitizmus, Furet plne súhlasí s  tým, že imaginárna predstava  Žida  u  antisemitu  pramení  nielen  z  historického dedičstva,  ale  z  celého  súboru  pozorovaní  týkajúcich  sa účasti Židov na kapitalistickej ekonomike, v  ľavicových  hnutiach alebo na duchovnom  živote  v  národoch  demokratickej  Európy. 

Furet  ďalej  rozvíja tézy  ohľadom  tzv.  "idey  sprisahania“.  K  tomuto typu  predstáv  patrí idea Októbrovej revolúcie ako výsledku sprisahania  medzinárodného  židovstva,  Furet  nepopiera,  že  v  prvom boľševickom štábe bolo veľa židovských funkcionárov, takisto aj v socialistickom hnutí a najmä vo východoeurópskych  krajinách, ale z  tohto  pozorovanie  nemožno  vyvodiť  existenciu  osobitého  židovského sprisahania. Žid je tu syntetickou postavou kapitalizmu a boľševizmu. Furet je ďalej toho názoru, že treba zachovať čo najväčší odstup medzi vedeckým myslením  a ideológiou. Ďalej na margo Nolteho, ktorý tvrdil, že Maurras bol predchodca fašizmu, s týmto názorom nesúhlasil, bol presvedčený, že podľa neho bol Maurras príliš pozitivistický,  filozofický  a  veľmi  blízky  Augustovi  Contovi,  než aby sa  dal  tak  ľahko  zaradiť  do  tejto  kategórie.  Furet  by  veľmi  rád chcel vidieť fašizmus, ktorý by nebol kontrarevolučný, skôr naopak posilňujúci u európskej pravice revolučnú ideu, čiže umocnenie radikálneho rozchodu z tradíciou.
Hitlerova apokalypsa[15] nemá precedens a v dejinách národov nenájdeme príklad na také mravné odsúdenie akého sa dostalo Nemecku po roku 1945.  V konečnom dôsledku nemožno nevziať do úvahy „antimoderné“  nacionalistické revolučné násilie, ktoré nemecká kultúra pred a po prvej svetovej vojne rozširovala. Tento typ idei bol v tom čase mimoriadne rozšírený po celej Európe. Furetovi sa zdá nepopierateľné, že Nemecko bolo v čase Weimarskej republiky ich výsostným laboratóriom a to najmä prostredníctvom univerzít.  Pád fašizmu mal v Nemecku podobu apokalypsy kým pád talianskeho fašizmu nesprevádzalo nič podobné, to nevyplýva iba z dôvodov spätých s charakterom vojny.

Furet na margo antifašizmu spomenul toľko, že „antifašizmus naozaj hral túto úlohu aby vyvolal zdanie , že komunizmus je len vyššou formou demokracie, a jeho propaganda bola mimochodom ešte silnejšie v desaťročiach, ktoré nasledovali po páde fašistických režimov. Ďalej píše o rozdieloch medzi fašistom a komunistom. Na porazenom fašistovi, ktorý bol zvestovateľom nadvlády mocných, vidieť už iba jeho zločiny. Komunista, pokrok emancipácie ľudstva ťaží dokonca ešte aj vo svojej politickej  a  mravnej  porážke  z  príťažlivosti  svojich úmyslov. Komuni-

zmus nebol porazený ako nacizmus, ale rozložil sa zvnútra. Jeho obeťami boli aj sú predovšetkým národy ex-ZSSR na čele s Rusmi a Ukrajincami narozdiel zatiaľ čo nacistické Nemecko zabíjalo najmä mimo svojho územia. Zabíjali jednak Židov, ale aj Poliakov, Rusov, Ukrajincov, Holanďanov, Francúzov atď.  „Západ prejavil podľa Fureta veľmi málo súcitu so vzdialenými národmi východnej Európy ktoré boli obeťami komunizmu, hoci mal konkrétnu skúsenosť s nacistickým útlakom.  Holokaust  Židov  má  možno  dve  príčiny.  Prvá príčina spočíva v  tom, že vyhladzovanie Židov sa zameriava na mužov, ženy a deti len a len kvôli tomu, že sa takí narodili nezávisle od akejkoľvek pochopiteľnej úvahy vyvodenej z bojov o moc. Antisemitský teror stratil akýkoľvek vzťah so sférou politiky. Niet nič horšie ako chcieť zastaviť vývoj poznania pod akoukoľvek zámienkou hoci aj s tým najlepším úmyslom na svete. Tento postoj nieje dlho udržateľný a mohli by sme dospieť k opačným výsledkom aké by sme chceli dosiahnuť. Holokaust je žiaľ, súčasťou dejín európskeho 20.storočia.

Nolte v záverečnej Nolteho kapitole sa viac menej dohaduje s Furetom ohľadom názorových rozdielov. Medzi predstaviteľmi mladšej generácie[16] najmä generácie 68, sa však táto trpezlivosť sa veľmi rýchlo zmenila na akýsi zvláštny druh netrpezlivosti, ktorej protagonisti chápali pojem „západnej kultúry“ ako niečo negatívne a chceli bojovať proti „západnému imperializmu“ a zároveň začali odmietať cieľ, ktorý si stanovil pôvodný trpezlivý postoj, pretože požadovali uznanie „NDR“ a tým vlastne aj akceptovanie existencie dvoch nemeckých štátov. Mladých istotne viedlo presvedčenie, že NDR ako socialistický štát stelesňuje aj napriek istým „deformáciám“ lepšie Nemecko a že niekedy vo vzdialenej budúcnosti bude tvoriť základňu pre zjednotené socialistické Nemecko v socialistickej Európe. Súčastne[17] sa však akoby pod pokrievkou stále viac a viac presadzoval vo zvyšku Spolkovej republiky kompromis, na základe ktorého síce nedochádzalo k bezvýhradnej identifikácii s NDR a so socializmom sa pozornosť napriek všetkému výlučne sústredila na zločiny nacizmu. Akceptácia dvoch nemeckých štátov sa tak stala morálnym prikázaním.

Začiatkom roka 1989sa sem-tam objavila myšlienka znovu zjednotenia Nemecka, čo sa im nakoniec i keď neskôr aj podarilo. Po zjednotení mnohí obyvatelia bývalej NDR vraveli, že konal iba štát a obyvatelia Západného Nemecka nevyvinuli nijakú výraznejšiu aktivitu. Kedysi krajne autoritatívny systém plánovaného hospodárstva zrazu a bez prechodu a bez akéhokoľvek vysvetlenia systém navzájom si konkurujúcich firiem a strán, ktorý ako taký nemal rozhodujúci hlas a ani nemohol poskytnúť nijaké dôvody na vysvetlenie. Zaujímavosťou je, že Západní Nemci zistili, že kapitalizmus a celosvetová konkurencia, o ktorých tak usilovne tvrdil Marx a aj Engels  v roku 1850 vyhlásili, že je zrelý na zánik sa oproti jeho východiskovej pozícii z roku 1945 za desaťročia studenej vojny neuveriteľne rozvinul.

Na záver[18] sa Nolte zamýšľa akým smerom sa máme orientovať v dnešných časoch.  Tvrdí, že sa treba angažovať za lepší svet  a očakáva, že v blízkej dobe dojde k „zrážke kultúr“ (čo si myslím už aj v podstate došlo) ako tvrdil aj Samuel Huntigton. Možno aj reálnejšou vyhliadkou do budúcnosti by bolo to aby sa každý a v celosvetovom globálnom  meradle prejavoval  prispôsobovať sa  požiadavkám vlastnej firmy, čo znamená , že by každý doktorand mohol rovnako objektívne, ale rovnako aj ľahostajne spracovávať akúkoľvek tému, ktorá je ešte „kdesi“ voľná.  Úplne na záver Nolte vidí ešte jedno nebezpečenstvo v kapitalizme a to také, že totiž absolútne nespútaný kapitalizmus , ovládajúci celý svet prenechá duchovné vákuum, ktoré vytvoril, lebo ekonomický systém tiež uniformuje svet.
Namiesto záveru

Konfrontácia názorov F.Fureta a E.Nolteho, ktorí boli dosť pod vplyvom druhej svetovej vojny mňa dosť zaujali.  Môj názor je, že každý má v niečom pravdu.  U E. Nolteho bolo vidno, že sa skôr utieka k nemeckej interpretácii, k nemeckému idealizmu, ktorého tajomstvá pomáhal odhaľovať Martin Heidegger. Furet je dosť ovplyvnený komunistickou ideológiou, ale zato niektoré jeho tvrdenia znejú celkom logicky. Veľmi sa mi páči jeho tvrdenie, že Židia sa stali obeťami buržoáznej revolúcie. Výnimočne s týmto tvrdením súhlasím z toho dôvodu, lebo podľa môjho názoru sa stali jednak obeťami Nacistického Nemecka ako nenávisť voči Židom, tak aj komunistickou agresiou voči Židom a to v tom smere, že boli proti majetným, kapitálu a súkromnému vlastníctvu. Je veľmi známe, že v minulosti, ale aj dnes, že v súčasnosti sú predstavitelia Židovskej náboženskej obce dobrými obchodníkmi a vedia narábať s financiami a v podstate spravujú podstatnú časť svetového kapitálu. Daľej nesúhlasím s pojmom „Židovský národ“ ako sa dosť často v tejto konfrotácii píše. Tento pojem by som skôr nahradil buď skrátene ako „Židia“  alebo  „Prestaviteľia resp. veriaci židovského náboženského vierovyznania“.

Fašizmus a komunizmus je v súčasnosti dosť otvorenou témou. Hlavne poslednú dobu keď sa uvažuje o postavení komunizmu mimo zákon.  Osobne si myslím, že obetí komunistického režimu bolo dosť na to, aby sme dnes s odstupom času mohli tvrdiť, že použiť vojenské prostriedky na odstránenie komunistického režimu by bolo spravodlivé. Zločinná podstata ZSSR a zverstvá tohto režimu mali byť v 40 rokoch každému známe. Škoda, že Roosevelt si na rokovaniach spojencov viac rozumel so Stalinom ako s Churchilom. Proste akou si zvláštnou zhodou okolností, keď išlo v 20 storočí do tuhého, na čele USA žiaľ bolo „divné vedenie (vrátane Wilsona v 1918). Napriek tomu hitlerovo priemyselné vraždenie a Leninovo vyvražďovanie na základe príslušnosti k stavu bez ohľadu na osobnú vinu sa nedá s ničím v celej histórii ľudstva porovnávať (možno s terorom po francúzskej revolúcie).

Stretol som sa s myšlienkou že Komunizmus je naivný a hlúpy pokus vytvoriť utópiu.  Žiaľ, nie je naivný, ani hlúpy . Darí sa mu celkom dobre. Síce NIKDY nebude dlhodobo funkčný, ale vždy znova a znova budú úspešné pokusy o jeho nastolenie. Systém, ktorý ľuďom sľubuje, že budú môcť žiť na úkor ostatných sa bude vždy znova vracať.

Oba  režimy páchali zverstvá, či sa toto tvrdenie niekomu páči či nie a preto by mali byť jednoducho zakázané.
 
Použitá literatúra

1.   Ernst Nolte a Francois Furet – Fašizmus a Komunizmus – konfrotácia názorov

2. E.Nolte – Marxismus und industrielle revolution (Preklad: Marxizmus   a priemyselná revolúcia)

3.   E.Nolte: Der Faschismus im seiner Epoche (Fašizmus vo svojej Epoche)

4.  Pamätná kniha:  Obete  prenasledovanie  Židov  za  nacistickej  diktatúry    v Nemecku v r.1933-1942

5.   F. Furet -  Le Débat č.89/1996 str.208-211

6.   E. Nolte -  Le Débat, 1996, č. 89, s.136-146

7.   E.Nolte -  Sur la théorie du totalitarisme

8.  F.Furet  - Deutschland und der Kalte Krieg

9. E. Nolte  - Martin Heodegger – Politik und Gesichte im Leben und Deknen, 1992

10. F.Furet - Le Passé d´une illussion. Essai sur l´idée comuniste au XXéme siécle
[1] Francois Furet – úryvok z jeho knihy Le Passé d´une illussion. Essai sur l´idée comuniste au XXéme siécle,

[2] Reakcia F.Fureta na Der Faschismus im seiner Epoche (preklad: Fašizmus ve své epoše, Argo, Praha 1998)

[3] F.Furet a jeho názory v diele Deutschland und der Kalte Krieg

[4] Nolte v diele Martin Heodegger – Politik und Gesichte im Leben und Deknen, 1992

[5] Ernst Nolte a jeho názory v jeho diele „Sur la théorie du totalitarisme“, Le Débat, 1996, č. 89, s.136-146

[6] Reakcia F.Fureta na  Der Faschismus im seiner Epoche (preklad: Fašizmus ve své epoše, Argo, Praha 1998)

[7]  Furetov citát, podľa ktorého Mein Kampf jeho tvrdenie potvrdil.

[8] Nolteho reakcia na Der Faschismus im seiner Epoche (preklad: Fašizmus ve své epoše, Argo, Praha 1998), Le Débat č.89/1996 str.170

[9] Reakcia na Nolteho Der Faschismus im seiner Epoche

[10] )F. Furet -  Le Débat č.89/1996 str.208-211

[11] Ernst Nolte - Der Faschismus im seiner Epoche (Fašizmus vo svojej Epoche) a konfrontácia názorov  z F. Furetom v diele Fašizmus a Komunizmus

[12] Nolteho reakcia na Mein Kampf a reakcia na brožúrku Der Bolschewismus von Moses bis Lenin. Zweigespräch zwischen Adolf Hitler und mir  (Preklad: Boľševizmus od Mojžiša po Lenina.  Rozhovor medzi A.Hitlerom a mnou)

[13] Údaje sú z pamätnej knihy Obete prenasledovanie Židov za nacistickej diktatúry v Nemecku v r.1933-1942

[14] Furet a Nolte – Konfrontácia názorov v spoločnom diele Fašizmus a Komunizmus

[15] Reakcia na Nolteho - Der Faschismus im seiner Epoche (Fašizmus vo svojej Epoche)

[16] Reakcia na Fureta – E.Nolte: Der Faschismus im seiner Epoche (Fašizmus vo svojej Epoche)

[17] E.Nolte – Marxismus und industrielle revolution (Preklad: Marxizmus a priemyselná revolúcia)

[18] Furet a Nolte – Konfrontácia názorov v spoločnom diele Fašizmus a Komunizmus a Nolteho článok vo Frankfurter Allgemenie Zeitung 6.6.1986 

poznámka - copyright Linkman - informácie možno použiť len k referátom nie na skopírovanie práce a publikovanie pod jej menom

 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.