Prvá svetová vojna[1] je pre dejiny 20. storočia je pre nás taká dôležitá ako bola pre Francúzsko dôležitá francúzska revolúcia pre 19. storočie. Udalosti a hnutia, ktoré stáli pri vzniku troch „tyranií“, o ktorých hovoril Éile Halévy, vzišli priamo z nej. Chronológia o tom hovorí svoje , pretože Lenin sa chopil moci v roku 1917, Mussolini roku 1922, Hitler, ktorý v roku 1923 stroskotal a uspel až o desať rokov neskôr. Na základe tejto chronológie môžeme predpokladať dobový súzvuk medzi vášňami, ktoré prebudili tieto nové režimy – ktoré z politickej mobilizácie spravili hybnú silu výlučnej nadvlády jednej strany.
Podľa F.Fureta netreba ich skúmať vo svetle jedného pojmu v okamihu keď ich vývoj dosiahol vrchol ale skôr ich treba sledovať ich vznik a ich nasledovné úspechy aby sme mohli vystihnúť čo má každá z nich osobité a čo majú zas naopak spoločné a spoločné s ostatnými. Medzi takéto spoločné črty patria napr. napodobňovanie a nepriateľstvo. Musolini chvíľu napodobňoval Lenina aby neskôr porazil Komunizmus v Taliansku. Tak možno chápať mussoliniovský fašizmus[2] z roku 1919 ako reakciu na hrozbu boľševizmu na taliansky spôsob, ktorý tiež vzišiel z vojny a zhruba sa utváral podľa ruského vzoru.
Liberálny systém so svojimi protirečeniami a bezhraničnou otvorenosťou do budúcnosti bol matricou dvoch veľkých ideológii a to komunistickej a fašistickej. Tá prvá komunistická ideológia, ktorej otvoril cestu K. Marx, privádza do krajnosti „transcedentnosť modernej spoločnosti. Nolte pod tým rozumie abstraktnosť demokratického univerzalizmu, ktorý vytrháva myslenie a činnosť ľudí vyliečiť z úzkosti z toho, že sú slobodný a nedeterminovaný. Vzdialene sa pritom inšpiruje Nietzschem a jeho vôľou ochraňovať život a kultúru pred transcedentnosťou. Práve preto tieto ideológie nemožno študovať oddelene lebo obe radikálne rozvíjajú protirečenia liberalizmu a ich komplementárnosť resp. rivalita zaplnila celé naše storočie. Ďalšou podobnou črtou je podľa Fureta industrializácia.
Podobne ako Stalin aj Hitler forsíroval industrializáciu[3] lebo chcel poraziť židoboľševizmus a zároveň preto lebo chcel zjednotiť ľudstvo pod nadvládou germánskej „rasy“. Hitler[4], podľa Nolteho, vďačí za svoj nástup predchádzajúcemu víťazstvu boľševizmu a negatívnemu príkladu čistého násilia, ktoré Lenin povýšil na systém vlády a neskôr aj posadnutosti Kominterny rozšíriť komunistickú revolúciu do Nemecka. Nolte zastával názor, že odstránením buržoázie aj triedy by boľševici ukázali cestu nacistom, že GULAG predchádzal Osvienčim. Hoci je síce genocída Židov súčasťou súdobej tendencie, v jeho očiach nie je len prostriedkom k víťazstvu ale si uchováva otrasnú osobitosť tým, že je cieľom samým o sebe produktom víťazstva, ktorého najdôležitejším cieľom bolo „konečné riešenie“. Nolte toto konečné riešenie našiel resp. bolo to akési „racionálne jadro“ vo vyhlásení Chaima Weizmanna zo septembra 1939 prednesenom v mene Svetového židovského kongresu, kde žiada aby Židia z celého sveta bojovali po boku Anglicka. Tento argument bol zlý a šokujúci.
Podľa Nolteho nemecká ľavica[5] nemala jednoznačný vzťah k vlastným dejinám, pretože ani tieto dejiny neboli dosť jednoznačné. Ak by bolo možné kvantifikovať nadšenie a silu, ktorú vyvolala revolúcia v lone nemeckej ľavice, museli by sme z neho aspoň polovicu priznať Komunistickej strane Nemecka. Hoci teória totalitarizmu poskytovala východisko, ktoré dovoľovalo odlíšiť „demokratický antikomunizmus od „totalitného“, neudržala si veľmi dlho toto výsadné postavenie a neskôr sa takmer všetci zhodli v tom, že celú svoju pozornosť zamerajú na národný socializmus a „stalinizmom“ sa budú zamerať nanajvýš okrajovo a o „svetovom komunistickom hnutí“ sa nebudú vyjadrovať vôbec. Toto sú dve zábrany o ktorých Nolte hovorí. Nolte kritizuje Fureta za to, že vychádza z komunistickej idey a, že v tejto ideológii vidí najsilnejšiu ideologickú realitu 20.storočia lebo ju neobmedzuje len na Rusko ale hovoril o univerzálnom čare Októbra, ktoré najmä vo Francúzsku nadšenie mnohých intelektuálov.
Furet[6] zas spätne kritizuje Nolteho za „posadnutosť nacizmom“ a hovorí o nacistických zločinoch. Tvrdí, že najočividnejšie korene tejto zaslepenosti sú totiž v posadnutosti nacizmom, ktorá už pol storočia ovláda demokratickú tradíciu a akoby druhá svetová vojna naďalej ilustrovala jej historický a mravný zmysel. Namiesto toho, aby táto posadnúť opadala úmerne s tým, ako sme sa vzďaľovali od udalostí, ktoré utvorili jej žriedlo, vyrástlo z nej za tých päťdesiat rokov, ktoré nás od nich delia, základné kritérium, ktoré umožňovalo rozlišovať medzi „dobrými“ a „zlými“ občanmi a to až do tej miery, že viedla k znovuzrodeniu imaginárnych fašizmov z potreby nájsť v nich inkarnácie fašizmu po porážke Hitlera a Mussoliniho.
Nacistické zločiny boli také veľké a na konci vojny sa stali tak univerzálne viditeľné, že výchovné udržiavanie spomienky na ne má nepopierateľné užitočnú, ba dokonca nevyhnutnú úlohu ešte aj dlho po tom ako vymreli generácie, ktoré ich spáchali. Verejnosť si totiž viac-menej jasne uvedomovala, že tieto zločiny mali v sebe niečo špecificky moderné a, že v istom zmysle súviseli s niektorými črtami našich spoločností a, že treba tým starostlivejšie bdieť nad tým aby sa už v budúcnosti nemohli zopakovať. Tento desivý strach z nás samých vytvoril živú pôdu pre posadnutosť antifašizmom a súčastne bol najlepším opodstatnením tejto posadnutosti. Tento strach od začiatku manipulovalo komunistické hnutie. Dejiny porážkou Hitlera vystavili Stalinovi osvedčenie o demokracii akoby antifašizmus ako záporná definícia stačil k slobode. Morálne odsúdenie, ktorého predmetom boli oba režimy, bránilo nielen skúmať, ale vôbec ponímať popularitu, akej sa tešili medzi dvoma svetovými vojnami. A tabu, ktoré zaťažovalo každý druh porovnávacej analýzy alebo už len predstavu vzájomnej závislosti komunizmu a fašizmu nebolo o nič menšie, aj keď jeho historické alebo kultúrne dôvody neboli rovnaké. Pre porovnanie vo Francúzsku boli myšlienky tohto typu diskvalifikované ako obyčajné nástroje studenej vojny, hoci sa veľmi ťažko vyskytujú v dielach autorov z tridsiatych rokoch.
Furet ďalej tvrdí, že komunistické hnutie používalo posadnutosť fašizmom, teda antifašizmom ako prostriedok na zakrytie vlastnej reality pred očami verejnosti. Z toho vyplýva, že treba túto víziu, ktorá nadobudla moc teológie, podrobiť kritike, aby sa dalo vstúpiť do skutočných dejín fašizmu a komunizmu. Ďalej Furet kritizuje Nolteho za to, že sa zameriava hlavne na fašizmus, zatiač čo sa on zatiaľ zameriaval na to, ako a čím opantáva myslenie ľudí komunistická idea. Tvrdí, že nik nemôže pochopiť jeden z týchto dvoch táborov ak nepreskúma aj ten druhý, nakoľko sú navzájom závislé vo svojich prejavoch, vášniach a vôbec v celkovej historickej realite. Túto vzájomnú závislosť možno skúmať viacerými spôsobmi. Napríklad z hľadiska ideí, z hľadiska vášni alebo z hľadiska režimov. Napríklad keď sa dobre zamyslíme zistíme, že fašistické hnutie sa živilo antikomunizmom a komunistické hnutie zas antifašizmom.
Obe však zdieľajú nenávisť k buržoáznemu svetu, čo im zároveň umožňuje zjednoťiť sa. Idea totalitarizmu sa Furetovi zdá presvedčivejšia a má väčšiu a má podľa neho väčšiu interpretačnú moc. Kritizuje potom Nolteho za to, že príliš zdôrazňuje charakter fašizmu ako reakcie na komunizmus respektíve, že chronologicky nasledoval po ňom a že ho determinoval Október ako precedens. Furet vidí v oboch hnutiach dve potencionálne podoby modernej demokracie, ktoré náhle vybúšili z rovnakých dejín. Lenin sa chopil moci v roku 1917, Mussolini v roku 1922 a Hitler stroskotal v roku 1923 a uspel o desať rokov neskôr. Tak by sa o desať rokov neskôr mussoliniovský fašizmus chápať ako „reakcia“ na hrozbu boľševizmu na taliansky spôsob, ktorý tiež vyšiel z vojny a utvoril sa viac-menej podľa ruského vzoru. Takisto možno brať nacizmus ako odpoveď na nemeckú posadnutosť Kominternou, odpoveď uskutočnenú revolučne a diktátorsky na spôsob komunizmu. V tomto druhu interpretácie je obsiahnutá istá časť pravdy do tej miery do akej strach z komunizmu živil fašistické strany.
Furet dalej tvrdil, že nemecká krajná pravica a dokonca pravica vôbec nepotrebovali aby znenávideli demokraciu. Stalina národný boľševici obdivovali. Furet súhlasí s Nolteho tvrdením, že Hitler prednostne nenávidel boľševizmus, lenže iba ako konečný produkt buržoázneho demokratického sveta. Teda téza, podľa ktorej je fašistické hnutie je len reakciou na komunizmus vysvetľuje podľa neho len časť fenoménu. Predovšetkým táto téza podľa Fureta nedovolí chápať výklad talianskych a nemeckých osobitostí hnutia. Predovšetkým nedovolí pochopiť , čo mohli mať tieto dva fašizmy spoločné s nenávideným režimom, pokiaľ ide o ich vznik a ich spoločné črty. Kritizuje Nolteho aj za to, že boľševizmu pripisuje nielen chronologické, ale aj kauzálne prvenstvo pred fašizmom a, že chce nacizmus v určitom zmysle zbaviť viny. Podľa Fureta tvrdenie, že GULAG predchádzal Osvienčim nie je nesprávne ale nie je ani zanedbateľné. Tiež sa s Nolteom rozchádza v analýze „racionálnych pohnútok“, ktoré mal údajne hitlerovský antisemitizmus. Ďalej sa s ním rozchádza v tvrdení ohľadom pôvodu nacizmu, ktoré je ako tvrdí staršieho dáta a je špecifickejšie nemecký ako nepriateľstvo voči boľševizmu. Prv ako sa Židia stali obetnými baránkami boľševizmu, boli už obetnými baránkami demokracie. Na margo Nolteho chápania „racionálneho jadra“ nacistického antisemitizmu Furet tvrdí, že je to v jeho očiach skôr imaginárne navrstvenie dvoch následných, no nie nezlúčitelných modernosti Židmi. „Boľševizmus[7] je v ňom len poslednou formou úsilia Židov o svetovú nadvládu (podľa Fureta).“
Nolte sa zamýšľa na margo Fureta, či nieje pravda, že všetci marxistický teoretici nadovšetko zdôrazňovali, že fašizmy boli zúfalými a na zánik odsúdenými reakciami buržoázie na víťazné ťaženie socialistického a proletárskeho hnutia ? Tvrdí, že historicko-genetická verzia teórie totalitarizmu má oveľa bližšie k marxistickému výkladu než „klasická“ resp. štruktuálna, a je to možno práve tá skutočnosť, ktorá vyoláva toľko hnevu. Ďalej je toho názoru, že mať blízko k marxistickej koncepcii zároveň implikuje istú spríbuznenosť s fašistickým výkladom, ktorý je voči marxistickej interpretácii evidentne vo vzťahu vnútornej závislosti. Nolte dal Mussolinimu za pravdu v spore s jeho bývalými súdruhmi v tom zmysle, že kapitalizmu predpovedal ešte dlhú životnosť. Nikdy však, ako tvrdí, nepovedal, že v marxizme vidí pôvodnejšie hnutie vyrastajúce z prastarých koreňov a fašizmy chápe ako sekundárnu a z veľkej časti umelú reakciu, založenú na postulátoch. Preto sa vraj mýli každý, kto považuj za jeho priamu pohnútku „antikomunizmus“ , skôr by sa to dalo chápať ako anti-absolutizmus.
Nolte[8] potvrdzuje, že je pravda, bezpečnejšie vyhýbať sa akémukoľvek zblíženiu s národným socializmom a všetkému čo národný socializmus dával pozitívny akcent, dávať naopak negatívny akcent – ako je to napríklad v Nemecku v prípade prevládajúcej tézy o osobitosti nemeckého výboja, ktorý údajne dosiahol vrchol vo fenoméne národného socializmu. Nolte ďalej zdôrazňuje reaktívny charakter fašizmov, a tým zanedbáva ich vlastné korene (korene fašizmov). Hitlerov antisemitizmus bol napríklad údajne virulentný už dávno pred prvou svetovou vojnou a nemohla byť v ňom obsiahnutá reakcia na boľševizmus. Furetovi dáva za pravdu, že národný socializmus nemožno v nijakom prípade odvodzovať výlučne z reakcie na svetové boľševické hnutie, že už pred vojnou existoval brutálny nemecký nacionalizmus a vyslovené požiadavky na likvidáciu Židov boli formulované dokonca aj v programoch niektorých politických strán. Tvrdenie, podľa ktorého boli Židia v dejinách odpradávna pôvodcami, „každej“, skutočne každej sociálnej nespravodlivosti“, bolo zjavne iracionálne, ba priam smiešne. No „racionálne jadro“ nacistického antijudaizmu spočívalo vo fakticky doloženej významností židovského pôvodu – zjavne aj v dôsledku univerzalistických a mesianistických tradícii historického judaizmu vo svetovom socialistickom a komunistickom hnutí. „Toto „racionálne jadro“ neznamená nevyhnutne „oprávnené jadro“. Pojem „racionálny“ znamená rozumom uchopiteľný a pochopiteľný. V stredoveku existoval „antisemitizmus“ ktorý sa zakladal na fámach o zneužívaní „kresťanskej cirkvi“, ktorého sa mali dopúšťať Židia ako napríklad Otto Bauer či Léon Blum. Práve preto sa Noltemu zdá, neodôvodnené tvrdenie, že pokladať primárne národný socializmus za reakciu proti boľševizmu znamená obhajovať nacizmus. Národný socializmus ako nemecký socializmus nebol len obyčajnou reakciou proti boľševizmu, ale premrštenou reakciou, a aj premrštenosť toho, čo bolo oprávnené, spravidla vedie k neoprávnenému. Národný socializmus ako nemecký nacionalizmus nebol o nič menej legitímny ako francúzsky alebo taliansky nacionalizmus, no len čo nadobudol formu zbavovania práv.
Nolte ďalej porovnáva Židov a Rómov a tvrdí, že historická veľkosť Židov ako „Božieho ľudu“ či „národa ľudstva“ nedovoľuje stavať Židov na jednu úroveň s Rómami. Položme si teda takúto otázku, vraví Nolte: „Nekrivdíme Nemcom, keď tvrdíme, že každý antijudaizmus a antigermanizmus, ktorých počiatky nachádzame už v antike, spočívajú na úplne obyčajných predsudkoch ? Nolte, ako vraví, že v skutočnosti obhajuje len to, aby sa brali vážne niektoré protiklady medzi univerzalizmom a popularizmom, protiklad, ktorý samozrejme nebol absolútnej ale naopak „dialektickej“ povahy a podľa neho je takým aj dodnes.
Furetová reakcia bola na Nolteho myšlienky nasledovná: Tvrdil, že jediný spôsob[9] ako do hĺbky preštudovať obe ideológie a politické hnutia, ktoré vznikli začiatkom storočia, marxisticko-leninský komunizmus a fašizmus v jeho dvojakej – talianskej a nemeckej – podobe spočíva v tom, že ich treba posudzovať spoločne, ako dve tváre vyhrotenej krízy liberálnej demokracie ku ktorej došlo s prvou svetovou vojnou. Prvá svetová vojna vniesla do tejto dvojitej kritiky nový prvok: jej krajnú radikalizáciu cez leninizmus a fašizmus. Sila Leninizmu spočívala a aj spočíva v tom, že svojim víťazstvom stelesňuje starú nádej robotníckeho hnutia, a to aj za cenu toho, že získal pre odporcov demokratických ideí očarenie zajtrajškom, to znamená budúcou, a už nie minulou spoločnosťou.
Styčný bod, ktorý podľa Fureta v hĺbke spája komunizmus a fašizmus, je politický deficit, ktorý je súčasťou modernej demokracie. Pre rozličné typy totalitných režimov, ktoré sa etablovali v mene ich ideológie, je spoločná vôľa skoncovať s týmto deficitom tak, že znova bude zohrávať hlavnú úlohu politické rozhodovanie a, že masy sa zoskupia v jednej strane neustálym proklamovaním svojej ideologickej ortodoxnosti. To, že obe ideológie o sebe hlásajú, že sú v radikálnom konflikte, im nebráni, aby navzájom jedna druhú posilňovali a dokonca aj týmto nepriateľstvom. Komunista živí svoju vieru antifašizmom a fašista antikomunizmom. A na druhej strane obaja bojujú proti istému nepriateľovi, buržoáznej demokracii. Komunista v nej vidí živnú pôdu fašizmu a fašista zas predsieň komunizmu. Boľševická revolúcia krátko predchádza fašizmus, ktorý sa v podstate definuje v opozícii k nej ako antimarxistická reakcia.
Boľševizmus a fašizmus sú zas na sebe závislé, ale nemožno ich interpretovať len vo svetle toho, že vznikli v dejinách následne. Komunisti tak urobili preto, aby zdôraznili jedinečný a radikálne nový charakter Októbrovej revolúcie v protiklade k odvodenému charakteru fašizmu, posledného stelesnenia kapitalistického panstva, ktoré bolo vo svojej podstate totožné so všetkými režimami, ktoré vyprodukovala táto forma vlády. Nolteho kritizuje za to, že sa pokúša zbaviť viny fašizmus a zvlášť nacizmus tým, že ho v istom zmysle odvodil zo strachu z boľševizmu. Ďalej kritizuje Nolteho 2 argumenty ohľadom marxizmu. Nolte prisudzoval veľkosť marxisticko-leninskej „ilúzii“ vzhľadom na jej univerzalizmus – a táto veľkosť posúva do úzadia fašistickú ideu ako druhoradú ale aj čiastočne „umelú“ tvrdí Furet.
Druhá Nolteho argumentácia ktorú Furet kritizoval bola tá, že Nolte pripúšťal existenciu kultúrnych koreňov fašizmu ako pred vojnou nezávislých od boľševizmu. Furet súhlasil s Nolteho tvrdením len z časti. Presnejšie pripúšťal, že Nolte zmierňoval ich úlohu tým, že ich porovnával s počiatkami kontrarevolučných ideí vo Francúzsku za čias Ľudovíta XVI. Furet trval na myšlienke politickej autonómie fašizmu vo vzťahu k boľševizmu resp. na endogénnom charaktere v rámci európskej kultúry. Fašizmus je riešením pre „slepé uličky“ kontrarevolučnej idey.
Furet dalej tvrdí, že v nacistickom Nemecku[10] práve nacionalistická vášeň najsilnejšie a až do samého konca spájala nemecký ľud s hitlerovským dobrodružstvom. V tomto prípade však Hitler túto vášeň absolutizoval v extrémnej podobe biologicko-historického výberu nadradenej rasy povolanej vládnuť svetu. A v mene tejto teórie nadradenej prepiatemu nacionalizmu, ktorý stačil ako živná pôda talianskemu fašizmu, nemecká armáda vyvražďovala počas druhej svetovej vojny európskych Židov. Obviňovať Židov zo všetkých spoločenských neprávostí nieje to o nič „iracionálnejšie“ ako prirovnávať boľševizmus k sprisahaniu, ktorého nitky by držali v rukách Židia. V oboch prípadoch vychádzame z pravdivej skutočnosti – z existencie veľkých židovských kapitalistov alebo z prítomnosti istého počtu Židov v prvom boľševickom vedení. – aby sme z nej vyvodili absurdné dôsledky, ktoré môžu otvoriť aj cestu zločinom.
Mimochodom, čo sa týka Hitlera a jeho verných, Židia v ich očiach nestelesňujú iba boľševizmus, ale aj kapitalizmus bez vlasti. Židia im dovoľujú zázračne zjednotiť v jednej nenávisti jediný národ považovaný za stelesnenie dvoch protichodných ideí a dvoch protichodných spoločenských režimov. Židia sú v modernom svete národom, ktorý má najväčšie sklony k univerzalizmu a teda súčasne k liberalizmu aj ku komunizmu – po tom, ako boli národom, ktorý kresťanská Európa najviac prenasledovala a getoizolovala a uzavrela do prísľubu Božej vyvolenosti, ktorý im dovolil prežiť. Európsky judaizmus nedovoľoval pred druhou svetovou vojnou udeliť žiadne akékoľvek „racionálne jadro“ viere, že likvidáciou Židov sa svet zbaví komunizmu a aj kapitalizmu súčastne. Podľa Nolteho celý fašizmus spočíva v odpovedi na boľševizmus, ale Furet toto tvrdenie nepríjma. Vraví, že antisemitizmus je pre ruskú revolúciu cudziou vášňou ( napriek tomu, že ju v neskoršom štádiu, za Stalina, využívala ) a nemyslí si, že možno u Hitlera nájsť výroky, ktoré by zbližovali likvidáciu kulakov a Židov ako Nolte tvrdil.
Zvláštnou črtou nacizmu, ako idey i ako režimu, je, že sa pokúsil premeniť nenávisť k Židom, politickú vášeň rozšírenú v tom čase v celej Európe, na všeobecné vraždenie Židov, na fyzické vyhladenie národom o ktorom sa súdilo, že nepatrí k ľudskému rodu. To neznamená ani to, že také neobyčajné dejiny, akými sú dejiny judaizmu, možno zredukovať na tragédiu modernosti; ani t, že by národné cítenie postrádalo česť alebo, že by sa bola úloha národov v rozvoji kultúry vyčerpala.
Na margo Fureta a jeho rozpravám o „Racionálnom jadre“ napísal, že toto „racionálne jadro[11]“ by sa dalo vyjadriť takto: „Na intelektuálnom i organizačnom vývine socialistickej ideológie i socialistického hnutia v Európe a neskôr pri dobytí moci a v počiatkoch vlády boľševizmu v Rusku sa v nadmernom rozsahu podieľali muži a ženy židovského pôvodu. Dnes je úplne vylúčené aby nejaký fanatik prišiel na nápad vyhlásiť, že prírodne vedy či veda ako taká sú židovský produkt. Podľa našich kritérií by to bolo absurdné a iracionálne, tvrdí Nolte. Od iracionálnej interpretácie viedla dlhá cesta k iracionálnemu zločinu, ktorý mal likvidáciou práve tých najchudobnejších a najbezmocnejších vrstiev židovského národa vyriešiť nielen „židovskú otázku“, ale mal zároveň zniesť zo sveta socializmus a v konečnom dôsledku samotnú „modernosť“ – presnejšie povedané, internacionalistický, marxistický socializmus a v konečnom dôsledku samotnú „modernosť. Existuje veľa dôkazov, že likvidácia Židov na východe vyvolala zdesenie aj u zarytých antisemitov a. že sa ju v rámci svojich možností pokúsili znemožniť.
Nolte ďalej kritizuje Furetov názor, že skutočná iracionalita spočíva podľa neho spočíva až v skutočnosti, že Židom podsúvali súčasne zodpovednosť za dva spoločenské systémy, ktoré sú v skutočnosti,
v ostrom protiklade, boľševické plánované hospodárstvo a kapi- talistické trhové hospodárstvo. Nolte k tomu pripomína, že v 19. storočí žili rozumní konzervatívni ľudia a zastávali názor podľa ktorého socializmus bol iba dve strany jednej mince a oba rovnako stojace proti kresťanskému štátu európskej tradície. Tvrdí, že z tejto istej koncepcie vychádza rozlišovanie medzi boľševizmom, ktorý údajne spočíva napriek všetkému na „ideách humanizmu“ a fašizmom stelesňujúcim ideológiu nepriateľsky naklonenú ľudstvu, ktoré, aj keď s pozitívnym akcentom presadzujú na Západe mnohí ľavicovo orientovaní intelektuáli.
Nolte si uvedomuje Furetovú výčitku voči nemu o tom že robí z fašizmu výskumnú tému. Nolte fašizmus považuje za európsky jav, čo vraj objektívne znamená „apológiu Nemecka. Fenomén globalizácie bol podľa Fureta charakteristický už pred rokom 1945. Podobné tvrdenie by sa veľmi nelíšilo od výkladu, podľa ktorého je Židovský národ pôvodcom socializmu aj boľševizmu. Nolte sa zas daľej obhajuje pre kritiku že ospravedlňuje fašizmus spáchajúci genocídu na Židoch so slovami, že sa za objasnením genocídy nevydal do „vlasti zločincov“ do Nemecka a ani do inej krajiny. Podľa jeho ďalších tvrdení vraví, že historik čo skúma antisemitizmus nemusí byť antisemitizmom (a má v tomto podľa mňa pravdu). Pojem antisemitizmus dnes žiaľ patrí medzi najväčšmi zneužívané a inštrumentalizované termíny. Je niečo iné obviňovať „Židov“ a kritizovať niektorých ich protagonistov, poväčšine samozvaných. Furet tvrdil, že „nemecké vojsko“ sa zúčastnilo na vyvraždení „európskych Židov“ v mene absolutizácie národnej idey. No Nolte je presvedčený, že keby nejaký časopis radikálnej ľavice napísal, že „francúzska polícia“ sa horlivo spolupodieľala na deportácii Židov do koncentračných táboroch, vzniesli by proti tomu námietku, ale keby „nemecké vojsko“ nebolo predchnuté vražednými chúťkami voči Židom, nebolo by trebalo vytvoriť žiadne „Einsatzgruppen“ (jednotky rýchleho nasadenia), nebolo by tiež treba žiadnu SS, a veliteľom Osvienčimu by tiež nebol nijaký vysoký dôstojník SS.
Fašizmus je s výnimkou toho, čo je skutočne podstatné t.j. teórie proletariátu („napodobenina boľševizmu“) Táto teória proletariátu je zjavne tým, čo sa dnes označuje za utopickú časť boľševizmu, Furet súhlasí s Merleau-Pontym, ktorý tvrdil, že Fašizmus bol napodobenina boľševizmu, ale bez jeho utopických prvkov, a určite by mohol dodať, že tieto utopické prvky sa dajú označiť za „humanistické“ na rozdiel od antihumanistických pohnútok fašizmu a zvlášť nacizmu.
Marxistický socializmus a dokonca aj leninský boľševizmus podľa Nolteho čímsi odlišným od fašizmu a čímsi úplne absolútne protikladným. Hoci sa dnes „stalinizmus“ vo všeobecnosti zavrhuje, stará viera sa udržiava v mnohorakých verziách a v zmiernených formách, počínajúc u reformných komunistov a končiac mnohými liberálmi. Hitler[12] bol bytostným a fanatickým ideológom, pre ktorého antikomunizmus a antisemitizmus a antikomunizmus predstavovali dovtedy bezprecedentnú jednotu. Keďže bol Hitler zároveň sociobiologistom, proste ktorého národy respektívne rasy boli najvyššiou základnou skutočnosťou, nemohlo byť najvyšším postulátom jeho protikladnej ideológie nič iné ako Osvienčim a Nolte bol prvým, ktorý mal tu odvahu tvrdiť, že niektoré rané Hitlerové výroky obsahujú jasnú predpoveď masovej likvidácie Židov.
Počas druhej svetovej vojny nestáli proti sebe dva ideológmi ovládané štáty, z ktorých bol každý odhodlaný zlikvidovať ten druhý, ale išlo len o prosté pokračovanie súboja veľkých mocností z obdobia prvej svetovej vojny; národný socializmus nebol „zdeformovanou formou boľševizmu“, ale viedol len boj o prežitie Nemecka zatlačeného do defenzívy svetovou politikou. V dejinách 19 a 20. storočia sa neustále objavovali „revizionizmy“ , keď následkom veľkých udalostí alebo v ich priebehu mali zdanlivo nespochybniteľnú prioritu názory víťaznej resp. vlastnej strany. Takto to bolo po vojne juhu proti severu, prvej svetovej vojne a aj svetovej vojne, keď sa na západnej pologuli vynoril revizionizmus popierajúci ústrednú tézu „Západu“ o zodpovednosti Sovietskeho zväzu za vyvolanie konfliktu medzi „Východom“ a „Západom“ tvrdí Nolte.
Podľa známych faktov[13] sa o likvidácii európskych Židov „rozhodlo“ na konferencii vo Wansee. Hillberg veľmi dôrazne tvrdil, že často uvádzané počty obetí 2,5 milióna židovských obetí v koncentračnom tábore v Osvienčime nie je možných, údajne ich počet nemohol byť vyšší ako jeden milión. O niekoľko rokov sa táto revízia stala oficiálnou a v koncentračnom tábore v Osvienčime boli na pamätných tabulách nahradené cifry „štyri milióny“ počtom „jeden až jeden a pol milióna“,
Mnohí z odsúdených za vojnové zločiny zmierňovali fakty o genocídach. Himmler mal zo začiatku výhrady prvým masovým vraždám Židov.
Bývalý veliteľ Osvienčimu tvrdil, že vraj na kremáciu 24 000 mŕtvol denne neboli technické podmienky a že sklady mŕtvol v táborových krematóriách, v ktorých počas epidémie týfusu Ohľadom masových vrážd Židov bolo nespočetne veľké množstvo fám napríklad také že z nich bude mydlo a podobne. Celkom inej povahy sú dve tvrdenia, podľa ktorých sa vraždy v plynových komorách popierali ako celok. Ide o tézu, ktorá tvrdí, že podľa ktorej pivnice krematórií nemohli slúžiť ako plynové komory, pretože na rozdiel od miestností, kde sa likvidoval hmyz, sa v nich nezachovali zvyšky kyanidu. Ďalej ešte tvrdí, že diery na stropoch krematórií, ktorými sa mal údajne vypúšťať jed boli vyvŕtané dodatočne. Nolte je za kritiku revizionizmu, tvrdí, že sa vydávame nesprávnym smerom. V Nemecku sa používa požiadavka použiť paragraf trestného zákonníka o podnecovaní nacionalizmu na tých vedcov, ktorí Stalinovi pripisujú výrazný podiel viny na rozpútaní vojny namiesto „nemeckého útoku na Sovietsky zväz. Preto chce Nolte aby sa spolu s Furetom vyslovili k súčastnej situácii, ktorú, ako sa zdá, splodilo „víťazstvo Západu“, no ktorá napriek tomu priniesla mnoho sklamaní.
Furet[14] tvrdí, že Židia tvoria v modernom svete skupinu ľudí resp. národ mimoriadne priťahovanú demokratickým univerzalizmom v jeho politickej aj filozofickej podobe. Ľahšie je pochopiť prečo Židia nadšene oslavovali rovnostársku emancipáciu jednotlivcov než vysvetliť ich výnimočný prínos európskej vede a kultúre za posledné dve storočia. Daľej vraví Furet, že nenávisť k Židom mala dve formy. Tá najstaršia je vraj zakorenená v kresťanstve v odmietnutí Židov uznať Krista ako božstvo, kým tá novšia nemá rovnakú náplň ako kresťanské obvinenie, pretože obviňuje Židov z toho, že za abstraktnou univerzálnosťou sveta peňazí a ľudských práv skrývajú vôľu po ovládnutí sveta, ktoré sa začalo sprisahaním proti každému národu osobitne. Súčastné dejiny Európy nám ukázali, že moderný antisemitizmus mal ešte oveľa katastrofálnejšie účinky ako kreťanský antsemitizmus, Furet plne súhlasí s tým, že imaginárna predstava Žida u antisemitu pramení nielen z historického dedičstva, ale z celého súboru pozorovaní týkajúcich sa účasti Židov na kapitalistickej ekonomike, v ľavicových hnutiach alebo na duchovnom živote v národoch demokratickej Európy.
Furet ďalej rozvíja tézy ohľadom tzv. "idey sprisahania“. K tomuto typu predstáv patrí idea Októbrovej revolúcie ako výsledku sprisahania medzinárodného židovstva, Furet nepopiera, že v prvom boľševickom štábe bolo veľa židovských funkcionárov, takisto aj v socialistickom hnutí a najmä vo východoeurópskych krajinách, ale z tohto pozorovanie nemožno vyvodiť existenciu osobitého židovského sprisahania. Žid je tu syntetickou postavou kapitalizmu a boľševizmu. Furet je ďalej toho názoru, že treba zachovať čo najväčší odstup medzi vedeckým myslením a ideológiou. Ďalej na margo Nolteho, ktorý tvrdil, že Maurras bol predchodca fašizmu, s týmto názorom nesúhlasil, bol presvedčený, že podľa neho bol Maurras príliš pozitivistický, filozofický a veľmi blízky Augustovi Contovi, než aby sa dal tak ľahko zaradiť do tejto kategórie. Furet by veľmi rád chcel vidieť fašizmus, ktorý by nebol kontrarevolučný, skôr naopak posilňujúci u európskej pravice revolučnú ideu, čiže umocnenie radikálneho rozchodu z tradíciou.
Hitlerova apokalypsa[15] nemá precedens a v dejinách národov nenájdeme príklad na také mravné odsúdenie akého sa dostalo Nemecku po roku 1945. V konečnom dôsledku nemožno nevziať do úvahy „antimoderné“ nacionalistické revolučné násilie, ktoré nemecká kultúra pred a po prvej svetovej vojne rozširovala. Tento typ idei bol v tom čase mimoriadne rozšírený po celej Európe. Furetovi sa zdá nepopierateľné, že Nemecko bolo v čase Weimarskej republiky ich výsostným laboratóriom a to najmä prostredníctvom univerzít. Pád fašizmu mal v Nemecku podobu apokalypsy kým pád talianskeho fašizmu nesprevádzalo nič podobné, to nevyplýva iba z dôvodov spätých s charakterom vojny.
Furet na margo antifašizmu spomenul toľko, že „antifašizmus naozaj hral túto úlohu aby vyvolal zdanie , že komunizmus je len vyššou formou demokracie, a jeho propaganda bola mimochodom ešte silnejšie v desaťročiach, ktoré nasledovali po páde fašistických režimov. Ďalej píše o rozdieloch medzi fašistom a komunistom. Na porazenom fašistovi, ktorý bol zvestovateľom nadvlády mocných, vidieť už iba jeho zločiny. Komunista, pokrok emancipácie ľudstva ťaží dokonca ešte aj vo svojej politickej a mravnej porážke z príťažlivosti svojich úmyslov. Komuni-
zmus nebol porazený ako nacizmus, ale rozložil sa zvnútra. Jeho obeťami boli aj sú predovšetkým národy ex-ZSSR na čele s Rusmi a Ukrajincami narozdiel zatiaľ čo nacistické Nemecko zabíjalo najmä mimo svojho územia. Zabíjali jednak Židov, ale aj Poliakov, Rusov, Ukrajincov, Holanďanov, Francúzov atď. „Západ prejavil podľa Fureta veľmi málo súcitu so vzdialenými národmi východnej Európy ktoré boli obeťami komunizmu, hoci mal konkrétnu skúsenosť s nacistickým útlakom. Holokaust Židov má možno dve príčiny. Prvá príčina spočíva v tom, že vyhladzovanie Židov sa zameriava na mužov, ženy a deti len a len kvôli tomu, že sa takí narodili nezávisle od akejkoľvek pochopiteľnej úvahy vyvodenej z bojov o moc. Antisemitský teror stratil akýkoľvek vzťah so sférou politiky. Niet nič horšie ako chcieť zastaviť vývoj poznania pod akoukoľvek zámienkou hoci aj s tým najlepším úmyslom na svete. Tento postoj nieje dlho udržateľný a mohli by sme dospieť k opačným výsledkom aké by sme chceli dosiahnuť. Holokaust je žiaľ, súčasťou dejín európskeho 20.storočia.
Nolte v záverečnej Nolteho kapitole sa viac menej dohaduje s Furetom ohľadom názorových rozdielov. Medzi predstaviteľmi mladšej generácie[16] najmä generácie 68, sa však táto trpezlivosť sa veľmi rýchlo zmenila na akýsi zvláštny druh netrpezlivosti, ktorej protagonisti chápali pojem „západnej kultúry“ ako niečo negatívne a chceli bojovať proti „západnému imperializmu“ a zároveň začali odmietať cieľ, ktorý si stanovil pôvodný trpezlivý postoj, pretože požadovali uznanie „NDR“ a tým vlastne aj akceptovanie existencie dvoch nemeckých štátov. Mladých istotne viedlo presvedčenie, že NDR ako socialistický štát stelesňuje aj napriek istým „deformáciám“ lepšie Nemecko a že niekedy vo vzdialenej budúcnosti bude tvoriť základňu pre zjednotené socialistické Nemecko v socialistickej Európe. Súčastne[17] sa však akoby pod pokrievkou stále viac a viac presadzoval vo zvyšku Spolkovej republiky kompromis, na základe ktorého síce nedochádzalo k bezvýhradnej identifikácii s NDR a so socializmom sa pozornosť napriek všetkému výlučne sústredila na zločiny nacizmu. Akceptácia dvoch nemeckých štátov sa tak stala morálnym prikázaním.
Začiatkom roka 1989sa sem-tam objavila myšlienka znovu zjednotenia Nemecka, čo sa im nakoniec i keď neskôr aj podarilo. Po zjednotení mnohí obyvatelia bývalej NDR vraveli, že konal iba štát a obyvatelia Západného Nemecka nevyvinuli nijakú výraznejšiu aktivitu. Kedysi krajne autoritatívny systém plánovaného hospodárstva zrazu a bez prechodu a bez akéhokoľvek vysvetlenia systém navzájom si konkurujúcich firiem a strán, ktorý ako taký nemal rozhodujúci hlas a ani nemohol poskytnúť nijaké dôvody na vysvetlenie. Zaujímavosťou je, že Západní Nemci zistili, že kapitalizmus a celosvetová konkurencia, o ktorých tak usilovne tvrdil Marx a aj Engels v roku 1850 vyhlásili, že je zrelý na zánik sa oproti jeho východiskovej pozícii z roku 1945 za desaťročia studenej vojny neuveriteľne rozvinul.
Na záver[18] sa Nolte zamýšľa akým smerom sa máme orientovať v dnešných časoch. Tvrdí, že sa treba angažovať za lepší svet a očakáva, že v blízkej dobe dojde k „zrážke kultúr“ (čo si myslím už aj v podstate došlo) ako tvrdil aj Samuel Huntigton. Možno aj reálnejšou vyhliadkou do budúcnosti by bolo to aby sa každý a v celosvetovom globálnom meradle prejavoval prispôsobovať sa požiadavkám vlastnej firmy, čo znamená , že by každý doktorand mohol rovnako objektívne, ale rovnako aj ľahostajne spracovávať akúkoľvek tému, ktorá je ešte „kdesi“ voľná. Úplne na záver Nolte vidí ešte jedno nebezpečenstvo v kapitalizme a to také, že totiž absolútne nespútaný kapitalizmus , ovládajúci celý svet prenechá duchovné vákuum, ktoré vytvoril, lebo ekonomický systém tiež uniformuje svet.
Namiesto záveru
Konfrontácia názorov F.Fureta a E.Nolteho, ktorí boli dosť pod vplyvom druhej svetovej vojny mňa dosť zaujali. Môj názor je, že každý má v niečom pravdu. U E. Nolteho bolo vidno, že sa skôr utieka k nemeckej interpretácii, k nemeckému idealizmu, ktorého tajomstvá pomáhal odhaľovať Martin Heidegger. Furet je dosť ovplyvnený komunistickou ideológiou, ale zato niektoré jeho tvrdenia znejú celkom logicky. Veľmi sa mi páči jeho tvrdenie, že Židia sa stali obeťami buržoáznej revolúcie. Výnimočne s týmto tvrdením súhlasím z toho dôvodu, lebo podľa môjho názoru sa stali jednak obeťami Nacistického Nemecka ako nenávisť voči Židom, tak aj komunistickou agresiou voči Židom a to v tom smere, že boli proti majetným, kapitálu a súkromnému vlastníctvu. Je veľmi známe, že v minulosti, ale aj dnes, že v súčasnosti sú predstavitelia Židovskej náboženskej obce dobrými obchodníkmi a vedia narábať s financiami a v podstate spravujú podstatnú časť svetového kapitálu. Daľej nesúhlasím s pojmom „Židovský národ“ ako sa dosť často v tejto konfrotácii píše. Tento pojem by som skôr nahradil buď skrátene ako „Židia“ alebo „Prestaviteľia resp. veriaci židovského náboženského vierovyznania“.
Fašizmus a komunizmus je v súčasnosti dosť otvorenou témou. Hlavne poslednú dobu keď sa uvažuje o postavení komunizmu mimo zákon. Osobne si myslím, že obetí komunistického režimu bolo dosť na to, aby sme dnes s odstupom času mohli tvrdiť, že použiť vojenské prostriedky na odstránenie komunistického režimu by bolo spravodlivé. Zločinná podstata ZSSR a zverstvá tohto režimu mali byť v 40 rokoch každému známe. Škoda, že Roosevelt si na rokovaniach spojencov viac rozumel so Stalinom ako s Churchilom. Proste akou si zvláštnou zhodou okolností, keď išlo v 20 storočí do tuhého, na čele USA žiaľ bolo „divné vedenie (vrátane Wilsona v 1918). Napriek tomu hitlerovo priemyselné vraždenie a Leninovo vyvražďovanie na základe príslušnosti k stavu bez ohľadu na osobnú vinu sa nedá s ničím v celej histórii ľudstva porovnávať (možno s terorom po francúzskej revolúcie).
Stretol som sa s myšlienkou že Komunizmus je naivný a hlúpy pokus vytvoriť utópiu. Žiaľ, nie je naivný, ani hlúpy . Darí sa mu celkom dobre. Síce NIKDY nebude dlhodobo funkčný, ale vždy znova a znova budú úspešné pokusy o jeho nastolenie. Systém, ktorý ľuďom sľubuje, že budú môcť žiť na úkor ostatných sa bude vždy znova vracať.
Oba režimy páchali zverstvá, či sa toto tvrdenie niekomu páči či nie a preto by mali byť jednoducho zakázané.
Použitá literatúra
1. Ernst Nolte a Francois Furet – Fašizmus a Komunizmus – konfrotácia názorov
2. E.Nolte – Marxismus und industrielle revolution (Preklad: Marxizmus a priemyselná revolúcia)
3. E.Nolte: Der Faschismus im seiner Epoche (Fašizmus vo svojej Epoche)
4. Pamätná kniha: Obete prenasledovanie Židov za nacistickej diktatúry v Nemecku v r.1933-1942
5. F. Furet - Le Débat č.89/1996 str.208-211
6. E. Nolte - Le Débat, 1996, č. 89, s.136-146
7. E.Nolte - Sur la théorie du totalitarisme
8. F.Furet - Deutschland und der Kalte Krieg
9. E. Nolte - Martin Heodegger – Politik und Gesichte im Leben und Deknen, 1992
10. F.Furet - Le Passé d´une illussion. Essai sur l´idée comuniste au XXéme siécle
[1] Francois Furet – úryvok z jeho knihy Le Passé d´une illussion. Essai sur l´idée comuniste au XXéme siécle,
[2] Reakcia F.Fureta na Der Faschismus im seiner Epoche (preklad: Fašizmus ve své epoše, Argo, Praha 1998)
[3] F.Furet a jeho názory v diele Deutschland und der Kalte Krieg
[4] Nolte v diele Martin Heodegger – Politik und Gesichte im Leben und Deknen, 1992
[5] Ernst Nolte a jeho názory v jeho diele „Sur la théorie du totalitarisme“, Le Débat, 1996, č. 89, s.136-146
[6] Reakcia F.Fureta na Der Faschismus im seiner Epoche (preklad: Fašizmus ve své epoše, Argo, Praha 1998)
[7] Furetov citát, podľa ktorého Mein Kampf jeho tvrdenie potvrdil.
[8] Nolteho reakcia na Der Faschismus im seiner Epoche (preklad: Fašizmus ve své epoše, Argo, Praha 1998), Le Débat č.89/1996 str.170
[9] Reakcia na Nolteho Der Faschismus im seiner Epoche
[10] )F. Furet - Le Débat č.89/1996 str.208-211
[11] Ernst Nolte - Der Faschismus im seiner Epoche (Fašizmus vo svojej Epoche) a konfrontácia názorov z F. Furetom v diele Fašizmus a Komunizmus
[12] Nolteho reakcia na Mein Kampf a reakcia na brožúrku Der Bolschewismus von Moses bis Lenin. Zweigespräch zwischen Adolf Hitler und mir (Preklad: Boľševizmus od Mojžiša po Lenina. Rozhovor medzi A.Hitlerom a mnou)
[13] Údaje sú z pamätnej knihy Obete prenasledovanie Židov za nacistickej diktatúry v Nemecku v r.1933-1942
[14] Furet a Nolte – Konfrontácia názorov v spoločnom diele Fašizmus a Komunizmus
[15] Reakcia na Nolteho - Der Faschismus im seiner Epoche (Fašizmus vo svojej Epoche)
[16] Reakcia na Fureta – E.Nolte: Der Faschismus im seiner Epoche (Fašizmus vo svojej Epoche)
[17] E.Nolte – Marxismus und industrielle revolution (Preklad: Marxizmus a priemyselná revolúcia)
[18] Furet a Nolte – Konfrontácia názorov v spoločnom diele Fašizmus a Komunizmus a Nolteho článok vo Frankfurter Allgemenie Zeitung 6.6.1986
poznámka - copyright Linkman - informácie možno použiť len k referátom nie na skopírovanie práce a publikovanie pod jej menom
