Politika obnoveného štátu sa orientovala vyslovene na Sovietsky zväz, tým skôr, že s ním mal spojeneckú zmluvu už od decembra 1943.

Korunu týmto socialistickým a komunistickým snaženiam nasadili dekréty o znárodnení priemyselných podnikov, bánk a poisťovní, ktoré podpísal prezident Beneš v októbri 1945. Ako on, tak i komunisti a celý Národný front ich pokladali za také významné, že
28. október sa za vlády komunistov oslavoval ako Deň znárodnenia.
V októbri 1945 bola rozhodujúca časť majetku nachádzajúca sa pod národnou správou vyvlastnená bez náhrady. Skonfiškovaný majetok sa mohol buď znárodniť, alebo reprivatizovať.

Úsilie pokrokových síl o skoré a čo najrozsiahlejšie znárodnenie vychádzalo z potreby oslabiť základ moci buržoázie, upevniť ľudovodemokratické zriadenie a urýchliť povojnovú obnovu hospodárstva.
V priemysle sa znárodnenie týkalo všetkých podnikov v kľúčových odboroch a v ostatných oblastiach veľkých podnikov s viac ako 150-500 zamestnancami. V niektorých odboroch bola hranica znárodnenia stanovená podľa kapacity výrobného zariadenia. Úplne znárodnené boli predovšetkým bane, samostatné elektrárne, plynárne, huty, valcovne, zbrojovky, cementárne, celulózky a dôležité chemické odbory, komunálne a družstevné podniky.
Nárok na náhradu za znárodnený majetok mali len tí bývalí vlastníci, ktorí nepatrili medzi nepriateľov a zradcov.

Znárodnenie v Československu likvidovalo monopolnú štruktúru hospodárstva a ekonomické pozície veľkoburžoázie, vymanilo Československo zo závislosti od zahraničného kapitálu, vytvorilo rozsiahly zospoločenštený sektor a tým aj ekonomickú oporu ľudovodemokratického zriadenia. Odovzdanie veľkých kapitalistických podnikov do rúk ľudu vyvolalo vlnu pracovnej iniciatívy, urýchlilo povojnovú obnovu hospodárstva a vytvorilo objektívne podmienky na prechod k plánovaniu.

7. apríla 1945 sa v Košiciach ustanovilo aj predsedníctvo SNR na čele so Šmidkem a Lettrichom a ich šiestimi zástupcami, po troch z radov komunistov i Demokratickej strany, pričom poslední boli zároveň aj povereníkmi.
Po presídlení do Bratislavy 11. apríla 1945 sa zákonná a výkonná moc od seba oddelili.
Lettrich sa stal predsedom Slovenskej národ. rady a Šmidke predsedom Zboru povereníkov.

Vedúca sila v politickom živote Slovenska po roku 1945 - Komunistická strana Slovenska sa na rokovaní v Košiciach 8. apríla 1945 dohodla s predstaviteľmi zahranič. byra KSČ, že komunisti budú v budúcnosti vystupovať oddelene ako dve samostatné strany s vlastnými predsedami, tajomníkmi a inými vedúcimi funkcionármi. Za svojho vodcu aj naďalej pokladali Klementa Gottwalda.

Aby si komunisti na Slovensku získali priazeň svojej strany, ktorá sa hlásila k internacionalizmu a vo veľkej miere v nej boli skutočne zastúpení Maďari, Nemci i Židia, ktorých materinským jazykom spravidla nebola slovenčina, vylúčili zo svojich radov skutočných Maďarov i Nemcov vrátane napr. takého zaslúžilého revolucionára, ako bol Štefan Major.
V lete 1945 vymenili slovenskí komunisti na zjazde v Žiline svojho predsedu Šmidkého za Širokého, ale predtým to urobili na zjazde v Martine aj demokrati, kde vekovo staršieho agrárnika Ursínyho vystriedal mladší Lettrich.

V demokratickej strane (komunisti) sa postupne formovali požiadavky, aby sa tak veľmi neponáhľalo so znárodnením, malé podniky sa ponechali v súkromných rukách, aj keď sú ich majitelia Nemci a Maďari, a aby nový štát nebol ľudovodemokratický, ale demokratický.

Pred blížiacimi sa voľbami a v snahe získať hlasy katolíkov sa vedenie Demokr.S v apríli 1946 rozhodlo, že sila slovenského politického katolicizmu, ktorý počas vojny výrazne zosilnel, musela byť rešpektovaná.
19. júla 1945 odsúdila KSS protinárodné a protiľudové snahy skrývajúce sa za autoritu cirkvi a náboženstva a 13. júla toho istého roku požadovala aj parceláciu cirkevných veľkostatkov v prospech roľníkov, aby vrazila klin medzi cirkevnú hierarchiu a veriacich.
Komunisti ovládali aj zväz mládeže, zväz žien, zväz roľníkov a najmä novovytvorené Revolučné odborové hnutie. Komunistickou organizáciou bol aj Zväz slovenských partizánov. Na objednávku svojho predsedu Šmidkého a jeho tajomníka Žingora vykonávali trvalý nátlak na uskutočňovanie komunistických požiadaviek.