Obnovené „demokratické“ pomery veru nectilo, že k 26. septembru 1945 bolo na Slovensku 63 internačných táborov, v ktorých bolo spolu 26 - tisíc ľudí, najmä „kolaborantov“, Nemcov a Maďarov. Najväčší takýto tábor bol v Petržalke a Novákoch.

Vážnym problémom v povojnovom období bolo riešenie otázky odsunu Nemcov a Maďarov zo Slovenska a prvých, prirodzene, najmä z Čiech. Súhlas na to dala konferencia víťazných mocností v Postupimi a šlo približne o 3 milióny ľudí. Odsun sa ukončil až koncom roku 1946. Riešenie maďarskej otázky bolo pôvodne kladené na rovnakú úroveň, ale nebolo predmetom rokovania víťazných mocností. Medzinárodné organizácie, predovšetkým OSN, ako aj maďarská vláda s plánovaným odsunom Maďarov zo Slovenska nesúhlasila, a tak až po
dlhých rokovaniach bola 27. februára 1946 v Budapešti podpísaná dohoda o vzájomnej výmene obyvateľstva, ktorej zásadou bolo, že sa vymení iba toľko osôb, koľko bude o výmenu stáť. Záviselo to od počtu Slovákov, ktorí sa budú chcieť z Maďarska vysťahovať na Slovensko.
Maďari, ktorí zostali nemali žiadne práva, stratili občianstvo, nesmeli sa na úrady obracať po maďarsky, zavreli im maďarské školy, nemali právo zúčastniť sa na voľbách roku 1946, ich podniky - či už menšie, alebo iba živnosti, dostali národné správy, maďarské dediny nemali volené orgány správy, iba úradmi dosadené správne úrady.
Keď sa k moci dostali komunisti, tento útlak sa skončil. Celú vinu na seba prevzali všetci česko-slovenskí komunisti.

Pred voľbami roku 1946 vznikli na Slovensku dve nové strany, a to Strana slobody, ktorá sa pôvodne chcela nazývať Kresťansko-republikánska na čele s Dr. Vavrom Šrobárom (vytvoril Národný front), ale Národný front tento názov odmietol.
Stranu práce vytvorili sociálni demokrati. Po voľbách sa v septembri 1946 premenovala na Sociálno-demokratickú stranu na Slovensku, v novembri sa zlúčila s Čs. sociálnou demokraciou a pôsobila až do svojho zániku pod názvom Česko-slovenská sociálna demokracia na Slovensku. Jej čestným predsedom bol Ivan Dérer, presvedčený Čechoslovák starej školy.

Voľby koncom mája 1946 priniesli na Slovensku presvedčivé víťazstvo Demokratickej strany, ktorá dostala takmer milión hlasov, hoci z volieb boli vylúčení „kolaboranti“, Maďari a Nemci a existovali aj biele lístky pre nevoličov.
V Čechách a na Morave bola najsilnejšia KSČ, a tak získala úrad ministerského predsedu, ktorým sa stal jej predseda Klement Gottwald. Na Slovensku ako predseda Zboru povereníkov vystredal staršieho Šmidkého Gustáv Husák - najradikálnejší slovenský komunista a veľký obdivovateľ Stalina i Gottwalda.
Táto zmena sa prejavila aj tak, že vlastne bolo po magne charte slovenského národa, o ktorej hovoril v apríli 1945 v Košiciach Klement Gottwald, pretože každý slovenský povereník bol od volieb 1946 podriadený príslušnému česko-slovenskému ministrovi.