Vývoj Československého hospodárstva v 1939-89

S blížiacim sa koncom vojny a obsadzovaním väčšiny slovenského územia Červenou armádou Beneš a jeho vláda ukončili svoju činnosť v Londýne a presídlili sa v marci 1945 do Moskvy. Tu sa s českými komunistami i zástupcami slovenských politických síl dohodli na zásadách, na ktorých sa bude budovať nový štát. Komunisti predložili politické otázky, týkajúce sa orientácie na ZSSR, uznania svojbytnosti a rovnoprávnosti slovenského národa, potrestanie zradcov a kolaborantov, demokratizáciu armády atď. Na týchto rokovaniach sa z politických strán neobjavili dve dôležité strany, a to agrárna strana a Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS). HSĽS bola z politiky vylúčená, lebo pod jej vedením vznikol a bol vybudovaný Slovenský štát. Agrárnici preto, lebo boli početne silne zastúpení vo vláde Protektorátu a boli starými politickými nepriateľmi Beneša i komunistov. Z česko-slovenského politického spektra boli tak vylúčené konzervatívne politické sily.

Na Slovensku vtedy bola vedúcou politickou silou komunistická strana zjednotená so sociálnymi demokratmi, ktorá do hospodárskeho života zasahovala v podstate len ovplyvňovaním verejnej mienky a organizovaním hospodárskych bojov alebo ďalších masových akcií pracujúcich. Popri nej existoval tzv. Občiansky blok, ktorý sa v apríli 1945 v Košiciach premenoval na Demokratickú stranu. V tomto politickom zoskupení, ktoré nemalo jasný politický profil boli najvýznamnejšími osobnosťami Ján Ursíny (aktívny funkcionár agrárnej strany) a Dr. Jozef Lettrich(odklonil sa od čechoslovakizmu, uznával existenciu samostatného slovenského národa).
Komunisti sa po vojne formálne rozdelili na dve strany: na KSČ, ktorá pôsobila iba v Čechách a na Morave, a na KSS, ktorá mala formálne svoje vlastné vedenie. Vedúcimi osobnosťami slovenských komunistov boli Karol Šmidke(bol zvolený za predsedu KSS a túto funkciu zastával až do leta 1945), Viliam Široký a Gustáv Husák.

Rozhodujúce rokovania o novej politike a novej vláde ČSR sa uskutočnili v Moskve 22. až 29. marca 1945. Delegácia SNR sa na ne dostavila už 12. marca a o päť dní neskôr prišli aj českí politici z Londýna na čele s Benešom. Vedúcimi na rokovaniach boli komunisti, lebo v tej časti Slovenska, ktorá bola obsadená Červenou armádou, sa už pevne chopili moci.
Návrh nového programu česko-slovenskej vlády vypracovalo zahraničné byro KSČ a delegáti všetkých strán ho prijali za program rokovania. Hlavné slovo tu mal jednoznačne Klement Gottwald, ktorého zvolili za predsedu Národného frontu Čechov a Slovákov. To mala byť nová platforma politického života v Česko-Slovensku, ktorá zanikla až začiatkom roku 1990. Politická opozícia sa nepripúšťala, bez členstva v tejto inštitúcii nemohla existovať žiadna politická strana. Bola to „geniálna myšlienka“ moskovskej komunistickej centrály.

Jediným sporným bodom na moskovských rokovaniach bola VI. Kapitola vypracúvaného programu, ktorá hovorila o vzťahoch Čechov a Slovákov. Slovenskí komunisti požadovali rovnoprávne postavenie oboch národov, a to v podobe federatívneho zriadenia, kde SNR mala byť rovnoprávna s českým parlamentom.
Husák takéto stanovisko zastával aj na pracovnej konferencii slovenských komunistov v Košiciach, ktorá sa konala na prelome februára a marca 1945. Ale Gottwald ich od toho odradil. Pre Beneša a jeho priateľov by to bolo znamenalo totálnu politickú porážku. On i české strany boli stále v zajatí myšlienky jednotného československého národa a dávali to aj najavo.
Gottwald a niektorí českí komunisti síce zastávali myšlienku samostatného slovenského národa, ale v srdci boli tiež skrytí Čechoslováci.
Takto teda vznikol model usporiadania česko-slovenského štátu, ktorý existoval ž do roku 1968.

Novovytvorená vláda mala 25 členov, z toho 9 Slovákov. Jej predsedom sa stal ľavicovo orientovaný sociálny demokrat Zdeněk Fierlinger, jeho námestníkmi predsedovia ostatných politických strán, teda aj Klement Gottwald, Viliam Široký a JánUrsíny. Vo vláde boli aj bezpartajní, a to Ludvík Svoboda, Zdeněk Nejedlý a Ján Masaryk.

1.2 Ekonomické aspekty Košického vládneho programu, národné správy a znárodnenia z októbra 1945
Na územie Slovenska, do Košíc sa vláda dostala vlakom 3. apríla. Na druhý deň zložila sľub a 5. apríla 1945 predložila vládny program, na ktorom sa dohodla v Moskve. Boli v ňom zakotvené hlavné komunistické požiadavky.

Košický vládny program zdôrazňoval v kapitolách venovaných hospodárskej a sociálnej politike tieto úlohy: dať pod národnú správu majetok nepriateľov a zradcov, skonfiškovať ich pôdu a odovzdať ju do rúk malých a stredných roľníkov a dedinskej chudoby, rýchlene obnoviť vojnou spustošené národné hospodárstvo, zlepšiť hmotné postavenie obyvateľstva a položiť základy novej sociálnej politiky v prospech všetkých vrstiev pracujúceho ľudu. Za prípravu k znárodneniu možno pokladať tézu, že vláda postaví „celý peňažný a úverový systém, kľúčové priemyselné podniky, poisťovníctvo, prírodné a energetické zdroje pod všeobecné štátne vedenie.“
Toho istého dňa ho na schôdzi SNR vyhlásili za záväznú formu novej vlády a Klement Gottwald ho dokonca vyhlásil za magnu chartu slovenského národa.
V ČSR sa oficiálne začalo budovať socialistické zriadenie, ktoré sa označovalo ako ľudovodemokratické, i keď komunisti ešte celkom nechopili moc do svojich rúk.

Maďarom a Nemcom zrušili česko-slovenské občianstvo.
Politika obnoveného štátu sa orientovala vyslovene na Sovietsky zväz, tým skôr, že s ním mal spojeneckú zmluvu už od decembra 1943.

Korunu týmto socialistickým a komunistickým snaženiam nasadili dekréty o znárodnení priemyselných podnikov, bánk a poisťovní, ktoré podpísal prezident Beneš v októbri 1945. Ako on, tak i komunisti a celý Národný front ich pokladali za také významné, že
28. október sa za vlády komunistov oslavoval ako Deň znárodnenia.
V októbri 1945 bola rozhodujúca časť majetku nachádzajúca sa pod národnou správou vyvlastnená bez náhrady. Skonfiškovaný majetok sa mohol buď znárodniť, alebo reprivatizovať.

Úsilie pokrokových síl o skoré a čo najrozsiahlejšie znárodnenie vychádzalo z potreby oslabiť základ moci buržoázie, upevniť ľudovodemokratické zriadenie a urýchliť povojnovú obnovu hospodárstva.
V priemysle sa znárodnenie týkalo všetkých podnikov v kľúčových odboroch a v ostatných oblastiach veľkých podnikov s viac ako 150-500 zamestnancami. V niektorých odboroch bola hranica znárodnenia stanovená podľa kapacity výrobného zariadenia. Úplne znárodnené boli predovšetkým bane, samostatné elektrárne, plynárne, huty, valcovne, zbrojovky, cementárne, celulózky a dôležité chemické odbory, komunálne a družstevné podniky.
Nárok na náhradu za znárodnený majetok mali len tí bývalí vlastníci, ktorí nepatrili medzi nepriateľov a zradcov.

Znárodnenie v Československu likvidovalo monopolnú štruktúru hospodárstva a ekonomické pozície veľkoburžoázie, vymanilo Československo zo závislosti od zahraničného kapitálu, vytvorilo rozsiahly zospoločenštený sektor a tým aj ekonomickú oporu ľudovodemokratického zriadenia. Odovzdanie veľkých kapitalistických podnikov do rúk ľudu vyvolalo vlnu pracovnej iniciatívy, urýchlilo povojnovú obnovu hospodárstva a vytvorilo objektívne podmienky na prechod k plánovaniu.

7. apríla 1945 sa v Košiciach ustanovilo aj predsedníctvo SNR na čele so Šmidkem a Lettrichom a ich šiestimi zástupcami, po troch z radov komunistov i Demokratickej strany, pričom poslední boli zároveň aj povereníkmi.
Po presídlení do Bratislavy 11. apríla 1945 sa zákonná a výkonná moc od seba oddelili.
Lettrich sa stal predsedom Slovenskej národ. rady a Šmidke predsedom Zboru povereníkov.

Vedúca sila v politickom živote Slovenska po roku 1945 - Komunistická strana Slovenska sa na rokovaní v Košiciach 8. apríla 1945 dohodla s predstaviteľmi zahranič. byra KSČ, že komunisti budú v budúcnosti vystupovať oddelene ako dve samostatné strany s vlastnými predsedami, tajomníkmi a inými vedúcimi funkcionármi. Za svojho vodcu aj naďalej pokladali Klementa Gottwalda.

Aby si komunisti na Slovensku získali priazeň svojej strany, ktorá sa hlásila k internacionalizmu a vo veľkej miere v nej boli skutočne zastúpení Maďari, Nemci i Židia, ktorých materinským jazykom spravidla nebola slovenčina, vylúčili zo svojich radov skutočných Maďarov i Nemcov vrátane napr. takého zaslúžilého revolucionára, ako bol Štefan Major.
V lete 1945 vymenili slovenskí komunisti na zjazde v Žiline svojho predsedu Šmidkého za Širokého, ale predtým to urobili na zjazde v Martine aj demokrati, kde vekovo staršieho agrárnika Ursínyho vystriedal mladší Lettrich.

V demokratickej strane (komunisti) sa postupne formovali požiadavky, aby sa tak veľmi neponáhľalo so znárodnením, malé podniky sa ponechali v súkromných rukách, aj keď sú ich majitelia Nemci a Maďari, a aby nový štát nebol ľudovodemokratický, ale demokratický.

Pred blížiacimi sa voľbami a v snahe získať hlasy katolíkov sa vedenie Demokr.S v apríli 1946 rozhodlo, že sila slovenského politického katolicizmu, ktorý počas vojny výrazne zosilnel, musela byť rešpektovaná.
19. júla 1945 odsúdila KSS protinárodné a protiľudové snahy skrývajúce sa za autoritu cirkvi a náboženstva a 13. júla toho istého roku požadovala aj parceláciu cirkevných veľkostatkov v prospech roľníkov, aby vrazila klin medzi cirkevnú hierarchiu a veriacich.
Komunisti ovládali aj zväz mládeže, zväz žien, zväz roľníkov a najmä novovytvorené Revolučné odborové hnutie. Komunistickou organizáciou bol aj Zväz slovenských partizánov. Na objednávku svojho predsedu Šmidkého a jeho tajomníka Žingora vykonávali trvalý nátlak na uskutočňovanie komunistických požiadaviek.
Obnovené „demokratické“ pomery veru nectilo, že k 26. septembru 1945 bolo na Slovensku 63 internačných táborov, v ktorých bolo spolu 26 - tisíc ľudí, najmä „kolaborantov“, Nemcov a Maďarov. Najväčší takýto tábor bol v Petržalke a Novákoch.

Vážnym problémom v povojnovom období bolo riešenie otázky odsunu Nemcov a Maďarov zo Slovenska a prvých, prirodzene, najmä z Čiech. Súhlas na to dala konferencia víťazných mocností v Postupimi a šlo približne o 3 milióny ľudí. Odsun sa ukončil až koncom roku 1946. Riešenie maďarskej otázky bolo pôvodne kladené na rovnakú úroveň, ale nebolo predmetom rokovania víťazných mocností. Medzinárodné organizácie, predovšetkým OSN, ako aj maďarská vláda s plánovaným odsunom Maďarov zo Slovenska nesúhlasila, a tak až po
dlhých rokovaniach bola 27. februára 1946 v Budapešti podpísaná dohoda o vzájomnej výmene obyvateľstva, ktorej zásadou bolo, že sa vymení iba toľko osôb, koľko bude o výmenu stáť. Záviselo to od počtu Slovákov, ktorí sa budú chcieť z Maďarska vysťahovať na Slovensko.
Maďari, ktorí zostali nemali žiadne práva, stratili občianstvo, nesmeli sa na úrady obracať po maďarsky, zavreli im maďarské školy, nemali právo zúčastniť sa na voľbách roku 1946, ich podniky - či už menšie, alebo iba živnosti, dostali národné správy, maďarské dediny nemali volené orgány správy, iba úradmi dosadené správne úrady.
Keď sa k moci dostali komunisti, tento útlak sa skončil. Celú vinu na seba prevzali všetci česko-slovenskí komunisti.

Pred voľbami roku 1946 vznikli na Slovensku dve nové strany, a to Strana slobody, ktorá sa pôvodne chcela nazývať Kresťansko-republikánska na čele s Dr. Vavrom Šrobárom (vytvoril Národný front), ale Národný front tento názov odmietol.
Stranu práce vytvorili sociálni demokrati. Po voľbách sa v septembri 1946 premenovala na Sociálno-demokratickú stranu na Slovensku, v novembri sa zlúčila s Čs. sociálnou demokraciou a pôsobila až do svojho zániku pod názvom Česko-slovenská sociálna demokracia na Slovensku. Jej čestným predsedom bol Ivan Dérer, presvedčený Čechoslovák starej školy.

Voľby koncom mája 1946 priniesli na Slovensku presvedčivé víťazstvo Demokratickej strany, ktorá dostala takmer milión hlasov, hoci z volieb boli vylúčení „kolaboranti“, Maďari a Nemci a existovali aj biele lístky pre nevoličov.
V Čechách a na Morave bola najsilnejšia KSČ, a tak získala úrad ministerského predsedu, ktorým sa stal jej predseda Klement Gottwald. Na Slovensku ako predseda Zboru povereníkov vystredal staršieho Šmidkého Gustáv Husák - najradikálnejší slovenský komunista a veľký obdivovateľ Stalina i Gottwalda.
Táto zmena sa prejavila aj tak, že vlastne bolo po magne charte slovenského národa, o ktorej hovoril v apríli 1945 v Košiciach Klement Gottwald, pretože každý slovenský povereník bol od volieb 1946 podriadený príslušnému česko-slovenskému ministrovi.