Na mierovej konferencií v Paríži podpísali víťazné mocnosti Pakt Spoločnosti národov, organizácie pre medzinárodnú spoluprácu, ktorá mala zabrániť v budúcnosti ozbrojeným konfliktom. Potreba tejto organizácie sa ukázala v priebehu 1 svetovej vojny. Vplyvné kruhy v USA a Veľkej Británií požadovali posilnenie mierovej spolupráce. Túto myšlienku zastával prezident Woodrow Wilson.
Mierová konferencia stanovila tiež aj štruktúru Spoločnosti národov. Členmi spoločnosti sa stali všetky víťazné mocnosti 1 svetovej vojny. Každý člen zúčastňujúci sa valného zhromaždenia mal jeden hlas.

Po skončení vojny a kapitulácií nemeckej ríše spojenci vo Versailles prejednávali novú mierovú zmluvu s Nemeckom bez jeho účasti. Zmluva obsahovala 440 článkov z čoho 414, ktoré nadiktovalo predovšetkým Francúzko ukladali Nemecku podmienky.
Parížska mierová konferencia z 18. januára 1919 na ktorej zúčastnili delegáti z 32 krajín. Nemeckým zástupcom bola zmluva odovzdaná 7. mája 1919 k ústnemu prerokovaniu zmluvy neboli pripustený. Toto rozhodnutie zo stany víťazných mocností vyvolalo v Nemecku vlnu protestov. Veľké rozhorčenie u nemeckého obyvateľstva spôsobil článok 231 tejto zmluvy. „Spojenecké a pridružené vlády vyhlasujú a Nemecko uznáva, že Nemecko a jeho spojenci zodpovedajú ako pôvodcovia za všetky straty a škody, ktoré utrpeli spojenecké a pridružené vlády a ich štátny príslušníci v dôsledku vojnového konfliktu, vyvolaného Nemeckom a jeho spojencami“.

Spojenci si nárokovali na všetky vojnové náklady. Nemecko muselo splniť tieto požiadavky:
• Odovzdanie obchodných a rybárskych lodí, stavba nových lodí pre spojencov,
• Voľne používanie nemeckých prístavov,
• Redukcia armády na maximálny počet vojakov 100 000,
• Zákaz leteckých síl, ponoriek, tankov, výroba zbraní a ponechanie zbraní len na obranu krajiny v prípade napadnutia inou krajinou.

Zmluvu podpísali 20. mája 1919 Herman Muller a Hanz Beli pod tlakom ultimát zo strany spojencov.
Na prudkú kritiku narazila zmluva v USA. Túto zmluvu najviac kritizoval John Meinard Keynes. Tvrdil, že zmluva neobsahuje žiadne ustanovenia o obnove vojnou zničenej Európy, nič čo by pomohlo zachrániť Rusko. Problém vyhladovanej a demoralizovanej Európy ostal bez povšimnutia.