1.4 Ťažký priemysel

Prvé príznaky prevratných zmien sa prejavili v textilnom priemysle. Postupne však boli zasiahnuté i ďalšie odvetvia, predovšetkým tie, ktoré dodávali priemyslu základné suroviny – uhlie a železo.
Ťažba uhlia vo Veľkej Británii nepretržite stúpala. 90% svetovej ťažby vtedy dodávali doly v Británii. Získavanie uhlia však zostávalo na manufaktúrnej úrovni.
Vo Veľkej Británii nastal problém s nedostatkom dreva. Lesy sa tu relatívne rýchlo vytratili. Preto sa kládol veľký význam hľadaniu alternatívnych spôsobov tavenia železa, a to viedlo k uhliu. Už koncom 17. storočia boli povrchové zásoby uhlia prakticky vyčerpané. Pre ďalšie uhlie sa muselo teda viac do hĺbky. Teda až pod hladinu spodnej vody. To zase znamenalo nájsť spôsob ako odčerpávať vodu z dolov. Na čerpanie vody z dolov sa používal parný stroj postavený Saverym a Newcomenom v roku 1712. O tomto stroji sa hovorilo ako o „priateľovi horníkov“. Jeho nevýhodou bola malá účinnosť a veľké straty energie. Priaznivý surovinový zdroj v strednom Anglicku, kde sa popri železnej rude nachádzalo i čierne uhlie, umožnil na sklonku 18. storočia vybudovať rozsiahlu sieť železiarní. Veľká Británia potom vyše storočia dominovala vo výrobe železa a ocele.

Dovážaná oceľ však bola lacnejšia než anglická a hrozilo, že anglickí výrobcovia budú závislí na dovoze. Bolo teda potrebné nájsť palivo, ktoré by dokázalo nahradiť drevené uhlie, lebo dovtedy sa na pohon nových strojov používala para získavaná spaľovaním uhlia. Novinku v tomto smere priniesol roku 1709 Abraham Darby, ktorý prišiel na tavenie železa s použitím koksu namiesto dreveného uhlia.
Potreba železa mala za následok rozvoj baníctva. Zakladalo sa množstvo baní a železiarní, v ktorých sa ťažili suroviny na výrobu strojov. Výroba strojov si vyžadovala pevnejší materiál. Postupne sa začala uplatňovať liatina a neskôr aj oceľ, pretože bola tvrdá a dostatočne pevná.

Tvrdé železo, známe ako oceľ, bolo objavené pred viac než dvoma tisícročiami, ale proces jeho výroby bol veľmi drahý. V 50. rokoch 19.storočia objavil anglický inžinier Henry Bessemer lacnú metódu spracovania surového železa na oceľ (Bessemerova metóda). Keďže oceľ mala oveľa dlhšiu životnosť ako železo, jej výroba sa za krátky čas rozšírila po celej Európe. Železo sa využívalo na výrobu strojov, koľajníc, mostov, železníc, lokomotív a vagónov.

1.5 Rozvoj dopravy

Postupujúca priemyselná revolúcia zvyšovala nároky v ďalšom odvetví, a to v doprave. Na niektorých miestach sa vyberalo mýto, vznikla makadamová cesta, pomocou ktorej sa zrýchlila doprava na kočoch. Existovalo množstvo kanálov, určených na prepravu uhlia, a začali sa rozvíjať aj banky a poisťovne.
John L. MacAdam vypracoval novú metódu stavby ciest, pomocou ktorej sa zrýchlila doprava. Tejto metóde sa hovorí makadamovanie. Tatko vybudované cesty mali pevný a mierne zaoblený povrch.
Vyspelejšou dopravou bola doprava po vode. Mala dve veľké výhody: bola lacnejšia než cestná doprava a prostredníctvom nej bolo možné prepravovať i veľké a rozmerné náklady. Malo to kľúčový význam pre prepravu uhlia a rúd.
V roku 1770 bolo dokončená stavba Veľkého kanálu medzi riekami Trent a Mersey, čím sa spojili priemyselné centrá stredného Anglicka. Postupne začal stúpať záujem o budovanie prieplavov, a hovorí sa o horúčke stavby prieplavov.
Skutočným prevratom bolo, keď v roku 1769 francúzsky mechanik Nicolas Cugnot zostrojil dopravný prostriedok poháňaný parou.
Roku 1804 skonštruoval Richard Trevithick prvú parnú lokomotívu, ktorá sa pohybovala po koľajniciach a slúžila na dopravu uhlia. George Stephenson potom zhotovil lokomotívu, za ktorou boli pripojené osobné vozne s cestujúcimi. Nastal obrovský rozvoj železničnej dopravy.
V 30-tych rokoch boli postavené i prvé železničné trate. Konkrétne v roku 1825 vznikla prvá železničná trať zo Stockonu do Darlingtonu.
Parný stroj čoskoro našiel uplatnenie aj v námornej doprave. Roku 1807 Robert Fulton postavil prvý parník – Clermont, ktorý dokázal plávať proti prúdu rieky.