Kultúrna emancipácia Slovákov

Česi, na rozdiel od Slovákov, mali v monarchii oveľa lepšie postavenie. Mali svoje české školy, univerzitu, Národné divadlo, mnoho kultúrnych spolkov. Češtinu mohli používať aj v úradoch. Naproti tomu sa budapeštianska vláda cieľavedome snažila, aby Slováci stratili svoj jazyk a národné povedomie. Nejestvovali slovenské školy, slovenskí národovci boli prenasledovaní a viacerí spoločensky diskriminovaní. Kto chcel v Uhorsku dosiahnuť vyššie vzdelanie, stať sa štátnym zamestnancom, nájsť spoločenské uplatnenie, nesmel navonok nijako prejavovať svoje slovenské národné povedomie. Mnohí preto svoj pôvod radšej zatajili a hlásili sa za Maďarov.

Pre Slovákov malo pripojenie k českým krajinám ohromný význam a prinieslo všestranný pokrok. Česká kultúra, školstvo, šport a iné oblasti života sa pre Slovákov stali vzorom, ktorý sa snažili napodobňovať. Oproti uhorským pomerom mimoriadne stúpla všeobecná vzdelanostná úroveň. Zákonom bola zavedená 8-ročná školská dochádzka. Podstatne sa rozšíril počet žiakov meštianskych a stredných škôl.

Na konci monarchie boli na Slovensku dve vysoké školy – bratislavská Alžbetínska univerzita (založená cez vojnu) a tradičná Vysoká škola banícka v Banskej Štiavnici. Obe sa po prevrate odsťahovali do Maďarska. Roku 1919 vznikla v Bratislave Univerzita Komenského, ktorá mala 3 fakulty – filozofickú, právnickú a lekársku. Otvorilo sa Slovenské národné divadlo, aj keď spočiatku malo český ráz. V Martine bola obnovená Matica slovenská, ako celonárodná inštitúcia zjednocujúca na poli kultúry, osvety a vedy.

Matica zakladala miestne organizácie, ktoré sa stali ohniskom kultúrneho a spoločenského života v mestách a na dedinách. Vydávala mnoho časopisov a kníh. Vedecké odbory Matice slovenskej pomáhali rozvíjať slovenskú jazykovedu, históriu, národopis, literárnu vedu i vedy o umení. Veľkú úlohu mala Matica pri rozvíjaní národného povedomia i pri ochrane čistoty slovenského jazyka.

Slovenčina, ktorá pred rokom 1918 nebola pripravená na úlohy štátneho jazyka, sa v súvislosti s kultúrnym, hospodárskym a politickým rozmachom slovenského národa po vzniku ČSR vypracovala veľmi rýchlo na spisovný jazyk takých kvalít, že stačila v náležitej miere zastať všetky úlohy, ktoré sa na ňu kládli. Preto vyvolali veľký odpor snahy umelo zbližovať češtinu a slovenčinu (najmä vydaním Pravidiel slovenského pravopisu roku 1931 Václavom Vážnym). Matica na čechoslovakistický trend reagovala zavedením tzv. martinského úzu spisovnej slovenčiny (jazykový purizmus, ktorý odmietal ovplyvňovanie slovenčiny češtinou).

Pre medzivojnové obdobie ja charakteristické zakladanie a účinkovanie množstva spolkov, miestnych i celonárodných združení (osvetových, ženských, divadelných a speváckych, umeleckých profesionálnych atď.). Najmasovejšiu členskú základňu, ktorú tvorilo až 80 000 osôb, mali dobrovoľné hasičské spolky. Zakladali sa takmer v každej obci na Slovensku. Chránili majetok a životy občanov pred živelnými pohromami, no zároveň vyvíjali aj osvetovú činnosť. Kultúrna explózia sa prejavovala všade: v raste počtu vydávaných slovenských kníh, v hudbe, výtvarnom umení, v tlači. Kým roku 1918 vychádzalo iba 23 slovenských periodík, koncom prvej republiky ich už bolo okolo 250. Všetkých periodík, v slovenčine i v iných jazykoch, vychádzalo na Slovensku roku 1938 už 389. Rozhlas začal vysielať roku 1926 a koncom republiky mala prijímač približne každá ôsma domácnosť. „Poslovenčovanie Slovenska“ nemalo charakter násilnej asimilácie, ale uvoľnenia tvorivej energie a potenciálu predtým utláčaného národa.