Zahraničná politika

Medzinárodné postavenie Československa záviselo od pevnosti veraillského systému (vytvoreného na základe mierových zmlúv s porazenými štátmi), ktorý vytvoril systém záruk existencie všetkých malých štátov. Akákoľvek jeho zmena znamenala pre ČSR nebezpečie. Preto sa československá zahraničná politika usilovala o zachovanie daného systému a tiež o jeho dobudovanie dvojstrannými zmluvami so susednými štátmi.

Keďže sa okrem Československa i Rumunsko a Juhoslávia cítili ohrozené revizionistickými požiadavkami Maďarska, na základe vzájomných dvojstranných zmlúv uzatvorených medzi sebou vytvorili koalíciu, nazvanú Malá dohoda. Tvorca československej zahraničnej politiky E. Beneš chcel na tomto základe vybudovať širšiu koalíciu stredoeurópskych a balkánskych štátov, čo sa však neuskutočnilo.

Na poli západoeurópskej diplomacie sa ČSR dostala do jednostrannej závislosti od Francúzska (čo potvrdila i zmluva z roku 1924). Britská politika prejavovala nezáujem o strednú Európu. ČSR sa na začiatku 30. rokov dostala do veľmi zložitej situácie. Jednostranná orientácia na Francúzsko, oslabovanie pozícií Malej dohody a mocenské ambície Nemecka a Talianska v strednej Európe zatláčali ČSR do čoraz nevýhodnejšieho medzinárodného postavenia.

Československá zahraničná politika začala hľadať možnosti zblíženia so Sovietskym zväzom. V máji 1935 podpísala ČSR so Sovietskym zväzom zmluvu o vzájomnej pomoci, ktorá bola viazaná na vzájomné zmluvy s ďalšími štátmi. Vznikol tak spojenecký systém Francúzsko-Československo-Sovietsky zväz, ktorý načas posilnil medzinárodné postavenie ČSR.