Vývoj československého hospodárstva v rokoch 1918 - 1938

Vznik republiky

28. októbra 1918 vyhlásil Československý národný výbor pred rozjasanými masami českého obyvateľstva Prahy Česko-slovenskú republiku. Strhli sa insígnie starej monarchie, rakúske zástavy a vyvesili republikánske. O dva dni neskôr Slovenská národná rada a slovenskí národní dejatelia, zhromaždení v Turčianskom Svätom Martine, vyhlásili pripojenie sa Slovákov k novému štátu.

Československo bolo jedným z nástupníckych štátov, ktoré vznikli na troskách rakúsko-uhorskej monarchie. Jeho hranice sa nerodili ľahko. Boli predmetom parížskych mierových rokovaní i urputných zápasov, ktoré prebiehali na domácom území. Definitívne hranice ČSR potvrdili až medzinárodné dohody, ktoré sa podpísali v roku 1919-1920.

Československý štát mal 140 484 km2, 13 613 172 obyvateľov. Slovensko malo 49 006 km2 a 2 998244 obyvateľov. 14. novembra 1918 na zasadnutí novoutvoreného parlamentu – Národného zhromaždenia, bola vyhlásená republikánska forma česko-slovenského štátu. Slovensko v 300 člennom parlamente zastupovalo 50 poslancov.

Česko-slovenský parlament (Národné zhromaždenie) prijal revolučným tempom množstvo zákonov a nariadení, ktoré zdôraznili demokratický charakter štátu a za ktoré sa v monarchii desaťročia márne bojovalo. Odhlasovala sa sloboda tlače, zhromažďovania, štrajkov, uzákonil sa 8-hodinový pracovný čas, podpory v nezamestnanosti, ochrana nájomníkov, zlepšilo sa sociálne poistenie atď. Niektoré zákony, napr. zákon o zrušení šľachtických titulov a stavovských výsad, podčiarkovali demokratické zriadenie štátu.

10. decembra 1918 zákonom Národného zhromaždenia bolo na Slovensku vytvorené Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska na čele s Vavrom Šrobárom. Malo 14 oddelení, ktoré organizovali administratívny, hospodársky, verejný a kultúrny život. Ministerstvo však v skutočnosti nemalo plnú moc, ale bolo vo všetkom podriadené ministrovi vnútra v pražskej vláde. rovnaké postavenie mal aj Krajinský úrad na čele s krajinským prezidentom, ktorý bol od roku 1928 najvyšším štátnym úradníkom na Slovensku.

Pre Slovákov malo pripojenie k Česko-Slovensku ohromný význam a všestranný pokrok. Pomery, ktoré priniesli so sebou Česi, boli ľudové a demokratické a oproti polofeudálnym, ktoré vládli v Uhorsku, znamenali veľký krok vpred. Republika zaviedla všeobecné volebné právo, a to aj pre ženy, povinnú školskú dochádzku predĺžila zo 6 na 8 rokov a úrady jej plnenie aj kontrolovali. Zaviedla osemhodinový pracovný čas, právo spolčovania, slobodu tlače, nezávislé súdy, kontrolu policajnej moci a, samozrejme, i školy v národnom jazyku, od ľudových až po univerzitu. Univerzitu otvorili v Bratislave roku 1918 s právnickou, filozofickou a lekárskou fakultou. Študovať na nej mohli aj ženy. Otvorili aj Slovenské národné divadlo, i keď v ňom v prvých sezónach hrali len českí herci. Vznik ČSR znamenal veľkú nacionálnu renesanciu aj pre občanov nemeckej národnosti žijúcich na Slovensku. Pred zánikom Uhorska bolo na dnešnom Slovensku iba 7 nemeckých ľudových a 7 zmiešaných maďarsko-nemeckých škôl. Roku 1931 mali už slovenskí Nemci 111 ľudových škôl, 6 škôl meštianskych, 2 reálne gymnáziá, 2 obchodné školy a 22 učňovských škôl.
Kultúrna emancipácia Slovákov

Česi, na rozdiel od Slovákov, mali v monarchii oveľa lepšie postavenie. Mali svoje české školy, univerzitu, Národné divadlo, mnoho kultúrnych spolkov. Češtinu mohli používať aj v úradoch. Naproti tomu sa budapeštianska vláda cieľavedome snažila, aby Slováci stratili svoj jazyk a národné povedomie. Nejestvovali slovenské školy, slovenskí národovci boli prenasledovaní a viacerí spoločensky diskriminovaní. Kto chcel v Uhorsku dosiahnuť vyššie vzdelanie, stať sa štátnym zamestnancom, nájsť spoločenské uplatnenie, nesmel navonok nijako prejavovať svoje slovenské národné povedomie. Mnohí preto svoj pôvod radšej zatajili a hlásili sa za Maďarov.

Pre Slovákov malo pripojenie k českým krajinám ohromný význam a prinieslo všestranný pokrok. Česká kultúra, školstvo, šport a iné oblasti života sa pre Slovákov stali vzorom, ktorý sa snažili napodobňovať. Oproti uhorským pomerom mimoriadne stúpla všeobecná vzdelanostná úroveň. Zákonom bola zavedená 8-ročná školská dochádzka. Podstatne sa rozšíril počet žiakov meštianskych a stredných škôl.

Na konci monarchie boli na Slovensku dve vysoké školy – bratislavská Alžbetínska univerzita (založená cez vojnu) a tradičná Vysoká škola banícka v Banskej Štiavnici. Obe sa po prevrate odsťahovali do Maďarska. Roku 1919 vznikla v Bratislave Univerzita Komenského, ktorá mala 3 fakulty – filozofickú, právnickú a lekársku. Otvorilo sa Slovenské národné divadlo, aj keď spočiatku malo český ráz. V Martine bola obnovená Matica slovenská, ako celonárodná inštitúcia zjednocujúca na poli kultúry, osvety a vedy.

Matica zakladala miestne organizácie, ktoré sa stali ohniskom kultúrneho a spoločenského života v mestách a na dedinách. Vydávala mnoho časopisov a kníh. Vedecké odbory Matice slovenskej pomáhali rozvíjať slovenskú jazykovedu, históriu, národopis, literárnu vedu i vedy o umení. Veľkú úlohu mala Matica pri rozvíjaní národného povedomia i pri ochrane čistoty slovenského jazyka.

Slovenčina, ktorá pred rokom 1918 nebola pripravená na úlohy štátneho jazyka, sa v súvislosti s kultúrnym, hospodárskym a politickým rozmachom slovenského národa po vzniku ČSR vypracovala veľmi rýchlo na spisovný jazyk takých kvalít, že stačila v náležitej miere zastať všetky úlohy, ktoré sa na ňu kládli. Preto vyvolali veľký odpor snahy umelo zbližovať češtinu a slovenčinu (najmä vydaním Pravidiel slovenského pravopisu roku 1931 Václavom Vážnym). Matica na čechoslovakistický trend reagovala zavedením tzv. martinského úzu spisovnej slovenčiny (jazykový purizmus, ktorý odmietal ovplyvňovanie slovenčiny češtinou).

Pre medzivojnové obdobie ja charakteristické zakladanie a účinkovanie množstva spolkov, miestnych i celonárodných združení (osvetových, ženských, divadelných a speváckych, umeleckých profesionálnych atď.). Najmasovejšiu členskú základňu, ktorú tvorilo až 80 000 osôb, mali dobrovoľné hasičské spolky. Zakladali sa takmer v každej obci na Slovensku. Chránili majetok a životy občanov pred živelnými pohromami, no zároveň vyvíjali aj osvetovú činnosť. Kultúrna explózia sa prejavovala všade: v raste počtu vydávaných slovenských kníh, v hudbe, výtvarnom umení, v tlači. Kým roku 1918 vychádzalo iba 23 slovenských periodík, koncom prvej republiky ich už bolo okolo 250. Všetkých periodík, v slovenčine i v iných jazykoch, vychádzalo na Slovensku roku 1938 už 389. Rozhlas začal vysielať roku 1926 a koncom republiky mala prijímač približne každá ôsma domácnosť. „Poslovenčovanie Slovenska“ nemalo charakter násilnej asimilácie, ale uvoľnenia tvorivej energie a potenciálu predtým utláčaného národa.
Hospodárske dedičstvo po habsburskej monarchii

Československá republika získala po svojom vzniku veľkú časť ekonomického potenciálu bývalého Rakúsko-Uhorska, najmä 60% priemyslu, ktorý sa nachádzal na jej území. Stala sa tak ekonomicky najsilnejším štátom spomedzi nástupníckych štátov, avšak priemysel bol rozložený veľmi nerovnomerne. 3/4 priemyselných závodov sa nachádzali na českom území. Na Slovensku sa nachádzala 1/5 priemyselných závodov bývalého Uhorska. Napriek tomu si v porovnaní s českými krajinami zachovávalo prevažne poľnohospodársky charakter. Svedčí o tom aj počet obyvateľstva živiaceho sa poľnohospodárstvom, ktorý tvoril na Slovensku 61%, v českých krajinách len 32%. Najslabším článkom československej ekonomiky bola Podkarpatská Rus. Objemom priemyselnej výroby na jedného obyvateľa bolo Československo na 9.-10. mieste celosvetového rebríčka. Pri porovnávaní výšky národného dôchodku na jedného obyvateľa však roku 1937 dosahovalo len 58% priemernej európskej úrovne. Slovenská ekonomika sa podieľala na tvorbe národného dôchodku len 15%, hoci tu žilo 30% obyvateľstva krajiny.

Hospodárske a sociálne pomery

Spojenie českých krajín a Slovenska do jedného štátu odhalilo značné priepasti medzi oboma časťami útvaru a z toho vyplývajúce negatíva v neprospech Slovákov.

Na rozdiel od vyspelých západných krajín Európy bolo rozdelenie majetku a dôchodkov na Slovensku veľmi polarizované, stredné vrstvy boli slabšie. Situáciu v poľnohospodárstve podstatne nezmenila ani pozemková reforma z roku 1919. Hoci na Slovensku bolo asi 37% všetkej poľnohospodárskej pôdy ČSR, na trhovej produkcii sa Slovensko roku 1936 podieľalo len 18%-mi.

Oproti českým krajinám, ktoré boli priemyselnou bázou rakúskej časti monarchie bolo Slovensko (hoci v Uhorsku relatívne vyspelé) oveľa zaostalejšie. Konkurencia vyspelejšieho priemyslu českých krajín viedla k odbúravaniu priemyslu na Slovensku, s následným zvyšovaním počtu nezamestnaných a vysťahovalcov. Na západe republiky žilo z práce v priemysle 39,7% ľudí, na Slovensku iba 17,4%. Najväčšími podnikateľmi sa na Slovensku stali české banky, ktoré kúpené slovenské podniky zväčša zatvárali a zariadenia vyviezli do Čiech.

Politické a hospodárske pomery sa pomaly ustáli, v česko-slovenskom štáte neprepukla inflácia ako v okolitých porazených štátoch a roku 1927 prekročila výroba predvojnovú úroveň o vyše 40%. Ale na Slovensku priemyselná výroba stagnovala a nedosiahla predvojnový stav. Napríklad slovenské železiarstvo, ktoré na konci roku 1918 predstavovalo asi 10 až 12% celej výroby v tomto odbore, nemalo roku 1926 už väčší podiel ako 2,7%. V tomto odbore zaniklo na Slovensku do 200 podnikov. Ľudia pracujúci v priemysle predstavovali na konci dvadsiatych rokov 56,7% zamestnaných, ale prevažná väčšina slovenského obyvateľstva sa aj naďalej živila poľnohospodárstvom.

Sociálne problémy Slovenska sa riešili hlavne vysťahovalectvom. V rokoch 1920 až 1924 odišlo zo Slovenska za prácou 50-tisíc ľudí, v rokoch 1925 až 1929 ďalších 10-tisíc. Ich cieľom tentoraz neboli len USA, ktoré prisťahovalectvo obmedzili, ale Argentína a Kanada, respektíve Belgicko a Francúzsko. Z 324-tisíc ľudí, ktorí sa vysťahovali v rokoch 1920 až 1938, smerovalo do zámoria asi 104-tisíc. Sezónne vysťahovalectvo poľnohospodárskych robotníkov postihlo v rokoch 1919 až 1938 takmer 222-tisíc ľudí.

Veľmi ťažko zasiahla Slovensko hospodárska kríza v rokoch 1929 až 1934, keď sa priemyselná výroba v celom novom štáte znížila až o vyše 40%. V roku 1930 bolo na Slovensku 1136 podnikov s viac ako 20 zamestnancami, v ktorých pracovalo 255 364 osôb, z toho v továrňach 90247 a vo februári 1932 bolo z toho nezamestnaných asi 150-tisíc. Mzdy tých, čo prácu mali, klesli viac ako o tretinu. Výdavky na podporu nezamestnaných predstavovali milióny korún, ale podpory boli veľmi nedostatočné.
Rozvoj dopravy na Slovensku

Hlavné postavenie v doprave malina Slovensku železnice. Vážnym problémom však bolo smerovanie hlavných tratí zdedených z Uhorska, ktoré bolo treba prebudovať. Množstvo zariadení zničili pri ústupe z územia maďarské vojská. preto sa začali budovať železničné spojenia Martin-Banská Bystrica, Púchov-H.Lideč, Červená Skala-Margecany, Handlová-Horná Štubňa, ktoré priniesli prácu pre ďalšie tisícky robotníkov. Cestná doprava sa rozvíjala veľmi pomaly, veď roku 1920 bolo na Slovensku iba 140 áut – 2% z celej republiky. Kvalitnejšie cesty sa budovali až po roku 1935. Lodnej doprave slúžili novovybudované riečne prístavy v Bratislave a v Komárne. Drevo tradične splavovali pltníci najmä po Váhu. základným ekonomickým problémom Slovenska bola slabá industrializácia. Iba tá mohla pomôcť riešiť základné existenčné problémy obyvateľstva.

Priemyselná výroba

Priemysel na Slovensku dosahoval len 8% celkového priemyselného podielu krajiny. Významnejšiu úlohu zastávali celulózky, papierne a garbiarne, ďalej potravinárstvo, drevárstvo, chemický priemysel a spracovanie kovov. Rozvíjalo sa baníctvo – najmä ťažba železnej rudy, mangánu, farebných a drahých kovov. V Handlovej sa začalo ťažiť hnedé uhlie. Slovenský priemysel nestačil konkurovať silnejším český podnikom a bankám. Nekontrolovaná „sloboda podnikania“ viedla za pätnásť rokov k „odbúraniu priemyslu“ na Slovensku. Množstvo priemyselných robotníkov stratilo prácu a tým aj možnosť obživy. Najťažšia situácia bola počas dvoch hospodárskych kríz – povojnovej (1921-1923) a veľkej svetovej (1929-1933). K jej prekonaniu došlo až v druhej polovici tridsiatych rokov, keď zo strategických dôvodov – obáv z vojenskej zraniteľnosti podnikov v Čechách – sa začali budovať strojárske podniky v Považskej Bystrici, Starej Turej, na Myjave, chemické závody v Novákoch, rafinéria v Dubovej, firma Baťa vo Svite i v Baťavanoch (Partizánskej). Ťažisko priemyslu sa presúva na západné Slovensko, kde sa na Váhu začínajú budovať aj hydrocentrály. Slovenskí národohospodári (Imrich Karvaš, Kornel Stodola, Peter Zaťko) rozbehli proces industrializácie, ktorý zabezpečil pre Slovensko nové pracovné príležitosti.

V oblasti priemyslu sa spojili tiež veľmi rozdielne rozvinuté krajiny. Čechy a Morava disponovali veľmi rozvinutým priemyslom. Boli priemyselnou bázou Rakúskej ríše. Slovensko bolo v rámci Uhorska tiež relatívne vyspelé, ale úroveň západnej polovice štátu ani zďaleka nedosahovalo. V dvadsiatych rokov vzniklo na Slovensku 184 priemyselných podnikov so 7003 miestami pre robotníkov, ale zaniklo ich 167 s 13 386 pracovnými príležitosťami. Konkurencia vyspelejšieho priemyslu českých krajín viedla k odbúravaniu priemyslu na Slovensku s následným zvyšovaním počtu nezamestnaných a vysťahovalcov. Priepastné rozdiely existovali aj v ideovej oblasti.

Poľnohospodárska výroba

Poľnohospodárstvo zamestnávalo na Slovensku viac než 60% obyvateľstva, ale iba 2/3 mohli z pôdy skromne vyžiť. Veľká časť pôdy najmä v horských oblastiach bola málo výnosná a rozdrobená. Pozemková reforma napravila tento stav len sčasti. Mnoho obyvateľov Slovenska muselo svoju ťažkú hospodársku situáciu opäť riešiť vysťahovalectvom. Do roku 1937 sa najmä do zámoria – USA, Kanady a Argentíny vysťahovalo takmer 135 000 Slovákov a do západnej Európy vyše 67 000.

V oblasti poľnohospodárstva mal český a moravský roľník oddávna v priemere trikrát až štyrikrát toľko pôdy ako slovenský. Túto skutočnosť nevylepšila ani vykonaná parcelácia veľkostatkov. V poľnohospodárskej výrobe boli medzi východnou a západnou časťou republiky priepastné rozdiely v oblasti chemizácie, mechanizácie, výnosov pôdy a životnej úrovne roľníka až do roku 1938. V porovnaní s českými krajinami zaostávalo Slovensko v hektárových výnosoch a chove hospodárskych zvierat o storočie.

Hoci na Slovensku bolo asi 37% všetkej poľnohospodárskej pôdy ČSR, a z toho 32 až 33 % ornej pôdy, na hrubej poľnohospodárskej produkcii sa Slovensko roku 1936 podieľalo iba 23% a na trhovej produkcii dokonca len 18%.
Kultúra a školstvo na Slovensku

Vznik demokratickej Česko-slovenskej republiky umožnil Slovákom do tých čias nebývalý kultúrny rozvoj. Nedemokratický systém v Uhorsku spolu s násilnou maďarizáciou spôsobili, že ľudia v štátnych službách, inteligencia i podnikatelia slovenského pôvodu sa predtým radšej prikláňali k maďarónstvu. Úroveň vzdelania zaostávala, lebo slovenské deti sa museli učiť v maďarskom jazyku, ktorému nerozumeli. Preto prvoradou úlohou novej štátnej správy na Slovensku bolo prevziať administratívu, školstvo, kultúru a osvetu a aktivizovať ju v záujme upevňovania a rozvíjania česko-slovenskej štátnosti. Nové pomery vyvolali šok najmä u najpočetnejšej maďarskej menšiny, ktorá bola zvyknutá na vedúce postavenie v štáte. Ale demokratické zákonodarstvo ČSR pamätalo aj na rozvoj národnostných menšín. mali zabezpečené vzdelávanie v rodnom jazyku, vydávanie kníh a časopisov i komunikáciu v jazykoch menšín v úradoch.

Školský systém na Slovensku bol prebudovaný od národných po vysoké školy. Národným školstvo rozumieme detské opatrovne (materské školy), ľudové školy (od 6-12 rokov) a meštianske školy. Roku 1938 bola zavedená povinná 8-ročná školská dochádzka pre deti od 6 rokov. Pre nedostatok učiteľov platila na Slovensku až od roku 1937. Základ stredných škôl tvorili osemročné gymnáziá, štvorročné učiteľské ústavy a odborné školy. K odborným školám patrili hospodárske školy a obchodné učilištia, priemyselné školy a odborné školy pre ženské povolania.

Postavenie ČSR vo svetovom hospodárstve

V pomere k štátom strednej Európy bolo Československo priemyselný a hospodársky vyspelý štát. Územie ČSR predstavovalo takmer 70% priemyslu monarchie, hoci malo iba štvrtinu jej obyvateľstva. Kvalitné a konkurencieschopné výrobky dodával na svetový trh textilný, keramický, sklársky priemysel. Baťove závody v Zlíne sa stali najväčším výrobcom a vývozcom obuvi na svete. V medzinárodnej konkurencii obstálo i niekoľko podnikov ťažkého priemyslu (Škodové závody v Plzni, Vítkovické železiarne, Poldina huta v Kladne a i.). V objeme priemyselnej výroby predstavovala ČSR asi 10. miesto na svete, avšak pri porovnaní národného dôchodku pripadajúceho na jedného obyvateľa bola až na 15.-16. mieste.

Na vývoj československého hospodárstva mala veľký vplyv nestabilita svetovej ekonomiky počas celého medzivojnového obdobia. Hospodárstvo republiky zasiahli dve hlboké krízy: v rokoch 1921-23 a predovšetkým v rokoch 1929-33,keď výroba klesala viac ako o tretinu, (roku 1933 bolo 920 000 nezamestnaných, z toho na Slovensku 300 000). Tieto udalosti mali najväčší dopad na Slovensko a Podkarpatskú Rus. Spôsobili masové vysťahovalectvo (zo Slovenska odišlo asi 200 000 ľudí), ktoré po sprísnení prisťahovalectva do USA smerovalo hlavne do Kanady, Argentíny a v Európe do Francúzska a Belgicka.

Úpadok priemyslu sa zastavil až v druhej polovici 30. rokov. Zapôsobilo pritom viac faktorov – jednak výskyt niektorých surovín (magnezit, farebné kovy, poľnohospodárske suroviny, drevo), nižšie mzdy, ale predovšetkým zmena v medzinárodnej politickej situácii. Zo strategických dôvodov sa sťahovali na Slovensko niektoré podniky (strojárskeho, zbrojného, chemického, ba i obuvníckeho priemyslu) z obavy pre obsadením továrni alebo bombardovaním v blízkosti nemeckých hraníc. Zbrojná konjunktúra pomohla oživiť slovenskú ekonomiku. Pozitívnym prínosom bola aj modernizácia infraštruktúry – cestnej siete, železníc, spojov.

Väčšina obyvateľstva Slovenska hodnotila hospodárske výsledky a riešenie sociálnych otázok medzivojnového Československa skôr negatívne. Prejavilo sa to v politických názoroch počas druhej svetovej vojny i po nej. A však pozitíva nesporne jestvovali a perspektívne boli nesmierne významné. Týkali sa zlepšenia infraštruktúry, ale aj vzniku viacerých hospodárskych organizácií celoslovenského charakteru, rozšírenie siete peňažných ústavov, sporiteľní, poisťovní, hospodárskych družstiev. V nespočetných sporoch s pražskou byrokraciou o výšku daní, železničné tarify, štátne dodávky, ceny atď. sa zreteľne definovala slovenská hospodárska politika a štátne záujmy. Začala sa formovať slovenská stredná vrstva. Rástol aj počet slovenských bankárov, podnikateľov, obchodníkov.
Zahraničná politika

Medzinárodné postavenie Československa záviselo od pevnosti veraillského systému (vytvoreného na základe mierových zmlúv s porazenými štátmi), ktorý vytvoril systém záruk existencie všetkých malých štátov. Akákoľvek jeho zmena znamenala pre ČSR nebezpečie. Preto sa československá zahraničná politika usilovala o zachovanie daného systému a tiež o jeho dobudovanie dvojstrannými zmluvami so susednými štátmi.

Keďže sa okrem Československa i Rumunsko a Juhoslávia cítili ohrozené revizionistickými požiadavkami Maďarska, na základe vzájomných dvojstranných zmlúv uzatvorených medzi sebou vytvorili koalíciu, nazvanú Malá dohoda. Tvorca československej zahraničnej politiky E. Beneš chcel na tomto základe vybudovať širšiu koalíciu stredoeurópskych a balkánskych štátov, čo sa však neuskutočnilo.

Na poli západoeurópskej diplomacie sa ČSR dostala do jednostrannej závislosti od Francúzska (čo potvrdila i zmluva z roku 1924). Britská politika prejavovala nezáujem o strednú Európu. ČSR sa na začiatku 30. rokov dostala do veľmi zložitej situácie. Jednostranná orientácia na Francúzsko, oslabovanie pozícií Malej dohody a mocenské ambície Nemecka a Talianska v strednej Európe zatláčali ČSR do čoraz nevýhodnejšieho medzinárodného postavenia.

Československá zahraničná politika začala hľadať možnosti zblíženia so Sovietskym zväzom. V máji 1935 podpísala ČSR so Sovietskym zväzom zmluvu o vzájomnej pomoci, ktorá bola viazaná na vzájomné zmluvy s ďalšími štátmi. Vznikol tak spojenecký systém Francúzsko-Československo-Sovietsky zväz, ktorý načas posilnil medzinárodné postavenie ČSR.