Vznik Československa

Pamätný deň pri príležitosti vzniku Československa
Blížiace sa výročie vzniku Československa, ku ktorému oficiálne došlo 28. októbra 1918 si SR aj ČR pripomína ako pamätný deň.

České a slovenské snahy vymaniť sa spod tútorstva Viedne a Budapešti získali v priebehu prvej svetovej vojny reálnu šancu na realizáciu - čo pre Slovensko znamenalo zabrániť definitívnemu zániku národného bytia. Keďže v dôsledku mnohoročnej tvrdej maďarizácie bolo na Slovensku málo vzdelaných ľudí so slovenským národným povedomím, optimálnym bolo spojenie síl s národnými a politickými predstaviteľmi z českých krajín. Túto česko-slovenskú (čs.) orientáciu, ktorej priekopníkom bol následne prvý prezident ČSR Tomáš Garrique Masaryk, si postupne osvojili aj vedúci slovenskí politickí predstavitelia v zahraničí i doma. Uvedená idea sa presadila aj v rozhodujúcich centrách svetovej politiky.

V júni až v septembri 1918 postupne Francúzsko, Veľká Británia, USA a Japonsko uznali za oficiálneho predstaviteľa budúceho Česko-Slovenska zahraničný čs. vrcholný orgán odboja, Česko-slovenskú národnú radu (ČSNR), založenú už vo februári 1916 v Paríži. Predstaviteľmi ČSNR boli T. G. Masaryk, Edvard Beneš a Milan Rastislav Štefánik, a ich diplomatické úsilie účinne podporovali vojenské úspechy čs. légií.

V júli 1918 české politické strany vytvorili ako domáci vrcholný orgán národnej a demokratickej revolúcie 30-členný československý Národný výbor (NV).

Dňa 14. októbra 1918 E. Beneš dohodovým štátom oznámil, že 26. septembra 1918 vznikla dočasná čs. vláda s T. G. Masarykom ako prezidentom, predsedom ministerskej rady a ministrom financií, E. Benešom ako ministrom zahraničných vecí a vnútra a M. R. Štefánikom ako ministrom vojny. Vo Washingtone bola 18. októbra 1918 vydaná deklarácia o čs. samostatnosti vypracovaná T. G. Masarykom, ktorý ju s podpismi všetkých troch čs. vládnych činiteľov odovzdal vláde USA - hoci bez vedomia M. R. Štefánika, nachádzajúceho sa v tom čase mimo USA. V Budapešti v uhorskom sneme dňa 19. októbra 1918 vystúpil jediný zástupca Slovákov Ferdinand Juriga s požiadavkou na priznanie sebaurčovacieho práva pre slovenský národ.

V Prahe 28. októbra 1918 NV vyhlásil samostatný čs. štát, a to v nadväznosti na kapitulantskú odpoveď rakúsko-uhorského ministra zahraničných vecí Gyulu Andrássyho vláde USA z predchádzajúceho dňa a po mimoriadne nadšenej manifestácii Pražanov. Tento deň získalo Slovensko v NV personálne zastúpenie.

Vedúci slovenskí politickí predstavitelia sa k čs. štátnosti prihlásili 30. októbra 1918 na zasadnutí Slovenskej národnej rady v Turčianskom Svätom Martine dokumentom Deklarácia slovenského národa, keď o udalostiach v Prahe spred dvoch dní ešte nevedeli. ČSR znamenala pre Slovákov vybudovanie základných spoločenských, kultúrnych a školských ustanovizní, ktoré im na rozdiel od väčšiny národov Európy chýbali. Spoločná štátnosť Čechov a Slovákov preklenula tragické obdobie druhej svetovej vojny, ale aj socialistického Československa. K prijatiu federatívneho usporiadania spoločnej republiky došlo v roku 1968. K pádu komunistickej diktatúry v roku 1989. Spoločný štát Čechov a Slovákov - Česká a Slovenská federatívna republika sa rozdelil na dva samostatné celky 1. januára 1993.