referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Elvíra
Štvrtok, 21. novembra 2019
Juventus Turín
Dátum pridania: 08.04.2005 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: Keco
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 2 937
Referát vhodný pre: Základná škola Počet A4: 11.5
Priemerná známka: 2.96 Rýchle čítanie: 19m 10s
Pomalé čítanie: 28m 45s
 
Všetko sa to začalo veľmi zaujímavo. V roku 1897 sedela skupina mladých študentov z lýcea D´Azeglio na lavičke na mieste zvanom Corso Re Umberto. Ich veľkou záľubou bol futbal a po vzore vtedajšej módy sa rozhodli, že aj oni si založia vlastný klub. Pre zábavu, aby konečne robili niečo iné ako bola ich všedná denná realita sa dohodli na založení klubu, ktorý pomenovali Juventus. Futbal bol športom, ktorý sa na konci 19. storočia v Európe mohutne rozmáhal...

Za prvého prezidenta klubu bol zvolený človek menom Enrico Canfari. Juventus nastupoval vo svojich začiatkoch proti omnoho skúsenejším tímom a v týchto zápasoch sa veľmi veľa naučil. Prvý titul majstrov Talianska si Turínčania na svoje konto pripísali v roku 1905, keď v napínavom finále troch tímov boli lepší ako Janov i ako AC Miláno.

Ako domáce ihrisko klub vo svojich začiatkoch využíval Piazza D´Armi. Dnes je až neuveriteľné, že hráči Juve hrávali vo svojich úplných začiatkoch v ružových dresoch! Ku čierno-bielej kombinácii sa dostali v roku 1903 – a to úplnou náhodou. Objednávali si dresy z Anglicka, no pri realizácii objednávky došlo k chybe a do Turína pricestovali prúžkované odevy. Vedenie nemalo veľmi na výber a tak sa rozhodlo, že sa bude hrávať v nich. Na pôvodnú ružovú farbu si dnes spomenie už ozaj len málokto.

Juventus v ďalších rokoch vo futbale príliš veľa neznamenal. V období pred 1. Svetovou vojnou a tesne po nej hrával rôzne regionálne súťaže - na vtedajšiu špičku sa vôbec nechytal. Všetko sa začalo obracať k lepšiemu až po vypracovaní sa brankára Giaconeho a obrancov Nova a Brunu. Títo traja sa nakoniec stali prvými hráčmi Juve, ktorí boli nominovaní do národného tímu. Prezidentom „Starej dámy“ bol po vojne Corrado Corradini. Do povedomia fanúšikov sa zapísal hlavne zložením prvej klubovej hymny, ktorá nakoniec vydržala až do 60-tych rokov 20. storočia!

V roku 1923 sa na scéne objavil ďalší skvelý brankár, ktorý je dodnes označovaný za jedného z najlepších brankárov všetkých čias. Volal sa Giampiero Combi. Za prezidenta klubu bol zvolený Eduardo Agnelli, syn prezidenta Fiatu. Turínsky tím jeho zvolením získal veľmi veľa – rozbehlo sa nové partnerstvo, ktoré vydržalo neuveriteľne dlho.

Počet fanúšikov čierno-bielych stále narastal a klubu prestal vyhovovať dovtedy využívaný štadión. Juventus sa presťahoval na miesto zvané Corso Marsiglia. Do kádra pribudli hráči ako Combi, Rosetta, Munerati, Bigatto a Grabbi. Ku nim sa neskôr pridali tréner Jeno Károly a ľavý útočník Hirzer – obaja pôvodom z Maďarska.

Všetko smerovalo k lepšiemu... Juventus získal svoj druhý taliansky titul v sezóne 1925/26 – najprv po tuhom boji vyradil Bolognu, potom si vo finále poradil aj s tímom Albo Rím. Začala sa mimoriadne úspešná desaťročnica, ktorá priniesla ďalšie tituly.

Po titule nasledovalo najprv krátke odmlčanie a Juventus Turín obsadil v lige tretie, tretie, druhé a opäť tretie miesto. Potom však vedenie angažovalo trénera Carla Carcana (1930) a dnes už legendárnych hráčov ako Orsi, Caligaris, Monti, Cesarini, Varglien I., Varglien II., Bertolini, Ferrari či Borel II. Juventus získal medzi sezónami 1930/31 až 1934/35 päť domácich titulov za sebou a jeho hráči sa výraznou mierou pričinili o víťazstvo talianskej reprezentácie na majstrovstvách sveta 1934. Po domácich tituloch dostali hráči Juve prvú šancu na ťažšiu medzinárodnú konfrontáciu – v zápasoch so zahraničnými celkami však veľa úspechov nezožali.

V roku 1933 sa opäť ukázalo, že kapacita domáceho štadióna ďalej nepostačuje a klub sa sťahoval do nového stánku postaveného pri príležitosti Svetovej univerziády. Najprv sa volal Mussolliniho, neskôr Komunálny štadión. Na tomto mieste nakoniec Juventus vytrval až do sezóny 1989/90!

Po piatich tituloch v rade turínsky klub trochu upadol a pozície na výslní prenechal iným. „Zebry“ zaznamenali pokles výkonnosti a v sezóne 1938/39 obsadili v lige až ôsme miesto! Talianska liga počas prvých rokov 2. Svetovej vojny pokračovala a Juventus v nej obsadil od sezóny 39/40 postupne tretie, piate, šieste a znovu tretie miesto. Sezóna 1943/44 sa kvôli rozmáhajúcim sa bojom neuskutočnila, o rok neskôr skončil Juventus na druhom mieste. Toto umiestnenie zopakoval aj v sezónach 45/46, 46/47 a 47/48.

V roku 1947 sa prezidentom Juventusu Turín stal Giovanni Agnelli. Najväčšími hviezdami tohto obdobia boli Carlo Parola, Dáni John Hansen a Praest a hlavne Giampiero Boniperti, ktorý dodnes drží rekord klubu v počte odohraných zápasov (444) i strelených gólov (179). Čoskoro po posilnení kádra prišli aj ďalšie tituly – Juventus velil talianskej lige tak v sezóne 49/50 ako aj o dva roky neskôr. Medzitým obsadil tretie miesto. Na apeninskom polostrove sa klub preslávil tým, že jeho zápasy navštevovali obrovské masy fanúšikov.

V roku 1953 sa Giovanni Agnelli vzdal vedenia klubu, ktoré prenechal svojmu mladšiemu bratovi Umbertovi. Ten sa žezla ujal o dva roky neskôr a jeho začiatky vôbec neboli príjemné – Juve obsadil v lige postupne siedme a dvakrát deviate miesto. Potom však mladší Agnelli angažoval hviezdy ako Omar Sivori či John Charles a veci sa postupne začali meniť k lepšiemu. Juventus získal počas štyroch rokov tri domáce ligové tituly – 1958, 1960 a 1961. Zároveň ako vôbec prvý taliansky tím obdržal hviezdu za desať titulov v domácej súťaži!

Po poslednom spomínanom titule skončil Juventus v lige až na dvanástom mieste. Potom nasledovalo druhé a štvrté miesto. Juventus sa v sezóne 1964/65 prvýkrát výraznejšie presadil aj v pohárovej Európe. V domácej lige obsadil opäť iba štvrté miesto, no v Pohári UEFA sa prepracoval až do finále, ktoré sa v tej dobe hralo na jeden zápas. Súperom turínskeho veľkoklubu bol maďarský Ferencváros, ktorý nakoniec po góle Fenyvesiho aj zvíťazil.

Ďalší taliansky titul získal Juventus v roku 1967 - vďaka triumfu dostal možnosť účinkovania v novej edícii Pohára európskych majstrov. V prvom kole dokázali Taliani vyradiť Olympiakos, v druhom zasa Rapid Viedeň. Vo štvrťfinále narazili na nemecký Eintracht Braunschweig, s ktorým sa natrápili a postúpili iba vďaka väčšiemu počtu strelených gólov na ihrisku súpera. Konečnou im bolo nakoniec semifinále, v ktorom dvakrát prehrali s Benficou Lisabon – 0:2 a 0:1.

Prezidentom klubu bol Vittore Catella, ktorý svoju funkciu v roku 1971 odovzdal Giampierovi Bonipertimu. Ten mal šancu na to, aby svoje pôsobenie začal víťazstvom v európskom pohári, pretože Juventus sa prepracoval až do finále, kde naňho čakal anglický Leeds. Úspech však nakoniec neprišiel. V prvom zápase Taliani doma remizovali 2:2, keď po góloch Bettegu a Capella viedli 1:0 aj 2:1. V odvetnom zápase sa opäť zrodila remíza – v dvanástej minúte zápasu skóroval Clark z Leedsu, o sedem minút neskôr vyrovnal Anastasi na konečných 1:1. Vďaka väčšiemu počtu strelených gólov na pôde súpera sa radoval britský tím.

Starú dámu to však naštartovalo k veľkým výkonom v domácej lige. V priebehu najbližších pätnástich rokov v nej zvíťazil až deväť krát! Najcennejšiu trofej získal v rokoch 1972, 1973, 1975, 1977, 1978, 1981, 1982, 1984 a 1986! Počas celého tohto obdobia sa na trénerskej lavičke vystriedali tréneri Vycpálek, Parola a Giovanni Trapattoni.

Títo traja menovaní sa pričinili i o ďalších päť účastí vo finále európskych pohárov. Pozrime sa stručne na to, ako v nich Juventus dopadol:

1973 – Juventus prvýkrát vo svojej histórii postúpil až do finále Pohára európskych majstrov, kde naň čakal amsterdamský Ajax. Ten bol v tom čase nabitý hviezdami a v Európe absolútne dominoval. Pred 100 000 divákmi na štadióne v Belehrade nad Juventusom nakoniec aj zvíťazil. Na chudobných 1:0 mu stačil presný zásah Repa, ktorý prišiel už v štvrtej minúte.

1977 – Turínčania sa tretíkrát v histórii prebojovali do finále Pohára UEFA. Konečne sa im podarilo siahnuť na veľkú trofej – aj keď to bolo riadne tesné. Najskôr v domácom zápase zdolali Bilbao gólom Tardelliho 1:0. V odvete na pôde súpera viedli už od siedmej minúty po presnom zásahu Bettegu. Ani ďalšie góly Irruretu a Carlosa už Španielom nestačili a vďaka väčšiemu počtu presných zásahov na pôde súpera sa tešil Juventus.

1983 – Zebry sa ocitli vo svojom druhom finále európskeho Pohára majstrov, v ktorom na nich čakal nemecký Hamburg. Pred 73 000 divákmi v gréckych Aténach bol jediným úspešným strelcom zápasu Felix Magath, ktorý sa pričinil o to, že trofej putovala do Nemecka. Juve musel čakať ďalej.

1984 – v sezóne 82/83 Juventus nebol majstrom Talianska, no zvíťazil aspoň v domácom pohári. Práve vďaka tomuto úspechu sa kvalifikoval do Pohára víťazov pohárov, kde ho nedokázal zastaviť žiaden z ostatných tímov. Vo finále síce portugalské Porto vzdorovalo, no na góly Vignolu z 13. a Bonieka zo 40. minúty reagoval iba Sousa v 29. minúte. Juventus teda pri svojej jedinej účasti vo finále PVP zvíťazil.

1985 – úspešná finálová trojročnica bola zavŕšená triumfom v PEM. Juventus najprv vyradil fínske Tampere, švajčiarsky Grasshoppers, Spartu Praha i francúzsky Bordeaux. Ocitol sa vo finále, kde čakal mimoriadne silný FC Liverpool. Záverečný zápas rozhodol úspešnou realizáciou pokutového kopu francúzsky stredopoliar Michel Platini pôsobiaci v Juventuse. Stalo sa tak v 57. minúte tragického "bruselského stretnutia". Tesne pred zápasom došlo k veľkému konfliktu medzi fanúšikmi oboch táborov – polícia ich neudržala a chuligáni sa dostali do priameho súboja. Pri bojoch zahynulo 39 ľudí a ďalších 350 bolo zranených. Všetko sa udialo priamo pred kamerami mnohých televíznych spoločností...

Počas obdobia úspechov sa v drese Juventusu vymenilo viacero talianskych hviezd ako napríklad Zoff, Scirea, Tardelli, Cabrini, Causio, Paolo Rossi, Gentile, Furino, Anastasi alebo Roberto Bettega. Domáci hráči boli vhodne doplnení zahraničnými hviezdami, medzi ktorými vynikal hlavne Michel Platini. Počas piatich sezón, v ktorých pôsobil v Juventuse pomohol k zisku dvoch domácich titulov, dvoch európskych titulov a dokonca aj k zisku Interkontinentálneho pohára. Trikrát sa stal najlepším strelcom a trikrát bol vyhlásený za futbalistu roka!

Po megaúspešnom období prišla krátka výkonnostná odmlka. Od sezóny 1986/87 obsadil Juventus v domácej lige postupne druhé, šieste, štvrté, štvrté, siedme, druhé, štvrté a druhé miesto. K titulu sa prepracoval až po tomto osemročnom období "nezdarov" v sezóne 1994/95.

Aj medzitým sa však udialo niekoľko významných vecí, ktoré je potrebné spomenúť. Najskôr sa pozrime na finále Pohára UEFA, do ktorého sa Juventus prepracoval v roku 1990. V čisto talianskom finálovom súboji bola jeho súperom Fiorentina. Prvý zápas sa odohral pred 50 000 divákmi v Turíne a strelcami gólov boli za domácich Galia, Casiraghi a De Agostini – za hostí bol úspešný iba Buso. Do odvety šli čierno-bieli so zdvihnutými hlavami a na pôde súpera uhrali bezgólovú remízu, ktorá im zabezpečila zisk titulu v tretej najprestížnejšej európskej pohárovej súťaži.

O tri roky neskôr (1993) sa prihodilo čosi podobné – Juventus sa opäť prepracoval do finále Pohára UEFA, kde naňho tentoraz čakal nemecký Dortmund. Rozhodlo sa v podstate už v prvom zápase na nemeckej pôde. Dortmund síce viedol gólom Rummeniggeho z druhej minúty, no potom zabrali Baggiovci a skóre otočili. V 26. minúte skóroval Dino, v 31. a 78. zasa Roberto – zápas sa skončil 1:3. Odveta mohla byť už iba formalitou, no Taliani nenechali nič na náhodu a do svojho súpera sa pustili s obrovským elánom. Po ďalších dvoch góloch Dina Baggia a jednom Möllera zvíťazili s prehľadom 3:0. Do vitríny si teda mohli pridať ďalšiu trofej za víťazstvo v Pohári UEFA.

Presne 12. septembra 1993 odohral svoj prvý zápas v drese Juventusu Alessandro del Piero, ktorý sa neskôr vypracoval na akúsi stálicu Starej dámy ale aj talianskej reprezentácie. Do dnešných dní klubovú príslušnosť stále nezmenil!

Za úspechy posledného desaťročia Juventus vďačí novému vedeniu, ktoré začalo v roku 1994 fungovať v zložení Roberto Bettega, Antonio Giraudo a Luciano Moggi. Prezidentom medzi rokmi 1990 a 2003 bol Vittorio Caissotti di Chiusano. Prvým krokom pri voľbe správneho smeru bolo angažovanie trénera Marcella Lippiho. Prvé úspechy prišli hneď v sezóne 1994/95, keď Juve dominoval v talianskej lige a prepracoval sa až do finále Pohára UEFA. Tam naň čakala AC Parma, ktorá v prvom zápase na domácom ihrisku zvíťazila 1:0 vďaka gólu Dina Baggia, ktorý ešte nedávno hájil farby čierno-bielych! V odvete Juventus viedol 1:0 po presnom zásahu Vialliho, no hrdinom bol aj tentoraz Dino Baggio, ktorý v 54. minúte stretnutia stanovil na konečných 1:1. Tešila sa Parma, Juventusu ostali oči pre plač...

Po sezóne z tímu odišla veľká hviezda – Roberto Baggio, ktorý v Turíne pôsobil od roku 1990 a stihol nastrieľať 79 gólov.

O rok neskôr získal turínsky klub aj poslednú veľkú trofej, ktorá mu ešte chýbala – taliansky superpohár. Všetka energia sa začala koncentrovať na zisk trofeje v Lige majstrov. Doteraz jediný úspech v najprestížnejšej európskej súťaži Juventus zaknihoval v roku 1985 v Bruseli, keď vo finále zvíťazil nad anglickým Liverpoolom. Triumf bol však poznačený krvavou potýčkou medzi fanúšikmi, pri ktorej zahynulo 39 ľudí.

Po jedenástich rokoch sa Juventus opäť prebojoval do finále Ligy majstrov (bývalý PEM). Jeho súperom bol Ajax Amsterdam, ktorý predvádzal nádherný kombinačný futbal a v jeho tíme hralo množstvo mladých talentov. Na štadióne v Ríme však nakoniec oslavovali Taliani, ktorí sa presadili až po penaltovom rozstrele. V riadnom hracom čase skórovali Ravanelli a Litmanen, na penalty Juventus zvíťazil 4:2.

Pred sezónou 1996/97 prišiel do kádra „Zebier“ francúzsky reprezentant Zinedine Zidane, ktorý v tíme vytrval nakoniec do roku 2001. Vtedy ho za horibilnú sumu kúpil Real Madrid. Turínski hráči začali ročník opäť vo veľkom štýle – v Tokiu získali po góle Del Piera Interkontinentálny pohár, krátko na to zvíťazili aj v európskom Superpohári hranom proti Parížu Saint Germain. Záver ročníka priniesol Juventusu ďalší domáci titul, ktorý bol už 24. v poradí. Okrem toho Turínčania postúpili aj do finále Ligy majstrov, kde bol ich súperom nemecký Dortmund. 28. mája 1997 však v Mníchove ťahali za kratší koniec povrazu a nemeckému šampiónovi podľahli 1:3. Jediný gól Talianov zaznamenal del Piero, za súpera skóroval dvakrát Riedle a raz Ricken.

O rok sa Marcello Lippi opäť pokúsil o veľké veci. Podarilo sa mu zvíťaziť v talianskej lige a získať domáci superpohár. Juventus sa opäť prebojoval až do finále Ligy majstrov, kde tentoraz čakal Real Madrid. Hralo sa pred 48 000 divákmi v Amsterdame a jediný gól stretnutia zaznamenal v 66. minúte Mijatovič obliekajúci dres španielskeho klubu. Ešte v základnej skupine bol súperom Juventusu aj vtedajší slovenský majster 1. FC Košice.
 
   1  |  2    ďalej ďalej
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.