Celtic Glasgow

Ďalším klubom, ktorého históriu vám stručne predstavíme je najúspešnejší a najslávnejší škótsky klub - Celtic Glasgow.

ZAČIATKY CELTICU

Začiatky škótskeho futbalového klubu Celtic Glasgow siahajú ešte do 19. storočia, presnejšie do roku 1887. Brat Walfrid, vedúci miestneho vzdelávacieho inštitútu, sa inšpiroval už existujúcim susedným klubom Edinburgh Hibernian a rozhodol sa pre založenie konkurencie. Zaujímavý bol cieľ, ktorý týmto krokom sledoval – chcel nazbierať peniaze pre charitu, ktorá podporovala chudobné deti. Zároveň však chcel vytvoriť spoločnosť, na ktorú by mohli byť obyvatelia Glasgowa hrdí.

Názov „Celtic“ vznikol pomerne jednoducho. Walfrid rozmýšľal nad tým, čo najviac spája škótskych a írskych obyvateľov Glasgowa. Po krátkej úvahe prišiel na to, že je to spoločná keltská história. V novembri 1887 sa teda uskutočnilo prvé stretnutie futbalových nadšencov, ktorí sformovali klub.

Okamžite po založení klubu si jeho predstavitelia prenajali časť zeme, za ktorú museli platiť 50 libier ročne. Miestni obyvatelia im veľmi radi prišli na pomoc a spoločnými silami postavili jednoduchý štadiónik. O šesť mesiacov neskôr odohral Celtic svoj prvý zápas – v prvom známom glasgowskom derby zvíťazil nad Rangers 5:2.

O štyri roky neskôr (na svoj štvrtý pokus) získal Celtic Glasgow Škótsky pohár. Vo finále tejto súťaže zvíťazil na Ibrox Parku nad Queens Park Rangers 5:2. Po tomto zápase sa klub presťahoval do Celtic Parku. V roku 1893 sa Kelti dočkali ďalšieho významného úspechu. Tentoraz toho najcennejšieho – domáceho škótskeho titulu. Tieto úvodné úspechy akoby vytýčili cestu, akou sa bude Celtic v budúcnosti uberať. Už od začiatku bolo jasné, že nastúpil na víťaznú líniu. Medzi rokmi 1892 a 1914, teda pred začiatkom I. Svetovej vojny získal Celtic jedenásť titulov majstra krajiny. Šesť z nich sa mu dokonca podarilo vybojovať v sérii – počas rokov 1905 až 1910! Okrem toho získal glasgowský klub deväť víťazstiev v národnom pohári. Vôbec prvé double si Celtic pripísal v roku 1907. O rok neskôr ho zopakoval.

Veľký podiel na týchto úspechoch by sa dal pripísať prvému sekretárovi Celticu a zároveň jeho prvému trénerovi Willymu Maleyovi. Tento bývalý futbalista bol do vedenia klubu dosadený v roku 1897. Okamžite sa rozhodol, že vsadí na mladých hráčov a do klubu neskôr dotiahol veľké postavy ďalšej budúcnosti ako napríklad Jimmyho Quinna a Patsyho Gallachera, ktorí boli v okamihu ich premiér vekom ešte juniormi. Jeho úspešné obdobie zďaleka neskončilo predvojnovými titulmi – počas I. Svetovej vojny totiž Celtic získal štyri tituly v rade.

CELTIC MEDZI DVOMA VOJNAMI

Po úspechoch, ktoré klub dosiahol počas vojny sa po roku 1918 dostal do menšej krízy. V podstate by sa toto obdobie možno ani nemalo nazývať krízou, pretože Celtic získal v rokoch 1919, 1922 a 1926 ďalšie tituly domáceho majstra. Okrem toho vyhral v rokoch 1923, 1925 a 1927 Škótsky pohár. Glasgowský klub však už nebol taký dominantný ako v predošlých rokoch. Problémom bolo narastajúce sektárstvo, ktoré sa v tejto časti britských ostrovov prejavovalo dosť výrazne. Celtic sa vďaka svojim „keltským“ koreňom a cteniu týchto tradícií dostal do nemilosti veľkej časti fanúšikov ostatných klubov a po jeho titule v roku 1922 došlo k mnohým nepokojom a povstaniam. Tie nakoniec prerástli až do občianskej vojny...

Celtic však napriek tomu predvádzal v 20-tych rokoch minulého storočia pomerne atraktívny futbal. V jeho drese stále žiarili hviezdy ako Patsy Gallacher, Jimmy McGrory či slávny brankár John Thomson. Fanúšikovia však začali byť nespokojní, pretože najväčšie hviezdy klubu zarábali podľa nich veľmi veľa. Vedenie Celticu doslova prinútili k ich predaju. Patsy Gallagher po odmietnutí pokračovania v Celticu za minimálnu mzdu prestúpil do Falkirku, Jimmyho McGroryho chcel Arsenal – no ten do Londýna prestúpiť odmietol.

Klub pokračoval v zbieraní trofejí aj v 30-tych rokoch 20. storočia. V Škótskom pohári dominoval v rokoch 1931, 1933 a 1937, v domácej ligovej súťaži v rokoch 1933 a 1937. Trénerom bol stále Willie Maley, ktorý mal opäť šťastie a do tímu získal ďalších kvalitných mladých hráčov, ktorí boli ochotní hrať za smiešne peniaze. Úspechy tejto dekády však boli zatienené nešťastnou smrťou brankára Johna Thomsona, ktorý zahynul po strete s kopačkami hráča Rangers Sama Englisha. Výsledkom tohto súboja bola zlomenina lebky, na následky ktorej Thomson skonal po prevoze do nemocnice.

Na jeho pohrebe sa zúčastnilo 30 000 priaznivcov glasgowského futbalu...

Významnou udalosťou 30-tych rokov bola aj návšteva na finále Škótskeho pohára v roku 1937. Na zápas medzi Celticom a Aberdeenom, ktorý sa uskutočnil v Hampden Parku si totiž našlo cestu neuveriteľných 146 433 divákov (podľa niektorých zdrojov až 147 365) ! Toto číslo je až do dnešných dní rekordnou návštevou na európskom futbalovom zápase.

TICHO PRED BÚRKOU

Počas vojny prežil Celtic veľmi zlé časy – celých päť rokov pôsobil iba v regionálnej lige. Potom však predsa postúpil do najvyššej súťaže, no počas prvých siedmych povojnových sezón skončil najlepšie piaty. V roku 1948 mal vážne problémy so záchranou a takmer sa znovu ocitol v druhej lige.

V sezóne 1951 Celtic opäť nastúpil na víťaznú líniu – podarilo sa mu to vďaka víťazstvu v Škótskom pohári. Tento úspech si glasgowský klub zopakoval i o dva roky neskôr, presnejšie 20. mája 1953 – v deň osláv korunovácie britskej kráľovnej. Na ceste do finále si poradil s Arsenalom i Manchestrom United, nakoniec zvíťazil i v rozhodujúcom a najdôležitejšom stretnutí pred 117 000 divákmi nad Hibernians.

Celtic mal vo svojom kádri viacero dobrých hráčov už od roku 1951, keď si upísal trojicu Charlie Tully, Bertie Peacock a Jock Stein – jeho hre však chýbala organizácia a disciplína. Tréningové jednotky boli veľmi jednoduché, hráči mali za úlohu behať okolo miestneho parku. Utekala sobota za sobotou a hráči sa vôbec nezlepšovali – veľa futbalového umenia svojim fanúšikom neukazovali.

Zaujímavé bolo, že napriek takýmto zvláštnym tréningovým metódam získal Celtic v roku 1954 double. Vtedy bolo považované za obrovské prekvapenie. Po týchto úspechoch prišli aj ďalšie – premiérový triumf v Ligovom pohári v roku 1956 a jeho obhajoba o rok neskôr. Hlavne tá sa do dejín keltského klubu zapísala nezmazateľným písmom – Glasgow Rangers utrpel debakel v pomere 7:1!

Tieto úspechy boli z pohľadu viacerých odborníkov veľmi zvláštne a pochybné. Tréner McGrory však naďalej požíval dôveru prezidenta Roberta Kellyho. Ten mal pomerne šťastnú ruku pri zapracovávaní mladých hráčov do kádra a v závere 50-tych rokov minulého storočia vytiahol z juniorky niekoľko budúcich hviezd ako napríklad Jimmy Johnstone, Tommy Gemmell alebo Billy McNeill. Prehry vo finále Škótskeho pohára v rokoch 1961 a 1963, vo finále Ligového pohára 1964 ako aj v semifinále Pohára víťazov pohárov v roku 1965 (Celtic vypadol s MTK Budapešť) jasne ukázali, že iba dobrí hráči na úspechy nestačia. Potrebné je aj čosi navyše...

Vedenie klubu prišlo na to, že na pozícii trénera už musí nevyhnutne dôjsť k zmene. V roku 1965 bol teda na toto miesto dosadený bývalý hráč Jock Stein, ktorý musel s futbalom skončiť kvôli zraneniu už v roku 1957. Odvtedy sa venoval trénovaniu rezervy Celticu, s ktorou dosiahol pomerne slušné úspechy. Hráčov naučil kvalitnej kontrole lopty, nezanedbal ani dôkladnú taktickú prípravu. V jeho tréningových metódach bolo badať progresívne moderné prvky, ktoré mal v najbližších rokoch presadiť i v A-tíme Celticu.

Ako sa neskôr ukázalo, tento ťah bol pre Celtic veľmi rozumný...

ROKY SLÁVY

Vplyv Jocka Steina na tím sa prejavil v podstate okamžite. Svojej funkcie sa chopil v marci 1965 a o mesiac na to získal so svojim mužstvom prvý titul v Škótskom pohári po dlhých jedenástich rokoch a vôbec prvú trofej od roku 1958.

Počas nasledujúcich niekoľkých sezón sa rozhodol vsadiť na kartu rozvoja. Svojich hráčov, ktorí mali nesporné individuálne schopnosti naučil hrať tímovo a spravil z nich veľmi kvalitný káder. Vďaka dôkladne premyslenej taktike a maximálnemu profesionalizmu sa Steinovi podarilo rozvinúť zaujímavý futbalový štýl spojený s neustálym atakovaním hráčov súpera.

Po zvyšnú časť 60-tych rokov a na začiatku 70-tych rokov 20. storočia Celtic totálne dominoval v škótskom futbale a napodobnil svoje úspechy z obdobia pred I. Svetovou vojnou.

V roku 1966 Celtic Glasgow ukončil 12 rokov trvajúce suchoty v domácej lige a konečne si do svojich análov pripísal najcennejší domáci triumf. Vtedy ešte nikto netušil, že v neprerušenom slede bude nasledovať aj osem ďalších! V tom istom roku získal Celtic navyše aj titul v Ligovom pohári. Podľa predstáv sa mu nedarilo iba v európskom Pohári víťazov pohárov, kde skončil v semifinále na kopačkách anglického FC Liverpool.

Mimoriadne úspešný bol rok 1967. Celtic si najskôr zabezpečil domáce treble v podobe zisku majstrovského titulu, víťazstva v Škótskom pohári i v Ligovom pohári. Potom vyhral i Glasgowský pohár a prepracoval sa až do finále Pohára európskych majstrov.

To sa uskutočnilo presne 25. mája 1967 na Národnom Štadióne v portugalskom Lisabone. Súperom Celticu bol v tej dobe mimoriadne silný taliansky klub Inter Miláno známy prepracovaným obranným systémom „catenaccio“. Na Keltov však nevyzrel a vo finále ťahal za kratší koniec. Celtic Glasgow zvíťazil 2:1 a získal najcennejšiu európsku klubovú trofej.

Glasgowskí fanúšikovia si na konci 60-tych rokov vďaka svojmu Celticu mimoriadne užívali. Na štadióne Celtic Park sa postupne predstavili súperi zvučných mien ako napríklad St. Etienne, Červená Hviezda Belehrad či Benfica Lisabon. V roku 1970 Celtic zvíťazil v bitke o Britániu, keď v semifinále Pohára európskych majstrov porazil anglický Leeds. Zápas na Hampden parku vtedy sledoval rekordný počet divákov v histórii niektorej z európskych pohárových súťaží – 133 961. Vo finále však už Škóti až takí úspešní neboli a podľahli holandskému Feyenoordu Rotterdam 1:2 po predĺžení.

O rok neskôr sa slávne mužstvo Celticu rozpadlo, pretože Jock Stein naplánoval totálnu prestavbu kádra...

ZÁVER STEINOVEJ ÉRY

V úvode 70-tych rokov bol Celtic stále naladený na víťaznú šnúru spojenú s viacerými úspechmi. Jock Stein však vycítil, že niektorí hráči majú zenit svojej výkonnosti dávno za sebou a rozhodol sa pre oživenie kádra niekoľkými mladými tvárami.

Do tímu sa zapracovali hráči ako Kenny Dalglish, Lou Macari, David Hay či George Connelly, ktorí sa výraznou mierou podieľali na dominovaní zeleno-bielych v domácej lige až do roku 1974. V rokoch 1971 a 1972 získal Celtic double. Do análov sa zapísal hlavne hráč menom Dixie Deans, ktorý dokázal streliť vo finále Škótskeho pohára tri góly – podarilo sa mu to ako vôbec prvému hráčovi od roku 1904 a vďaka svojim presným zásahom prispel k výhre 6:1 nad Hibernians. Dominancia Celticu v domácej ligovej súťaži sa skončila v roku 1975, keď bol nad ich sily mestský rival Glasgow Rangers. Celtic síce nezískal jubilejný desiaty titul v sérii, no mohol sa tešiť aspoň z cenných trofejí v oboch pohároch.

V najvýznamnejšom európskom pohári (PEM) bol pre Celtic pomerne úspešný a pamätný hlavne rok 1972. Škóti nastúpili vo štvrťfinále proti Újpestu Budapešť a po domácej remíze 1:1 dokázali zvíťaziť na ihrisku súpera 2:1. Tréner Stein označil výkon v tomto zápase ako za vôbec najlepší od pamätného lisabonského finále PEM v roku 1967. S fanúšikmi a hráčmi oslavovali po zápase aj osobnosti ako Elizabeth Taylor a Richard Burton.

Horšie už dopadli Škóti v semifinále, kde ich čakal Inter Miláno. Po bezgólových remízach 0:0 sa rozhodovalo v rozstrele z bieleho bodu, kde zaváhal hneď v prvej sérii kanonier Dixie Deans. Ostatní strelci už nezaváhali a taliansky klub sa mohol radovať z víťazstva 5:4 po penaltovom rozstrele. Vo finále však nakoniec Inter nestačil na Ajax, ktorému podľahol 0:2.

V tomto období sa však vedenie klubu opäť stretlo s nepochopením verejnosti, ktorá kritizovala preplácanie niektorých hráčov. Celtic bol vždy verný skromným platom, no hráči si mohli výrazne prilepšiť vďaka prepracovanému systému odmien a bonusov. Mladí hráči si skoro uvedomili, že bonusy nie sú vždy isté a viacerí z nich sa rozhodli pre prestup do bohatších a menej konzervatívnych klubov. Lou Macari prestúpil v januári 1973 do Manchestru United, David Hay o rok neskôr do Chelsea Londýn. Druhý menovaný doplatil na dlhodobé vleklé zranenie, kvôli ktorému prišiel o všetky bonusy a finančne na tom príliš dobre nebol. V roku 1975 sa pre odchod z Glasgowa rozhodol aj Kenny Dalglish, ktorého však vedenie klubu nakoniec presvedčilo, aby vytrval ešte dva roky. Tieto problémy boli ešte znásobené nešťastnou automobilovou nehodou, pri ktorej takmer zahynul tréner Stein. Lekári ho síce dali do poriadku, no na zápase nebol prítomný celý jeden rok!

Jockov návrat do klubu v roku 1976 bol opäť spojený s domácim double – tento úspech bol však posledným v steinovskej ére. V lete roku 1977 Kenny Dalglish z Celticu definitívne odišiel a zamieril do Liverpoolu. V úvodnom zápase sezóny 77/78 sa vážne zranil Pat Stanton, ktorý si za Celtic viac nezahral. V siedmom zápase sezóny odišiel členok Dannymu McGrainovi a Glasgowčania začali mať vážne problémy s pozliepaním zostavy na jednotlivé zápasy. To sa prejavilo aj vo výsledkoch a Celtic skončil v konečnom poradí domácej ligy až na piatom mieste. Jock Stein odstúpil zo svojho postu a jeho slávna éra sa definitívne skončila.
POSLEDNÉ ÚSPECHY A ZAČIATOK MENŠEJ KRÍZY

Nástupcom Jocka Steina sa stal Billy McNeill, ktorý do Celtic Parku zavítal v auguste 1978. Nebol však spokojný s hráčmi, ktorých zdedil po svojom predchodcovi a okamžite sa rozhodol pre vybudovanie nového tímu. Z Kilmarnocku získal za vtedy v Škótsku rekordných 120 000 libier Davieho Provana. O týždeň na to pritiahol do klubu ďalšieho novica menom Murdo MacLeod. Do Vianoc roku 1978 bola forma Celticu veľmi nevyrovnaná a hráči nepodávali spoľahlivé výkony. Po Novom roku však došlo k zmene a zeleno-bieli začali dominovať. V poslednom zápase ročníka čakal na Celtic mestský rival Rangers. Domáci vedeli, že titul si zabezpečia iba vďaka víťazstvu. To sa im nakoniec aj podarilo, keď zvíťazili v pomere 4:2.

Celtic zostal najväčšou silou v škótskom futbale aj na začiatku 80-tych rokov. Tlaku nových kvalitných mužstiev ako napríklad Aberdeen alebo Dundee United statočne odolával a získal ligové tituly v rokoch 1981 i 1982, vyhral Škótsky pohár v roku 1980 i Ligový pohár o dva roky neskôr. Víťazstvo v pohári v roku 1980 však bolo zatienené obrovskými nepokojmi v uliciach mesta, pri ktorých došlo k viacerým bitkám medzi fanúšikmi.

Európsky úspech sa však Celticu v tomto období vyhýbal. Klub síce získal niektoré cenné skalpy veľkoklubov ako Ajax Amsterdam alebo Sporting Lisabon, no futbal založený na neprestajnom atakovaní súpera bol v týchto časoch v kontinentálnej Európe tak trochu na smiech.

Éra trénera McNeilla sa v porovnaní s jeho predchodcom Jockom Steinom skončila veľmi skoro. Problémom boli ako tradične finančné nezhody. Charlie Nicholas strelil v sezóne 82/83 neuveriteľných 46 gólov a cudzie kluby sa o jeho služby začali doslova biť. Arsenal mu ponúkol 5-krát vyšší plat ako Celtic a bolo jasné, že hráč jeho kvalít v Škótsku neostane. Trénerovi McNeillovi sa nepáčili postoje vedenia Celticu a otvorene sa s ním pohádal – poukazoval hlavne na to, že pri súčasných platoch si glasgowský klub nebude schopný udržať žiadneho kvalitného hráča...

V júli 1983 bol na McNeillove miesto dosadený bývalý kvalitný hráč Celticu David Hay. Tomu však úvod v tíme vôbec nevyšiel podľa predstáv a na svoj prvý úspech musel čakať až do roku 1985, keď si jeho tím poradil vo finále Škótskeho pohára s Dundee United.

O rok neskôr sa mu po mimoriadne napínavom priebehu podarilo zvíťaziť i v najvyššej domácej súťaži. Pred posledným kolom sezóny 85/86 bol Celtic v takmer beznádejnej situácii. Na titul potreboval zvíťaziť nad tímom Saint Mirren minimálne o 5 gólov a to sa ešte musel spoliehať na prehru Hearts s Dundee. Hearts bolo na prvom mieste už od Vianoc a nikto nečakal, že o túto pozíciu ešte môže prísť. Stálo sa však čosi neuveriteľné – Hearts prehralo 0:2 a Celtic zvíťazil 5:0!!!

Hay mal pred najbližším obdobím jasný cieľ – urýchlene chcel získať niekoľko posíl, ktoré by jeho káder posilnili. Od vedenia Celticu však nedostal ani libru a to neveštilo nič dobré. Postoj konzervatívneho keltského klubu bol vo veľkom rozpore s postojom konkurenčného Glasgowu Rangers. Tam mal tréner Graham Souness voľné ruky pri výbere hráčov a do ich nákupu investovalo vedenie ťažké milióny. To sa počas sezóny naplno prejavilo, keď Celtic neudržal 10-bodové vedenie v lige a titul nakoniec pustil susedným Jazdcom. Podobne dopadlo i finále Ligového pohára, kde boli Rangers opäť nad sily Celticu.

Najhoršia na tom všetkom bola nespokojnosť viacerých hráčov Celticu. Mo Johnston sám požiadal o zaradenie na transferlistinu, s pomermi v klube sa nevedeli zmieriť ani hráči ako Brian McClair či Murdo MacLeod. Na začiatku nasledujúcej sezóny z klubu odišli McClair, Johnston i McInally, kopačky na klinec zavesil Davie Provan.

Vedeniu klubu sa prestával pozdávať i David Hay, ktorý bol prepustený. Na jeho miesto nastúpil Billy McNeill, ktorý dostal po štyroch rokoch šancu na reparát.

PROBLÉMY VO VEDENÍ KLUBU

Návrat Billyho McNeilla do Celticu bol spojený s veľkou prestavbou tímu. Do kádra pribudli Billy Stark, Andy Walker a Chris Morris, ktorých doplnil Mick McCarthy, ktorého však dosiahol ešte bývalý tréner David Hay.

Prípravné zápasy pred sezónou 87/88 neveštili nič dobré, no tento ročník sa nakoniec obrátil na mimoriadne úspešný. Celtic si udržal neporaziteľnosť v 31 zápasoch v rade a mohol spokojne oslavovať sté výročie založenia. Na svoje konto si pripísal ďalšie double, ktoré bolo tvorené 35. ligovým a 28. pohárovým titulom!

O rok neskôr Celtic opäť dominoval v domácom pohári, keď vo finále vyhral nad Rangers 1:0. Strelcom rozhodujúceho gólu bol Joe Miller. V lige to však Keltom príliš nešlo a v konečnej tabuľke im patrilo až tretie miesto.

Začalo sa mimoriadne náročné obdobie. Napriek dotiahnutiu nových hráčov ako Mike Galloway, Paul Elliott či Dariusz Dziekanowski sa Celticu ďalšie trofeje akosi vyhýbali. Tréner McNeill pokračoval vo svojej práci až do roku 1991, kedy už vedenie klubu neznieslo ďalšiu premrhanú sezónu.

Jeho nástupcom sa stal Liam Brady (vôbec prvý tréner Celticu, ktorý za klub predtým nehral), ktorý sa však na začiatku svojho pôsobenia neuviedol v dobrom svetle a klub viedol počas vypadnutia s Airdrie v Ligovom pohári i počas vypadnutia s Neuchatelom Xamax v Pohári UEFA. V tom čase začala silnieť nespokojnosť fanúšikov, ktorým sa nepáčilo rodinkárstvo pri dosadzovaní členov vedenia klubu a pomalý postup rokovaní o prestavbe štadiónu. Ešte v roku 1990 im vedenie klubu sľúbilo, že do začiatku sezóny 94/95 budú v Celtic Parku všetky miesta na sedenie!

Riadiaci orgán futbalového klubu bol rozdelený. Brian Dempsey sa rozhodol, že ponúkne nové riešenia a navrhol vybudovanie nového moderného športového komplexu v glasgowskej časti Robroyston. Stretol sa však s nepochopením Michaela Kellyho a Chrisa Whitea, ktorí boli majoritnými vlastníkmi Celticu.

Dempsey sa stal akýmsi tŕňom v klube. Jeho návrhy sa vedeniu nepozdávali a to ho v roku 1992 vyhodilo. Zaujímavé však bolo to, že približne v tej istej dobe vyšlo vedenie s plánmi výstavby nového štadióna, ktorý sa mal postaviť v štvrti Cambuslang a hotový mal byť v roku 1994. Kelly a White teda v podstate nasledovali myšlienky vyhodeného Dempseyho. Prešli však dva roky a výstavba štadióna sa kvôli finančným problémom stále nerozbehla.

Fanúšikovia búrili a na zápasy nosili čoraz častejšie transparenty s výzvami k vedeniu klubu, ktoré žiadali o odstúpenie. Všetko sa ešte vystupňovalo po tom, čo vedenie odmietlo ponuku Fergusa McCanna, ktorý chcel do klubu investovať 13,8 milióna libier! Tréner Liam Brady vycítil, že takto to ďalej nepôjde a v októbri 1993 odstúpil z funkcie. Nahradený bol Louom Macarim, ktorý si však vďaka svojej prísnej povahe väčšinu hráčov okamžite pohneval.

Celá situácia sa ešte zhoršila v marci 1994, keď Škótska národná banka informovala vedenie klubu o prekročení povolenej mínusovej hranice ich účtu (5 miliónov libier) a na Celtic zavolala likvidátora.

Vedenie klubu videlo, že niet z krízy niet iného východiska ako predaj Celticu záujemcovi Fergusovi McCannovi. Ten získal kontrolu iba osem minút pred tým, ako klub vyhlásil bankrot!

NÁVRAT K SLÁVE

Úvod 90-tych rokov minulého storočia bol pre Celtic veľmi zlý. Výkony na ihrisku boli mizerné, podobný chaos vládol i vo vedení futbalového klubu.

Po tom, ako nad Celticom získal kontrolu Fergus McCann sa veci začali hýbať správnym smerom. Prvým kto na to doplatil bol tréner Lou Macari, ktorý z klubu vyletel v júni 1994. Na jeho miesto McCann dosadil Tommyho Burnsa a dal mu jasnú úlohu. Mal vybudovať káder, ktorý zeleno-bielym prinavráti slávu predošlých období.

Začala sa budovať sieť skautov, prostredníctvom ktorej klub sledoval najtalentovanejších mladých hráčov z blízkeho ale i ďalekého okolia. Celtic už prestal mať problémy s peniazmi a tréner ich dostal k dispozícii toľko, koľko potreboval. Burns čoskoro ukázal svoj cit pre objavovanie talentov a do klubu získal napríklad Pierra van Hooijdonka či Andreasa Thoma. Zároveň dotiahol i mladíkov Phila O´Donnella či Simona Donnellyho. Burns pochopil aj význam dobrých fanúšikov a svojim hráčom často vysvetľoval ako si ich môžu udržať.

Definitívne sa rozbehla aj prestavba Celtic Parku. V auguste 1995 bola otvorená severná tribúna. Kvôli jej prestavbe musel klub počas jedného roka hrávať na susednom Hampden parku, čo však nebolo príliš náročným riešením.

V januári 1995 dostali fanúšikovia ďalšiu skvelú ponuku – mali možnosť zakúpenia si akcií klubu. Odpoveď na tento krok ďaleko prevýšila očakávania vedenia, pretože sa predali podiely za neuveriteľných 14 miliónov libier!

Klub sa pomaly začal vracať na svoje predchádzajúce pozície v škótskom futbale. Tento pocit ešte zosilnel po víťazstve v domácom pohári v roku 1995. Vo finálovom zápase rozhodol o víťazstve nad Airdrie jediným streleným gólom holandský kanonier Pierre van Hooijdonk a pre svoj klub zabezpečil jubilejné tridsiate víťazstvo v tejto súťaži. Najdôležitejšie však bolo asi to, že Celtic získal túto trofej prvýkrát po šiestich rokoch. Klub už víťazstvo mimoriadne potreboval, aspoň z časti tak napravil predchádzajúcu finálovú prehru z finále Ligového pohára s Raith Rovers.

V sezóne 1995/96 Celtic pokračoval v zlepšovaní a napriek tomu, že nezískal žiadnu trofej – progres klubu bol jednoznačný. V predpredaji bolo predaných až 29 500 permanentiek a zeleno-bieli skončili v konečnom účtovaní iba štyri body za majstrovskými Rangers. Tešiť ich mohol aj fakt, že predvádzali mimoriadne atraktívny futbal, ktorý lákal na každý zápas veľké množstvo fanúšikov.

Na začiatku sezóny 1996/97 sa Tommy Burns rozhodol pre ďalšie posilnenie svojho kádra. Svoju súpisku vystužil menami ako Paulo Di Canio či Alan Stubbs a nebolo pochýb o tom, že Celtic čoskoro musí nadviazať na najúspešnejšie časy svojej histórie. Napriek tomu, že v lige skončil nakoniec na druhom mieste, k titulu mu veľa nechýbalo. V Coca Cola Cupe (Ligový pohár) bolo pre Celtic konečnou štvrťfinále, v Škótskom pohári zasa semifinále. Nikoho však tieto čiastkové úspechy príliš nemrzeli, pretože bolo zjavné, že prestavba kádra sa uberá správnym smerom.

Následne bola otvorená aj východná tribúna, na ktorej výstavbe sa preinvestovalo približne 6 miliónov libier. Celková kapacita štadióna sa vyšplhala na 50 170 a permanentky si zakúpilo až 40 000 fanúšikov!

Spomínaná posledná sezóna bola zaujímavá hlavne mimoihriskovými aktivitami. V klube došlo k viacerým zmenám. Opustili ho tréner Tommy Burns, jeho asistent Billy Stark, riaditelia Willie Haughey a Dominic Keane, hráči Paul McStay, Peter Grant, Pat Bonner, Pierre van Hooijdonk, Brian O´Neill a Chris Hay.

POSUN NA VYŠŠIU ÚROVEŇ

V sezóne 1997/98 už Celtic Glasgow naplno útočil na najvyššie méty. Do jeho vedenia bol dosadený generálny manažér Jock Brown a trénerom sa stal Wim Jansen. Do klubu prišlo z rôznych končín až deväť nových hráčov, ktorí sa významnou mierou pričinili o najvzrušujúcejšiu sezónu desaťročia. Prvá trofej prišla v Coca Cola Cupe 30. novembra 1997, keď Celtic zvíťazil nad Dundee United 3:0. Zápas sa konal v Ibrox Parku.

Sezóna kulminovala v máji a Celtic si zabezpečil titul v domácej lige. Stalo sa tak presne 9. mája 1998 – v poslednom kole súťaže. Pred zaplneným hľadiskom štadióna Celtic Park domáci zdolali St. Johnstone 2:0 a trofej tak získali po dlhých desiatich rokoch!

Po konci sezóny však z klubu odišiel Wim Jansen a neskôr v priebehu jesene aj Jock Brown. V lete 1998 sa definitívne dokončila prestavba Celtic Parku, ktorá pohltila približne 40 miliónov libier. Glasgowský klub mal od tej doby k dispozícii krásny moderný štadión s celkovou kapacitou presahujúcou 60 000 divákov.

Sezóna 1998/99 je spojená s príchodom nového trénera, ktorým nebol nikto iný ako slovenský celosvetovo uznávaný odborník Jozef Vengloš. Do klubu v najbližšom období prišli štyria noví hráči, medzi nimi aj Ľubomír Moravčík. Ten sa neskôr stal miláčikom domáceho publika, ktoré naňho azda nikdy nezabudne. Tím Celticu začal predvádzať nádherný oku lahodiaci futbal a hneď v jesennej časti sezóny dokázal zvíťaziť nad konkurenčným Rangers 5:1! Nakoniec však v lige obsadil až druhé miesto a dostal sa do finále Škótskeho pohára, ktoré sa konalo v Hampden Parku. V apríli 1999 z klubu definitívne odišiel Fergus McCann, ktorý mal za sebou päťročnú prácu na pozícii výkonného riaditeľa. Jeho úlohy od 1. júla 1999 prebral Allan MacDonald.

Po sezóne sa na Celtic Park vrátil legendárny Kenny Dalglish, tentoraz ako riaditeľ futbalových operácii. Jozef Vengloš z klubu odišiel a dostal sa na pozíciu predsedu Európskej technickej komisie – jeho miesto zaujal John Barnes.

Po skvelom štarte do ďalšej sezóny zavítalo do Celticu desať nových hráčov. Ich zapracovanie do kolektívu však nebolo jednoduché a to sa následne prejavilo aj na výsledkoch. Celtic nedokázal poraziť konkurenčných Rangers a nakoniec vo februári prepustil trénera Johna Barnesa, ktorý bol nahradený Kennym Dalglishom. Barnesov odchod bol spojený aj s návratom ďalšej legendy Celticu Tommym Burnsom, ktorý sa stal asistentom nového trénera. Za celou udalosťou stála šokujúca prehra Celticu v pohári s Inverness Caledonian Thistle v pomere 1:3. Sezóna 1999/2000 kulminovala víťazstvami glasgowského klubu v Ligovom pohári ako aj druhým miestom v domácej ligovej súťaži a kvalifikovaním sa do európskej pohárovej súťaže. V lige však stratili zeleno-bieli na Rangers 21 bodov!

Počas letnej prestávky sa ku kormidlu tímu dostal Martin O´Neill, ktorý po odchode Kennyho Dalglisha dostal totálnu dôveru vedenia a získal kontrolu nad všetkými futbalovými operáciami v klube. Premiéra írskemu trénerovi vyšla nad očakávanie dobre, keď svoj klub priviedol k víťazstvu 6:2 nad Rangers. Stalo sa tak 27. augusta 2000 a svoj klub tak nasadil na správnu cestu...

Mimoriadne cenné víťazstvá dosiahol Celtic v jarnej časti sezóny 2000/2001 keď sa mu dvakrát po sebe podarilo zdolať Rangers. Stalo sa tak vo februári – najprv Kelti dominovali v semifinále Ligového pohára v Hampden parku a následne zvíťazili i v ligovom stretnutí na vlastnom štadióne. V marci roku 2001 Celtic získal prvú trofej tohto ročníka. Jeho hráči sa tešili po víťazstve vo finále Ligového pohára, keď zdolali Kilmarnock 3:0. Všetky góly stretnutia strelil švédsky internacionál Henrik Larsson.

Na konci apríla už mal Celtic isté i víťazstvo v domácej lige. Stalo sa tak už päť kôl pred koncom sezóny aj vďaka prvému víťazstvu na pôde Rangers po šiestich rokoch. Henke Larsson zaznamenal počas sezóny neuveriteľných 53 presných zásahov – svojmu klubu tak pomohol k treble vďaka víťazstvám v lige, Škótskom pohári (3:0 proti Hibernians) i v Ligovom pohári. Tretím najúspešnejším klubovým strelcom bol v tejto sezóne náš Ľubo Moravčík – z 13 gólov dal 8 v lige, po jednom v Škótskom a v Ligovom pohári a tri pridal v európskej pohárovej súťaži.

V sezóne 2001/2002 to hráči Celticu dotiahli do semifinále Ligového pohára, v ktorom podľahli Rangers 1:2. Trochu lepšie sa im darilo v Škótskom pohári, v ktorom stroskotali až na svojom finálovom súperovi, ktorým však boli opäť glasgowskí Rangers. Najlepšie pre Celtic dopadla ligová súťaž, kde vďaka zisku 103 bodov a neuveriteľnému skóre 92:18 jasne dominoval! Ľubomír Moravčík sa na úspechoch klubu v tomto roku podieľal ôsmimi presnými zásahmi, ktoré zahŕňajú góly v lige, v pohároch ale i v prípravných zápasoch.

Pred finále Škótskeho pohára, v ktorom jeho tím nakoniec podľahol Rangers sa Ľubo rozhodol, že z klubu odíde. Spolu s Jozefom Venglošom sa rozhodol, že zamieri na skusy do japonskej Ičihary.

"Nechcem hrať v poslednom ligovom zápase v Aberdeene, tak radšej skončím už po finále Škótskeho pohára. Ponáhľam sa do Japonska, kde chcem stihnúť predsezónnu prípravu a potrebujem si dať krátke voľno. Pre fanúšikov nemám pripravené žiadne tričká ani nič podobné,“ povedal Ľubo Moravčík tesne pred svojim odchodom zo Škótska.

"Nejaký čas chcem ešte stráviť prechádzkou po štadióne a všetkým povedať zbohom. Urobím tak však iba vtedy ak zvíťazíme. Ak však prehráme, tak divákom len krátko zamávam a spokojne odídem. Toto nie je vhodný čas na to, aby som bol smutný. Smutný by som bol iba vtedy, ak by som nikdy nehral za Celtic,“ povedal Moravčík vo svojom rozlúčkovom rozhovore tesne pred finále pohára s Rangers.

V nasledujúcej sezóne 2002/2003 sa Celtic ocitol v malej kríze a nezískal žiadnu trofej. Najtesnejšie to bolo v ligovej súťaži, kde obsadil druhé miesto za Rangers iba vďaka horšiemu skóre – rozhodol jeden jediný gól! V poslednom kole zvíťazil Celtic v Kilmarnocku 4:0, Rangers si doma poradili s Dunfermline 6:1. Radostnejšie chvíle zažili zeleno-bieli v Pohári UEFA, kde sa prepracovali až do finále. Tam však nestačili na FC Porto, ktorému podľahli 2:3 po predĺžení. Bolo to prvé finále európskej súťaže pre Celtic po dlhých 33 rokoch!

V doposiaľ poslednej ukončenej sezóne 2003/2004 sa Celtic vrátil na domáce výslnie a vďaka rekordnej sérii víťazstiev v ligovej súťaži získal ďalší titul. V 38 zápasoch si na svoje konto pripísal 31 víťazstiev, získal 98 bodov a mal vysoko aktívne skóre 105:25!

V Ligovom pohári Celtic síce neuspel, no všetko si to vynahradil trofejou v Škótskom pohári. Finále proti Dunfermline prinavrátilo spomienky na rok 1965. Mimoriadne kvalitný výkon v ňom podal Henrik Larsson, ktorý sa však rozhodol, že po sezóne odíde do Barcelony. Rozlúčil sa strelením dvoch gólov. Pre fanúšikov bol však jeho odchod obrovským šokom, pretože si tohto sympatického Švéda veľmi obľúbili. Akousi náhradou za odchádzajúceho Henkeho malo byť kúpenie Brazílčana Juninha. Či sa táto kúpa vyplatila ukážu až najbližšie roky...

V posledných sezónach je s Celticom spojené aj meno ďalšieho Slováka – Stanislava Vargu. Ten prišiel do škótskeho veľkoklubu v januári 2003 a v júli sa s vedením dohodol na dvojročnej zmluve. Po podpise si okamžite vybojoval miesto v základnej zostave klubu, v ktorej sa objavuje až do dnešných dní. Zaujímavosťou je, že za jeho príchodom do Glasgowa stojí bývalý hrdina tohto klubu Ľubomír Moravčík, ktorý Stana odporučil ako veľmi dobrého hráča, ktorý by sa hodil do koncepcie zeleno-bielych.

Hviezdy súčasného Celticu: Agathe, Balde, Beattie, Camara, Hartson, Hedman, Juninho, Lambert, McNamara, Pearson, Petrov, Sutton, Thompson, Valgaeren, Varga, Wallace