referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Elvíra
Štvrtok, 21. novembra 2019
Celtic Glasgow
Dátum pridania: 08.04.2005 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: Keco
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 4 674
Referát vhodný pre: Základná škola Počet A4: 17.2
Priemerná známka: 2.99 Rýchle čítanie: 28m 40s
Pomalé čítanie: 43m 0s
 
Ďalším klubom, ktorého históriu vám stručne predstavíme je najúspešnejší a najslávnejší škótsky klub - Celtic Glasgow.

ZAČIATKY CELTICU

Začiatky škótskeho futbalového klubu Celtic Glasgow siahajú ešte do 19. storočia, presnejšie do roku 1887. Brat Walfrid, vedúci miestneho vzdelávacieho inštitútu, sa inšpiroval už existujúcim susedným klubom Edinburgh Hibernian a rozhodol sa pre založenie konkurencie. Zaujímavý bol cieľ, ktorý týmto krokom sledoval – chcel nazbierať peniaze pre charitu, ktorá podporovala chudobné deti. Zároveň však chcel vytvoriť spoločnosť, na ktorú by mohli byť obyvatelia Glasgowa hrdí.

Názov „Celtic“ vznikol pomerne jednoducho. Walfrid rozmýšľal nad tým, čo najviac spája škótskych a írskych obyvateľov Glasgowa. Po krátkej úvahe prišiel na to, že je to spoločná keltská história. V novembri 1887 sa teda uskutočnilo prvé stretnutie futbalových nadšencov, ktorí sformovali klub.

Okamžite po založení klubu si jeho predstavitelia prenajali časť zeme, za ktorú museli platiť 50 libier ročne. Miestni obyvatelia im veľmi radi prišli na pomoc a spoločnými silami postavili jednoduchý štadiónik. O šesť mesiacov neskôr odohral Celtic svoj prvý zápas – v prvom známom glasgowskom derby zvíťazil nad Rangers 5:2.

O štyri roky neskôr (na svoj štvrtý pokus) získal Celtic Glasgow Škótsky pohár. Vo finále tejto súťaže zvíťazil na Ibrox Parku nad Queens Park Rangers 5:2. Po tomto zápase sa klub presťahoval do Celtic Parku. V roku 1893 sa Kelti dočkali ďalšieho významného úspechu. Tentoraz toho najcennejšieho – domáceho škótskeho titulu. Tieto úvodné úspechy akoby vytýčili cestu, akou sa bude Celtic v budúcnosti uberať. Už od začiatku bolo jasné, že nastúpil na víťaznú líniu. Medzi rokmi 1892 a 1914, teda pred začiatkom I. Svetovej vojny získal Celtic jedenásť titulov majstra krajiny. Šesť z nich sa mu dokonca podarilo vybojovať v sérii – počas rokov 1905 až 1910! Okrem toho získal glasgowský klub deväť víťazstiev v národnom pohári. Vôbec prvé double si Celtic pripísal v roku 1907. O rok neskôr ho zopakoval.

Veľký podiel na týchto úspechoch by sa dal pripísať prvému sekretárovi Celticu a zároveň jeho prvému trénerovi Willymu Maleyovi. Tento bývalý futbalista bol do vedenia klubu dosadený v roku 1897. Okamžite sa rozhodol, že vsadí na mladých hráčov a do klubu neskôr dotiahol veľké postavy ďalšej budúcnosti ako napríklad Jimmyho Quinna a Patsyho Gallachera, ktorí boli v okamihu ich premiér vekom ešte juniormi. Jeho úspešné obdobie zďaleka neskončilo predvojnovými titulmi – počas I. Svetovej vojny totiž Celtic získal štyri tituly v rade.

CELTIC MEDZI DVOMA VOJNAMI

Po úspechoch, ktoré klub dosiahol počas vojny sa po roku 1918 dostal do menšej krízy. V podstate by sa toto obdobie možno ani nemalo nazývať krízou, pretože Celtic získal v rokoch 1919, 1922 a 1926 ďalšie tituly domáceho majstra. Okrem toho vyhral v rokoch 1923, 1925 a 1927 Škótsky pohár. Glasgowský klub však už nebol taký dominantný ako v predošlých rokoch. Problémom bolo narastajúce sektárstvo, ktoré sa v tejto časti britských ostrovov prejavovalo dosť výrazne. Celtic sa vďaka svojim „keltským“ koreňom a cteniu týchto tradícií dostal do nemilosti veľkej časti fanúšikov ostatných klubov a po jeho titule v roku 1922 došlo k mnohým nepokojom a povstaniam. Tie nakoniec prerástli až do občianskej vojny...

Celtic však napriek tomu predvádzal v 20-tych rokoch minulého storočia pomerne atraktívny futbal. V jeho drese stále žiarili hviezdy ako Patsy Gallacher, Jimmy McGrory či slávny brankár John Thomson. Fanúšikovia však začali byť nespokojní, pretože najväčšie hviezdy klubu zarábali podľa nich veľmi veľa. Vedenie Celticu doslova prinútili k ich predaju. Patsy Gallagher po odmietnutí pokračovania v Celticu za minimálnu mzdu prestúpil do Falkirku, Jimmyho McGroryho chcel Arsenal – no ten do Londýna prestúpiť odmietol.

Klub pokračoval v zbieraní trofejí aj v 30-tych rokoch 20. storočia. V Škótskom pohári dominoval v rokoch 1931, 1933 a 1937, v domácej ligovej súťaži v rokoch 1933 a 1937. Trénerom bol stále Willie Maley, ktorý mal opäť šťastie a do tímu získal ďalších kvalitných mladých hráčov, ktorí boli ochotní hrať za smiešne peniaze. Úspechy tejto dekády však boli zatienené nešťastnou smrťou brankára Johna Thomsona, ktorý zahynul po strete s kopačkami hráča Rangers Sama Englisha. Výsledkom tohto súboja bola zlomenina lebky, na následky ktorej Thomson skonal po prevoze do nemocnice.

Na jeho pohrebe sa zúčastnilo 30 000 priaznivcov glasgowského futbalu...

Významnou udalosťou 30-tych rokov bola aj návšteva na finále Škótskeho pohára v roku 1937. Na zápas medzi Celticom a Aberdeenom, ktorý sa uskutočnil v Hampden Parku si totiž našlo cestu neuveriteľných 146 433 divákov (podľa niektorých zdrojov až 147 365) ! Toto číslo je až do dnešných dní rekordnou návštevou na európskom futbalovom zápase.

TICHO PRED BÚRKOU

Počas vojny prežil Celtic veľmi zlé časy – celých päť rokov pôsobil iba v regionálnej lige. Potom však predsa postúpil do najvyššej súťaže, no počas prvých siedmych povojnových sezón skončil najlepšie piaty. V roku 1948 mal vážne problémy so záchranou a takmer sa znovu ocitol v druhej lige.

V sezóne 1951 Celtic opäť nastúpil na víťaznú líniu – podarilo sa mu to vďaka víťazstvu v Škótskom pohári. Tento úspech si glasgowský klub zopakoval i o dva roky neskôr, presnejšie 20. mája 1953 – v deň osláv korunovácie britskej kráľovnej. Na ceste do finále si poradil s Arsenalom i Manchestrom United, nakoniec zvíťazil i v rozhodujúcom a najdôležitejšom stretnutí pred 117 000 divákmi nad Hibernians.

Celtic mal vo svojom kádri viacero dobrých hráčov už od roku 1951, keď si upísal trojicu Charlie Tully, Bertie Peacock a Jock Stein – jeho hre však chýbala organizácia a disciplína. Tréningové jednotky boli veľmi jednoduché, hráči mali za úlohu behať okolo miestneho parku. Utekala sobota za sobotou a hráči sa vôbec nezlepšovali – veľa futbalového umenia svojim fanúšikom neukazovali.

Zaujímavé bolo, že napriek takýmto zvláštnym tréningovým metódam získal Celtic v roku 1954 double. Vtedy bolo považované za obrovské prekvapenie. Po týchto úspechoch prišli aj ďalšie – premiérový triumf v Ligovom pohári v roku 1956 a jeho obhajoba o rok neskôr. Hlavne tá sa do dejín keltského klubu zapísala nezmazateľným písmom – Glasgow Rangers utrpel debakel v pomere 7:1!

Tieto úspechy boli z pohľadu viacerých odborníkov veľmi zvláštne a pochybné. Tréner McGrory však naďalej požíval dôveru prezidenta Roberta Kellyho. Ten mal pomerne šťastnú ruku pri zapracovávaní mladých hráčov do kádra a v závere 50-tych rokov minulého storočia vytiahol z juniorky niekoľko budúcich hviezd ako napríklad Jimmy Johnstone, Tommy Gemmell alebo Billy McNeill. Prehry vo finále Škótskeho pohára v rokoch 1961 a 1963, vo finále Ligového pohára 1964 ako aj v semifinále Pohára víťazov pohárov v roku 1965 (Celtic vypadol s MTK Budapešť) jasne ukázali, že iba dobrí hráči na úspechy nestačia. Potrebné je aj čosi navyše...

Vedenie klubu prišlo na to, že na pozícii trénera už musí nevyhnutne dôjsť k zmene. V roku 1965 bol teda na toto miesto dosadený bývalý hráč Jock Stein, ktorý musel s futbalom skončiť kvôli zraneniu už v roku 1957. Odvtedy sa venoval trénovaniu rezervy Celticu, s ktorou dosiahol pomerne slušné úspechy. Hráčov naučil kvalitnej kontrole lopty, nezanedbal ani dôkladnú taktickú prípravu. V jeho tréningových metódach bolo badať progresívne moderné prvky, ktoré mal v najbližších rokoch presadiť i v A-tíme Celticu.

Ako sa neskôr ukázalo, tento ťah bol pre Celtic veľmi rozumný...

ROKY SLÁVY

Vplyv Jocka Steina na tím sa prejavil v podstate okamžite. Svojej funkcie sa chopil v marci 1965 a o mesiac na to získal so svojim mužstvom prvý titul v Škótskom pohári po dlhých jedenástich rokoch a vôbec prvú trofej od roku 1958.

Počas nasledujúcich niekoľkých sezón sa rozhodol vsadiť na kartu rozvoja. Svojich hráčov, ktorí mali nesporné individuálne schopnosti naučil hrať tímovo a spravil z nich veľmi kvalitný káder. Vďaka dôkladne premyslenej taktike a maximálnemu profesionalizmu sa Steinovi podarilo rozvinúť zaujímavý futbalový štýl spojený s neustálym atakovaním hráčov súpera.

Po zvyšnú časť 60-tych rokov a na začiatku 70-tych rokov 20. storočia Celtic totálne dominoval v škótskom futbale a napodobnil svoje úspechy z obdobia pred I. Svetovou vojnou.

V roku 1966 Celtic Glasgow ukončil 12 rokov trvajúce suchoty v domácej lige a konečne si do svojich análov pripísal najcennejší domáci triumf. Vtedy ešte nikto netušil, že v neprerušenom slede bude nasledovať aj osem ďalších! V tom istom roku získal Celtic navyše aj titul v Ligovom pohári. Podľa predstáv sa mu nedarilo iba v európskom Pohári víťazov pohárov, kde skončil v semifinále na kopačkách anglického FC Liverpool.

Mimoriadne úspešný bol rok 1967. Celtic si najskôr zabezpečil domáce treble v podobe zisku majstrovského titulu, víťazstva v Škótskom pohári i v Ligovom pohári. Potom vyhral i Glasgowský pohár a prepracoval sa až do finále Pohára európskych majstrov.

To sa uskutočnilo presne 25. mája 1967 na Národnom Štadióne v portugalskom Lisabone. Súperom Celticu bol v tej dobe mimoriadne silný taliansky klub Inter Miláno známy prepracovaným obranným systémom „catenaccio“. Na Keltov však nevyzrel a vo finále ťahal za kratší koniec. Celtic Glasgow zvíťazil 2:1 a získal najcennejšiu európsku klubovú trofej.

Glasgowskí fanúšikovia si na konci 60-tych rokov vďaka svojmu Celticu mimoriadne užívali. Na štadióne Celtic Park sa postupne predstavili súperi zvučných mien ako napríklad St. Etienne, Červená Hviezda Belehrad či Benfica Lisabon. V roku 1970 Celtic zvíťazil v bitke o Britániu, keď v semifinále Pohára európskych majstrov porazil anglický Leeds. Zápas na Hampden parku vtedy sledoval rekordný počet divákov v histórii niektorej z európskych pohárových súťaží – 133 961. Vo finále však už Škóti až takí úspešní neboli a podľahli holandskému Feyenoordu Rotterdam 1:2 po predĺžení.

O rok neskôr sa slávne mužstvo Celticu rozpadlo, pretože Jock Stein naplánoval totálnu prestavbu kádra...

ZÁVER STEINOVEJ ÉRY

V úvode 70-tych rokov bol Celtic stále naladený na víťaznú šnúru spojenú s viacerými úspechmi. Jock Stein však vycítil, že niektorí hráči majú zenit svojej výkonnosti dávno za sebou a rozhodol sa pre oživenie kádra niekoľkými mladými tvárami.

Do tímu sa zapracovali hráči ako Kenny Dalglish, Lou Macari, David Hay či George Connelly, ktorí sa výraznou mierou podieľali na dominovaní zeleno-bielych v domácej lige až do roku 1974. V rokoch 1971 a 1972 získal Celtic double. Do análov sa zapísal hlavne hráč menom Dixie Deans, ktorý dokázal streliť vo finále Škótskeho pohára tri góly – podarilo sa mu to ako vôbec prvému hráčovi od roku 1904 a vďaka svojim presným zásahom prispel k výhre 6:1 nad Hibernians. Dominancia Celticu v domácej ligovej súťaži sa skončila v roku 1975, keď bol nad ich sily mestský rival Glasgow Rangers. Celtic síce nezískal jubilejný desiaty titul v sérii, no mohol sa tešiť aspoň z cenných trofejí v oboch pohároch.

V najvýznamnejšom európskom pohári (PEM) bol pre Celtic pomerne úspešný a pamätný hlavne rok 1972. Škóti nastúpili vo štvrťfinále proti Újpestu Budapešť a po domácej remíze 1:1 dokázali zvíťaziť na ihrisku súpera 2:1. Tréner Stein označil výkon v tomto zápase ako za vôbec najlepší od pamätného lisabonského finále PEM v roku 1967. S fanúšikmi a hráčmi oslavovali po zápase aj osobnosti ako Elizabeth Taylor a Richard Burton.

Horšie už dopadli Škóti v semifinále, kde ich čakal Inter Miláno. Po bezgólových remízach 0:0 sa rozhodovalo v rozstrele z bieleho bodu, kde zaváhal hneď v prvej sérii kanonier Dixie Deans. Ostatní strelci už nezaváhali a taliansky klub sa mohol radovať z víťazstva 5:4 po penaltovom rozstrele. Vo finále však nakoniec Inter nestačil na Ajax, ktorému podľahol 0:2.

V tomto období sa však vedenie klubu opäť stretlo s nepochopením verejnosti, ktorá kritizovala preplácanie niektorých hráčov. Celtic bol vždy verný skromným platom, no hráči si mohli výrazne prilepšiť vďaka prepracovanému systému odmien a bonusov. Mladí hráči si skoro uvedomili, že bonusy nie sú vždy isté a viacerí z nich sa rozhodli pre prestup do bohatších a menej konzervatívnych klubov. Lou Macari prestúpil v januári 1973 do Manchestru United, David Hay o rok neskôr do Chelsea Londýn. Druhý menovaný doplatil na dlhodobé vleklé zranenie, kvôli ktorému prišiel o všetky bonusy a finančne na tom príliš dobre nebol. V roku 1975 sa pre odchod z Glasgowa rozhodol aj Kenny Dalglish, ktorého však vedenie klubu nakoniec presvedčilo, aby vytrval ešte dva roky. Tieto problémy boli ešte znásobené nešťastnou automobilovou nehodou, pri ktorej takmer zahynul tréner Stein. Lekári ho síce dali do poriadku, no na zápase nebol prítomný celý jeden rok!

Jockov návrat do klubu v roku 1976 bol opäť spojený s domácim double – tento úspech bol však posledným v steinovskej ére. V lete roku 1977 Kenny Dalglish z Celticu definitívne odišiel a zamieril do Liverpoolu. V úvodnom zápase sezóny 77/78 sa vážne zranil Pat Stanton, ktorý si za Celtic viac nezahral. V siedmom zápase sezóny odišiel členok Dannymu McGrainovi a Glasgowčania začali mať vážne problémy s pozliepaním zostavy na jednotlivé zápasy. To sa prejavilo aj vo výsledkoch a Celtic skončil v konečnom poradí domácej ligy až na piatom mieste. Jock Stein odstúpil zo svojho postu a jeho slávna éra sa definitívne skončila.
 
   1  |  2    ďalej ďalej
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.