Začiatok 70-tych rokov nebol z pohľadu United príliš úspešný. Z klubu odišiel Sir Matt Busby a vedenie muselo hľadať adekvátnu náhradu. Prvým riešením bolo povýšenie jedného z Busbyho asistentov, ktorým bol Wilf McGuinness. Ten však nemal šťastie pri voľbe správnych krokov a s odstupom času sa ako jeho najväčšie chyby posudzujú zaradenie Denisa Lawa a Shaya Brennana na transferlistinu.

Na trénerskej lavičke sa Wilf dlho neohrial a v roku 1971 bol nahradený Frankom O´Farrellom, ktorý prišiel z tímu Leicester City. Napriek sľubnému štartu do sezóny 1971/72 Ír nespravil žiadne zázraky a s tímom sa iba trápil. Kalich horkosti si vypil do dna po prehre 5:0 na pôde Crystal Palace, po ktorej bol odvolaný.

Aj keď O´Farrell pôsobil v tíme pomerne krátko, stihol spraviť jeden dobrý krok. Ním bola kúpa Martina Buchana, za ktorého United zaplatil 125 000 libier. Bývalý kapitán Aberdeenu sa neskôr stal jedným z pilierov Manchestru – avšak až pod vedením ďalšieho trénera – Tommyho Dochertyho, ktorý podpísal zmluvu na Vianoce 1972.

Dochertyho prvou úlohou bola výmena generácií. Bobby Charlton oznámil, že na konci sezóny 1972/73 ukončí kariéru, George Best bol mimo formy, Denis Law (ten sa za éry McGuinnessa nakoniec nepredal) mal zenit dávno za sebou. V prvej sezóne pri klube obsadil Docherty so svojim tímom osemnáste miesto, v ďalšom roku však z ligy vypadol. Tento moment bol však obratom k lepšiemu – v sezóne 1974/75 United zvíťazili v druhej lige, keď ich úspech vystrieľal Stuart „Pancho“ Pearson, ktorý zaznamenal 17 úspešných zásahov. Rozhodujúci gól, ktorý znamenal postup do Premier League nakoniec strelil Lou Macari – stalo sa tak 5. apríla 1975 na ihrisku Southamptonu.

Manchester United potom postúpil do dvoch finále FA Cupu za sebou. V roku 1976 so Southamptonom síce prehral, no o dvanásť mesiacov neskôr už vyhral nad Liverpoolom v pomere 2:1. Týmto víťazstvom United prekazili treble Liverpoolu, ktorý bol v tejto sezóne skvelý a okrem víťazstva v lige dominoval i v Pohári európskych majstrov. Dochertyho radosť však dlho netrvala, pretože o 44 dní neskôr ho z klubu vyhodili. Dôvodom bol jeho vzťah s milenkou Mary, ktorá bola ženou klubového fyzioterapeuta Laurieho Browna.

Jeho nástupca prišiel z klubu Queens Park Rangers a bol ním Dave Sexton. Vo svojich prvých dvoch sezónach 1977/78 a 1978/79 skončil v domácej lige iba na slabom desiatom a deviatom mieste. So svojim tímom však postúpil až do finále FA Cupu, kde ich v roku 1979 čakal Arsenal. Hralo sa vo Wembley a zápas mal mimoriadne zaujímavý priebeh. Arsenal viedol ešte päť minút pred koncom 2:0, no United vyrovnal vďaka presným zásahom Gordona McQueena a Sammyho McIlroya na konečných 2:2. V predĺžení sa však šťastie usmialo na londýnsky klub, ktorý vyhral vďaka gólu Alana Sunderlanda.

Tento neúspech v podstate uzavrel ďalšie desaťročie Manchestru United, v ktorom sa slávny klub viacmenej trápil a veľa úspechov nezískal.

Podobný bol i štart Červených diablov do ďalšej dekády. Hneď v jej úvode, v januári 1980, nestačili na Tottenham a vypadli už v prvom kole FA Cupu. V marci zasa prehrali s Ipswichom 6:0! Potom sa však Sextonovi zverenci zmobilizovali a z posledných desiatich ligových zápasov vyhrali v ôsmich. V boji o titul neuspeli, pretože na majstrovský Liverpool stratili dva body.

Podobne kvalitný záver sezóny predviedol Manchester i o rok neskôr, keď zvíťazil v posledných siedmych zápasoch. Tentoraz mu to však stačilo iba na konečné ôsme miesto, s ktorým bolo vedenie mimoriadne nespokojné. Sextonovi bolo 30. apríla 1981 oznámené, že po štyroch sezónach v klube si môže hľadať nové pôsobisko. Na jeho miesto bol dosadený Ron Atkinson, ktorý si za asistenta vybral Micka Browna. Trénovaním mládeže bol poverený Eric Harrison. Prvé kroky nového trénera boli veľmi drahé. Príchody Bryana Robsona a Remiho Mosesa zaťažili tímovú pokladnicu dvoma miliónmi libier! Robson sa stal v tej dobe najdrahším hráčom Británie. Nový tréner priniesol i kvalitného stredopoliara – Raya Wilkinsa. Do jeho novotvorenej jedenástky mu chýbal už iba špičkový útočník – vedenie United stále snívalo o hviezde akou bol napríklad Ian Rush v Liverpoole, ktorý strieľal jeden gól za druhým.

V roku 1983 postúpil Manchester United do finále oboch domácich pohárov. V Ligovom pohári United nestačili na Liverpool, ktorému podľahli 1:2 po predĺžení. Vo finále FA Cupu čakal tím z Brightonu. Po nerozhodnom výsledku v prvom zápase sa stretnutie opakovalo. Repríza bola jednoznačne v rukách Manchestru, ktorý zvíťazil po dvoch góloch Robsona a jednom Muhrena a Whitesidea 4:0.

Whiteside vyrástol v muža dôležitých okamihov a svojim gólom rozhodol i finále FA Cupu o dva roky neskôr, keď United vyhrali nad Evertonom 1:0. Zaujímavé bolo, že rozhodujúci gól padol vo chvíľach, keď hral Manchester oslabený o vylúčeného Kevina Morana.

Atkinson získal druhý FA Cup v priebehu troch rokov, no dlho už na lavičke červených nevydržal. O osemnásť mesiacom neskôr bol prepustený s odôvodnením, že nedokáže získať domáci titul. Nepomohlo mu ani desať po sebe nasledujúcich víťazstiev v úvode sezóny 1985/86. Počas pôsobenia v tíme získal v domácej lige dve tretie a tri štvrté miesta.

Na začiatku novembra 1986 získal Manchester nového trénera, ktorý prišiel z Aberdeenu. Nebol nim nikto iný, ako dnes už mimoriadne preslávený Alex Ferguson. Kto by vtedy tušil, že na lavičke United vydrží vyše 1000 zápasov! Túto hranicu nakoniec dosiahol 23. novembra 2004 v zápase Ligy majstrov proti Lyonu a je veľmi reálne, že k nemu ešte nejaké tie čísla pridá.

Hneď v úvode svojho pôsobenia v klube sa Ferguson uviedol vyradením Realu Madrid v Pohári víťazov pohárov. V lige sa mu však spočiatku príliš nedarilo. Fergusonovi bolo jasné, že jeho tím potrebuje nutne prebudovať a doplniť o vhodné typy hráčov. V prvom ročníku pod jeho vedením (1986/87) to aj tak vyzeralo a United obsadili v domácej lige až jedenáste miesto. Alex Ferguson mal jasnú víziu budúcnosti – čoraz častejšie chcel dávať príležitosť vlastným odchovancom a tento zámer mu ako sa neskôr ukázalo aj vyšiel. Po nevydarenej prvej sezóne sa prvý úspech dostavil už o rok neskôr, keď si United vybojovali druhé miesto v Premiership. Prvými veľkými hráčmi, ktorých Ferguson získal sa stali Viv Anderson, Steve Bruce a Brian McClair.

Zdalo sa, že klub je definitívne na správnej ceste. No ešte tomu celkom tak nebolo. Po druhom mieste a oslavách prišlo bolenie brucha a nezdary v najbližších dvoch ročníkoch. V sezóne 1988/89 skončili United na jedenástom, o rok neskôr dokonca až na trinástom mieste. Ferguson však aj naďalej požíval dôveru vedenia klubu a s kľudom mohol pracovať na svojich dlhodobých zámeroch.

Na začiatku 90-tych rokov sa pomaly ale isto končilo obdobie totálneho dominovania Liverpoolu a veci sa začali vyvíjať viac v prospech United a Alexa Fergusona.

Najskôr prišlo víťazstvo v FA Cupe v roku 1990. Manchester United sa tak po päťročnej absencii mohol konečne vrátiť do európskych pohárových súťaži. Tam sa červeným darilo nad očakávanie dobre a po sérii kvalitných výkonov sa prepracovali až do rotterdamského finále, kde na nich čakala slávna Barcelona, bývalý klub kanoniera United Marka Hughesa. V máji 1991 Manchester po dvoch góloch spomínaného strelca zvíťazil 2:1 a oslavoval titul v jednom z európskych pohároch po 23 rokoch!

Druhé dlhé čakanie – na domáci titul – sa skoro ukončilo na jar roku 1992. Po víťazstve v Ligovom pohári bojovali United o majstra Anglicka s tímom Leeds United. O rozhodnutie sa nakoniec postaral najlepší klub Anglicka 80-tych rokov FC Liverpool, ktorý vyhral nad United 2:0 a zahatal im tak cestu za titulom. V Anglicku sa nerozprávalo o tom, že Leeds získal titul ale o tom, že Manchester ho stratil. Leeds vôbec nepatril k špičkovým klubom na britských ostrovoch a tento úspech sa považoval za náhodný. Veľkú chybu spravil tento klub v decembri 1992, keď predal jedného zo svojich najlepších hráčov práve do Manchestru United. Týmto hráčom bol legendárny Eric Cantona!

Prestupom Cantonu sa akoby symbolicky do rúk Manchestru odovzdali aj kľúče od ligového titulu. Francúzsky futbalista priniesol do tímu United zvláštne čaro, ktoré klubu už niekoľko rokov chýbalo. Od svojho príchodu stihol streliť deväť cenných gólov a do vitríny klubu pribudol po dlhých 26 rokoch ďalší domáci titul.

V nasledujúcej sezóne 1993/94 získal United domáce double, keď zvíťazil v FA Cupe i v domácej ligovej súťaži. Cantona nosil dres s číslom sedem, ktorý bol niekoľko rokov pred ním vo vlastníctve slávneho Bryana Robsona. Jednotku mal na svojom chrbte hviezdny dánsky brankár Peter Schmeichel, ktorý bol označovaný za najlepšieho brankára histórie, ktorý kedy na Old Trafforde pôsobil.

Eric Cantona bol veľmi extravagantný hráč, ktorý nosil neustále zdvihnutý golier. Do dejín sa zapísal hlavne incidentom z januára 1995, keď zaútočil na jedného fanúšika tímu Crystal Palace. Následne dostal osemmesačný zákaz činnosti a jeho tímu sa nepodarilo nájsť zaň adekvátnu náhradu. Titul teda v sezóne 1994/95 získal Blackburn Rovers, ktorý nazbieral za celý ročník o jeden bod viac ako konkurenčný Manchester United. Okrem tohto neúspechu podľahli United aj vo finále FA Cupu, kde nestačili na Everton.

O rok neskôr bol Manchester opäť vo finále FA Cupu, tentoraz bol jeho súperom Liverpool. Zápas bol dlho vyrovnaný až prišla 86. minúta a v nej skvelý moment Erica Cantonu, ktorý zápas rozhodol vydarenou strelou. Jeho kvality boli v tých časoch fantastické a veľa sa od neho naučili vychádzajúce hviezdy United ako napríklad David Beckham či Gary Neville.

V máji 1997 Cantona pomohol klubu už k štvrtému titulu v priebehu piatich rokov. Bol však jeho posledným, keďže Eric v tom čase nečakane ukončil kariéru. Z tohto šoku sa červení nedokázali spamätať počas celej nasledujúcej sezóny a titul v ročníku 1997/98 im vyfúkol Arsenal Londýn. Tím z hlavného mesta si okrem víťazstva v lige na svoje konto pripísal aj titul v domácom pohári a tým pádom aj zisk double. United boli počas veľkej časti sezóny oslabení o zranených kľúčových hráčov ako Ryan Giggs či Roy Keane.

Na výkony tímu mal veľký vplyv hlavne waleský reprezentant Ryan Giggs. Nezabudnuteľný bol jeho gól v semifinále FA Cupu v sezóne 1998/99 keď sa po dlhom sóle prekľučkoval cez viacerých obrancov Arsenalu a nezadržateľne skóroval. United sa aj vďaka tomuto gólu prepracovali už do piateho finále FA Cupu v 90-tych rokoch, kde tentoraz zdolali Newcastle United v pomere 2:0. O góly sa postarali Paul Scholes a Teddy Sheringham.

Tento úspech znamenal tretie double pre Manchester United. Šesť dní po zisku titulu v Premiership si hráči z Old Traffordu na svoje konto pripísali aj zisk FA Cupu. V podaní tohto mužstva pod vedením Alexa Fergusona to však ešte zďaleka nebolo všetko.

26. mája 1999 prišlo jedno z najpamätnejších finále Ligy majstrov. Na hráčov Manchestru United čakal v Barcelone slávny Bayern Mníchov. Ten šiel po góle Maria Baslera do vedenia 1:0 a vďaka pozornej obrane ho aj dlho udržiaval. Keď sa zdalo, že je o výsledku rozhodnuté prišli neuveriteľné momenty v podaní tímu z britských ostrovov. V nastavenom čase druhého polčasu najskôr Sheringham vyrovnal a o pár sekúnd neskôr strelil Ole Gunnar Solskjaer víťazný gól. Manchester United získal treble. Tréner Alex Ferguson bol v tých chvíľach oslavovaný ako národný hrdina...

K treble však napokon pribudol ešte jeden titul, pretože United zvíťazili i v Interkontinentálnom pohári. O ich víťazstve nad brazílskym Palmeirasom rozhodol gól Roya Keana. Na konci tisícročia bol teda jednoznačným kráľom svetového futbalu práve anglický Manchester United!

V roku 2000 sa premiérovo uskutočnilo nové podujatie pod názvom FIFA Club World Championship, ktorého dejiskom bola Brazília. Keďže sa United rozhodli pre účasť na tomto turnaji, museli vynechať celý ročník domáceho FA Cupu. Výrazný úspech však nedosiahli, pretože vo veľkých horúčavách boli juhoamerické mužstvá vo výhode. Hráči Manchestru si však užili voľné chvíle na slnku a načerpali energiu pre ďalšie boje v domácej lige. Nakoniec získali ďalší titul v Premiership a mohli veselo oslavovať.

V júli 2000 prišiel do Manchestru United francúzsky reprezentačný brankár a čerstvý majster sveta Fabien Barthez, ktorého úlohou bolo nahradiť nedávno odišlého Petra Schmeichela.

Excentrický gólman pomohol tímu United k zisku tretieho titulu v rade, ktorý prišiel v sezóne 2000/01. Manchester tak dosiahol obrovský úspech, ktorý sa podaril naposledy Liverpoolu v rokoch 1982, 1983 a 1984.

Sir Alex Ferguson bol však prvým trénerom v histórii anglického futbalu, ktorý bol pri takomto hetriku neustále na lavičke klubu. Prišiel však malý šok – Fergie oznámil, že po skončení sezóny 2001/02 svoj post prenechá inému. Nakoniec si to však rozmyslel a ostal pri mužstve. Jeho pravá ruka - Steve McLaren ohlásil svoj odchod do tímu Middlesbrough, kde mal nahradiť Bryana Robsona.

Na miesto McClarena boli neskôr dosadení bývalí hráči United Jim Ryan a Mike Phelan. Sir Alex v tej dobe prekvapujúco vyradil z kádra obrancu Jaapa Stama, ktorý bol zaradený na transferlistinu. Nakoniec po ňom siahlo talianske Lazio.

Do tímu niekoľkonásobného anglického majstra potom prišiel ďalší majster sveta – Laurent Blanc, ktorý začal hrávať na Stamovom mieste. V obrane vytvoril líniu s Wesom Brownom, Garym Nevillom a Ronnym Johnsenom. Alex Ferguson neskôr kúpil aj extrémne drahých hráčov ako Ruud van Nistelrooy, Juan Sebastian Veron či Diego Forlan a nakoniec z postu trénera na Old Trafforde vôbec neodišiel.

V roku 2003 si United na svoje konto pripísali ďalší, v poradí už pätnásty domáci titul! V minulej sezóne im obhajoba nevyšla, pretože taktovku v Premiership prebral konkurenčný tím z hlavného mesta Arsenal Londýn. Z mužstva postupne odišli Barthez, Blanc, Veron, Beckham ale aj ďalší hráči.

Poslednými veľkými hviezdami, ktoré prišli do tímu United boli Cristiano Ronaldo, Wayne Rooney či Louis Saha.

Títo hráči vytvárajú v súčasnosti s osobnosťami ako bratia Nevilleovci, Heinze, Ferdinand, Brown, van Nistelrooy, Giggs, Kleberson, Keane, Scholes, Djemba Djemba, Solskjaer či Silvestre skvelý tím, ktorý má veľkú šancu na zisk ďalších úspechov.

Problémom Manchestru United je azda len brankársky post, ktorý je slabinou Červených diablov už od odchodu legendárneho Petra Schmeichela.

Tituly Manchestru United:
Liga Majstrov: 1968, 1999
Pohár víťazov pohárov: 1991
FA Premier League + predchodca (Divízia 1): 1908, 1911, 1952, 1956, 1957, 1965, 1967, 1993, 1994, 1996, 1997, 1999, 2000, 2001, 2003
FA Cup: 1909, 1948, 1963, 1977, 1983, 1985, 1990, 1994, 1996, 1999
Anglický Ligový pohár: 1992
Európsky Superpohár: 1991
Interkontinentálny pohár: 1999