3. NAPOLEONOVÉ PRVÉ ÚSPECHY

Francúzsko bolo v roku 1793 poznačené ťažkými neúspechmi. Jedným z nich bolo dobytie Toulonu. Celá Európa sa spojila do protifrancúzskej koalície a tiahla na Francúzsko. Kapitán Napoleon sa vrátil k svojmu pluku, avšak bol prevelený na pobrežné miesto, kde ostával nedoceneným. Obrátil sa preto na Konvent, ktorý ho prijal s pochopením a poveril ho velením delostrelectva v armáde, ktorá už dlhšie obliehala Toulon. Týmto rozhodnutím sa začala jeho kariéra.
Kapitán Bonaparte vypracoval úplne nový plán dobývania Toulonu, ktorý sa začal 17. novembra 1793 po jeho dvojdňovom ostreľovaní. Onedlho bolo mesto opäť v rukách Francúzov. Bol to obrovský úspech. Napoleonovi bola udelená hodnosť brigádneho generála a bol začlenený k významným osobnostiam.

4. NAPOLEONOVE PRVÉ VÝBOJNÉ ŤAŽENIA

Generál Napoleon ovenčený slávou sa nechal unášať novým odvážnym plánom. Chystal sa na ťaženie do Talianska. Začať chcel vpádom do Janovskej republiky.
V júni 1794 však došlo k politickému prevratu a pádu jakobínskej strany. Táto udalosť mu prekazila všetky jeho plány. Robspierra verejne popravili spolu s jeho najbližšími spolupracovníkmi. Revolúcia skončila a Napoleon bol krátko väznený – podobne ako ďalší Robspierroví prívrženci. Toto obdobie nebolo pre Napoleona priveľmi priaznivé.

Ale potom, ako Rakúsko napadlo vysilené Francúzsko, preložili Napoleona v roku 1795 k Západnej armáde. V tom istom roku potlačil rojalistické povstanie v Paríži a za odmenu bol menovaný za veliteľa francúzskej armády. Na jej čele bojoval s protifrancúzskou koalíciou a získal tak ďalšie uznania. Stal sa hlavným vojenským veliteľom Paríža. Podliehalo mu tridsaťdeväťtisíc vojakov všetkých druhov zamerania.
Druhého marca 1796 bol menovaný za veliteľa Talianskej armády. Tam proti nemu stáli dvaja nepriatelia – Rakúsko a Piemontské kráľovstvo. V bitke pri Montenotte však boli porazení. Rakúsko utrpelo ďalšiu porážku v bitke pri Millesime a francúzske vojsko zvíťazilo aj pri Mondove. Francúzi tak ovládli celý Piemont a územia Janova.

V máji roku 1796 sa Bonaparte dostal do hlavného mesta Lombardie, Milána. Napoleonova prestíž vo vojenských i politických kruhoch týmto prudko vzrástla. Najväčšmi mu lichotila stúpajúca popularita medzi obyčajnými vojakmi, ktorí ho dôverne volali „náš malý kaprál“.
Napriek obrovskému úspechu sa začali zhoršovať Napoleonove vzťahy s Direktóriom v Paríži, ktoré bolo pohoršené jeho svojvoľným počínaním.
Napoleon však odmietol poslušnosť a čoraz viacej sa začal vydávať do politických sfér. Presadzoval vlastné politické názory, stal sa pánom celého Talianska. Direktórium ho muselo akceptovať.

Z Talianska Napoleon tiahol na Viedeň. Neskôr s Rakúskom podpísal bez vedomia Direktória mierovú dohodu, v ktorej sa Rakúsko zrieklo Belgicka a svojich dŕžav v severnom Taliansku.
Vo svojich výbojných vojnách pokračoval smerom na východ. Snažil sa obsadiť Egypt. Francúzi obsadili Káhiru a deltu Nílu. Avšak v Abúkírskom zálive došlo k bitke s Anglickom, ktorú Napoleon prehral. Francúzi napriek tomu pokračovali smerom do Sýrie a obsadili Palestínu. Vojaci neboli zvyknutí na tamojšie podmienky, preto boli poznačení únavou a navyše sa začal šíriť mor. Napoleon bol nútený dať príkaz na ústup do Káhiry. Tam zanechal svoje vojsko pod velením generála Klébera a na malej rybárskej lodi sa spolu s niekoľkými vojakmi doplavil do Francúzska.