ÚVOD

Na celom civilizovanom svete niet azda jediného človeka, ktorý by o ňom nepočul alebo nepoznal aspoň základné údaje o jeho neuveriteľnom živote. Áno, hovorím o Napoleonovi, ktorý v dejinách novoveku nemá obdobu. Mnohí v ňom vidia šíriteľa najpokrokovejších myšlienok svojej doby, stelesnenie tých najušľachtilejších ideálov, k akým sa ľudstvo v celom svojom vývine dopracovalo. Iní zas v Napoleonovi vidia len stelesnenie negatívnych vlastností, ba niektorí považujú celé jeho pôsobenie za realizáciu chorobnej túžby po moci.

Vetvenie názorov a polemizovanie nad Napoleonovým životom iba potvrdzuje, že jeho odkaz je stále živý aj po dvoch storočiach. Vždy priťahoval historikov či rôznych spisovateľov. Napoleon Bonaparte zaujíma aj mňa. Preto sa v tejto práci budem snažiť podať o ňom a o jeho živote v armáde čo najpôsobivejší a najvýstižnejší obraz.

1. MLADÝ NAPOLEON

Napoleon Bonaparte sa narodil 15. augusta 1769 na Korzike, v meste Ajaccia. Práve tieto skutočnosti, miesto a čas jeho príchodu na svet, zohrali rozhodujúcu úlohu v jeho mladosti a pri utváraní základov jeho osobnosti i celého osudu.

Korzika, malý stredomorský ostrov, sa pýšil bohatou históriou a národnou hrdosťou svojich obyvateľov. Od roku 1347 patrila Janovskej republike, avšak niekoľko mesiacov pred Napoleonovým narodením bol ostrov predaný Francúzsku. Korzičania sa odjakživa búrili proti cudzím utláčateľom a túžili po nezávislosti. Za zmienku stojí Paoliho povstanie, ktoré bolo Francúzmi tvrdo potlačené. Druhú polovicu 18. storočia možno charakterizovať ako epochu intenzívneho duchovného vrenia a príprav na veľké politické otrasy.

Rodina, v ktorej Napoleon prišiel na svet, bola chudobná a mnohodetná. Otec, Carlo Bonaparte, patril k drobnej šľachte a pracoval ako advokát. V roku 1778 odviedol svojich dvoch najstarších synov, Jozefa a Napoleona, do Francúzska, aby im tam umožnil získať vyššie vzdelanie. Napoleon študoval na gymnáziu, neskôr na vojenskej škole v Brienne, kde prežil päť rokov. Roku 1784 bol preradený do vojenskej školy v Paríži. Špecializoval sa na delostrelectvo. Po absolvovaní jednoročného výcviku odišiel slúžiť do delostreleckej jednotky.

Vo svojich mladých rokoch bol neobyčajne skromný a pracovitý. Pritom vynikal obdivuhodným intelektom a hrdosťou na svoj korzický pôvod. Otvorene sa hlásil k pokrokovým osvieteneckým myšlienkam. Vyžarovala z neho spontánna istota a sebavedomie, nie však pýcha. Exceloval najmä v matematike. Vo svojom voľnom čase sa venoval čítaniu kníh a vzdelávaniu. Písal básne, novely, ba dokonca sa pokúsil aj o román.

2. NAPOLEON V RANNOM OBDOBÍ REVOLÚCIE

Vo Francúzsku bola v tomto čase veľmi zložitá politická situácia. Štátna pokladnica bola vyčerpaná, poddaný ľud bol utláčaný a navyše hladoval. Vypukla revolúcia. Mladý Napoleon odchádza na rodnú Korziku. Do Ajaccia dorazil v septembri 1789. Bol však nepríjemne prekvapený, pretože Korzičania žili konzervatívnym životom a revolúcia sa ich absolútne nedotkla. Snažil sa to zmeniť. Mesiac po svojom príchode predniesol v kostole v Ajacciu svoj prejav a dal tak podnet na zrovnoprávnenie Korziky s ostatným územím kráľovstva. To bolo prijaté Národným zhromaždením v Paríži.
Pri príležitosti tejto udalosti bol do krajiny pozvaný Paoli, ktorý bol vo vyhnanstve. Tak ako mnohí Korzičania, aj Napoleon obdivoval tohto revolucionára. Avšak Paoli o Napoleona nejavil záujem, ba naopak, správal sa k nemu odmietavo a odmerane. Pre svoje revolučné aktivity sa Napoleon stal nepohodlným a bol z Korziky povolaný späť do Francúzskej armády. Toto bolo zariadené Paolim.

V júni 1791 bol po šiestich rokoch povýšený na poručíka a bol preložený do štvrtého delostreleckého pluku do Valence. Z tohto provinčného mesta sledoval dianie na politickej scéne v Paríži.
Napoleon sa jednoznačne postavil na stranu revolúcie. Žiadal zvrhnutie kráľa a zlikvidovanie monarchie. Bol za vytvorenie republiky.
V septembri 1791 znovu odchádza na Korziku. Ešte stále obdivuje Paoliho a dúfa, že sa mu podarí politicky sa s ním zblížiť. Ten je však voči Napoleonovi stále odmeraný a neprajný. Napriek tomu sa mladý Bonaparte proti Paoliho vôli dostal na čelo práporu dobrovoľníkov. Napoleon preto požiadal o prepustenie z delostreleckej jednotky francúzskej armády.

Na veľkú noc sa jeho dobrovoľnícke jednotky dostali do otvoreného konfliktu so správnou armádou. Keďže Napoleon tušil, že mu hrozí strata jeho vysokej hodnosti, prepustenie z armády a vojenský súd, odišiel do Paríža. Tam vládol chaos a nepokoje. Stále nebola vyriešená vnútroštátna situácia a navyše Francúzsko viedlo vojnu proti rakúskemu cisárovi. To Napoleona zachránilo a bol mu umožnený návrat k jeho vojenskej jednotke. Dokonca bol povýšený na kapitána.
Neskôr sa však opäť vrátil do rodného Ajaccia. U obyvateľov sa tešil veľkej obľube, ale zo strany miestnych vládnych činiteľov mu hrozilo nebezpečenstvo. Preto sa z mesta pokúsil tajne utiecť. Bol však chytený a uväznený. Takmer prišiel o život. Po úteku z väzenia sa vracia do Francúzska. Tieto udalosti ho ešte väčšmi povzbudili v jeho nezlomnosti.
3. NAPOLEONOVÉ PRVÉ ÚSPECHY

Francúzsko bolo v roku 1793 poznačené ťažkými neúspechmi. Jedným z nich bolo dobytie Toulonu. Celá Európa sa spojila do protifrancúzskej koalície a tiahla na Francúzsko. Kapitán Napoleon sa vrátil k svojmu pluku, avšak bol prevelený na pobrežné miesto, kde ostával nedoceneným. Obrátil sa preto na Konvent, ktorý ho prijal s pochopením a poveril ho velením delostrelectva v armáde, ktorá už dlhšie obliehala Toulon. Týmto rozhodnutím sa začala jeho kariéra.
Kapitán Bonaparte vypracoval úplne nový plán dobývania Toulonu, ktorý sa začal 17. novembra 1793 po jeho dvojdňovom ostreľovaní. Onedlho bolo mesto opäť v rukách Francúzov. Bol to obrovský úspech. Napoleonovi bola udelená hodnosť brigádneho generála a bol začlenený k významným osobnostiam.

4. NAPOLEONOVE PRVÉ VÝBOJNÉ ŤAŽENIA

Generál Napoleon ovenčený slávou sa nechal unášať novým odvážnym plánom. Chystal sa na ťaženie do Talianska. Začať chcel vpádom do Janovskej republiky.
V júni 1794 však došlo k politickému prevratu a pádu jakobínskej strany. Táto udalosť mu prekazila všetky jeho plány. Robspierra verejne popravili spolu s jeho najbližšími spolupracovníkmi. Revolúcia skončila a Napoleon bol krátko väznený – podobne ako ďalší Robspierroví prívrženci. Toto obdobie nebolo pre Napoleona priveľmi priaznivé.

Ale potom, ako Rakúsko napadlo vysilené Francúzsko, preložili Napoleona v roku 1795 k Západnej armáde. V tom istom roku potlačil rojalistické povstanie v Paríži a za odmenu bol menovaný za veliteľa francúzskej armády. Na jej čele bojoval s protifrancúzskou koalíciou a získal tak ďalšie uznania. Stal sa hlavným vojenským veliteľom Paríža. Podliehalo mu tridsaťdeväťtisíc vojakov všetkých druhov zamerania.
Druhého marca 1796 bol menovaný za veliteľa Talianskej armády. Tam proti nemu stáli dvaja nepriatelia – Rakúsko a Piemontské kráľovstvo. V bitke pri Montenotte však boli porazení. Rakúsko utrpelo ďalšiu porážku v bitke pri Millesime a francúzske vojsko zvíťazilo aj pri Mondove. Francúzi tak ovládli celý Piemont a územia Janova.

V máji roku 1796 sa Bonaparte dostal do hlavného mesta Lombardie, Milána. Napoleonova prestíž vo vojenských i politických kruhoch týmto prudko vzrástla. Najväčšmi mu lichotila stúpajúca popularita medzi obyčajnými vojakmi, ktorí ho dôverne volali „náš malý kaprál“.
Napriek obrovskému úspechu sa začali zhoršovať Napoleonove vzťahy s Direktóriom v Paríži, ktoré bolo pohoršené jeho svojvoľným počínaním.
Napoleon však odmietol poslušnosť a čoraz viacej sa začal vydávať do politických sfér. Presadzoval vlastné politické názory, stal sa pánom celého Talianska. Direktórium ho muselo akceptovať.

Z Talianska Napoleon tiahol na Viedeň. Neskôr s Rakúskom podpísal bez vedomia Direktória mierovú dohodu, v ktorej sa Rakúsko zrieklo Belgicka a svojich dŕžav v severnom Taliansku.
Vo svojich výbojných vojnách pokračoval smerom na východ. Snažil sa obsadiť Egypt. Francúzi obsadili Káhiru a deltu Nílu. Avšak v Abúkírskom zálive došlo k bitke s Anglickom, ktorú Napoleon prehral. Francúzi napriek tomu pokračovali smerom do Sýrie a obsadili Palestínu. Vojaci neboli zvyknutí na tamojšie podmienky, preto boli poznačení únavou a navyše sa začal šíriť mor. Napoleon bol nútený dať príkaz na ústup do Káhiry. Tam zanechal svoje vojsko pod velením generála Klébera a na malej rybárskej lodi sa spolu s niekoľkými vojakmi doplavil do Francúzska.
5. NAPOLEON AKO KONZUL

Po príchode do Francúzska našiel Napoleon krajinu v kríze, ktorá pretrvávala už niekoľko rokov. Stretával sa s členmi Direktória, no tieto schôdze boli bez väčšieho významu. Neskôr Direktórium zvrhol a prebral moc. Komplikovanejšia situácia bola v oboch Radách – nepáčilo sa im Napoleonove správanie. Napoleon však vtrhol do zasadacej miestnosti a dal vyhodiť členov rady. Následne ich nechal priviezť späť a donútil ich podpísať uznesenie o ustanovení dočasnej vlády troch konzulov, ktorú tvorili Sieyes, Ducos a Napoleon. Okrem toho boli ustanovené aj dve komisie, ktorých úlohou bolo pripraviť ústavné zákony.
Nová vláda sa snažila všemožne vychádzať v ústrety všetkým vrstvám obyvateľstva. Získala si sympatiu väčšiny národa.

Napoleon bol po čase vymenovaný na desať rokov za prvého konzula. Medzi politikmi aj bežnými občanmi stúpa jeho autorita.
Bonaparte začal nové vojnové ťaženie do Rakúska. Táto vojna bola pre Francúzov víťazná.
Veľkým konkurentom bolo Anglicko, preto Napoleon začal uvažovať o invázii do Anglicka. Rozhodujúce však bolo, na ktorú stranu sa pridá Rusko. Napoleon sa preto snažil nadviazať s Ruskom priateľský vzťah, čo veľmi potešilo ruského cára Pavla I. Rusko uzavrelo dohody aj s Dánskom a Švédskom o spoločnom boji proti Anglicku. Zrodila sa Liga severných štátov. Pridalo sa k nim aj Prusko.

Avšak situácia sa zmenila, keď v noci z 11. na 12. marca 1801 v Petrohrade zavraždili cára Pavla I.
Napoleon s Anglickom podpísal 27. marca 1802 v meste Amiens mier. Ani jedna zo strán už nechcela pokračovať v bojoch. Druhého augusta 1802 bol Napoleon ľudom vyhlásený za doživotného konzula.

6. NAPOLEON AKO CISÁR

Hoci sa Francúzsko v rokoch 1803 a 1804 označovalo za republiku, v skutočnosti už ňou nebolo. Šlo o obdobie príprav na vyhlásenie cisárstva. Samozrejme, tento proces neprebiehal ľahko. Valila sa lavína dramatických udalostí a bolo čoraz jasnejšie, že Amienský mier je iba krátkodobou prestávkou boja medzi Anglickom a Francúzskom. Práve Napoleonova koloniálna politika vôbec neprispievala k zachovávaniu mieru. Jej vyvrcholením bolo vyslanie vojenskej misie do Indie v apríli1803. Francúzska armáda dostala tajný príkaz uzatvárať spojenectvá s domorodými kmeňmi a podnikať spoločné boje proti Angličanom.

V čase horúčkovitých príprav na vojnové akcie sa odohrali neočakávané udalosti. Jedná z nich bolo pripravovanie sprisahania proti Napoleonovi. Ten sa navyše dozvedel, že do Francúzska sa má vrátiť jeden z najmladších členov kráľovského rodu Bourbonovcov, vojvoda Enghienský. Bonaparte ho dal zatknúť a popraviť. A to aj napriek tomu, že počas vypočúvania sa ukázalo, že do sprisahania nie je zapletený. Táto justičná vražda vyvolala v celej Európe rozhorčenie a podnietila pripravovanie ďalšej protifrancúzskej koalície.

Týždeň po poprave senát žiadal Napoleona o dedičnosť jeho moci. On však titul kráľa rázne odmietol. Inak to bolo s titulom cisára. Ten vyvolával asociácie na najslávnejšiu epochu rímskych dejín. Dobové dokumenty svedčia o tom, že Napoleonovi súčasníci brali tento titul ako ocenenie jeho schopností a obrovských zásluh. Bonaparte trval na tom, aby ho korunoval pápež. Tak sa stalo druhého decembra 1804. Korunovaný bol pápežom Piom VII.

7. NAPOLEON A JEHO VEĽKÁ ARMÁDA

V čase Napoleonovej korunovácie malo francúzske vojenské loďstvo už dvetisícpäťsto nákladných lodí. Blížila sa vojna medzi Francúzskom a Anglickom, ktoré navyše nemalo usporiadané vzťahy s Ruskom.

Napoleonovej armáde sa napriek veľkému úsiliu nepodarilo vylodenie na Britských ostrovoch. Naviac sa ukázalo, že do vojny proti Francúzsku vstúpi koalícia štátov: Anglicko, Rusko, Rakúsko, Švédsko, Neapolské kráľovstvo a aj Prusko, ktoré však stále váhalo.
Napoleon urobil prvý krok. Takzvanú Anglickú armádu (armáda, ktorá bola pripravená na vpád do Anglicka) oficiálne premenoval na Veľkú armádu. Spolu s ňou v septembri 1805 prekročil Rýn a vtrhol do Nemecka. Už 20. októbra rakúska armáda v Ulme kapitulovala. Víťazstvo ohromilo celú Európu.

Napoleon neváhal a postupoval na Viedeň. Po tom, ako vstúpil do Rakúskeho hlavného mesta, zdalo sa, že už vojnu vyhral. Jej výsledok však ešte nebol definitívne rozhodnutý. Navyše malo na bojiská doraziť aj pruské vojsko. Spojená rakúsko-ruská armáda bola v tomto čase zverená pod velenie generála Kutuzova.
Pre Napoleona sa nepriaznivo vyvíjala situácia na mori. Anglické loďstvo, ktorému velil admirál Nelson zničilo 21. októbra 1805 celú francúzsku flotilu. Plán invázie na Britské ostrovy sa preto stal nereálnym.
Preto sa Napoleon snažil o ďalšie víťazstvo na pevnine. Následujúca bitka sa odohrala na začiatku decembra 1805 na Morave pri Slavkove. Dostala názov Bitka troch cisárov. Nepriateľské vojska prišli až o tretinu svojich mužov, a tak Napoleon z bojiska opäť odišiel ako víťaz.
Mier s Rakúskom bol podpísaný 26. decembra 1805 v Bratislave. Rakúsko muselo prijať všetky podmienky, ktoré mu Bonaparte nadiktoval.
Ešte v deň, keď Napoleon podpísal mier, dal svojmu vojsku príkaz, aby vyrazilo na Neapol. Tam panovali neapolskí Bourbonovci, ktorí sa zachránili útekom.

Rok 1806 prvý konzul prežil prevažne v Paríži. Tento rok možno charakterizovať ako akýsi stav polomieru a polovojny. Prusko stále váhalo, či sa má prikloniť k Francúzsku, alebo k jeho nepriateľom. Nakoniec sa pridalo k nepriateľom a v polovici septembra sa utvorila mocná koalícia – Prusko, Anglicko, Švédsko a Rusko. A už začiatkom októbra vznikol prvý vojenský konflikt medzi Pruskom a Francúzskom. Víťazstvom Francúzsko získalo celé stredné Nemecko.
Francúzi postupovali ďalej a obsadili Weimar.
Bonaparte 21. novembra 1806 v Berlíne podpísal dekréty o kontinentálnej blokáde. Znamenali totálnu blokádu Britských ostrovov. „Chcem dobyť more mohutnosťou zeme“, vyhlásil Napoleon.

Najnaliehavejšou úlohou však bolo vyriešenie problémov Pruska. Práve tu sa už výrazne prejavila Bonapartova nenásytnosť, ktorú sprevádzala strata súdnosti
a objektívneho zhodnotenia situácie a ktorá ho napokon priviedla do záhuby. Napoleon uložil Prusku nezmyselne a nereálne vysokú vojnovú daň, na jeho území rozložil svoju armádu a žiadal od neho odstúpenie veľkých území a okamžitý rozchod s Ruskom. Pruskému kráľovi neostávalo nič iné, len prosiť o pomoc Ruského cára Alexandra I. Bezohľadnosť voči Prusku zákonite viedla k novej vojne s Ruskom. Stopäťdesiattisícová francúzska armáda vstúpila do Poľska. Napoleon prežil celú zimu vo Varšave.

Keď sa koncom januára 1807 dopočul, že ruská armáda sa vydala na pochod, odobral sa k svojim vojakom. Obe armády sa stretli v bitke pri Preussisch-Eylau. Bola to jedna z najkrvavejších napoleonských bitiek. Rusi mali 30 000 mŕtvych a ranených, Francúzi 20 000.
Štrnásteho júna 1807 došlo k bitke pri Friedlande. Víťazom bol Napoleon. Ruský cár požiadal Napoleona o stretnutie a Francúzsko s Ruskom opäť nadviazali priateľské vzťahy. V oboch krajinách došlo k uvolneniu napätia, nastal všeobecný spoločenský rozkvet, spoločnosť sa opájala optimizmom a novými nádejami. Nie však nadlho.

Na jeseň roku 1807 Napoleon prikázal jednému z generálov, aby na čele francúzskeho vojska vtrhol do Portugalska. Tento ťah však Francúzmi nebol pokladaný za vojnu. Išlo vraj len o opatrenie na zachovanie kontinentálnej blokády. Francúzsko a Španielsko podpísali dohodu o rozdelení Portugalska. Počas tejto výpravy sa Napoleon presunul do Talianska. Do Florencie vstúpila francúzska armáda a na toskánsky trón bola namiesto Márie Lujzy Bourbonskej dosadená Elisa z dynastie Bonapartovcov. O pol roka celé Toskánske kráľovstvo pričlenili k Francúzsku. Všetky tieto zmeny sa však obišli bez jediného výstrelu.

Napoleon sa nechcel o Portugalsko deliť so Španielskom, v ktorom v tej dobe vládla komplikovaná politická situácia spojená s bojom o trón a presadzovaním rozličných názorov medzi jednotlivými predstaviteľmi Bourbonského rodu. Bonaparte sa ponúkol, že stav v Španielsku zmení a situáciu vyrieši. Dal si pozvať predstaviteľov vládnucej dynastie. Celé stretnutie skončilo tak, že sa všetci uchádzači o trón „dobrovoľne“ vzdali svojich nárokov. Za španielského kráľa bol vyhlásený Jozef Bonaparte – Napoleonov brat.

Odcudzenie Španielského kráľovstva vyvolalo pohoršenie u všetkých Európskych monarchov. Každý z nich sa obával, či sa na rad nedostane práve on.
Úder proti Napoleonovi však prišiel z inej strany. V Španielsku vypuklo povstanie, ktoré onedlho nadobudlo všeľudový charakter. Spočiatku bolo úspešne potláčané francúzskymi vojskami, až kým 23. júla nepadlo do zajatia 18 000 francúzskych vojakov, z ktorých väčšina neskôr zahynula. Kapitán bol nútený podpísať mier.
Onedlho vypuklo povstanie aj v celom Portugalsku. Navyše sa tam vylodili anglickí vojaci. Francúzi museli znova kapitulovať. Vedomie neporaziteľnej armády pomaly ale isto ustupovalo... Pomaly sa začalo prebúdzať aj Nemecko.

Napoleon tiež počítal s povstaním Rakúšanov, preto sa snažil oprieť o spojenectvo s Ruskom. V septembri a októbri 1808 sa v Erfurte uskutočnilo stretnutie francúzskeho cisára a ruského cára, na ktoré pozvali aj spojencov z nemeckých štátov. Po tom, ako 12. októbra Napoleon podpísal spojeneckú dohodu, odišiel do Paríža a onedlho sa vydal do Španielska, aby sa postavil na čelo svojej armády. Štvrtého decembra vstúpil do Madridu. Odtiaľ po ťažkých bojoch hnal francúzsku armádu v ústrety Angličanom.
Ale po tom, ako sa dozvedel, že Rakúsko sústredí na bavorsko-talianskych hraniciach veľké vojenské sily, opustil svojich vojakov a odišiel do Paríža. Tam riešil niektoré vnútroštátne záležitosti. Z jeho vystupovania voči niektorým vysoko postaveným úradníkom bolo zrejmé, že mu pomaly dochádzajú nervy a stráca súdnosť.
Napoleona prekvapila 12. apríla 1809 správa, že rakúska armáda prekročila rieku Inn. Pomaly začala obsadzovať Mníchov. Bonaparte sa vydal na cestu a už 18. apríla 1809 v Ingolstadte prevzal priame velenie vojenských operácií. Rakúska armáda bola rozdrvená do poslednej hlavy a cesta na Viedeň bola voľná. Bonaparte napriek zraneniu bojisko neopustil a pokračoval vo velení.

Jedna z jeho najúspešnejších bitiek sa odohrala 5. a 6. júna pri Wagrame. Bola neobyčajne krutá a straty na oboch stranách boli veľké. Z Wagramu však ako víťaz odišiel Napoleon. Rakúšania ho preto oslovili s ponukou mieru. On okamžite pristal. Rokovania o prímerí sa skončili 14. októbra 1809 Schonbrunnskou dohodou. Podmienky, ktoré Napoleon Rakúsku vnútil boli neobyčajne kruté a ponižujúce. Navyše sa oženil s rakúskou princeznou Máriou Lujzou. Ich sobáš sa konal 1. apríla 1810 v Paríži. Márii Lujze sa v roku 1811 narodil syn.

8. NAPOLEONOV PÁD

V roku 1811 sa na program dostala aj vojna proti Rusku, francúzskemu nedávnemu spojencovi. Cár Alexander I. sa začal obávať, že Napoleon chce obnoviť Poľsko.
Včas ráno 24. júna 1812 vstúpila Napoleonova armáda cez rieku Nemen na územie Ruskej ríše. Francúzska armáda bola tak veľká, že prechod cez túto rieku údajne trval dva dni. Spočiatku išlo všetko veľmi ľahko. Celá armáda sa bez problémov presunula hlboko do Ruskej ríše. Napoleon počítal, že Alexander sa bude pokúšať čo najskôr uzavrieť mier. Hneď v prvých dňoch vojny chcel ruskému vojsku vnútiť rozhodujúcu bitku. Ruská armáda pozostávajúca z dvoch vojsk však začala ustupovať. Z hľaiska obrovskej číselnej prevahy Francúzov to bola jediná správna taktika. Napoleon napokon nemal s kým bojovať. Naviac prechádzal úplne prázdnymi dedinami. Miestni obyvatelia opúšťali svoje domy a ničili všetko, čo by sa mohlo stať korisťou nepriateľa. Francúzski vojaci padali od hladu a vyčerpania. Z pôvodných 610 000 vojakov Napoleonovi pri Vitebsku zostalo len 250 000. Vo Viterbsku Francúzi zostali dva týždne. Najvyšší predstavitelia armády už vtedy Napoleona varovali, aby nepostupoval ďalej. On ich však neposlúchol.

K povestnej bitke pri Borodine došlo 1. septembra 1912 a možno ju hodnotiť ako najkrvavejšiu bitku v doterajších európskych dejinách. Napoleon síce vyhral, ale toto víťazstvo bolo v skutočnosti predohrou jeho pádu.

Presne o týždeň po Borodinskej bitke francúzske vojská vstúpili do Moskvy. Ruská armáda vydala nepriateľovi druhé najvýznamnejšie mesto krajiny bez jediného výstrelu. Ústup z Moskvy nariadil vrchný veliteľ Kuruzov na svoju vlastnú zodpovednosť. Jeho rozhodnutie mnohí nechápali a odsudzovali. V skutočnosti bolo súčasťou premyslenej, možno povedať, že geniálnej taktiky a predvídavosti. Keď Napoleon vstúpil do Moskvy, bola vyľudnená a opustená. Večer 14. septembra bola navyše vypálená.

Bonaparte začal z Moskvy posielať Kutuzovovi a Alexandrovi I. ponuky na mierové rokovania. Ani na jednu z nich nedostal odpoveď.
Vojna sa dostala do slepej uličky. Napoleonovi vojaci strávili v Moskve tridsaťštyri dní a na rozkaz cisára ju 19. októbra opustili. Neporaziteľná armáda zúfalo utekala. Na ústupe jej prehradil cestu Kutuzov a 24. októbra pri Malojaroslavci došlo k bitke. Navyše nastala zima. Francúzska armáda sa rozkladala a doliehalo na ňu zúzalstvo. 5. decembra 1812 Napoleon zdecimovanú armádu zveril Muratovi a s malou družinou sa tajne vydal do Paríža, kam dorazil 18. decembra.
V januári 1813 francúzska armáda prakticky nejestvovala. Ale už v najbližších mesiacoch sa Napoleonovi podarilo zorganizovať novú, polmiliónovú gardu. Znova sa pustil do bitiek a vyhrával. Francúzsko opäť obsadilo Sasko.

Protifrancúzska koalícia sa však zväčšovala. Vstúpilo do nej aj Rakúsko a švédske ozbrojené sily. 14. a 15. augusta sa odohrala bitka pri Drážďanoch, Kde Napoleon naposledy vyhral. Už v nasledujúcej bitke pri Lipsku 16.-18. októbra 1813 Francúzi utrpeli zdrvujúcu porážku. Začiatkom roku 1814 sa vojna preniesla na francúzske územie. 31. marca 1814 vstúpili nepriateľské vojská na čele s Alexandrom I. do Paríža. Napriek tomu, že Paríž padol, Bonaparte sa nemienil vzdať. Zhromaždil šesťdesiattisícovú armádu a chcel vytvoriť protiútok. Najvyšší generáli však jeho plán odmietli a Napoleon bol nútený podpísať abdikáciu. Po tom, ako odstúpil, zostal na zámku Fontainebleau so svojimi najbližšími a služobníctvom. 12. apríla 1814 sa pokúsil o samovraždu.
9. NAPOLEONOVA TRAGICKÁ DOHRA

Spojenci s Napoleonom uzavreli dohodu, v ktorej sa vzdal nároku na trón. Do trvalého panstva dostal ostrov Elba v Stredozemnom mori, kde mal vo vyhnanstve prežiť zvyšok života. Bonaparte sa na Elbu vypravil 28. apríla 1814 a 3. mája do Paríža prišiel nový kráľ Ľudovít XVIII. Bourbonsky. Napoleon do vyhnanstva dostal dva milióny renty, 400 mužov a zostal mu titul cisára.

Napoleon na Elbe veľa uvažoval o tom, čo urobil v dňoch svojej slávy a dosť svojich rozhodnutí prehodnotil. Živo sa zaujímal o Francúzsku politiku a s pobúrením sledoval rokovania Viedenského kongresu, ktorý sa snažil nanovo rozdeliť Európu. V Napoleonovi to znovu roznietilo túžbu zasahovať do politického diania. Svoj zámer aj uskutočnil. Ušiel z Elby a už 1. marca 1815 sa na francúzskom pobreží vylodil spolu s tisíckou mužov. Snažil sa dosiahnuť Paríž s čo najmenším počtom konfliktov a bojov. Postupne sa k nemu pridávali jednotlivé posádky francúzskej armády.
10. marca obsadil Lyon. Z 19. na 20. marca bol kráľ Ľudovít XVIII. nútený ujsť z Paríža. Na nasledujúci deň Napoleon vstúpil do hlavného mesta, kde ho vítal nadšený jasot šťastných ľudí.

Bonaparte oslovil všetky rozhodujúce európske štáty (Rusko, Anglicko, Rakúsko a Prusko) a navrhol im mier. Slávnostne vyhlásil, že sa vzdáva všetkých nárokov. Avšak deklarácia európskych vlád postavila Napoleona mimo zákon a pateticky ho vyhlásila za nepriateľa ľudstva.
Vojská protifrancúzskej koalície opäť postupovali k francúzskym hraniciam. Napoleon, hoci chcel pravý opak, musel zhromaždiť vojsko a pripraviť sa na boj.
Spočiatku sa mu darilo, získal nad nepriateľom dve víťazstva, ale neskôr ho šťastena opustila. K osudnej bitke došlo 18. júna 1815 pri belgickom Waterloo. Napoleon utrpel zdrvujúcu porážku, ktorá ho definitívne zmietla z mocenskej scény.

Porazený Bonaparte sa vrátil do Paríža 21. júna. Hoci bolo veľa hlasov, ktoré sa dožadovali pokračovania v boji, lebo nenávidení Bourbonovci si za necelý rok reštaurácie vyslúžili v ľude ešte väčšiu nenávisť, znovu podpísal akt abdikácie.
Potom sa zveril do rúk Angličanov, ktorí ho dopravili na ostrov Svätej Heleny a postarali sa o to, aby jeho dožívanie na tomto mieste bolo čo najpotupnejšie. Zomrel 5. mája 1821.

ZÁVER

Dobyvateľ Napoleon Bonaparte so svojimi činmi vryl svoje meno hlboko do dejín. Človek vnímajúci jeho osobnosť však často nevidí tisíce hrobov patriace radovým vojakom, ktorí padli pod velením tohto nezlomného dobyvateľa. Preto je dôležité učiť sa na chybách našich predkov a nedovoliť, aby sa zopakovali niektoré z drastických udalostí.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Napoleon a jeho Veľká armáda