Čo vlastne znamená pojem stredovek? Prvýkrát sa objavil u talianskych humanistov v 15.storočí (v roku 1469). Vyjadroval obdobie medzi antikou a renesanciou.
Stredovek sa delí na tri obdobia:

včasný / raný 5 stor. - 12. storočie
vrcholný / rozvinutý 12 stor. - pol.14.storočia
neskorý pol.14. -16.storočie

Stredoveký svet bol v podstate vidiecky. Rozvíjajú sa mestá a remeslá. Väčšina obyvateľov sa zaoberá poľnohospodárstvom. Zásluhu na tom majú kláštory a heslo : „Ora et labora “ (Modli sa a pracuj) od sv. Benedikta. Prvotné kresťanské obce riadili biskupi a kňazi. Hlavou Cirkvi bol rímsky biskup, ktorý prijal titul pápež (otec).V prvých storočiach po páde Ríma bolo málo ľudí aj peňazí. Jedinou inštitúciou, ktorá prežila zánik Západorímskej ríše (v r.476 n.l.) bola cirkev.
I keď feudálni panovníci bojovali medzi sebou a zasahovali do cirkevných záležitostí, kresťanstvo sa šírilo a malo snahu oslobodiť cirkev zo stredovekého feudálneho systému. Keď sa Konštantín stal cisárom západnej časti ríše, na východe vládol Licínius. Obaja začali hľadať spoločné zásady, a tak sa v roku 313 stretli v Miláne, kde spoločne podpísali slávny Milánsky edikt, ktorým bola potvrdená náboženská tolerancia, kresťanom bol vrátený zhabaný majetok a Kristovo učenie bolo uznané ako náboženstvo. Keď sa stal Konštantín vládcom celej ríše, dospel k názoru, že z vojenského hľadiska Rím ako hlavné mesto nevyhovuje. Ideálnym miestom bolo rozpadnuté grécke mesto Byzancion.

Tu bola roku 324 založená nová metropola ríše Konštantínopol, ktorý sa stal zároveň prvým kresťanským mestom. Po vyhlásení tohoto ediktu získalo kresťanstvo rovnocennú pozíciu s ostatnými rímskymi náboženstvami a neskoršie ho uznali za oficiálne v Rímskej ríši. Cirkev sa mohla slobodne šíriť. Prežila a rozšírila sa aj do nekresťanských častí sveta. Pôsobením žobravých rádov [dominikáni, františkáni] sa všade obnovuje náboženský život. Okrem obrábania pôdy vychovávali mládež, opisovali knihy a zaslúžili sa o pokresťančenie a civilizovanie Germánov. Od 4.stor. sa pustovníci a mnísi stávali misionármi. Práve vo včasnom stredoveku nastali mnohé politické, hospodárske a spoločenské zmeny. Potom nasledovalo dlhé obdobie obchodného i populačného rastu. Spočiatku bol pomalý, no v 12.a13.stor.sa však zrýchlil. Pohroma zapríčinená čiernou smrťou spôsobila mnoho rokov nestabilnosti, no koncom 15.stor.rast pokračoval.

Včasný stredovek- nová Európa

Na začiatku sa začína tvár starého antického sveta meniť. Najprv sa vytvorilo rano-kresťanské spoločenstvo v Jeruzaleme v Palestíne; ku Kristovým učeníkom sa pridali mnohí veriaci Židia. Postavenie Židov bolo v rôznorodých krajinách a v rôznych obdobiach rozdielne. Za cisára Caracallu získali občianske práva. Konštantín Veľký zakázal na sneme v Nicei riadiť sa podľa židovského slávenia Veľkej noci. Za Teodózia Veľkého sa zhovievavý vzťah narušil, cisár Teodézius II v roku 425 zrušil palestínsky patriarchát, čím sa židovské duchovné stredisko presunulo do Babylonu. Odtiaľ sa časť z nich presunula i do Indie či Číny. Codex Iustinianus od Justiniána I.(527-565) už neobsahoval zásadu o slobode židovského náboženstva. Tento postoj je určujúci pre nasledujúcich kresťanských panovníkov. Ďalší veľmi pozitívny postoj k židom je možné uzrieť v čase patristiky, no naopak niekedy až nepriateľský vzťah je vidieť počas prvej križiackej výpravy(1096).
Pri prenasledovaní oficiálnymi predstaviteľmi židovského náboženstva sa rozptýlili do rôznych častí Východu, no najmä do Rímského impéria a založili tam strediská kresťanského života teda cirkvi, do ktorých vstúpilo mnoho Nežidov- pohanov, pretože sympatizovali so židovským monoteizmom, ale iba kresťanstvo umožňovalo prepojiť židovské a grécke myslenie. Počas ďalších generácií sa zakladanie cirkví rozšírilo a noví učitelia rozvíjali myšlienky prvých apoštolov. Až po skončení prenasledovania kresťanov v rozvíjaní ideí pokračovali sv. Augustín,
sv. Hieroným...

Stredoveké kresťanstvo

Od počiatku stredoveku sa vytvorili dve kresťanské centrá- Rím a Konštantínopol. Ostatné patriarcháty stratili svoj význam a v krátkom čase sa dostali pod vplyv týchto dvoch stredísk. Na čele cirkvi bol pápež a od 8.stor. sa stal i svetským vladárom, no i predtým mu patrilo veľké uznanie. Mal aj mnoho území. Na celom Apeninskom polostrove i na Sicílii existovalo mnoho rozsiahlych panstiev ovládaných cirkvou. Tvorili sa pápežské dedičné statky. Na ovládanie hospodárstva cirkev vytvorila kolosálny administratívny aparát. Náboženský život tejto doby je zaujímaví s pohľadu na intenzitu bojov, kvôli mnohým dogmatickým názorom. Čoraz častejšie sa objavujú nové názory, myšlienky, výklady o jednotlivých dogmách. Kvôli tomu sa zvolávali mnohé ekumenické koncily. Mnohé teologické spory vyústili v boje. Na konci 5.stor. cisár Zeno podnikol radu krokov na dosiahnutie mieru, no pokus sa nepodaril. Spolo-čenské pomery doby umožnili v pol. 7. stor. cisárovi Constantínovi, aby prejavil istú samostatnosť vo svojich teologických názoroch. Do Ríma vyslal veľké ozbrojené vojsko pod vedeným Kalliopu, aby zatkol pápeža a dopravil ho do Konštantínopolu. No krvavé boje pokračovali naďalej(asi do r. 843.). Cirkev mala záujem na tom, aby sa rozširovala ikonodúlia (uctievanie obrázkov- ikon).

Tie sa stali amuletmi, či talizmanmi. Proti tomu začal bojovať až Lev III. Isaurský po roku 717, no jeho politika vyvolala nečakaný odpor. V r. 754. Cisár Konštantín V. zhromaždil siedmy ekumenický koncil. Ten rozhodne odsúdil uctievanie obrázkov. Po istých sporoch sa zvolal nový, právoplatný koncil a zrušilo sa rozhodnutie zo VII. ek. koncilu v roku 754. Magický kult ikon bol týmto navždy spojený so životom pravoslávnej cirkvi. Cez a po 8.stor.bolo obrovské množstvo v rukách cirkvi. Počet mníchov žijúcich v impériu sa na počiatku 8.stor.zväčšil z dôvodu početnej emigrácia ľudí z krajín dobytých Arabmi. Postupne sa cirkev stala skoro rovnocennou cisárovi a jeho moci. Naopak, cisárska moc sa snažila zlomiť postavenie a rozrastanie cirkvi všetkými prostriedkami. Preto mnoho majetku, pôdy, ale i predmety prešli do vlastníctva štátu. Uctievanie ikon bolo obnovené bez problémov, lebo hlavný cieľ bol splnený, cirkev bola už podriadená štátu. Počas 8. stor. bolo pápežstvo povznesené i privedené do úpadku. Od konca 9. stor. do polovice 11. storočia sa pápeži striedali, zvrhali, boli bití, vraždení či väzení. Od roku r. 872 do r.882 bol na pápežskom tróne Ján VIII.
Po ňom nastúpil Formosus, Ktorý zomrel ukrutnou smrťou. Potom bol na tróne Lev V, no len 40 dní. Bol zvrhnutý Christophorom. Jeho zvrhol Sergius III. Jeho vládnutie donieslo novú epochu, ktorá trvala 50 rokov. C.Baronio opisuje túto epochu nasledovne: ,,Na Petrovom tróne, ktorého sa boja i anjeli, neusadili sa pápeži, ale skutočné netvory, ktorí tam boli dosadení zvrhlými, hanebnými praktikami. Svojvoľne nakladali s biskupskými katedrálami, hanobili všetky staré zvyky a dekréty. Kristus spal hlbokým spánkom v Petrovej loďke a nebolo apoštolov, ktorí by ho prebudili.“
Takýmito spôsobmi sa striedali pápeži dosť dlhý čas. Vystriedalo sa ich asi 50. Z významných: napr. :Ján VIII, Gregor VI, Lev IX, Gregor IV, Gregor VII, Lev IX, Klement III, Silvester I....Pri dosiahnutí duchovnej funkcie sa platila suma v zlate.

Pokresťančenie Frankov

Medzi početnými germánskymi etnikami vynikli Frankovia. Chlodovik sa bližšie zoznámil s kresťanstvom ako prvý, no neprijal ho. Frankovia ľahko prijímali nové náboženstvo, ale často spôsobom povrchným, lebo kresťanstvo spájali s predchádzajúcimi pohanskými zvykmi. Medzi biskupmi a duchovnými nechýbali síce ľudia vzdelaní a svätí, ale úsilie o pozdvihnutie úrovne nábož. života prinieslo ovocie až po rokoch. Veľmi účinným prostriedkom na prehĺbenie nábož. života boli rozhodnutia jednotlivých synod, ktoré sa schádzali pravidelne a mali široký dosah.
Krstom kráľa Frankov sa vrazil klin do ariánskeho bloku Germánov a Chlodovik získal podporu Cirkvi i románskeho obyvateľstva. Postupne sa pod vplyvom Frankov ku katolíckej forme kresťanského náboženstva priklonili aj ďalší Germáni :Burgundi, Vizigóti, Svébovia, Longobardi... Kolískou kresťanstva v katolíckej forme vo Francúzsku bolo mesto Remis.

Kresťanstvo v Anglicku, Írsku a severnej Európe

Anglicko a Írsko sa ako mnohé iné krajiny dostali k viere prostredníctvom misionárov. Najznámejšie je účinkovanie sv. Patrika v Írsku. (Dodnes sa oslavuje deň sv. Patrika). Tam vznikli mnohé kláštory, ktoré sa stali významnými centrami náboženského a kultúrneho života. Spoločenský i cirkevný život sa vôbec nelíšil od života na starom kontinente, no Britské ostrovy sa čoskoro začali označovať ako ostrov(y) svätých. V 7.-11.stor. nastáva šírenie smerom na sever a východ. –Škandinávia- tu bolo dôležité opátstvo Corvey na rieke Weser (zal. 822). Významnou udalosťou pre život Cirkvi na severe Európy bolo založenie biskupstva v Skare začiatkom 11.stor. a povýšenie biskupstva v Upsale na arcibiskupstvo v roku 1164 pápežom Alexandrom III. Kristinizácia Nórska bola dielom Anglicku obrátených Vikingiov. Systematickú misijnú činnosť začal Hakon Dobrý v pol.10.stor. Nápis nájdený na malom ostrove Kuli na západ od Tronheimu hovorí, že tieto krajiny prijali kresťanstvo v rokoch 996-997.

Misie medzi Slovanmi

Už obdobie sťahovania národov sa vyznačovalo vážnymi politickými zmenami v celej strednej Európe. Usadenie Avarov v regióne Panónie v nemalej miere zapríčinilo úpadok kresťanskej kultúry v tejto oblasti.
V čase od 8.do 11.stor. sa aj východoeurópske národy priklonili ku kresťanstvu. Určite tu istú úlohu zohrali aj politické zámery. Pre Rím a Frankov, ako aj pre Carihrad to znamenalo rozšírenie moci a vplyvu. Zo Slovanov prijali vieru najskôr južní Slovania- Chorváti v siedmom storočí. Uhorský kráľ sv. Ladislav zriadil v Záhrebe r.1093 biskupstvo. Bulhari prijali kresťanstvo v 9.storočíNa územie dnešných Čiech začalo prenikať z Bavorska už v prvej polovici 9.storočia. Počiatky christinizácie tu možno spájať s kniežaťom Bořivojom. Biskupstvo v Prahe vzniklo v r.973 a patrilo pod Mainz-Mohuč. Prvé biskupstvo na území Poľska bolo založené v roku 968 v Poznani. Roku 1000 vzniklo arcibiskupstvo v Hnezdne. Krst Rusi :pohľad na šírenie náboženstva (v tomto čase kresťanstva) súvisí najmä s krstom kyjevského kniežaťa Vladimíra. Potom sa kresťanstvo stalo jediným platným náboženstvom so slovanskou liturgiou. Jeho syn a nástupca Jaroslav Múdry (1054) energicky pokračoval v diele, staval kostoly, kláštory a školy a vytvoril cirkevnú organizáciu s centrom v Kyjeve.

Aj keď sa v r.1054 skončilo cirkevné spojenectvo medzi Rímom a Carihradom, priateľské vzťahy Kyjeva k Rímu pretrvávali až do konca 12.storočia. Roku 1229 sídlo metropolitu preniesli z Kyjeva do Vladimíra a r.1325 do Moskvy. V roku 1589 sa Ruská pravoslávna cirkev stala samostatnou. Na čele tohto spoločenstva stál vtedy patriarcha Jeremiáš II. Moskva sa začala v tomto období na Východe označovať titulom Tretí Rím. Polabskí Slovania (Vinidi, Lužickí Srbi, Obodriti, Lutici) poznali kresťanstvo od svojich nemeckých susedov. Misijná činnosť medzi polabskými Slovanmi sa úzko spája s politickým zámerom zmocniť sa ich územia, čomu sa tamojší obyvatelia bránili vyše 200 rokov až do 12.storočia.
Maďari- ich situácia sa zmenila po prehratej bitke na Lechu. Za uhorského kniežaťa Gejzu (970-997) rozvinuli obetavú misijnú činnosť bavorskí misionári. Neskôr tu pôsobili regensburský biskup sv. Wolfgang, či pasovský biskup sv. Pilgrim. O pokesťančenie Maďarov sa snažila aj Východná cirkev. Ešte za čias Gejzu sa tu zdržiaval i pražský biskup sv. Vojtech. Sobáš Gejzovho syna Štefana s bavorskou princeznou prispel k tomu, že uhorský dvor sa orientoval na západné kresťanstvo.

Východné cirkvi

Sú tvorené so starých monofyzitov a nestoriánov .Medzi monofyzitské cirkvi patria napr. starobylá egyptská cirkev, etiópska cirkev založená v 4 stor.; sýrska či arménska cirkev. Arméni boli prví, ktorí prijali kresťanstvo v 3 stor.